Španiel Jesus Luis Ocaňa bol svojráznou postavou svetovej cyklistiky. Bez akýchkoľvek pochybností vynikajúci jazdec, ale aj bohém, ktorý si z neúspechov ťažkú hlavu nerobil. A tiež neuveriteľný smoliar. V roku 1973 vyhral celkovú klasifikáciu na Tour de France, tri roky predtým triumfoval aj na Vuelte a Espaňa. Z etapových pretekov vyhral dvakrát Okolo Baskicka, Dauphiné Libéré dokonca trikrát. Ale ak by sme zostavili zoznam pretekov, v ktorých siahal na víťazstvo, no nakoniec stroskotal, bol by oveľa rozsiahlejší, než listina víťazstiev.

Bol nepochybne mimoriadne talentovaný, no povahovo typický južan. Jeho prístup k cyklistike rozhodne nebol vzorový. Nikdy nevynikal vzornou životosprávou, tréning nepovažoval za nevyhnutnosť. Kým súperov hnala vpred obrovská ctižiadostivosť, Luis bral cyklistiku skôr ako zábavu a vysoko lukratívne zamestnanie. Aj počas aktívnej kariéry rád navštevoval známe kaviarne a neraz sa stalo, že tam zotrval celú noc. Nečudo, že neraz v pretekoch končil hlboko v poli porazených, hoci mal všetky predpoklady na úspech. Negatívne sa to prejavilo v posledných rokoch jeho života. Kým jeho bývalí súperi si užívali zarobené peniaze, Ocaňa si prakticky nič neušetril a bol nútený tvrdo pracovať na svojej farme.

Striedal famózne vystúpenia s nečakanými zlyhaniami, no často jeho výsledky ovplyvňovali faktory, ktoré nomohol predvídať, ani sa na ne pripraviť. Akoby priťahoval problémy. Na Tour de France podal niekoľko pamätných výkonov, ktorými vstúpil do histórie. Napríklad keď v ťažkej horskej etape podnikol nepochopiteľné 60-kilometrové sólo a konkurenciu (vrátane Eddyho ocana-luisMerckxa) doslova deklasoval. Druhý pretekár mal v cieli odstup osem minút, pre Ocaňu to znamenalo aj priebežné žlté tričko. O tri dni neskôr Ocaňu postihla tradičná nešťastná náhoda. V etape, ktorá viedla aj pyrenejským vrchom Col de Mente, zastihla pretekárov prudká búrka. Povrch cesty bol po prívale vody klzký ako mydlo, hladké galusky sa neovládateľne šmýkali a pádov boli desiatky. Väčšinou viedli iba k odreninám, no Ocaňa dopadol oveľa horšie. Španiel sa vrútil do zradnej, ostrej zákruty, neuveriteľnou náhodou dostal presne v tom momente defekt a škaredo spadol. Aby bola smola dokonalá, v neprehľadnej situácii ešte do neho narazili dvaja ďalší cyklisti. Ocaňa mal zopár zlomenín, jeho stav bol pomerne vážny. V obkolesení zdravotníkov na kraji cesty Ocaňa nehybne ležal tak dlho, že ho zopár horlivých rozhlasových reportérov vyhlásilo za mŕtveho.
 
Zákon schválnosti platil v mnohých prípadoch, keď bol hlavným protagonistom práve nešťastník Luis. V jednej z úvodných etáp Tour 1973 prebehla cez cestu popred vedúcu skupinu priam symbolicky čierna mačka. Spadlo približne desať cyklistov, no nikto z popredia klasifikácie s výnimkou jediného - Luisa Ocaňu. V spomínanom ročníku ale všetkým neprajníkom dokázal svoj obrovský potenciál. Bol v životnej forme, vyhral päť etáp a od siedmej etapy v poradí jazdil v žltom tričku až do úplného záveru pretekov. Na Tour de France vyhral spolu deväť etáp, na Vuelte šesť.
 
V roku 1973 sa na iných pretekoch odohrala nehoda, ktorá charakterizuje Ocaňu ako obeť nešťastných náhod. Po etape sa so skupinou ďalších cyklistov vybral okúpať v mori. Bolo ich okolo dvadsať, ale iba jemu sa pritrafila bizarná udalosť. Ako naschvál šliapol na ostrý kameň tak nešťastne, že si takmer prerezal šľachu. Lekári mu ju museli zošiť a pri vysokej záťaži ho noha bolela.
 
Nešťastia neprestali prenasledovať Ocaňu ani po skončení aktívnej športovej kariéry. Po vážnom zranení na automobilových pretekoch mu v nemocnici museli dať transfúziu krvi. Pri nej sa podľa všetkého nakazil hepatitídou. Jeho pečeň dostávala vždy zabrať, Luis dlhé roky holdoval alkoholu. Prednosť dával vínu a brandy, ale kedykoľvek sa naskytla šanca "nasávať“, využil ju. Dávky, ktoré bol schopný skonzumovať na jedno posedenie, boli povestné. Na sklonku života mu lekári diagnostikovali viacero závažných diagnóz - napríklad cirhózu pečene. V roku 1993 si Ocaňa vypočul od lekára šokujúce slová - zistili mu rakovinu. Hoci prognózy boli vcelku optimistické, pacient pravidelne vynechával požadované procedúry, takže liečba mala ďaleko od predstáv lekárov. A aby bola jeho osobná katastrofa kompletná, jeho farma, ktorá mu po ukončení športovej činnosti zabezpečovala obživu, zbankrotovala. Luis Ocaňa už nedokázal čeliť nástrahám osudu a v roku 1994 ukončil svoju životnú púť samovraždou - zastrelil sa.