Už sme azda aj zabudli na vstup Velitsovcov či Saganovcov do profesionálnej cyklistiky. Mnoho z vás ju v rokoch 2007 až 2010 určite ani nesledovalo. Po tri a pol roku ale máme nového človeka v Pro tíme. Michael Kolář má za sebou najzaujímavejšie tri mesiace svojej kariéry v rátane súťažného debutu na Tour Down Under. Po návrate na Slovensko sme sa so Žilinčanom porozprávali a v nasledujúcich riadkoch prinášame to najpodstatnejšie.
 
 
Začnime zmenami v technike a nastavení. Menil si bicykel, určite si podstúpil viacero testov, aby sa obmedzili prípadné nesprávne návyky.
 
Musím povedať, že žiadne veľké zmeny po technickej stránke nenastali. Samozrejme, presedlal som na Specialized a ľahší ľahší model, teda na tej povolenej minimálnej hranici, ale nastavenie som dostal rovnaké ako na Treku v Dukle. Menil som jedine výšku riadítok aj to iba mierne. Dostal som pochvalu, že sedím na bicykli veľmi dobre a nemali veľmi čo opravovať. Ja som už v minulosti bol na testoch za odborníkmi, aby som mal ideálny posed. Na novom bicykli sa cítim dobre už od sústredení a ani po prvých pretekoch nebudem nič meniť.
 

Dostal si sa po prvý raz v živote do tímu s profesionálnym zázemím. Určite si uvedomuješ množstvo menších či väčších zmien v tréningu aj mimo neho, ktoré v konečnom dôsledku dostanú z pretekára viac ako v kontinentálnej cyklistike.
 
Je to cítiť, nemôžem sa tváriť, že nie. Ak by som porovnal sústredenia Tinkoff-Saxa s Duklou Trenčín, našiel by som množstvo rozdielov. Každý deň sme mali dôkladné masáže. Jedlo bolo k dispozícii kedykoľvek v akomkoľvek množstve. Počas tréningov za nami neustále chodili s autami. O jedlo, pitie aj všetky energetické záležitosti bolo postarané. Nebolo treba nikde zastavovať a napríklad raz za čas ísť do potravín ako v kontinentálnom svete. Tu také niečo neexistuje. Tréning nie je rušený žiadnymi vonkajšími vplyvmi. Každý náš pohyb na tréningu je monitorovaný powermetrom, SRM atď. Máme špeciálnych trénerov aj doktorov, ktorí dáta sledujú, aby sme čo najlepšie pracovali so svojím telom. Napríklad aby sme stopercentne využívali kyselinu mliečnu, ktorú prijmeme v jedle. Zhrnul by som to tak, že tréningový proces či celé sústredenia alebo pobyty na pretekoch sú plné maličkostí a detailov, ktoré zapadnú do seba a vytvoria jednu veľkú fungujúcu vec s názvom profesionálna cyklistika. Napriek tomu nemôžem povedať, že by som sa cítil veľmi prekvapene a bola to taká obrovská zmena, že som sa mal problém zaradiť k ostatným. To nie.
 
 
Laická verejnosť aspoň trochu vníma športových riaditeľov aj trénerov špecialistov. Vedie teda tvoje tréningy tréner pre šprintérov, alebo ako to v Tinkoff-Saxe vlastne vyzerá?
 
Priamo trénera na šprinty nemáme. Máme jedného trénera, ktorý stíha takmer všetkým cyklistom zoštylizovať tréningy. Všetká česť, že to stíha. Je veľmi dobrý a venuje sa iba tomu. On ale, samozrejme, nemôže so všetkými trénovať a sledovať ich priamo. Jednoducho povedané, ide mu hlavne o čísla, teda výsledky všetkých prístrojov. Každý z nás je priradený k jednému zo športových direktorov. Tréningový plán teda dostanem od hlavného trénera a drobnosti doladím so športovým riaditeľom, ktorý ma má na starosti. Mojím je Lars Michaelsen. Ten sleduje ako na mňa jednotlivé prvky prípravy vplývajú fyzicky aj psychicky.
 
 
Predpokladáme, že Bjarne Riis sa asi venuje tým najlepším vrchárom.
 
No, možno by sa to tak dalo povedať, ale neviem to presne. Zdá sa mi, že má napríklad aj Breschela, a to nie je vrchár. Riis sa zaujíma v podstate o všetkých a je dobrý v každom odvetví.
 
 
Ako teda zatiaľ na teba pôsobí slávny, uznávaný aj kontroverzný Bjarne Riis? Je to symbol športového riaditeľa súčasnej cyklistiky.
 
Bjarneho Riisa som si predstavoval ako prísneho človeka s tvrdými pravidlami, možno trochu odmeraného. Už hneď v prvý deň som bol prekvapený, lebo je to oveľa väčší pohoďák ako som si myslel. Je pravda, že má rád všetko urobené na sto percent, ale je veľmi ľudský. Udržuje morálne hodnoty v tíme, ide príkladom a navodzuje veľmi dobrú atmosféru. Snaží sa o pohodu a vzájomný rešpekt medzi všetkými členmi družstva, ale zároveň, aby sme boli jedná veľká rodina.
 
 
A ty si sa s ním už priamo rozprával? Určite ste niečo preberali. Čo ti vravel?
 
K tréningu alebo príprave nevravel nič, ale na začiatku, čo mi povedal, tak, že nemám sa ničoho báť, v pohode to zvládnem a že on to vo mne vidí (smiech). Boli to také veľké slová na úvod a už len taká maličkosť, že ich musím potvrdiť na ceste...
 
 
Tím trochu dlhšie riešil fungovanie pred novou sezónou. Oleg Tinkov raz odišiel, potom prišiel, bolo to cítiť?
 
Pre tím to asi bola trošku špecifická medzisezóna, keďže sa dlho riešil sponzor, neboli žiadne oficiality už v decembri a definitívne dresy sme dostali prakticky až pred Tour Down Under. Ale všetko funguje tip-top. Nemohli sme sa počas zimy na nič sťažovať. Bjarne Riis a spol obchodné veci neprenášali na pretekárov.
 
 
Poďme už k prvým pretekom sezóny Tour Down Under. Prvá ostrá skúška v Pro tíme a hneď podujatie World Tour. Muselo to byť psychicky náročné. Navyše, sezónu si vždy začínal na konci februára alebo v marci. Tentoraz sotva ubehla polovica januára a dostal si do ruky letenku cez celý svet do Austrálie...
 
Je pravda, že som trochu nevedel čo mám očakávať. Naozaj som tak skoro ešte nikdy nejazdil. Ale jednou vecou som si bol istý. Že zvládnem tie preteky, dôjdem do cieľa. Nebude to žiadna blamáž. Veril som, že mám dobre natrénované. V minulosti som sa do toho dostával pomalšie, ale vedel som, že ostro začíname v marci. Bolo to jednoducho iné. Už dlhšie som vedel o štarte v Austrálii, takže som tomu podriadil všetko. Pripravoval som sa naplno. Dáta z SRM atď. boli celý ten čas dobré, tréneri spokojní, takže dodalo mi to aj zdravé sebavedomie. Šiel som na preteky s čistou hlavou a nebál som sa.
 
 
Už si sa viackrát vyjadril, že tím bol s tvojim výkonom spokojný. Premiéra dopadla dobre. Zaujíma nás teda celkové hodnotenie pretekov. Vašim lídrom bol domáci Rory Sutherland, ktorý mal veľmi dobrý záver minulej sezóny a tu pomýšľal na prvé priečky v celkovom poradí. Nakoniec skončil jedenásty.
 
Tím bol relatívne spokojný. Splnili sme všetky taktické pokyny, jazdili pokope. Áno, Rory Sutherland bol trochu sklamaný, lebo si veril na trochu vyššie priečky, ale nestratil najlepšiu desiatku kvôli nejakému nešťastiu, chybe alebo zlej taktike. Priznal, že zaostal z čistého výkonu. Ako tím sme mu pomáhali dobre.
 
 
Tvojím problémom zvyknú byť kopce, čo je logické pre klasického šprintéra, aj keď si ešte mladý, takže čas ukáže. Stúpania si zvládol v poriadku, hoci priznajme, že ich v profile TDU veľa nebolo.
 
Veľmi ma potešilo, že som ani v jednom kopci nebol medzi prvými, ktorí začali ulietať. Vždy odpadlo skôr minimálne dvadsať ľudí a stále aj veľké šprintérske mená. Potom sme sa už samozrejme spájali do väčších skupiniek. Som teda optimisticky naladený a ani mimoriadnu únavu necítim. Určite ma to nijak nezničilo.
 
 
Do šprintérskej koncovky si sa dostal iba raz v posledný deň. Žiaľ, vo štvrtej etape si doplatil na rozdelenie pelotónu. Podobne ako väčšina šprintérov si nebol vpredu, keď sa to delilo. Ako sa to odohralo a mrzí ťa to trochu, alebo si nad tým nerozmýšľal?
 
Trochu mrzí, ale tam to bolo o tom, že niektoré tímy na čele s Greipelovým Lottom tú etapu detailne poznali a presne vedeli, kde majú zabrať. My sme trošku urobili chybu. Športoví riaditelia predpokladali problémy na niektorých úsekoch, najmä asi o tridsať kilometrov ďalej, no tam, kde sa pelotón rozdelil, nie. Priplietol sa k tomu vietor aj malý kopec, na ktorého vrchole to bolo úplne otvorené a rozdelenie bolo na svete. Ostali sme vzadu takmer všetci šprintéri. Táto trasa sa šla už niekoľkokrát a práve tu sa to nikdy nerozdelilo. Trochu som to teda aj ja podcenil. Veď koniec-koncov, ak by som bol stále úplne vpredu, nestalo by sa to, ale aplikoval som klasickú šprintérsku taktiku nemíňať veľa síl v kopci, radšej sa precediť dozadu a pošetriť na špurt. Vyšli sme hore a Greipelovci nikde. Bola to chyba. Aj to sa stáva.
 
 
Záverečný špurt pretekov v Adelaide bol tvojim prvým pokusom o úspech. Bol si teda lídrom pre túto etapu? Šprintoval si už mnohokrát, asi sa tento dojazd oproti kontinentálnej sfére príliš nelíšil, možno rýchlosťou.
 
Počas etapy sa snažili kolegovia okolo mňa motať. Bol som chráneným jazdcom a snažil som sa šetriť sily. No, líši-nelíši. Vyššia rýchlosť je zásadnou zmenou oproti kontinentálnej lige a tiež tie takmer dokonale prepracované vlaky, to je úžasné. Treba sa v tom vedieť orientovať.
 
 
Zorientoval si sa na deviate miesto. To je určite slušné na úvod. Škoda, že si v závere ostal sám a nemal si žiaden vlak. Aké máš teda dojmy z tohto dojazdu?
 
Je pravda, že som tam bol trochu sám, ale tak snažil som si držať čo najlepšiu pozíciu. Neviem či bolo dobre vidieť na televíznych záberoch, ale asi kilometer pred cieľom som sa dostal do situácie, keď boli priamo predo mnou Greipel a Viviani. Netlačili sa nikam, tak som si hovoril, že mám ideálnu pozíciu, vyzerá to výborne. Tak ale prišiel problém, keď sa dostali do kolízie Guarnieri s Vivianim. Takmer spadli a zasiahlo to aj mňa. Za okamih sme boli všetci niekde na dvadsiatom mieste a pozícia bola stratená. To sa bežne stáva, takže žiadna tragédia. Hlavne, že som nespadol.
 
 
Si mladý pretekár, takže si vysielačky v kontinentálnej cyklistike asi nikdy nezažil. Tu boli povolené. Ako si ich teda vnímal a čo vám hlásili do ucha?
 
Ja osobne som nikdy nepretekal s vysielačkami. Nebola to ale nejaká veľká zmena. Nepočúvali sme celkovo veľa alebo nejaké hlúposti. Samozrejme, nemuseli sme chodiť do auta po taktické a iné pokyny. Vždy nám pekne povedali ak sa blížil dôležitý kilometer a podobne. Medzi pretekármi sme sa cez vysielačky nerozprávali skoro vôbec. Snažili sme sa vždy jazdiť spolu a dôležité veci sme si mohli bez problémov povedať priamo a skoro všetci to počuli a vedeli hneď reagovať, ak bolo treba.
 
 
Austrália je teda za tebou. Čaká ťa Katar. Ešte pred tým nám ale povedz, či ťa nerozladil sneh, ktorý sa u nás objavil kým si bol preč a teraz ti bude určite komplikovať prípravu.
 
Neberiem to tragicky. Tie necelé dva týždne zvládnem. Natrénované mám dosť. Využijem viac trenažér aj posilňovňu. Snáď to nenaruší súčasný stav mojej formy, s ktorou som na koniec januára veľmi spokojný.
 
 
Na pretekoch Okolo Kataru (9.2. - 14.2.) by si mal cestovať s najlepšími šprintérmi v tíme, teda Daniele Bennatim a Mattim Breschelom. Bude to absolútna rovina ideálna na šprinty, no tu už asi nebudeš líder...
 
Sám som ešte nad tým nerozmýšľal, ani som nedostal žiadne pokyny z tímu. Áno, mne logicky z toho vychádza to isté čo tebe, teda, že skôr budem tejto dvojici pomáhať, akoby mali oni jazdiť na mňa. Myslím si, že svoju šancu dostanem v Malajzii (Tour de Langkawi 2.HC, 27.2. - 8.3., pozn. red.). Tam sa budem musieť ukázať. Katar ma ako premrhaná príležitosť netrápi. Ja som si vedomý svojej pozície nováčika v tíme a nič si nenamýšľam.
 
 
Okrem šprintov si v minulosti vynikal v prológoch. Je pravda, že boli kratšie ako na pretekoch World Tour alebo 2.HC, ale mohol by si sa presadiť aj v tejto disciplíne. Čo ty na to?
 
Jasné, prológy mi zvykli ísť. Nemám ale veľké oči, alebo že by som sa nad tým veľmi zamýšľal a špeciálne sa na prológy sústredil. Samozrejme, do každého prológu pôjdem naplno. Poviem to asi tak, že ak by sa nejaký záblesk v prológu podaril a zašiel by som dobrý výsledok, nebral by som to ako prekvapenie.
 
 
Na záver sa ešte opýtame, či si sa už stihol porozprávať so Saganovcami o tvojom vstupe medzi profesionálov.
 
Ešte sme sa nejako vážne nerozprávali. Samozrejme, boli sme v ľahšom kontakte aj počas pretekov. Napísali mi, že sa dobre držím, ale Peter tiež pretekal. Lepšie sa porozprávame v kľude a určite sa s nimi podelím o pocity a nové skúsenosti, ktoré kedysi aj oni zažili.
 
 
Mišovi ďakujeme za rozhovor. Dúfame, že sa medzi profíkmi dobre uchytí a veríme, že budeme mať z jeho výkonov radosť po celý rok.