1991 (Stuttgart, Nemecko)
Najlepšie špurtoval Gianni Bugno
 
V nemeckom Stuttgarte sa konali 58. majstrovstvá sveta a splnili aj tie najsmelšie očakávania. Pretekom prialo počasie, bol pekný slnečný deň, teplota vystúpila na príjemných 22 stupňov Celzia. Prejavilo sa to na návštevnosti. Okolo ciest sa podľa odhadov zhromaždilo približne 300 tisíc cyklistických fanúšikov. Lákadlom pre divákov bola možnosť vidieť prejazd pelotónu viackrát. Organizátori totiž opäť vytýčili atraktívny okruh. Meral necelých 16 kilometrov, jazdci ho mali prejsť šestnásťkrát, čo dávalo spolu vzdialenosť 253 kilometrov. Na trase okruhu bolo aj jedno stúpanie, dlhé 7,6 kilometra, s prevýšením približne 250 metrov. Štartovalo 191 jazdcov, do cieľa úspešne dorazilo 96. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 38,87 km / hod.
 
V záverečnom špurte bojovali o dúhový dres štyria cyklisti, ktorí si vypracovali maličký náskok. Prvý preťal cieľovú líniu bol podľa predpokladov Talian Gianni Bugno, známy svojou rýchlosťou. Hneď za ním dorazil Holanďan Steven Rooks, bronz získal Miguel Indurain.
 
 
1992 (Benidorm, Španielsko)
Obhajoba titulu sa podarila
 
Do španielskeho Benidormu pricestovalo 193 prefesionálnych cyklistov, ktorých čakala 261 kilometrov dlhé trasa. Viac než polovica to „zabalila“ v priebehu pretekov, klasifikovaných v cieli bolo iba 90 jazdcov. Majster sveta dosiahol priemernú rýchlosť 39,70 km / hod.
 
V záverečných fázach pretekov sa vpredu vyformovala silná šestnásťčlenná skupina s niekoľkými excelentnými špurtérmi. V posledných stovkách metrov ponúkli divákom veľmi dramatické divadlo, odstupy jednotlivých jazdcov boli minimálne. Prvenstvo si vybojoval Gianni Bugno, ktorý tak obhájil titul majstra sveta spred roka. Hneď za ním preťal cieľovú čiaru ďalší vynikajúci špurtér Laurent Jalabert, bronz pripadol Rusovi Dmitrijovi Konyševovi. Aj na ďalších miestach figurovali zvučné mená. Štvrtý skončil výborný časovkár, Švajčiar Tony Rominger, piaty Holanďan Steven Rooks, šiesty Miguel Indurain, siedmy Piotr Ugrumov.
 
 
1993 (Oslo, Nórsko)
Súboj gigantov pre Armstronga
 
Majstrovstvá sveta v nórskej metropole Oslo prebehli za chladného a daždivého počasia. Začalo sa to nevinnou prehánkou, v druhej polovici pretekov pokračovalo trvalým dažďom. Pršalo prakticky až do záveru, ortuť v teplomeri ukazovala ani nie 16 stupňov Celzia. Napriek tomu sa jazdilo svižne, víťaz prešiel trasu, dlhú 258 kilometrov  priemernou rýchlosťou  40,98 km / hod. Organizátori vytýčili okruh, merajúci 18,4 kilometra, pelotón ho absolvoval štrnásťkrát. Na trase boli aj dve miernejšie stúpania, posledných 10 kilometrov okruhu tvoril zjazd a potom rovina až do cieľa.
 
Cesty, ktorými jazdci šliapali, boli mokré a šmykľavé. Prejavilo sa to v množstve kolízií a pádov, aj keď cyklisti jazdili opatrne. Zo 171 prihlásených cyklistov dorazilo do cieľa 66. Preteky boli skvelým súbojom dvoch legendárnych jazdov – Lancea Armstronga a Miguela Induraina, výborne im sekundoval napokon tretí Nemec Olaf Ludwig, jeden z tých, ktorí potvrdili, že špičkoví jazdci z „východného“ bloku výkonnostne vôbec nezaostávajú za najlepšími profesionálmi zo „západu“. Nečakane vysoko sa umiestnil aj ďalší borcec z „východu“, šiesty Moldavec Andrej Čmiľ. Šestnásty bol Rus Andrej Jekimov, okrem cesty skvelý aj na dráhe.
 
V hlavnej, najpočetnejšej skupine, dorazil do cieľa na 27. mieste so stratou 1 minúty a 47 sekúnd aj rodák z Trenčína, Slovák Ján Svorada. Nemohol sa tak zapojiť do záverečného špurtu. Patril k najrýchlejším cestným cyklistom na svete, po rozdelení Československa prijal v roku 1996 české občianstvo a dosiahol množstvo pozoruhodných úspechov. Ich výpočet by bol poriadne dlhý, preto iba tie najcennejšie. Na Gire d´Italia vyhral 5 etáp, na Vuelte a Espaňa 3 etapy, na Tour de France tiež tri, pričom medzi nimi bola aj tá mimoriadne cenná, s cieľom na svetoznámom parížskom bulvári Champs Élysées.
 
 
 
 
1994 (Agrigente, Taliansko)
Kráľ kopcov s bronzovou medailou
 
Do talianskeho Agrigente docestovalo 170 cyklistov, ktorých čakal okruh o dĺžke 13,25 kilometra. Bolo treba prejsť ho devätnásťkrát, čo dávalo celkovú vzdialenosť 251 kilometrov. Viac než dve tretiny jazdcov skončili v zbernom autobuse, 113 ich skončilo predčasne, iba 57 zdolalo celú trasu a boli klasifikovaní. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 38,23 km / hod.
 
Náročná trasa roztrhala pelotón doslova na franforce, mnoho jazdcov došlo do cieľa osamotene. Patrilo to aj pre nového majstra sveta, Francúz Luc Leblanc si dokázal udržať deväťsekundový odstup od druhého Taliana Claudia Chiappucciho. V priamom špurtérskom súboji by mal zrejme väčšie šance Chiappucci, známy svojou rýchlosťou. Leblanc preto zvolil logickú taktiku. Odtrhol sa od svojho súpera, vytvoril si približne stometrový náskok a svoje sólo zavŕšil ziskom dúhového dresu. Tretí v poradí bol bol Richard Virenque, známy kráľ vrchov a do dnešných čias aj rekordér. Virenque dokázal jako jediný cyklista na svete až sedemkrát vyhrať na Tour de France súťaž o najlepšieho vrchára. Pridal k tomu aj sedem etapových triumfov na najprestížnejších pretekoch. Práve v roku 1994 sa začala vrcholná etapa jeho úspešnej kariéry.
 
Lance Armstrong obsadil so stratou 48 sekúnd na víťaza siedme miesto, v prvej desiatke aj tentoraz figurovali cyklisti z bývalého „východného bloku“. Piaty bol známy Rus Dmitrij Konyšev, desiaty Piotr Ugrjumov, reprezentujúci Lotyšsko.
 
 
1995 (Duitama, Kolumbia)
Pamätný výkon Abrahama Olana
 
Funkcionári UCI v snahe spopularizovať cyklistiku aj v mimoeurópskych krajinách pridelili organizáciu 62. majstrovstiev sveta Kolumbii. Šampionát bol pre Kolumbijčanov vítanou príležitosťou vidieť na vlastné oči tie najväčšie cyklistické hviezdy a pre mladých cyklistov veľkou inšpiráciou. V roku 1995 ešte asi málokto tušil, že táto krajina dá svetovej cyklistike zopár jazdcov najvyššieho rangu.
 
V hornatej krajine bolo nemožné vyhnúť sa pri vytyčovaní trasy pretekov vysokým kopcom. Pelotón sa musel popasovať s veľmi náročnými pretekmi a pre mnohých boli nad ich sily. Organizátori pripravili okruh o dĺžke 17,7 kilometra, pätnásť predpísaných kôl dávalo celkovo 265,5 kilometra. Vzdialené dejisko šampionátu spôsobilo výraznú redukciu v počte zúčastnených jazdcov. Akreditovaných bolo iba 98 cyklistov a mimoriadne náročnú trasu kompletne zdolalo len 20 statočných. Priemerná rýchlosť najlepšieho v poradí činila len 37,05 km / hod.
 
Po bravúrnom výkone si vybojoval titul majstra sveta Španiel Abraham Olano. Bol to jeho pamätný deň, nikto na neho nestačil. Ani tí najlepší z najlepších. Druhý Miguel Indurain mal v cieli stratu 35 sekúnd na mimoriadne disponovaného Olana. „Big Mig“ je jedným z mnohých cyklistických velikánov, ktorí nikdy nevyhrali majstrostvá sveta. Dvakrát k titulu nebol ďaleko, v rokoch 1993 a 1995 skončil vždy druhý. Na pretekoch Grand Tour si pripísal sedem celkových prvenstiev (5 na Tour de France, 2 na Gire d´Italia), vyhral 12 etáp na Tour a 4 na Gire. Kvôli úplnosti ešte dodajme, že Indurain sice nedokázal získať titul majstra sveta v pretekoch s hromadným štartom, no v jeho obľúbenej časovke áno. Práve na tomto šampionáte 1995 v Kolumbii v časovke na 43 kilometrov porazil druhého Olana o 43 sekúnd a tretieho Uwe Peschela o vyše dve minúty. Indurain exceloval aj na olympijských hrách 1996, kde získal v časovke jednotlivcov zlato.
 
Bronzovú medailu získal Talian Marco Pantani, ktorý v špurte prevýšil Švajčiara Maura Gianettiho. Podľa profilu trate mnohí odborníci favorizovali skvelého vrchára Richarda Virenquea, ale ten nezachytil rozhodujúci únik a obsadil „iba“ šieste miesto. Dmitrij Konyšev sa opäť zmestil do najlepšej desiatky, patrila mu siedma priečka. O náročnosti pretekov svedčia obrovské odstupy medzi jednotlivými cyklistami, trebárs dvadsiaty v poradí, Američan Andy Hampsten stratil na Olana takmer 38 minút! 
 
 
1996 (Lugano, Švajčiarsko)
Kráľ klasík s dúhovým dresom
 
Prevažne rovinaté trasy na majstrovstvách sveta sa stávali zriedkavosťou. Organizátori volili viac či menej zvlnené profily, ktoré dávali šance všestranným jazdcom bez výraznejšej slabiny, nie iba kvalitným špurtérom. Aj v švajčiarskom Lugane pelotón prešiel niekoľkými stúpaniami, ktoré vytriedili pelotón. V štartovnej listine figurovalo 151 mien, do cieľa úspešne dorazila ani nie tretina jazdov, iba 49. Jeden okruh meral 17 kilometrov, cyklisti ich odkrúžili sedemnásť, čo dávalo celkovo 252 kilometrov. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla 39,39 km / hod.
 
Meno víťaza sa vyskytovalo v tipoch odborníkov medzi ašpirantmi na medailu. Že bude najlepší, to tipovali iba niektorí. Belgičan Johan Museeuw bol na vchole svojej kariéry. Na špičkového cyklistu ho bolo akosi veľa (výška 186 cm, hmotnosť 79 kg), ale hlavne v jednodňových klasikách bol skvelý. Trikrát vyhral svetoznáme jednodňové preteky Tour of Flanders, rovnako trikrát Paríž – Roubaix, raz Amstel Gold Race i Paríž – Tours. Bol povestný schopnosťou načasovať si formu na konkrétny deň, aj preto bolo iba málo súperov, úspešnejších v jednorázových pretekoch. Okrem už spominaných víťazstiev získal aj dve etapy na Tour de France.
 
Tesne za ním došpurtoval Švajčiar Mauro Gianetti (strata jedinej sekundy), tretí skončil Talian Michele Bartoli, ten sa oneskoril o 29 sekúnd. Štvrtý dorazil syn slávneho otca Axel Merckx, piaty Richard Virenque. Slávni Taliani Gianni Bugno a Claudio Chiappucci prešli cieľom vedľa seba, ale len na dvanástom a trinástom mieste. Azzuri sice titul nezískali, no celkovo boli rozhodne jednou z najúspešnejších krajín, veď okrem bronzového Bartoliho bol ešte šiesty Andrea Tafi.  
 
 
museeuw-johan-ms-1996
Johan Museeuw pri svojom triumfe (© bikeraceinfo.com)
 
 
1997 (San Sebastian, Španielsko)
„Vreteno“ sa točilo najrýchlejšie
 
Termín 64. majstrovstiev sveta sa mierne posunul, konali sa až 12. októbra. Zúčastnilo sa ich 163 cyklistov, z ktorých 87 úspešne prešlo celú trať. Organizátori stanovili okruh, ktorý meral 13,5 kilometra, jazdci ho prešli devätnásťkrát. Spolu to predstavovalo dĺžku 256,5 kilometra. Priemerná rýchlosť najlepšieho jazdca dosiahla 40,84 km / hod.
 
S maličkým náskokom deviatich sekúnd prifrčala do cieľa šesťčlenná skupinka, ktorá si to v špurte rozdala o najvyššie priečky. Trochu nečakaným víťazom sa stal Francúz Laurent Brochard. Jeho prezývka „La Brochette“, teda „Vreteno“ odrážala jeho fyzické paramaetre – meral 180 cm, vážil len 68 kg. Bol všestranným jazdcom, aj keď nedosiahol veľa pamätných víťazstiev, predsa sa mu podarilo vyhrať po jednej etape na Vuelte i na Tour de France. O dĺžku bicykla za ním preťali cieľ druhý Dán Bo Hamburger a tretí Holanďan Leon van Bon, pričom rozdiel medzi nimi bol pár decimetrov. Obhajca titulu Museeuw skončil ôsmy, Laurent Jalabert jedenásty. Veľkým prekvapením bol Estónec Laurin Aus, ten stratil na víťaza len 9 sekúnd a obsadil cenné siedme miesto.
 
Strieborný Bo Hamburger sa viac než svojimi cyklistickými úspechmi preslávil dopingovými prehreškami. Po pozitívnom teste na EPO ho v roku 2001 Dánska cyklistická únia vylúčila z reprezentácie, on sa horlivo obhajoval. O to šokujúcejšie vyznela jeho knižná autobiografia „Vyznanie cyklistu“, ktorá vyšla v Dánsku v novembri 2007. Hamburger sa v knihe otvorene priznal k systematickému užívaniu krvného dopingu a rastového hormónu.
 
 
1998 (Valkenburg, Holandsko)
Víťazstvo s čiernou škvrnou
 
Po devätnástich rokoch sa majstrovstvá sveta vrátili do holandského Velkenburgu, tamojší organizátori sa v roku 1979 plne osvedčili. Tentoraz vytýčili 17,2 kilometra dlhý okruh, pelotón ho musel prejsť pätnásťkrát, celkovo teda zdolal 258 kilometrov. Prihlásilo sa 152 cyklistov, klasifikovaných v cieli bolo 66. Víťaz dosiahol najvyššiu priemernú rýchlosť v dovtedajšej histórii svetových šampionátov – 42,82 km / hod.
 
Dúhový dres si po bravúrnom výkone vybojoval Švajčiar Oscar Camenzind, no jeho športové úspechy znehodnocujú viaceré dopingové prehrešky. Šepkalo sa, že už vo Valkenburgu nebol „čistý“, ale test neodhalil v jeho organizme žiadne anomálie. Jeho previnenie bolo potvrdené až o niekoľko rokov neskôr. V júli 2004 mu v organizme objavili zakázanú substanciu EPO, na čo reagoval ukončením svojej profesionálnej kariéry. Pod tlakom dôkazov sa k dopingu aj sám priznal, zhodnotil to slovami: „Urobil som veľa hlúpych chýb…“
 
Vo Valkenburgu Camenzind podnikol sólový únik a vydržal v ňom až do cieľa. Druhý Belgičan Peter van Petegem mal stratu 23 sekúnd, tesne za ním dorazil tretí Michele Bartoli. Nespokojný so svojím výkonom bol Lance Armstrong. Pódium mu napokon ušlo, so stratou 1 minúty a 8 sekúnd obsadil štvrté miesto. Odstupy jazdcov boli pomerne výrazné, trebárs siedmy v poradí, Belgičan Marc Wouters zaostal za prvým Camenzindom o 4 minúty a 44 sekúnd.
 
 
1999 (Verona, Taliansko)
Freireho risk s cenou zlata
 
V poradí 66. svetový šampionát v roku 1999 hostila talianska Verona. Na štarte stálo 173 cyklistov, iba 49 z nich úspešne dorazilo do cieľa. Na trase okruhu, ktorý meral 16,25 kilometra, bolo aj jedno dlhšie stúpanie, samozrejme, pelotón ho musel zdolať pri každom zo šestnástich prejazdov. Celková vzdialenosť, ktorú jazdci prešliapali, dosiahla 260 kilometrov. Priemerná rýchlosť majstra sveta bola pomerne vysoká – 41,11 km / hod.
 
O popredných umiestneniach sa rozhodovalo v cieľovom špurte deväťčlennej skupiny, s výnimkou prvého pretekára. Španiel Oscar Freire poriadne zariskoval, súperom „odskočil“ a uchoval si maličký, štvorsekundový náskok, ktorý mal cenu zlata. Striebro pripadlo Švajčiarovi Marcusovi Zbergovi, bronz získal Francúz Jean Cyril Robin. Talianski fanúšikovia vehementne povzbudzovali svojich krajanov, ale k úspechu to neviedlo. Najlepší zo „squadry azzuri“, Francesco Casagrande, sa musel uspokojiť so štvrtým miestom, Daniele Nardello uzatváral prvú desiatku. Ako ôsmy bol klasifikovaný Nemec Jan Ullrich, výkon majstra sveta z roku 1996 Johana Museeuwa tentoraz stačil na dvanáste miesto.
 
 
 
 
2000 (Plouay, Francúzsko)
Domáci Francúzi totálne „vybuchli“
 
Dejiskom majstrovstiev sveta v roku 2000 bolo päťtisícové francúzske mestečko Plouay, cez ktoré trikrát viedla aj Tour de France. Pretekov sa zúčastnilo 156 jazdcov, vo výsledkovej listine sa objavilo 109 mien. Okruh, merajúci 14,16 kilometra, prešiel pelotón devätnásťkrát, celkovo teda musel zdolať 269 kilometrov.
 
Zaujímavé preteky vyvrcholili napínavým záverečným špurtom, do ktorého sa zapojilo 24 cyklistov, združených vo vedúcej skupine. Nečakane bol najrýchlejší Lotyš Romans Vainsteins, ktorý už v roku 1999 dosiahol niekoľko významných úspechov. Vyhral napríklad preteky Paríž – Brusel, prvý bol aj v jednej z etáp na Gire d´Italia a podujatí Tirreno – Adriatico. On sám hodnotil zisk titulu majstra sveta ako vrchol svojej kariéry. Aj borec na striebornej pozícii bol prekvapením, bol ním Poliak Zbigniew Spruch. Obhajca prvenstva Oscar Freire nebol ďaleko od prvenstva, vo veľmi vyrovnanom finiši rozhodovali doslova centimetre. Freire preťal cieľ na treťom mieste.
 
Domáci Francúzi totálne „vybuchli“, najlepšie sa umiestnil Jean Cyril Robin na osemnástom mieste, čo bolo pre fanúšikov hlbokým sklamaním. Ale viacero vynikajúcich cyklistov nemalo dobrý deň a skončilo hlboko v poli porazených. Známy vrchár Richard Virenque obsadil 32. miesto, majster sveta z roku 1997 Laurent Brochard bol 47., Kazach Alexander Vinokurov 54., Carlos Sastre 98. Doslova katastroficky dopadli preteky pre známeho Nóra Thora Hushovda. Bol posledným klasifikovaným jazdcom na 109. mieste, so stratou 16 minút a 58 sekúnd za víťazom.