Andrej Kivilev, rodák z kazašského mesta Taldykorgan, bol úspešný profesionálny cyklista, ktorý už od mladých liet potvrdzoval svoj neobyčajný talent. Prvý profesionálny kontrakt podpísal v roku 1998 s Festinou, no jeho úspechy prilákali aj legendárny US Postal. Kivilev odolal vábeniu bohatej americkej stajne a po dvoch rokoch vo Festine trochu prekvapujúco prestúpil do Ag2r. Zdržal sa tam iba jedinú sezónu, od roku 2001 patril do Cofidisu. V jeho drese sa mu veľmi darilo, vrcholom bolo jeho vystúpenie na Tour de France 2001. V 8. etape predviedol neuveriteľný výkon. Bol v kľúčovom úniku, oproti jazdcom z popredia klasifikácie prišiel do cieľa o 33 minút skôr! Kivilev bol všestranným cyklistom, no hlavne v horských etapách patril k najlepším na svete.
 
V časovke síce stratil celkové pódiové umiestnenie, ale štvrté miesto bolo skvelé. O niekoľko mesiacov Medzinárodná antidopingová agentúra WADA zverejnila nečakanú informáciu. Pozitívne dopingové testy druhého Jana Ullricha i tretieho Joseba Belokiho. Oveľa neskôr bol usvedčený z dopingu aj prvý Lance Armstrong. Za neoficiálneho víťaza Tour 2001 bol prestížnym francúzskym denníkom Le Monde označený Andrej Kivilev. Tohto čestného aktu sa však nedožil. Jeho kariéra sa násilne pretrhla v roku 2003.
 
V čase svojej tragickej smrti mal necelých 30 rokov a niekoľko ďalších sezón pred sebou. Nepochybne by na jeho konte pribudol ešte nejeden cenný úspech. Presne 11. marca 2003 ho postihla tragická nehoda. Prebiehala druhá etapa pretekov Paríž - Nice, do cieľa zostávalo približne 40 kilometrov. Na čele bola početná skupina pretekárov, medzi nimi aj Kivilev. Na neprehľadnom mieste došlo k hromadnému pádu, v ktorom bol okrem Kivileva aj Poliak Marek kivilev-andrejRutkiewicz a Nemec Volker Ordowski. Druhý menovaný mal šťastie, bezprostredne po páde vysadol na svoj bicykel a pokračoval v etape. Kivilev dopadol oveľa horšie, po krkolomnom lete ponad riadidlá svojho bicykla hlavou tvrdo narazil na vozovku. Osudným sa mu stalo to, že nemal prilbu. V tom čase to ešte nebolo povinné. Po páde ostal v bezvedomí, lekári ihneď vedeli, že jeho stav je veľmi vážny. Rýchlo ho previezli do blízkej nemocnice v Saint Chamonde, odtiaľ ho letecky transportovali na špičkovo vybavenú kliniku v Saint Etienne. Hospitalizovali ho na oddelení intenzívnej medicíny, kde mu bola poskytnutá tá najlepšia lekárska starostlivosť. Ani to však nestačilo. Traumatológovia mu zistili dve prasknuté rebrá, zlomeninu chrbtice a fraktúru lebky. Prognózy lekárov boli pesimistické a žiaľ, do bodky sa naplnili. V noci sa jeho stav rapídne zhoršil a o desiatej hodine na druhý deň Andrej Kivilev podľahol svojim zraneniam.
 
Celý cyklistický svet smútil, Andrej bol veľmi obľúbený. Napriek veľkým športovým úspechom ostal skromný, vždy pozitívne naladený. Rozdával dobrú náladu všade, kde sa objavil. Neváhal porozprávať sa aj s neznámymi fanúšikmi, ak ho oslovili, nikdy neodmietol autogram. Jeho smrť vyvolala verejnú diskusiu o tom, či by mu prilba mohla zachrániť život a väčšina odborníkov tvrdila, že s veľkou pravdepodobnosťou áno. Jeho mladá manželka Nataša sa stala vdovou, maličký, iba polročný syn Leonardo, polosirotou.
 
Smrť Kivileva opäť nastolila závažnú tému, povinné nosenie prilby na podujatiach Medzinárodnej cyklistickej únie. Už v roku 1991 sa UCI pokúšala zaviesť prilby, no pretekári vehementne protestovali a tvrdili, že ich prilby obmedzujú. Počas pretekov Paríž - Nice demonštratívne spomalili a vyhrážali sa hromadným odstúpením. UCI zatiaľ ustúpila, no skon Kivileva mal jeden veľmi pozitívny dôsledok. Špičkové firmy investovali veľa peňazí do výskumu moderných technológií. Začali vyrábať ľahučké, no pritom mimoriadne pevné materiály, vhodné na výrobu prilieb. Kevlar, karbón, špeciálne tkaniny, to všetko spravilo prilby extrémne odolnými voči prudkým nárazom. Aj keď mnohí pretekári prilby naďalej odmietali, už o dva mesiace po Kivilevovej smrti, na Gire d'Italia 2003, UCI rozhodla, že budú povinnou výbavou pretekárov. Aj keď napríklad pri dojazdoch v stúpaniach jazdci prilby nenosili, postupne začali chápať, že ich vo výraznej miere chránia pred závažnými zraneniami hlavy a odpor slabol. Od októbra 2003 musí mať každý cyklista počas pretekov prilbu. O správnosti tohto radikálneho kroku niet pochýb. Aj milióny rekreačných cyklistov po celom svete nosia prilby, tento dôležitý doplnok už zachránil mnoho životov.