1946 (Zűrich, Švajčiarsko)
Fanúšik „potopil“ nádeje obhajcu
 
Rok po skončení druhej svetovej vojny bol zorganizovaný 13. svetový šampionát vo švajčiarskom Zűrichu. Neutrálny štát nebol zďaleka taký zničený ako krajiny, ktoré sa priamo zapojili do bojov. Platilo to aj pre cesty. Takže Švajčiarsko bolo jednou z mála európskych krajín, ktoré boli schopné pripraviť cyklistické majstrovstvá sveta. Organizátori vytýčili trasu, merajúcu 270 kilometrov. Okruh mal dĺžku 13,5 kilometra, jazdci ho absolvovali dvadsaťkrát. Na štart ich prišlo 30, do cieľa 17, pričom priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 36,45 km/hod.
 
Šampionát v roku 1946 bol pozoruhodný nečakanými okolnosťami. Posledný majster sveta Belgičan Kint prišiel obhajovať svoj titul. Najvážnejším súperom mu mal byť Švajčiar Hans Knecht, ktorý mal domáce prostredie. Veľmi skoro sa pustil do sólového úniku Kint a vydržal osamotený na čele až do záverečných kilometrov. Víťazstvo mal už takmer nadosah, ale vytrvalo ho stíhal krajan Rik Van Steenbergen, za ktorého sa zavesil Knecht. V záverečnom stúpaní sa odtrhol Kint, zdalo sa, že už má titul istý. Lenže do priebehu pretekov výrazne zasiahol jeden z radikálnych švajčiarskych fanúšikov. Vyšprintoval vedľa Kinta, ktorý nemal v šliapaní do strmého kopca vyššiu rýchlosť. Prudkým úderom ho zrazil z bicykla a cesta k víťazstvu sa tak otvorila pre Knechta. Ten dorazil do cieľa o desať sekúnd skôr, než druhý Kint. Tretí v poradí, Belgičan Rik van Steenbergen, zaostal za víťazom o 59 sekúnd.  Previnilca okamžite zatkla polícia, no pri výsluchu svoj čin vôbec neľutoval. Nebolo to prvý, ani poslednýkrát, kedy výsledok cyklistických pretekov zásadne ovplyvnili násilné činy fanúšikov.
 
Vo výsledkovej listine figuruje na dvanástom mieste pozoruhodné meno. Gino Bartali nemal najlepší deň, za víťazom sa oneskoril o takmer desať minút. Bolo to však iba jednorázové zlyhanie, už o dva roky neskôr napríklad opäť vyhral Tour de France..
 
Hans Knecht za spomínaných trochu bizarných okolností dosiahol jedinečný úspech, ale okrem titulu majstra sveta ho nezdobí žiaden ďalší významný úspech. Ak nerátame tri víťazstvá na majstrovstvách Švajčiarska.
 
 
1947 (Reims, Francúzsko)
 Prvý Holanďan v dúhovom drese
 
Svetový šampionát v roku 1947 zavítal do Francúzska a domáci fanúšikovia dúfali, že ich miláčikovia budú úspešní. Ich túžby sa nenaplnili, na stupni víťazov nestál žiaden z reprezentantov tricolóry. Organizátori vytýčili okruh, ktorý meral 7,83 kilometra, tridsaťpäť prejazdov spolu predstavovalo dĺžku 274 kilometrov. Trasa bola extrémne náročná, odzrkadlilo sa v samotných pretekoch. Štartovalo 31 cyklistov, lenže iba 7 zvládlo kompletné preteky, až 24 z nich zosadlo z bicyklov predčasne. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla 36,68 km / hod.
 
Preteky profesionálov sa stali korisťou Holanďana Thea Middelkampa, pred Belgičanom Albertom Sercuom a Jefom Janssenom z Dánska.
 
Theo Midelkamp sa v roku 1936 zapísal ho histórie, stal sa vôbec prvým Holanďanom, ktorý vyhral etapu na Tour de France. Pochádzal z veľkej rodiny, mal až osem súrodencov. Ako chlapec zatúžil stať sa futbalistom, pod tlakom skutočnosti sa rozhodol pre cyklistiku. V tom čase totiž v Holandsku neexistovali futbaloví profesionáli, kým cyklistickí áno. Tak ako väčšina Middelkampovych krajanov, aj on sám trénoval na dlhých rovinách vo svojej vlasti. Keď zavítal v roku 1936 prvýkrát na Tour de France, vysoké kopce ho znepokojili. Svoje mimoriadne kvality však potvrdil nečakaným spôsobom. Vyhral extrémne ťažkú horskú etapu, ktorá viedla aj cez obávaný Col du Galibier. O rok neskôr bol donútený odstúpiť z Tour de France, pri páde si zlomil prst na ruke. V roku 1938 vyhral siedmu etapu na Tour, no viac sa na týchto pretekoch neobjavil. Dôvodom boli financie. Na Tour zarobil v tom roku okolo 8000 francúzskych frankov, oveľa menej, než ponúkali napríklad preteky Tour of Flanders. Svoje rozhodnutie objasnil pamätnou vetou: „Zo slávy a úcty nevyžijem…“  Počas druhej svetovej vojny si Middelkamp zarábal pašovaním rôzneho tovaru, no odhalili ho a pár mesiacov musel stráviť vo väzení. Po vojne sa vrátil k profesionálnej cyklistike. Svoju športovú kariéru zavŕšil v roku 1951. Našetrené peniaze investoval do kúpy pubu v meste Kleidrecht, ktorý mu poskytoval obživu prakticky päťdesiat rokov.
 
 
1948 (Valkenburg, Holandsko)
Domáci jazdci totálne sklamali
 
V holandskom Valkenburgu v roku 1948 prebehli pätnáste majstrovstvá sveta, na ktorých súťažilo 37 jazdcov. Celú trasu o dĺžke 266 kilometrov pokorilo iba desať najlepších, 27 cyklistov nezvládlo prejsť všetkých 26 okruhov. Víťaz dosiahol priemernú rýchlosť 35,52 km / hod.
 
O majstrovi sveta profesionálov sa v holandskom Valkenburgu rozhodovalo v špurte vedúcej dvojice. Úspešný únik sa podaril Belgičanovi Briekovi Schottemu a Francúzovi Apovi Lazaridesovi. V závere mal viac síl Belgičan a vybojoval si dúhový dres svetového šampióna. Tretí dorazil do cieľa so stratou 3 minúty a 41 sekúnd ďalší Francúz Lucien Teisseire. Iba siedme miesto obsadil známy Švajčiar Ferdy Kűbler. Veľkým sklamaním boli výkony domácich Holanďanov, jediný ich pretekár sa nevzdal, ale Huub Syen bol klasifikovaný na poslednom, desiatom mieste so stratou takmer 14 a pol minúty na víťaza.
 
 
1949 (Kodaň, Dánsko)
Coppiho bronz vôbec netešil
 
Dánska metropola Kodaň hostila 16. majstrovstvá sveta v roku 1949. Organizátori pripravili okruh o dĺžke 8,8 kilometra, ktorý pelotón prešiel tridsaťtrikrát. Celková vzdialenosť teda predstavovala 290 kilometrov. Prihlásilo sa 35 cyklistov, v cieli bolo klasifikovaných 22. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla 38,01 km / hod.
 
Trojicu na stupni víťazov určil pomerne dlhý, no úspešný únik silnej trojice jazdcov. Vybudovali si výrazný náskok a niekoľko kilometrov pred cieľom bolo zrejmé, že Rik Van Steenbergen (Belgicko), Ferdy Kűbler (Švajčiarsko) a Fausto Coppi (Taliansko) si to v špurte rozdajú o medaily. V rovnakom poradí, ako sú vymenovaní, aj prešli cieľovou čiarou. Pre veľmi ambiciózneho Coppiho to bolo obrovské sklamanie, aj keď súperi boli silní. Pretekári od štvrtého miesta prichádzali s niekoľkosekundovými časovými odstupmi. Štvrtý cyklista v poradí, ďalší Belgičan Briek Schotte, zaostal za víťazom o 3 minúty a 2 sekundy. 
 
 
1950 (Moorslede, Belgicko)
Ockersa nečakane zastúpil krajan
 
Po triumfe Steenbergena pred rokom organizovali jeho krajania ďalší šampionát a očakávania fanúšikov boli vysoké. Medzi najvážnejších favoritov experti zaraďovali hlavne skvelého špurtéra Stana Ockersa. Ten sice prekvapujúco dosiahol iba siedme miesto, ale dokonale ho zastúpil krajan, s ktorým sa veľmi nepočítalo. Pelotón musel absolvovať dlhých 284 kilometrov, najlepší jazdec to dokázal priemernou rýchlosťou 36,26 km / hod. Iba 12 cyklistov zvládlo nástrahy náročnej trasy, 28 ich kolegov zosadlo z bicyklov a vzdalo sa.
 
Po niekoľkých pokusoch o únik sa vpredu vyformovala trojica, ktorá sa v posledných kilometroch rozdelila. Najviac síl mal domáci Briek Schotte, so stratou 1 minúty a 1 sekundy si došiel po striebro Holanďan Theo Middelkamp, o ďalších 47 sekúnd dorazil do cieľa bronzový Švajčiar Ferdy Kűbler na čele päťčlennej skupinky. O bronz bojoval aj známy Francúz Louison Bobet, no musel sa zmieriť s piatym miestom.
 
 
1951 (Varese, Taliansko)
Tifosi sa titulu nedočkali
 
Osemnáste majstrovstvá sveta zavítali do talianskeho mesta Varese. Na pelotón čakal okruh, ktorý meral 24,6 kilometra, a keďže ho bolo treba zdolať až dvanásťkrát, celková vzdialenosť pre jazdcov predstavovala 295,2 kilometra. Záujem špičkových jazdcov bol pomerne veľký, prihlásilo sa ich 45, celú trasu úspešne absolvovalo 24. Priemerná rýchlosť najlepšieho dosiahla 34,83 km / hod.
 
Všeobecne sa očakávalo, že Taliani v domácom prostredí podniknú frontálny útok na medailové pozície. Na titul majstra sveta čakali dlhých devätnásť rokov. Ešte v roku 1932 ho získal Alfredo Binda. Vytýčená trasa mala najviac vyhovovať členom „squadry azzuri“, a oni boli v samotných pretekoch veľmi aktívni, ich dresy sa stále objavovali v popredí. V záverečnom špurte mali Taliani troch cyklistov, ale na vytúžený titul ani tentoraz nedosiahli. Fiorenzo Magni preťal cieľovú čiaru na druhom mieste, Antonio Bevilacqua získal bronz. Svoj skvelý taktický výkon korunoval víťazstvom Švajčiar Ferdy Kűbler. Po striebre na MS 1949 a bronze v roku 1950 si vybojoval vytúžený dúhový dres. Miláčik talianskych tiffosi Gino Bartali nesplnil ich očakávania. V cieli bol „až“ deviaty s mankom 1 minúty a 5 sekúnd na Kűblera. Ešte horšie obišiel známy Francúz Louison Bobet (do cieľa prišiel štrnásty) a držiteľ titulu z roku 1949 Holanďan Van Steenbergen (osadil osemnáste miesto). Obaja boli členmi väčšej skupiny, ktorá sa za víťazom oneskorila o 6 minút a 17 sekúnd.
 
 
1952 (Luxemburg, Luxembursko)
Dvaja Nemci na stupni víťazov!
 
Záujem špičkových cyklistov o majstrovstvá sveta naďalej rástol. Do hlavného mesta Luxemburska, na devätnásty šampionát, dorazilo 48 pretekárov. Čakalo ich 280 kilometrov, rozvrhnutých do šestnástich identických okruhov o dĺžke 17,5 kilometra. V priebehu pretekov sa vzdalo desať jazdcov. Víťaz dosiahol najvyššiu priemernú rýchlosť v dovtedajšej histórii – 39,45 km / hod.
 
Priebeh a konečné výsledky šampionátu boli obrovským prekvapením. Hoci na štarte stáli takmer všetky esá svetovej cyklistiky, pódium ovládli pomerne neznámi borci. Najspokojnejší mohli byť Nemci. Ich krajina rozhodne nepatrila k cyklistickým veľmociam, no dvojité zastúpenie na stupňoch víťazov možno charakterizovať ako veľký triumf. Do cieľa sa prirútila početná vedúca skupina, rozhodoval napínavý špurt. Najrýchlejší v ňom bol Heinz Műller (Nemecko), druhý skončil Gottfried Weilenmann (Švajčiarsko), tretí ďalší Nemec Ludwig Hormann. Najväčší favoriti boli sklamaní, v nevyspytateľnej lotérii masového špurtu si nevytiahli tie správne čísla. Fiorenzo Magni skončil štvrtý, Louison Bobet ôsmy, Rik Van Steenbergen deviaty,  Ferdy Kűbler na delenom desiatom mieste.
 
 
1953 (Lugano, Švajčiarsko)
Coppiho „one man show“
 
Na jubilejných dvadsiatych majstrovstvách sveta znova padol účastnícky rekord. Do švajčiarskeho Lugana pricestovalo 70 pretekárov, najviac v histórii. Čakalo ich náročných 270 kilometrov zvlnenej trasy. Zvládlo ich iba 27 jazdcov, niečo viac ako tretina. Priemerná rýchlosť víťaza bola vzhľadom na profil úctyhodná – 35,92 km / hod.
 
Pred dvoma rokmi sa tešil z titulu majstra sveta Ferdy Kűbler. Na domácej trase, ktorú dobre poznal, patril k naväčším adeptom na víťazstvo. Ale preteky samotné boli úchvatnou exhibíciou jediného muža. Legendárny Fausto Coppi nehľadel na ostatných súperov, osamotený vyrazil vpred a svoj trúfalý únik korunoval pamätným víťazstvom. Druhý Germain Derijcke (Belgicko) zaostal o veľavravných 6 minút a 22 sekúnd, tretí Stan Ockers (Belgicko) 7 minút a 33 sekúnd. V pelotóne jazdilo mnoho zvučných mien, ich výpočet by bol dlhý. Chardy Gaul (Luxembursko) obsadil šieste miesto, hneď za ním došiel Ferdy Kűbler, ôsmy bol Louison Bobet, trinásty Holanďan Wout Wagtmans, osemnásty Belgičan Briek Schotte.
 
 
1954 (Solingen, Nemecko) 
Famózny špurt francúzskeho mechanika
 
Jedny z najnapínavejších a najdramatickejších pretekov v rámci majstrovstiev sveta prebehli v roku 1954 v nemeckom Solingene. Už náčrt trate vzbudzoval rešpekt. Pätnásťkilometrový okruh mal pelotón prejsť šestnásťkrát, spolu teda musel odšliapať 240 kilometrov. Okrem veľkej vzdialenosti bolo tvrdou skúškou aj trojkilometrové stúpanie do cieľa. Situáciu cyklistov ešte sťažil hustý lejak a chlad, preteky boli za týchto okolností tvrdým bojom o prežitie. Keď mali pretekári za sebou prvú polovicu trasy, v sedlách už ostalo iba sedem z nich. Ostatní sa vzdali. Počasie sa s pribúdajúcimi kilometrami vôbec nezlepšovalo. Do cieľa ešte zostávali dva okruhy a iba traja statoční šliapali ďalej. Legendárny Fausto Coppi zaostal ďaleko za vedúcou dvojicou, na titul nemohol ani len pomyslieť. Pri vjazde do záverečného kola boli vpredu Švačiar Fritz Schaer a Francúz Louison Bobet. Presne v tých chvíľach postihol Bobeta defekt. Zdalo sa, že práve smola zásadne prehovorí do poradia na prvých dvoch miestach. Ale jednou z hlavných postáv prebiehajúcej drámy sa stal istý nenápadný chlapík, ktorého nikto nepoznal. Televízne zábery, ktoré zachytili nasledujúce dramatické okamihy, sa stali celosvetovým hitom. Francúzsky mechanik rýchlo pochopil, že záleží na každej sekunde. Vo chvíli defektu bol zhruba tristo metrov od Bobeta. Zachoval si duchaprítomnosť, obratne sa vyšvihol do sedla náhradného bicykla, zašpurtoval ako ozajstný pretekár. Rýchlo dorazil k svojmu cyklistovi a  za niekoľko sekúnd vymenil koleso na Bobetovom stroji. Do cieľa ešte zostávalo dvadsať kilometrov. Bobet, akoby pokropený živou vodou, sa pustil do strhujúcej stíhačky Schaera, ktorý sa mu vzdialil na rozdiel jednej minúty. Sedem kilometrov pred cieľom Bobet svojho súpera dostihol, potom ho nechal za sebou a triumfálne prešiel cieľom ako víťaz. V rozhovore tesne po dojazde Bobet vyhlásil, že v na prvý pohľad beznádejnej situácii ho mechanikov prístup neskutočne vyburcoval a poďakoval sa mu za perfektnú podporu.
 
 
bobet-louison-1954
 
 
 
 
1955 (Frascati, Taliansko)
Pohroma pre majstra sveta
 
V talianskom meste Frascati prebehli 22. majstrovstvá sveta. Prihlásených bolo 65 cyklistov, preteky úspešne zavŕšilo dojazdom do cieľa len 22. Museli zdolať celkovo 293 kilometrov, rozvrhnutých do štrnástich okruhov, pričom jeden meral 21 kilometrov. Majster sveta prešiel túto vzdialenosť priemernou rýchlosťou 33,56 km / hod.
 
Konečné výsledky priniesli veľké rozčarovanie domácim fanúšikom, najlepší z Talianov Gastone Nencini skončil hneď za pódiom, štvrtý. Boj o bronzovú medailu zviedol až do posledných metrov s Belgičanom Germainom Derijckem, no tesne ho prehral. K víťazstvu dospel skvelou sólovou jazdou Belgičan Stan Ockers, druhého Jeana Pierrea Schmitza z Luxemburska nechal za sebou o 1 minútu a 3 sekundy.
 
Na šiestom mieste dorazil do cieľa Jacques Anquetil. Mal iba 21 rokov, jeho profesionálna kariéra, popretkávaná desiatkami slávnych víťazstiev, sa iba začínala. Legendárny Francúz však patrí do skupiny veľkých šampiónov, ktorí si nikdy neobliekli dúhový dres majstra sveta. Najbližšie k tomu mal v roku 1966, kedy tesne prehral v špurte s Nemcom Rudim Altigom. Aj známy Ferdy Kűbler musel byť veľmi nespokoný, do cieľa dorazil na štrnástom mieste s obrovskou stratou takmer devätnástich minút na prvého Ockersa.
 
Priam pohromou sa stali preteky pre Nemca Heinza Műllera, majstra sveta z roku 1952. Hneď od štartu zjavne nebol vo svojej koži, výrazne strácal na všetkých súperov. Keď už jeho strata na vedúceho jazdca narástla na celý jeden okruh, v súlade s platnými pravidlami ho rozhodcovia odvolali z pretekov.
 
 
 
 
1956 (Kodaň, Dánsko)
Božský Fausto ďaleko vzadu
 
Po siedmich rokoch sa svetový šampionát vrátil do dánskeho hlavného mesta Kodane, ale preteky sa konali na odlišnej trase, ako v roku 1949. Organizátori vytýčili okruh, dlhý necelých 13 kilometrov, pelotón ho musel zdolať dvadsaťdvakrát. Celková vzdialenosť teda predstavovala niečo málo cez 285 kilometrov. Súťažilo 71 cyklistov, no preteky predčasne ukončilo až 44 z nich. Prvý pretekár v cieli dosiahol priemernú rýchlosť 33,34 km / hod.
O umiestnení na popredných miestach rozhodoval špurt desaťčlennej skupiny s viacerými favoritmi. Najrýchlejší bol Rik Van Steenbergen, ktorý si vybojoval už druhý titul majstra sveta. Zvláštnou zhodou okolností aj ten prvý dosiahol v Kodani v roku 1949. Bol skutočným majstrom hlavne jednorázových pretekov, dokázal vyhrať okrem iných aj dvakrát Paríž – Roubaix, raz Paríž – Brusel aj Miláno – San Remo. Ani na majstrovstvách sveta v roku 1956 ešte nepovedal svoje posledné slovo. Dúhový dres neskôr ukoristil ešte aj tretíkrát. Za Van Steenbergenom skončil druhý jeho krajan Rik Van Looy, tretí Gerrit Schulte z Holandska. Úplne „zhoreli“ najlepší Taliani. Fiorenzo Magni dorazil do cieľa dvanásty, až pätnásty bol Fausto Coppi so stratou 2 minúty a 35 sekúnd na víťaza.
 
 
1957 (Waregem, Belgicko)
Majstrovský hattrick rýchleho Belgičana
 
V belgickom Wargeme sa na MS 1957 čakal vzrušujúci boj. Na štarte stálo 70 jazdcov, ktorých čakalo dvanásť okruhov, každý o dĺžke 23,8 kilometra. Cieľ čakal na pelotón po zdolaní 286 kilometrov, víťaz ich prešiel priemernou rýchlosťou 37,59 km / hod.
 
O majstrovi sveta sa rozhodovalo v napínavom závere, spoločne sa k cieľovej čiare rútila šesťčlenná skupina. Svoje známe rýchlostné kvality opäť potvrdil Belgičan Rik Van Steenbergen, tesne pred dvoma Francúzmi Louisonom Bobetom a Andrém Darrigadem. Van Steenbergen sa stal iba druhým jazdcom v histórii svetových šampionátov, ktorý vyhral dvakrát za sebou. Pred takmer tridsiatimi rokmi to dokázal tiež Belgičan Georges Ronsse, tituly získal v rokoch 1928 a 1929. Steenbergen si však do zbierky úspechov pripísal už tretí titul majstra sveta.
 
Medzi šiestimi cyklistami, ktorí sa oddelili od pelotónu a s dvanástimi sekundami náskoku prišli do cieľa bol aj Jacques Anquetil. V špurte na súperov tentoraz nestačil a pripadlo mu iba šieste miesto. Pre iných cyklistov by to bol úspech, pre enormne ctižiadostivého Francúza katastrofa.
 
 
1958 (Reims - Gueux, Francúzsko)
Coppi totálne zlyhal, kolega zažiaril
 
Na 25. majstrovstvách sveta vo francúzskych mestách Reims (Remeš) a Gueux bojovalo o titul 67 jazdcov. Organizátori vytýčili pomerne náročnú trasu, mierne zvlnený okruh meral necelých 20 kilometrov a pelotón ho musel zdolať štrnásťkrát. Súhrnne to predstavovalo 277 kilometrov. Viac než polovica pretekárov sa z rôznych príčin vzdala, v cieli bolo klasifikovaných iba 26 cyklistov. Víťaz odšliapal preteky solídnou priemernou rýchlosťou 36,94 km / hod.
 
Preteky sa stali vzrušujúcim súbojom Talianov s domácimi Francúzmi. Reprezentanti týchto dvoch krajín obsadili prvých šesť miest. Trochu prekvapujúcim víťazom sa stal Talian Ercole Baldini, no absolútne zaslúžene. Sólovou jazdou si vypracoval solídny náskok, a až do cieľa sa žiaden zo súperov na neho nedotiahol. Odstup Baldiniho od druhého Louisona Bobeta (Francúzsko) bol 2 minúty a 9 sekúnd, ďalší Francúz na bronzovej pozícii André Darrigade stratil na lídra ešte ďalších takmer 100 sekúnd. Fausto Coppi znova nemal jeden zo svojich úspešných dní, po dojazde na osemnástej priečke so stratou 7 minút a 6 sekúnd na Baldiniho nemohlo byť v jeho prípade o spokojnosti ani reči.
 
 
1959 (Zandvoort, Holandsko)
Anquetil prepásol rozhodujúci únik
 
Po dvoch šampionátoch vo Valkenburgu (1938 a 1948) zavítali najlepší profesionáli tretíkrát do krajiny tulipánov. Súťažilo sa na okruhu o dĺžke 10,28 kilometra, jazdci ho potrebovali zvládnuť dvadsaťosemkrát, celková vzdialenosť činila 292 kilometrov. Prihlásilo sa 69 účastníkov, do cieľa dorazilo 44. Prevažne rovinatú trasu prešiel najlepší z cyklistov priemernou rýchlosťou 38,88 km / hod.
 
Ani ďalšia účasť na majstrovstvách sveta nepriniesla vytúžený úspech pre Jacquesa Anquetila. Famózny Francúz zbieral na medzinárodnej cyklistickej scéne jedno víťazstvo za druhým, ale svetový šampionát ostával pre neho akoby zakliaty. V Zandvoorte nebol v popredí pelotónu v rozhodujúcej chvíli. Keď sa oddelila silná osemčlenná skupina, Anquetil jazdil v strede pelotónu. To sa mu stalo osudným. Vedúca grupa si udržiavala menší náskok. Hoci Anquetil spoločne s ďalšími jazdcami vyvíjali enormné úsilie, „utečencov“ nedostihli. Anquetilova skupina strácala v cieli 22 sekúnd. V špurte bol najrýchlejší Francúz André Darrigade pred Talianom Michelem Gismondim, tretí bol  Belgičan Noel Foré. Tesne štvrtý dorazil známy Brit Tom Simpson, ktorý ešte na svoje slávne chvíle na svetovom šampionáte iba čakal. Nepochybne najväčší mediálny ohlas mala však jeho tragická smrť počas jednej z etáp na Tour de France 1967. Lekári dodatočne zistili, že skonal na následky horúčavy a veľkej dávky amfetamínu.  
 
 
1960 (Hohenstein – Sachsenring, NDR)
Francúzske legendy bez medaily
 
Prvýkrát v histórii zavítali majstrovstvá sveta do niektorej z krajín socialistického tábora. NDR mala veľa vynikajúcich cyklistov, ktorí žali úspechy na ceste i na dráhe. Preto bolo pridelenie MS tejto krajine v podstate logickým krokom. Na šampionát zavítalo spolu 67 jazdcov, ale dosť náročnú trasu dokázala kompletne prejsť necelá polovica – 32. Organizátori vytýčili okruh o dĺžke 8,73 kilometra, 32 okruhov dávalo spolu 279,3 kilometra. Prvý cyklista v cieli dosiahol priemernú rýchlosť 35,86 km / hod.
 
V priamom súboji sa stretli aj dvaja nezmieriteľní súperi, ktorých pozorne sledovalo celé Francúzsko. Tentoraz zo vzájomnej konfrontácie legendárneho dua vyšiel lepšie Raymond Poulidor, Jacques Anquetil skončil o štyri miesta za ním. Ale spokojný nebol ani jeden, ani druhý. V čase cieľového špurtu sa obaja nachádzali vo vedúcej skupine a mali dobré vyhliadky na víťazstvo. No záver neprebehol podľa ich predstáv. Poulidor finišoval na piatom mieste, Anquetil na deviatom.  Zlato získal Belgičan Rik Van Looy, striebro Francúz André Darrigade, bronz ďalší Belgičan Pino Cerami.