1971 (Mendrisio, Švajčiarsko)
Uštval všetkých okrem jediného
 
Začiatkom sedemdesiatych rokov pokračoval trend, ktorý bol čoraz výraznejší už v predchádzajúcom odbobí. Športová hodnota majstrovstiev sveta každým rokom stúpala, titul šampióna nadobúdal veľkú cenu. Badateľne sa to prejavovalo v účasti jazdcov. Aj termín na začiatku septembra sa ukazoval ako vhodný. Na šampionáte sa schádzala absolútna špička, dúhový dres priťahoval ako magnet najlepších cyklistov planéty. Aj v švajčiarskom Mendrisiu súťažilo až 93 borcov, nechýbal prakticky nikto z favoritov. Spolu šestnásť okruhov, každý o dĺžke 16,8 kilometra, znamenalo celkovú trasu, merajúcu 269 kilometrov. Priemerná rýchlosť najlepšieho borca opäť prekonala magickú hranicu, dosiahla 40,41 km / hod.
 
Samotné preteky vyzneli ako ďalšia exhibícia Eddyho Merckxa. Práve on sa objavoval najčastejšie na špici pretekov a udával také tempo, že najväčší súperi odpadávali jeden za druhým. To bola taktika, ktorá mu takmer vždy prinášala úspech. Jediný jazdec sa Merckxa dokázal držať. Skvelý Talian Felice Gimondi dorazil do cieľa spolu s „Kanibalom“, ale vo finiši nemal veľa šancí. V závere Merckx ešte vystupňoval tempo a zaslúžene získal titul majstra sveta. Zničenému Gimondimu pripadlo striebro, čo v cieli zhodnotil ako „jeden z najkrajších dní mojej kariéry“. (Dodajme, že o dva roky prišiel pre neho ešte krajší deň, keď si Gimondi v španielskej Barcelone po brilantnom výkone vybojoval dúhový dres pre majstra sveta.) 
 
Napínavý špurtérsky súboj o bronz zviedli štyria jazdci, ktorí zaznamenali stratu 1 minúty a 13 sekúnd za Merckxom a jazdili v skupine. Najúspešnejší z nich bol napokon Francúz Cyrille Guimard, svoju zbierku trofejí obohatil o bronzovú medailu.
 
Ďalší silní jazdci, ktorí mali podľa prognóz konkurovať fenomenálnemu Merckxovi, výrazne zaostali. Tradičný Merckxov rival Bernard Thénevet stratil na víťaza takmer sedem minút a obsadil trináste miesto. Podobne pochodil aj všestranný Holanďan Joop Zoetemelk (21. miesto). Raymond Poulidor obsadil až  45. priečku.
 
 
 
 
1972 (Gap, Francúzsko)
Predpovede expertov sa nenaplnili
 
Svetový šampionát sa po ôsmich rokoch vrátil do Francúzska. Domáci fanúšikovia verili, že niektorý z cyklistov s trikolórou si vybojuje titul šampióna. Ale konkurencia bola, ako sa už na majstrovstvách sveta stalo tradíciou, mimoriadne nabitá. Do boja o dúhový dres zasiahlo 89 jazdcov, ale dosť náročnú trasu dokončila necelá polovica z nich – iba 42. Organizátori nachystali osemnásť okruhov s celkovou dĺžkou 272 kilometrov, každý teda meral niečo vyše 14 kilometrov. Priemerná rýchlosť najlepšieho cyklistu dosiahla 38,39 km / hod.
 
Odborníci i laici sa v predpovediach zhodli na známom mene, za najväčšieho favorita na titul považovali Eddyho Merckxa. „Kanibal“ zvolil svoju typickú stratégiu. Často sa objavoval na špici vedúcej skupiny a udával priam vražedné tempo, ktoré s pribúdajúcimi kilometrami nedokázali udržať mnohí jazdci. Okruh konkurentov sa zužoval. Napokon sa vyformovala osemčlenná skupina, ktorá sa spoločne prirútila docieľa. Vo finiši sa ukázalo, že aj Eddy Merckx je iba človek. Po namáhavej „šichte“ mu v špurte chýbali sily, skončil „iba“ na štvrtom mieste. Na stupne víťazov sa postavili jazdci, ktorí počas pretekov nejazdili v popredí a v závetrí si šetrili sily. Vyhral Talian Marino Basso, druhý bol jeho krajan Franco Bitossi, tretí Francúz Cyrille Guimard. Hneď za Merckxom, piaty, skončil známy Holanďan Joop Zoetemelk. Felice Gimondi vypadol z čelnej grupy, do cieľa prišiel so stratou 1 minúty a 7 sekúnd na desiatom mieste.
 
Nečakaný majster sveta Marino Basso bol veľmi uznávaným špurtérom, výpočet jeho úspechov by bol dlhý. Basso dokázal vyhrať 6 etáp na Tour de France, 6 na Vuelte a Espaňa a 15 na Gire d´Italia. Na Gire v roku 1971 zvíťazil v bodovacej súťaži. Po skončení aktívnej kariéry sa Basso stal uznávaným cyklistickým manažérom. (Mimochodom, nebol v žiadnom príbuzenskom vzťahu s ďalším známym talianskym cyklistom Ivanom Bassom).
 
 
 
 
1973 (Barcelona, Španielsko)
Hlboko sklamaný štvrtým miestom
 
Jubilejná štyridsiata edícia majstrovstiev sveta v cyklistike mala skutočne exkluzívne dejisko, španielsku Barcelonu. Organizátori znova potvrdili svoje kvality, šampionát bol po každej stránke perfektný. Na štarte stálo 87 špičkových cyklistov, s pomerne náročnou traťou sa však vyrovnalo iba 39. Viac než polovica pretekárov odstúpila. Okruh meral 14,6 kilometra, prešiel sa sedemnásťkrát, celková vzdialenosť teda predstavovala takmer 249 kilometrov. Nový majster sveta ju prešiel priemernou rýchlosťou 38,11 km / hod. 
 
Od začiatku sa jazdilo veľmi aktívne, pokusov odpútať sa od hlavného poľa bolo niekoľko. Ale v pelotóne sa favoriti navzájom strážili, úniky slabších jazdcov len registrovali a dávali pozor na to, aby časová strata nebola výrazná.
 
Do konečných výsledkov zásadne prehovoril úspešný únik silného kvarteta, v ktorom figurovali samé slávne mená. Vynikajúci špurtér Freddy Maertens (Belgicko), všestranný Španiel Luis Ocaňa, Felice Gimondi a Eddy Merckx. Špurt bol tým pravým vyvrcholením dramatických pretekov. Temperamentní španielski fanúšikovia hnali frenetickým krikom vpred svojho obľúbenca Ocaňu, ale ten skončil tretí. Nad jeho sily bol strieborný Maertens i zlatý Gimondi. Merckx druhýkrát v rade obsadil štvrté miesto a v rozhovore pre belgickú televíziu po dojazde neskrýval hlboké rozčarovanie. Svoj výkon označil za podpriemerný. Ďalšiu skupinu priviedol do cieľa Joop Zoetemelk (5. miesto) so stratou 1 minúty a 46 sekúnd. Úplne zlyhal Raymond Poulidor, bol klasifikovaný až na 35. mieste. Iba štyria jazdci, ktorí preteky dokončili, boli vo výsledkovej listine pod ním.
 
 
gimondi-ms-1973-spurt
Špurt MS 1973: Freddy Maertens - Felice Gimondi (© gimondibike.it)
 
 
1974 (Montreal, Kanada)
V závere súboj dvoch legiend
 
V kanadskom Montreale pripravili organizátori krásnu trasu, ale veľká vzdialenosť od Európy, z ktorej pochádzala väčšina popredným cyklistov, si vyžiadala svoju daň. Počet pretekárov výrazne poklesol, hlásilo sa ich iba 66. Zoznam tých, ktorí úspešne dorazili až do cieľa, bol pomerne stručný, obsahoval len 18 mien. Okruh meral 12,5 kilometra, pelotón ho prešiel dvadsaťjedenkrát, čo dávalo celkovú vzdialenosť 262,5 kilometra. Najlepší jazdec dosiahol priemernú rýchlosť 38,19 km / hod.
 
Po dvoch neúspešných rokoch, keď Merckx obsadil štvrté miesta (čo by iní jazdci dali za takéto umiestnenia) prišiel famózny Belgičan perfektne pripravený a aj vrcholne motivovaný. V duchu pre neho typickej filozofie – všetko okrem víťazstva je neúspech, aj postupoval. Mal pripravenú taktiku, ktorá mu už neraz priniesla víťazstvá. Počas celých pretekov jazdil v popredí vedúcej skupiny, ak bol na špici, udával pre súperov vražedné tempo. Prakticky nikto nevládal dlhšie držať krok s Eddym. Súperi s pribúdajucimi kilometrami odpadávali, vedúca skupina sa zmenšovala. V záverečných kilometroch sa dokázal udržať s Merckxom iba jediný jazdec – Raymond Poulidor. Obaja sa v úniku zhruba rovnakým dielom pričinili o rýchle tempo. Silná skupina za nimi ich stíhala zo všetkých síl, ale dobehnúť ich nedokázala. Pár kilometrov pred cieľom už bolo isté, že majstrom sveta sa stane jeden z vedúcej dvojice.
 
Rysoval sa vzrušujúci špurtérsky súboj dvoch legiend, ale Merckx približne dva kilometre pred cieľom nastúpil a získal si malý náskok, ktorý udržal až do konca. Poulidor dosiahol svoje najlepšie umiestnenie na svetovom šampionáte – druhú priečku. Bronzový Francúz Mariano Martinez už mal výraznejšiu stratu – 37 sekúnd. Ďalší jazdci v poradí prichádzali do cieľa s väčšími časovými odstupmi. Piaty Bernard Thénevet stratil na Merckxa 2 minúty a 10 sekúnd, siedmy Francesco Moser 3 minúty a 10 sekúnd, ale trebárs jedenásty Kolumbijčan Emilio Martin Rodriguez zaostal o priepastných takmer 11 minút.
 
 
1975 (Yvoir, Belgicko)
Heroický výkon osamelého bojovníka
 
Belgický Yvoir videl strhujúce preteky, tisíce nadšených divákov okolo ciest zostali v napätí až do záveru. Domáci cyklisti mali byť najväčšími favoritmi. Aj keď striebro získal Belgičan, fanúšikovia úplne spokojní neboli. Eddy Merckx obsadil až ôsme, jeho kolega z reprezentácie Lucien Van Impe deviate miesto. Obaja patrili k najvážnejším ašpirantom na dúhový dres, obaja očakávania svojich priaznivcov nenaplnili. Ešteže aspoň Roger de Vlaeminck dosiahol na striebornú medailu.
Trať merala 266 kilometrov, bola rozčlenená do dvadsiatich okruhov po 13,3 kilometra. Prvý pretekár zdolal trasu priemernou rýchlosťou 39,97 km / hod. Prihlásených bolo 79 jazdcov, klasifikovaných v cieli len 28.
 
Po niekoľkých neúspešných atakoch, ktoré boli pelotónom zlikvidované, prišiel ten rozhodujúci. Jedenásť cyklistov najvyššieho rangu sa pustilo do úniku, ktorý vydržal až do posledných kilometrov. V čelnej skupine šliapala väčšina favoritov, rysoval sa napínavý cieľový špurt. Jeden z členov vedúcej grupy sa rozhodol vsadiť všetko na jednu kartu. Mohol zažiariť, ale aj celkom prepadnúť. Hennie Kuiper  podnikol úspešnú sólovú jazdu, ktorá mu zaručila úspech. Odolal stíhačke desiatich súperov, osamotený bojoval ako lev a v cieli mal k dobru drahocenných 17 sekúnd. Novinári sa zhodli, že prvenstvo mu patrí absolútne oprávnene. Bol jednoznačne najlepším jazdcom, v jeho tieni zostali všetky najväššie hviezdy. Odmenou za jeho heroický výkon bol dúhový dres majstra sveta. Druhý Roger de Vlaeminck (Belgicko) priviedol na pásku skupinu, v ktorej bol za ním tretí Francúz Jean Pierre Danguillaume, štvrtý Španiel Pedro Torres, piaty Joop Zoetemelk, šiesty Bernard Thénevet. Až ôsmy bol Eddy Merckx, no niektoré hviezdy obišli ešte oveľa horšie. Raymond Poulidor sa oproti víťazovi oneskoril o 4 minúty a 6 sekúnd, stačilo to len na 17. miesto. A vychýrený špurtér, vtedy dvadsaťtriročný  Freddy Maertens, dosiahol iba 21. miesto. Populárny Freddy si to neskôr vrchovato vynahradil, veď vyhral celkovo 16 etáp na Tour de France, 13 etáp na Vuelte a Espaňa a 7 etáp na Gire d´Italia.
 
 
1976 (Ostuni, Taliansko)
Skvelý súboj tempára so špurtérom
 
V talianskom Ostuni prebehhol už 43. ročník majstrovstiev sveta. Na 85 prihlásených cyklistov čakalo osem pomerne náročných okruhov. Jeden meral 36 kilometrov, celkovo teda pelotón musel zdolať 288 kilometrov. Nedokázalo to 32 cyklistov, ktorí preteky nedokončili, v cieli klasifikovali 53 borcov. Víťaz prešiel trasu priemernou rýchlosťou 40,55 km / hod.
 
Preteky boli napínavé od prvých kilometrov, ale to, čo sa dialo v závere, priviedlo fanúšikov do varu. Nádejných únikov bolo nezvyčajne veľa, pelotón sa postupne potrhal na množstvo maličkých skupiniek S nepatrným odstupom jedenástich sekúnd sa prirútila do cieľa dvojca vynikajúcich jazdcov, Belgičan Freddy Maertens a Talian Francesco Moser. Druhý menovaný bol elitným tempárom, veď bol jeden čas aj držiteľom svetového rekordu v hodinovke. Priaznivci „squadry azzuri“ frenetickým pokrikom hnali vpred Mosera, ktorý sa snažil striasť svojho veľkého súpera. Dobre vedel prečo, Maertens bol jedným za najlepších špurtérov svojej doby. Moserova snaha vyznela nakoniec márne. Rýchly Freddy jeho ataky ustál a v cieľovej rovinke potvrdil svoju mimoriadnu rýchlosť. Titul majstra sveta získal presvedčivo, Moser bol strieborný. Ako tretí prifrčal do cieľa ďalší Talian Constantino Conti so stratou jedenástich sekúnd na vedúci dvojicu. Tesne pod stupňami víťazov zostal celý zástup veľkých mien. Štvrtý bol Joop Zoetemelk, piaty Eddy Merckx, šiesty Bernard Hinault, siedmy Felice Gimondi.
 
Zopár jazdcov, s ktorými sa počítalo na popredných miestach, sa prepadlo hlboko vo výsledkovej listne. Raymond Poulidor obsadil 28. a výborný Belgičan Lucien van Impe až 44. miesto. Horkokrvní talianski fanúšikovia hlasno oslavovali dvoch svojich mužov na stupňoch pre najlepších, ale mnoho z nich bolo aj sklamaných, pretože zlato bolo pre Mosera veľmi blízko.
 
 
 
 
1977 (San Cristobal, Venezuela)
Moser tentoraz v hlavnej úlohe
 
Šampionát v roku 1977 sa konal v ďalekej exotickej Venezuele, dopraviť tam všetku nevyhnutnú techniku bolo tvrdým logictickým orieškom. Všetko napokon prebehlo bez väčších nedostatkov a majstrovstvá sveta sa vydarili po organizačnej i športovej stránke.Trasa pretekov nepatrila k najdlhším, no bola oveľa náročnejšia, než bolo na šampionátoch zvykom. Organizátori vytýčili okruh o dĺžke 17 kilometrov, jazdci ho museli prešliapať pätnásťkrát, čo v súhrne dávalo 255 kilometrov. Prezentovalo sa celkovo 89 cyklistov, ale do cieľa dorazilo iba 33 statočných, až 56 pretekárov skončilo predčasne. Ťažké zvlnené pasáže sa prejavili aj na priemernej rýchlosti majstra sveta, ktorá dosiahla hodnotu 38,60 km / hod.
 
Rovnako ako pred rokom, aj tentoraz bojovala o titul dvojica uprchlíkov, aj tentoraz bol medzi nimi Francesco Moser. Lenže kým vlani špurt prehral, v roku 1977 prevýšil svojho rivala a získal zlato. Striebro pripadlo Nemcovi Dietrichovi Thurauovi. Aj o bronz bojovali dvaja kandidáti, ktorí do cieľa prišli spolu so stratou 1 minúty a 19 sekúnd na Mosera. Tretie miesto si vybojoval Franco Bitossi, štvrtý dorazil Hennie Kuiper.
 
Výsledková listina akoby bola obrátená hore nohami, nejeden z ašpirantov na popredné miesto v nej figuroval poriadne dolu. Iba ôsme miesto obsadil Bernard Hinault, jedenáste Felice Gimondi, šestnáste Sean Kelly, dvadsiatešieste Joop Zoetemelk. Diváci, ktorí zaujali stanovištia v cieľovej rovinke, boli poriadne prekvapení, keď posledné desiatky metrov zdolávala hlavná skupina. Mala stratu niečo vyše 2 a pol minúty a na posledných dvoch miestach si pokojne šliapali Raymond Poulidor s Eddym Merckxom. Boli klasifikovaní na posledných dvoch priečkach, ale brali to s nadhľadom. Občas sa stáva, že aj najväčšie hviezdy majú zlý deň…
 
 
1978 (Adenau, Nűrburgring, NSR)
Tretia medaila Mosera za sebou
 
Svetový šampionát v roku poznačilo nepriaznivé počasie, dážď a prudký vietor. Výrazne sa to prejavilo na vysokom počte pretekárov, ktorí to „zabalili“. Prezentovalo sa rekordných 111 cyklistov, ale klasifikovaných v cieli bolo iba 31! Keď preťali cieľovú líniu, mali už v nohách dvanásť okruhov, každý meral 22,81 kilometrov. Spolu teda museli účasníci zdolať 274,8 kilometrov. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 36,33 km / hod. Paradoxnom zhodou okolností sa aj do tretice v sérii na majstrovstvách sveta rozhodovalo o víťazovi v špurte vedúcej dvojice, ktorá sa vzdialila súperom a skutočnou kuriozitou bol fakt, že tretí raz v nej bol Francesco Moser. Po striebre pred dvoma rokmi a zlate vlani stačil jeho výkon opäť na druhé miesto. Predstihol ho iba Holanďan Gerrie Knetermann. Bronzový Dán Jorgen Marcussen zaostal za prvými dvoma cyklistami o 20 sekúnd, až piaty dorazil do cieľa Bernard Hinault.
 
Francesco Moser prepísal 19. januára 1984 cyklistickú históriu. V Mexico City, vo veľkej nadmorskej výške, prekonal Merckxov svetový rekord v hodinovke, ktorý vydržal celých dvanásť rokov. Moser prešiel 50,808 km. Mal k dispozícii špeciálny aerodynamický bicykel s vyplnenými kolesami. Až o vyše trinásť rokov neskôr (v roku 1997) Medzinárodná cyklistická únia UCI Moserov rekord vymazala. Dôvodom bola „technologická výhoda“, inak povedané, bicykel, ktorý mal veľmi ďaleko ku konvenčnému stroju. Moser svoj unikátny bicykel predal v aukcii a nemalý výnos venoval UNICEFu.
 
 
1979 (Valkenburg, Holandsko)
Zlato ostalo doma
 
Holandský Valkenburg sa ako dejisko majstrovstiev sveta osvedčil, a tak mu UCI pridelila svetový šampionát aj v roku 1979. Na štarte sa prezentovalo 114 cyklistov, čakala ich trasa o dĺžke 274,8 kilometrov. Len 44 jazdcov dorazilo úspešne do cieľa, až 70 borcov to zabalilo predčasne. Dosť ťažkú trať prešiel víťaz priemernou rýchlosťou 38,97 km / hod.
 
V posledných kilometroch vyrazila vpred trojica jazdcov a vypracovala si maličký náskok niekoľkých sekúnd. Posledné dva kilometre boli pre divákov neobyčajne napínavé. Vôbec nebolo jasné, či uprchlíci odolajú stíhačom, rozhodovala každá sekunda. Napokon si trojica uchovala k dobru päť sekúnd, ktoré mali cenu medailí. Finiš vyhral Holanďan Jan Raas, striebro si vybojoval Nemec Dietrich Thurau, bronz Francúz Jean René Bernaudeau. Ďalší jazdci v celkovom poradí prichádzali do cieľa osamotení, prípadne v niekoľkočlenných skupinkách. Až v závere prvej desiatky skončilo silné trio Giuseppe Saronni (Taliansko), Sean Kelly (Írsko) a Roger de Vlaeminck (Belgicko). Ich strata predstavovala vyše 4 a pol minúty. Ešte výrazne za nimi dorazili do cieľa trinásty Gerrie Knetemann, šestnásty Zoetemelk a devätnásty Hennie Kuiper. Bernard Hinault v posledných kilometroch pochopil, že šancu na popredné umiestnenie definitívne stratil. Záver prešiel v rekreačnom tempe a obsadil iba 21. miesto. Už na nasledujúcom šampionáte však potvrdil, že je jedným z najlepších cyklistov histórie…
 
 
1980 (Sallanches, Francúzsko)
Tempu Hinaulta nestačil nikto
 
Už druhýkrát zavítali najlepší svetoví cyklisti na šampionát do francúzskeho Sallanches. Preteky negatívne ovplyvnila pomerne náročná trasa a nevľúdne počasie, ktoré dalo všetkým jazdcom poriadne zabrať. Prejavilo sa to na enormnom počte odstúpení z pretekov, veď z pôvodne 107 štartujúcich pokorilo kompletnú trasu 268 kilometrov iba neuveriteľných 15. Aj priemerná rýchlosť víťaza odzrkadľovala ťažkosti, ktoré musel pelotón prekonávať – iba 35,55 km / hod.
 
Famózny výkon podal legendárny Francúz Bernard Hinault. Minulý rok skončil až na 21. mieste, teraz dokázal, že to bolo iba jednorázové zlyhanie a stále patrí medzi absolútnu svetovú špičku. Väčšinu pretekov sa pohyboval na popredných priečkach a nečakanými zrýchleniami trhal hlavnú skupinu. Jeho rýchlemu tempu nestačili prakticky všetci súperi a posledné desiatky kilometrov sa stali exhibíciou jedného muža. Hinault sa oddelil od konkurentov a šliapal osamotený na čele. V cieli si vychutnal dokonalý triumf a zisk dúhového dresu pre majstra sveta. Druhý prišiel Talian Giambattista Baronchelli so stratou 1 minúty a 1 sekundy, no ďalší v poradí už mali oveľa väčšiu stratu. Tretí Španiel Juan Fernandez zaostal o tamer 4 a pol minúty, desiaty Giovanni Battaglin sa oneskoril o výrazných 8 minút a 34 sekúnd. Poslední dvaja klasifikovaní jazdci zaznamenali stratu presne dvadsať minút.