1981 (Praha, Československo)
Pár hviezd medzi poslednými
 
Socialistické Československo, konkrétne jeho hlavné mesto Praha, bolo dejiskom 48. majstrovstiev sveta. Šampionát bol zorganizovaný na vysokej úrovni, čo potvrdili samotní cyklisti, ale aj zástupcovia UCI. Prihlásilo sa spolu 112 jazdcov, klasifikovaných bolo 69. Okruh v okolí Prahy meral 13,4 kilometra, pelotón ho musel prejsť dvadsaťjedenkrát, čo predstavovalo celkovú vzdialenosť 281,4 kilometra. Prvý cyklista v cieli prešiel celú trasu priemernou rýchlosťou 38,15 km / hod.
 
Profil trate bol takmer úplne rovinatý, šance na víťazstvo mali predovšetkým výborní špurtéri. Aj keď v priebehu pretekov došlo k niekoľkým nádejným únikom, pelotón všetky dostihol. V záverečných desiatkach kilometrov sa vyformovala silná čelná skupina, v ktorej bolo 26 jazdcov, no chýbali v nej niektoré zvučné mená. Tak ako predpovedali odborníci, o poradí rozhodoval záverečný masový špurt. Svoje rýchlostné kvality potvrdil Belgičan Freddy Maertens, na cieľovej čiare bol prvý, keď predstihol druhého Taliana Giuseppeho Saronniho i tretieho Francúza Bernarda Hinaulta. V čelnej skupine dorazil do cieľa aj skvelý tempár Francesco Moser, no dokázal si vybojovať iba 6. miesto. Až 42. priečka sa ušla známemu Írovi Seanovi Kellymu.
 
Hlavný pelotón, v ktorom bol nejeden z jazdcov „ťažkého kalibru“, dorazil do cieľa s obrovskou stratou. Keď už bolo zrejmé, že silnú vedúcu skupinu balík nemá šancu dobehnúť, jazdci v ňom rezignovali a pokračovali v rekreačnom tempe. Niektoré hviezdy tak uzatvárali výsledkovú listinu. Američan Greg LeMond obsadil až 47. priečku a na víťaza strácal priepastných takmer 14 a pol minúty. Ešte horšie obišiel Stephen Roche, 61. miesto bolo pre neho hlbokým sklamaním. A Hennie Kuiper si svoj konečný výsledok isto dlho pamätal, ušlo sa mu 69. miesto, posledné z tých borcov, ktorí preteky dokončili...
 
 
1982 (Goodwood, Veľká Británia)
Saronniho riskantný ťah vyšiel

Veľká Británia sa opäť stala organizátorom majstrovstiev sveta v roku 1982. Úroveň britskej cyklistiky stúpala, podiel na zvýšenom záujme mladých o tento šport mal aj tragicky zosnulý Tim Simpson. Bol mimoriadne obľúbený pre kamarátsku povahu a zmysel pre humor, samozrejme, aj svojimi víťazstvami priťahoval pozornosť. Veľa začínajúcich cyklistov chcelo byť ako on. Britskí organizátori už tradične potvrdili svoju vysokú úroveň, šampionát bol pripravený perfektne. Iba počasie bolo typické „ostrovné“, čo sa prejavilo aj na počte jazdcov, ktorí predčasne odstúpili. Prihlísilo sa ich 136, klasifikovaných bolo len 55.

Organizátori vytýčili pekný, technicky zaujímavý okruh s dĺžkou 15,28 kilometra. Pelotón ho mal absolvovať osemnásťkrát, čo predstavovalo celkovú vzdialenosť 275 kilometrov. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 41,01 km / hod.

Jazdilo sa veľmi aktívne, o úniky nebola núdza. Ale najsilnejší cyklisti sa striedali na čele hlavného poľa a udávali také tempo, aby bol odstup prijateľný. Keď sa napokon vyformoval desaťčlenný únik s niekoľkými favoritmi, mal dobré vyhliadky na úspech. Až do cieľa si skupinka udržala maličký náskok. V posledných kilometroch nastupovali jazdci jeden za druhým, v hre o medaily boli okrem iných aj Greg LeMond, Sean Kelly, či Joop Zoetemelk. Všetkých zaskočil Talian Giuseppe Saronni. Výborný špurtér nečakane zaútočil zopár kilometrov pred cieľom a vypracoval si niekoľkosekundový náskok. V závere šliapal ako špičkový dráhar a bol odmenený titulom majstra sveta. Američan Greg LeMond zaostal o 5 sekúnd,  musel sa uspokojiť so striebrom. O ďalších 5 sekúnd za ním dorazil do cieľa Ír Sean Kelly, bral bronz. Tesne za stupňami pre najlepších skončil Holanďan Joop Zoetemelk. Bol, pochopiteľne, dosť sklamaný, vtedy ešte nevedel, že na majstrovstvách sveta čoskoro prídu jeho nezabudnuteľné chvíle.
 
 
 

1983 (Altenrhein, Švajčiarsko)
V titulnej roli Greg LeMond

V roku 1983 dosiahli majstrovstvá sveta v cyklistike významný míľnik, v švajčiarskom Altenrheine sa konal ich 50. ročník. Šampionát v uplynulých desaťročiach potvrdil svoju životaschopnosť. Pre všetkých špičkových cyklistov bol silným lákadlom, konkurencia bola tvrdá. Jazdec, ktorý dokázal získať dúhový dres, sa natrvalo zapísal do histórie.

Švajčiarski organizátori vytýčili dosť náročnú trasu so zvlneným profilom. Spolu osemnásť okruhov, každý o dĺžke približne 15 kilometrov, dávalo spolu vzdialenosť 267 kilometrov. Prihlásilo sa celkovo 117 cyklistov, klasifikovaných v cieli bolo iba 46. Priemerná rýchlosť najlepšieho jazdca dosiahla 38,31 km / hod.

Preteky sa stali brilantným predstavením Američana Grega LeMonda. Bol v rozhodujúcom úniku silnej päťčlennej skupiny a nečakane udrel zvýšením aj tak vysokého tempa. Nik z rivalov sa s ním neudržal. Svoju sólovú jazdu doviedol k veľkému víťazstvu. Striebro pripadlo Holanďanovi Adriemu Van der Poelovi, bronz známemu Írovi Stephenovi Rocheovi. Vo výsledkovej listine bolo mnoho zvučných mien, ale nejeden z favoritov bol zo svojho výsledku rozčarovaný. Až ôsmy bol Sean Kelly, sedemnásty Giuseppe Saronni.
 

1984 (Barcelona, Španielsko)
Nečakaní hlavní protagonisti

V španielskej Barcelone napísali majstrovstvá sveta už svoju 51. kapitolu. Okruh, ktorý vytýčili organizátori, meral 13,45 kilometra, cyklisti boli povinní prejsť ho devätnásťkrát. Kompletná trasa pretekov tak predstavovala 255,5 kilometra, a bola mimoriadne ťažká a technicky náročná. Zo 119 prihlásených jazdcov došlo úspešne do cieľa iba 31. Najlepší cyklista dosiahol priemernú rýchlosť 37,69 km / hod.

Preteky boli veľmi zaujímavé, pokusov o únik bolo veľa. Pelotón sa potrhal na množstvo menších skupín, ale hlavnými protagonistami sa stali Claudio Corti (Taliansko) a Claude Criquielion (Belgicko). Unikli z hlavného poľa a zhruba minútový náskok si dokázali uchovať až do záveru. Criquielion sa svojho konkurenta striasol a osamotený prešiel cieľom ako nový majster sveta. Corti na víťaza stratil štrnásť sekúnd, došiel druhý. O bronzovú medailu zviedli napínavý špurt traja jazdci, najúspešnejší bol napokon Kanaďan Steve Bauer. Štvrté miesto pripadlo Švajčiarovi Hubertovi Seizovi, piate Bernardovi Bourreauovi.

Brit Robert Millar doviedol do cieľa väčšiu skupinu so stratou 68 sekúnd, bol v nej aj Joop Zoetemelk, ktorý obsadil desiate miesto. Vynikajúceho Američana Grega LeMonda nezastihli preteky v optimálnej forme, na víťaza stratil vyše tri minúty a klasifikovali ho až na 27. mieste. Od obhájenia titulu majstra sveta bol teda poriadne ďaleko.

Claude Criquielion bol počas svojej profesionálnej kariéry tak trochu v tieni ďalších belgických cyklistov, ale jeho úspechy sa nedajú spochybniť. Až päťkrát skončil na Tour de France v prvej päťke celkovej klasifikácie, a to je rozhodne výnimočné.  Po skončení aktívnej kariéry pôsobil ako tímový manažér. Zomrel predčasne po závažnej mozgovej príhode vo veku 58 rokov vo februári 2015.
 

1985 (Giavera Di Montello, Taliansko)
Bronz bol pre tifosi primálo

Na svetový šampionát do Talianska pricestovali prakticky všetci najlepší cyklisti sveta. Akreditovalo sa ich až 149, ale nástrahy náročnej trasy zvládlo iba 66, teda menej než polovica. Organizátori vytýčili okruh o dĺžke 14,75 kilometra, stanovených osemnásť kôl dávalo spolu vzdialenosť 265,5 kilometra. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla úctyhodných 41,20 km / hod.  

Mimoriadne rýchle a napínavé preteky priviedli talianskych tifosi do varu. O popredných priečkach sa rozhodovalo v špurte trinásťčlennej skupiny, v ktorej boli aj dvaja domáci cyklisti. Na medailový stupienok dosiahol iba Moreno Argentin, aj to „len“ na ten bronzový. A to sa domácim fanúšikom zdalo primálo, túžili po titule. Claudio Corti skončil jedenásty. Rozdiely medzi jazdcami boli minimálne. Američan Greg LeMond bol veľmi blízko k víťazstvu, tesne ho porazil len Holanďan Joop Zoetemelk, ktorý si udržal maličký náskok troch sekúnd. Ako siedmy prifrčal do cieľa Stephen Roche, desiaty Robert Millar, obhajca titulu svetového šampióna Claude Criquielion obsadil dvanáste miesto.
 
 
Zoetemelk-tutteleprese-it
Legendárny sympaťák Joop Zoetemelk pri triumfe (© tutteleprese.it)
 

1986 (Colorado Springs, USA)
Preteky vyše 1800 metrov nad morom

Ďalší svetový šampionát privítalo americké mesto Colorado Springs, ktoré sa rozkladá necelých sto kilometrov od hlavného mesta štátu Colorado Denveru. Dejisko majstrovstiev sveta bolo dosť špecifické veľkou nadmorskou výškou (1839 metrov),. V takej sa svetový šampionát dovtedy ešte nikdy nekonal.Cyklisti to museli zohľadniť v príprave.

Prihlásilo sa 141 cyklistov, klasifikovaných v cieli bolo 87. Organizátori pripravili trasu, vedúcu nádhernou prírodou. Z mesta je vidieť severné pohorie Rocky Mountains s jedným z najznámejších vrchov v Spojených štátoch – Pikes Peak, vysokým vyše 2400 metrov. Vytýčený okruh prešiel pelotón sedemnásťkrát, meral 15,4 kilometra. Celkovo teda cyklistov čakalo 262 kilometrov, víťaz ich zvládol priemernou rýchlosťou 39,88 km / hod.

V posledných kilometroch sa do cieľa valila mohutná vlna takmer sedemdesiatich cyklistov, z ktorej „odskočila“ trojica odvážlivcov. Talian Moreno Argentin zažil jeden zo svojich najslávnejších dní, o deväť sekúnd porazil bronzového krajana Giuseppeho Saronniho, o jedinú sekundu strieborného Francúza Charlyho Motteta. Greg LeMond chcel na domácej americkej pôde rozhodne viac, než dosiahol. Dorazil na siedmom mieste, keď o dve priečky pred ním figuroval Sean Kelly.

V pelotóne došli do cieľa aj mnohí favoriti, ktorých umiestnenia trochu skresľujú. V záverečných stovkách metrov neboli na pozíciách, vhodných na úspešný špurt, preto neriskovali a finiš vynechali. Až 59. v poradí bol Bernard Hinault, 62. Laurent Fignon, 66. Francesco Moser.
 

1987 (Villach, Rakúsko)
Stephen Roche vstúpil do histórie

V rakúskom Villachu sa prepisovala cyklistická história, nový majster sveta dosiahol niečo, čo dokázal okrem neho iba jediný profesionálny cyklista na svete. Organizátori pripravili náročný dvanásťkilometrový okruh, ktorý jazdci museli odkrúžiť dvadsaťtrikrát. Celková vzdialenosť tak predstavovala 276 kilometrov, víťaz ju prešiel priemernou rýchlosťou  40,39 km / hod. Zo 168 štartujúcich úspešne preťalo cieľovú čiaru 71 jazdcov.

V záverečných kilometroch sa spoločne rútila do cieľa veľmi silná trinásťčlenná skupina, rysoval sa dramatický špurt. A ten sa aj konal, no bojovalo sa už iba o druhú a následné priečky. Záver majstrovsky zvládol skvelý Ír Stephen Roche. Asi 300 metrov pred páskou nastúpil a nepatrný, približne desaťmetrový odstup si udržal až do cieľa. Stal sa iba druhým cyklistom v histórii, ktorý v tom istom roku dokázal vyhrať Tour de France, Giro d´Italia a majstrovstvá sveta. Premiérovo to zvládol famózny Eddy Merckx. Iba spomínaní dvaja jazdci až do dnešných dní zaznamenali takýto veľmi vzácny „hattrick“.

Druhé miesto pripadlo Morenovi Argentinovi, tretie Španielovi Juanovi Fernandezovi. Piaty dorazil do cieľa Sean Kelly, deviaty výborný holandský špurtér Erik Breukink, desiaty Claude Criquielion, trinásty Steve Bauer. Hlavné pole priviedol Belgičan Eric Vanderaerden so stratou štyridsiatich sekúnd.
 

1988 (Renaix, Ronse, Belgicko)
Kolíziu v špurte musel riešiť súd

Majstrovstvá sveta v roku 1988 sa vrátili do belgického mesta Ronse, no organizátori tentoraz nezvolili okruh. Vyštartovalo sa z Renaix a po 272 kilometroch bol cieľ v spomínanom Ronse. Záujem o šampionát zo strany špičkových jazdcov bol enormný, na štarte ich stálo 178. Nástrahy trate zvládla necelá polovica, do cieľa dorazilo len 79 pretekárov. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla 38,66 km / hod.

Preteky boli mimoriadne dramatické a dokonca mali aj súdnu dohru. V záverečnom špurte bojovala o medaily trojica Steve Bauer, Claude Criquielion a Maurizio Fondriest. Bolo to veľmi natesno, mohli rozhodovať doslova centimetre. Na čele bol Bauer, Criquielion razantne nastúpil a chcel sa prešmyknúť malou medzerou medzi Kanaďanom a ochrannou bariérou. Ich bicykle sa škrtli a Criquielion vo veľkej rýchlosti spadol. Zároveň citeľne spomalil aj finiš Bauera, ktorého poľahky predbehol Fondriest. Titul Talianovi doslova padol do lona. Priebeh posledných desiatok metrov museli podrobne skúmať rozhodcovia a ich verdikt bol jasný – Bauer podľa nich nedovolene skrížil Criquielionovi dráhu a tak ho diskvalifikovali. Criquielion si pri páde totálne rozbil bicykel, a tak cieľovú čiaru preťal pešo, tlačiac svoj stroj vedľa seba. Obsadil až jedenáste miesto. Aj ďalšie dve miesta na stupňoch víťazov pripadli cyklistom, ktorí by za normálnych okolností na ne určite nedosiahli. Striebro si odniesol Francúz Martial Gayant, bronz  Španiel Juan Fernandez.

Ďaleko od úspechu zostali niektorí vynikajúci borci. Trpké 22. miesto pripadlo Argentinovi, 25. Kellymu, 52. Bugnovi, 59. Saronnimu, 75. Stephenovi Rocheovi, ktorý pred rokom dosiahol takmer nedosiahnuteľnú métu.

Rozhodnutie arbitrov sice potrestalo vinníka kolízie Bauera, no Criquielion z neho nemal žiaden praktický úžitok. Zažaloval preto Bauera na civilnom súde a domáhal sa ušlého zisku, ktorý vyčíslil na jeden a pol milióna amerických dolárov. O takúto astronomickú sumu vraj prišiel pre nasledovný menej bonitný profesionálny kontrakt a prípadné reklamné zmluvy. Proces bol médiami zoširoka sledovaný. Prípad bol veľmi zriedkavý a pre sudcov predstavoval tvrdý oriešok. Ak by dali zapravdu Criquielionovi, znamenalo by to evidentný precedens. Podobne ako Criquielion by mohli postupovať mnohí iní športovci. Napríklad futbalista, ktorého vážne zranil súper, by sa tiež mohol domáhať ušlého zisku. V prípade špičkových hráčov by boli v hre státisíce, možno aj milióny dolárov. Trvalo viac než tri roky, kým sudca vyslovil svoj verdikt. Bauer je nevinný, nekonal úmyselne, a nie je povinný žalujúcej strane vyplatiť ani dolár.
 

1989 (Chambéry, Francúzsko)
LeMond získal druhý titul netradične - v špurte

Aj organizátori 56. Majstrovstiev sveta vo francúzskom Chambéry nevytýčili trať ako klasické kritérium, ako to bolo zvykom dlhé desaťročia. Trasa merala necelých 260 kilometrov a bola spoločne s poveternostnými podmienkami nezvykle ťažká. Prejavilo sa to v neobyčajne vysokom počte odstúpení z pretekov. Zo 190 prihlásených jazdcov prekonalo celú trasu úspešne iba 42, teda ani nie štvrtina. Najlepší cyklista dosiahol priemernú rýchlosť 38,33 km / hod.

Preteky držali divákov v napätí od prvých kilometrov až do záveru. Pokusov o úniky bolo požehnane, pelotón sa potrhal na množstvo skupiniek, mnoho jazdcov končilo trasu osamotene. V cieľovom špurte najprv bojovali o medaily štyria „utečenci“, ktorí sa striasli súperov. Prvý bol na páske Greg LeMond. Potvrdil, že je excelentný nielen v jazde proti chronometru, ale v prípade nutnosti dokáže aj výborne zašpurtovať. Predstihol druhého Rusa Dmitrija Konyševa, tretieho Seana Kellyho, aj štvrtého Holanďana Stevena Rooksa. Ďalší pretekári dosahovali cieľ s niekoľkosekundovými rozdielmi, trebárs šiesty Laurent Fignon zaostal za víťazom iba o tri sekundy, ôsmy Gianni Bugno o desať sekúnd. Mauriziovi Fondriestovi nebola šťastena zďaleka tak naklonená ako pred rokom, zaostal za zlatom o jednu minútu a 14 sekúnd, čo stačilo iba na 22. miesto. Poslední klasifikovaní borci s vypätím síl dosiahli cieľ, aj keď ich časové straty boli obrovské. Ak by nezaťali zuby a neodhodlali sa aspoň preteky dokončiť, hádam by bol novovytvorený rekord v počte jazdcov v zbernom autobuse ešte vyšší.
 
 
 

1990 (Utsonomina, Japonsko)
Neznámi Belgičania šokovali všetkých

Pre Medzinárodnú cyklistickú úniu UCI bolo rozhodnutie prideliť organizáciu majstrovstiev sveta v roku 1990 Japonsku tak trochu krokom doneznáma. Krajina vychádzajúceho slnka mnohokrát dokázala, že vie pripraviť vrcholné športové podujatia na vysokej úrovni, ale cyklistika v nej zďaleka nie je takým populárnym odvetvím ako v európskych krajinách. Šampionát mal tento šport spopularizovať a pritiahnuť k cyklistike mladých talentovaných Japoncov. V domácom prostredí nastúpilo do pretekov niekoľko japonských cyklistov, a aj keď dieru do sveta žiaden z nich neurobil, viacerí preteky dokončili a získali si veľké sympatie divákov.

Napriek obrovským vzdialenostiam, ktoré museli európski aj americkí cyklisti prekonať, precízni Japonci zvládli zložitú logistiku na výbornú. Aj samotný šampionát bol pripravený perfektne, organizátori mysleli na každý detail. V štartovnej listine figurovalo 145 mien, celú neľahkú trasu prekonalo 57 cyklistov. Merala 261 kilometrov a nový majiteľ dúhového dresu ju prešiel priemernou rýchlosťou 38,01 km / hod.

V prvej pätnástke v cieli sa to hemžilo známymi menami, ale preteky sa aj tak skončili veľkým prekvapením. Dvaja pomerne neznámi Belgičania vypálili rybník všetkým hviezdam. Rudy Dhaenens s Dirkom de Wolfom „odišli“ konkurentom, v záverečných kilometroch šliapali vo dvojici akoby im šlo o život a nepravdepodobné sa stalo skutočnosťou. Obaja dorazili do cieľa s osemsekundovým náskokom a vybojovali si dve najcennejšie medaily. Ak by bola trať dlhšia o jediný kilometer, prenasledovatelia by Belgičanov určite dostihli. Ale za odvahu a bojovnosť si zaslúžili odmenu. Vyhral Dhaenens, druhý bol de Wolf. Od tretieho po šieste miesto boli „naskladaní“ borci ťažkého kalibru – tretí Gianni Bugno, štvrtý Greg LeMond, piaty Sean Kelly, šiesty Laurent Jalabert. V silnej hlavnej skupine, ktorá zaostala o spomínaných osem sekúnd, boli aj ďalší známi cyklisti. Deviaty dorazil Maurizio Fondriest, dvanásty Miguel Indurain. „Big Mig“ už mal 26 rokov, na konte zopár veľkých víťazstiev. Pred sebou vrcholné obdobie svojej športovej kariéry, triumfy, o ktorých hovoril celý svet. Aj výborný Talian Claudio Chiappucci len čakal na svoje slávne roky, tentoraz obsadil 23. miesto.