OH 2008 (Peking)
Päťdesiatnička Longová dve sekundy od medaily
 
Masívny rozvoj cyklistiky vo svete sa odrazil aj na bohatej účasti na olympiáde v Pekingu, súťažilo 508 jazdov a jazdkýň z 66 krajín všetkých kontinentov. Súťaže prebehli v jedenástich mužských a siedmich ženských disciplínach. Program sa mierne zmenil. Vypadli z neho dve disciplíny, pevný kilometer mužov a pevných 500 metrov žien. Prvá z nich bola trvalou súčasťou olympijského programu už od roku 1928, jej vyradenie vyvolalo aj protesty niektorých cyklistických federácií. Na druhej strane, pribudli BMX preteky mužov aj žien. BMX je akousi obdobou motokrosu, no súperí sa na bicykloch. Tieto preteky sú plné kratučkých zjazdov, stúpení, skokov a získali si hlavne medzi mladými športovcami veľkú obľubu. Zároveň sú aj atraktívnym televíznym artiklom, aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa BMX preteky dostali na olympiádu.
 
Súťaže v dráhovej cyklistike sa konali na novom Velodrome Laoshan, ktorý si poprední jazdci vyslúšali na Svetovom pohári rok pred olympiádou. Jeho dráha merala 250 metrov, jej povrch tvorilo kvalitné drevo a bol poriadne rýchly. Velodrom dostal mnoho superlatívov, bol cyklistami jednoznačne ohodnotený ako jeden z najlepších na svete. Kapacita hľadiska bola 6 000 miest.
 
V cestných pretekoch mužov vytýčili organizátori trasu, merajúcu 245,4 kilometra, dlhšia nebola na žiadnej olympiáde. Cieľ bol na vrchole kopca, ku ktorému viedlo sedemstometrové stúpanie so sklonom sedem precent. Pred štartom vyvolávalo obavy pekingské ovzdušie a smog, tradičné problémy rozľahlej čínskej metropoly. V deň pretekov bolo horúco, vlhkosť bola vysoká, ale vzhľadom na pekingskú miniklímu boli podmienky lepšie než zvyčajne. Koncentrácia smogu aj vďaka opatreniam organizátorov nebola taká vysoká, ako je v Pekingu zvykom. Konkurencia bola nabitá, všetci poprední cyklisti, okrem zopár výnimiek, sa stretli pod piatimi kruhmi. Prezentovalo sa 143 borcov z 55 krajín.
 
Prvý úspešný únik prišiel po šesťdesiatich kilometroch, v čelnej skupine bolo 26 jazdcov, ktorí to vpredu vydržali celých 125 kilometrov. Zhruba 60 kilometrov pred cieľom ich pelotón dostihol. Potom prišiel atak dvoch cyklistov. Alexandr Kučinský (Bielorusko) a Ruslan Pidhornyj (Ukrajina) vydržali jazdiť vpredu iba pár kilometrov. V poslednom zo siedmich okruhov sa od hlavného poľa oddelilo 20 jazdcov a z tejto čelnej skupiny unikla šestica Samuel Sánchez (Španielsko), Fabian Cancellara (Švajčiarsko), Davide Rebellin (Taliansko), Alexandr Kolobnev (Rusko), Andy Schleck (Luxembursko) a Michael Rogers (Austrália). Sólový pokus o únik podnikol Canecellara, skvelý tempár, ale slabší špurtér. Súperi ho rýchlo dostihli. Záverečný špurt skupinky bol dramatický a tesný, prvého a šiesteho v cieli delili hádam dva metre. Zlato získal Sánchez, striebro Rebellin, bronz Cancellara. Ale nakoniec toto umiestnenie neplatilo. V apríli 2009 Medzinárodný olympijský výbor vydal vyhlásenie, podľa ktorého dvaja cyklisti v Pekingu dopovali. Jedným z nich bol vraj aj držiteľ medaily. Krátke obdobie neistoty a dohadov ukončil Taliansky olympijský výbor, za vinníka verejne označil Davida Rebellina. V oficiálnych výsledkoch tak došlo ku korekcii. Na druhé miesto sa posunul Cancellara, na tretie Kolobnev.
 
Zoznam tých, ktorí preteky nedokončili, bol rozsiahly. Viacero pretekárov sa rozhodlo šetriť sily na časovku jednotlivcov, ktorá bola na programe o tri dni. V zbernom autobuse skončili aj Alberto Contador, Óskar Freire, Stuart O´Grady, David Zabriskie a Vincenzo Nibali, a aj dvaja Slováci Matej Jurčo a Roman Broniš. Česť slovenského tímu čiastočne zachránil Ján Valach, klasifikovaný na 61. mieste.
 
Zvlnená trasa ocelkovej dĺžke 47,3 kilometra bola dejiskom časovky jednotlivcov. Najväčšie šance sa pred štartom dávali hlavne Nemcovi Stefanovi Schumacherovi, víťazovi oboch časoviek na Tour de France 2008 a majstrovi sveta z rokov 2006 a 2007 Švajčiarovi Fabianovi Cancellarovi. Karty mohol zamiešať aj všestranný Španiel Alberto Contador, alebo Američan Levi Leipheimer. Na štart sa postavilo 39 jazdcov. Vynikajúci výkon predviedol Gustav Larsson (Švédsko), jeho meno dlho svietilo na čele poradia. Hneď za ním vyrazil na trať Leipheimer, jeho výsledný čas potvrdil, že Larsson podal výnimočný výkon. Leipheimer bol pomalší o 36 sekúnd. Tesne pod pódiom skončil Contador, na bronz mu chýbalo necelých deväť sekúnd. Fabian Cancellara začal svoju jazdu rozvážne, na prvom medzičase bol „len“ tretí. No záverečné kilometre odšliapal vo skvelom tempe, dokonale zvládol technicky náročné zjazdy na trati a Larssona v konečnom účtovaní prekonal o viac než 33 sekúnd. Nekorunovaný kráľ časoviek opäť potvrdil svoju nadvládu. Solídny výkon Mateja Jurča stačil na 28. miesto, so stratou 5:41 min na víťaza. Na trinástom mieste bol pôvodne klasifikovaný Nemec Stefan Schumacher, ale jeho dopingový test po pretekoch bol pozitívny.
 
V šprinte mužov sa rysovali napínavé súboje, na štarte boli všetky svetové esá tejto disciplíny. Najväčšie šance odborníci prisudzovali dvom jazdcom. Holanďan Theo Bos vyhral svetové šampionáty v rokoch 2004, 2006 a 2007, na olympiáde 2004 v Aténach bol strieborný. Ak chcel ukoristiť zlato, musel prekonať veľmi ťažkú prekážku. Chris Hoy, reprezentujúci Veľkú Britániu, bol v maximálne psychickej pohode. V čase súbojov v šprinte už mal Hoy v Pekingu za sebou súťaže v tímovom šprinte a keirine. V oboch disciplínach ho dekorovali zlatou medailou. „Lietajúci Škót“ Hoy už v kvalifikácii zajazdil fantastický čas 9,815 sekundy, ale jeho kolega z britského tímu Jason Kenny bol pomalší iba o 42 tisícin. Theo Bos evidentne nešiel nadoraz, časom 10,318 sekundy obsadil deviate miesto. Vypomstilo sa mu to v štvrťfinále, kedy sa mu postavil Francúz Mickael Bourgain, piaty z kvalifikácie. Bourgain ukázal, že je dobre pripravený a Bosa po dvoch víťazných jazdách vyradil z bojov o medaily. V semifinále narazila kosa na kameň. Hoy nepripustil žiadne komplikácie, Bourgaina presvedčivo porazil v dvoch súbojoch, v prvom dosiahol čas 10,260 sekundy. Vo vyraďovacích kolách, kedy súperia dvaja jazdci, nikto neodšliapal letmých 200 metrov rýchlejšie. V boji o bronzovú medailu boli potrebné až tri jazdy, Bourgain napokon zdolal mladého Nemca Maximiliana Levyho. Finále bolo britskou záležitosťou. Skúsený matador Chris Hoy tak trochu vyškolil iba dvadsaťročného Jasona Kennyho, asi najväčšie pozitívne prekvapenie šprintu. Obe jazdy Hoy presvedčivo získal pre seba a v Pekingu si pripísal na svoje konto už tretiu zlatú medailu. V cyklistike žiaden iný účastník nebol taký úspešný.
 
V divácky veľmi atraktívnom keirine figurovalo v štartovnej listine 25 mien. Najhorúcejším kandidátom na zlato bol Chris Hoy, majster sveta z posledných dvoch rokov v tejto disciplíne. Vo vyraďovacom kole to bolo mimoriadne „husté“, zo šiestich jazdcov postupovali len dvaja. V záverečných metroch sa jazdilo agresívne, na hrane pravidiel, a viacerí jazdci na to doplatili pádmi. Theo Bos takto predčasne skončil v semifinále. Tesne pred ním spadol Poliak Kamil Kuczyňski a Bos sa mu nestihol vyhnúť. Tiež okúsil tvrdosť dráhy a šanca na medailu sa stratila. V semifinále sa skončila aj púť obhajcu olympijského zlata z Atén Austrálčana Ryana Bayleyho, ktorý skončil posledný. Finále bolo exhibíciou skvele pripraveného Hoya. Razantne nastúpil hneď ako motocykel odstúpil, predral sa na čelo a až do cieľa pred seba nikoho nepustil. Hneď za ním dorazil jeho krajan Ross Edgar, ktorý v závere predstihol Japonca Kijofumiho Nagaia. Kolíska keirinu Japonsko tak získala bronz, prvú olympijskú medailu pre túto krajinu v uvedenej disciplíne.
 
V tímovom šprinte mužov sa rysoval napínavý súboj tradičných rivalov. Posledné tri svetové šampionáty sa stali všetky korisťou Francúzov, striebro zakaždým patrilo Veľkej Británii. Tím z ostrovov mal v zostave excelentné individuality, Chris Hoy a Jason Kenny obsadili neskôr v šprinte jednotlivcov v Pekingu prvé dve miesta. Už v kvalifikácii naznačili Briti tie najvyššie ambície, tri okruhy (každý 250 metrov) absolvovali v celkovom čase 42,950 sekundy. Na 250 – metrovom ovále žiaden tím v histórii neodjazdil lepší čas. Vo vyraďovacej fáze nasledovali štyri súboje, dvojice určili časy v kvalifikácii. Postupové kritériá boli jasné, ďalej šli iba víťazi. Dvaja s najlepšími časmi postúpili do duelu o zlato, zvyšní dvaja z víťazných družstiev s horšími časmi bojovali o bronz. Súboj o tretie miesto zviedol tímy Nemecka a Austrálie, a bol to boj na ostrie noža. Vyhrali ho Nemci (René Enders, Maximilian Levy, Stefan Nimke), no časový rozdiel medzi oboma súpermi bol 8 tisícin sekundy! Finále bolo z iného súdka. Briti preukázali, že v tomto zložení sú takmer neporaziteľní. Francúzov nechali za sebou o 523 tisícin sekundy, čo v tejto disciplíne predstavuje výrazný rozdiel. Zostavu zlatých Britov tvorili Jamie Staff, Jason Kenny, Chris Hoy, za strieborných Francúzov nastúpili Grégory Baugé, Kévin Sireau, Arnaud Tournant.
 
Favorit stíhačky jednotlivcov na 4 000 metrov bol všetkým zrejmý. Brit Bradley Wiggins bol úradujúcim majstrom sveta (vyhral MS 2007 aj 2008). V kvalifikácii bol jasne najrýchlejší, druhého Haydena Roulstona (Nový Zéland) nechal za sebou o takmer štyri sekundy. Aj v prvom vyraďovacom kole vyhrali svoje jazdy, navyše Wigginsovi s Roulstonom patrili dva najrýchlejšie časy. Znamenalo to postup do súboja o zlatú medailu. Ale najprv prebehla jazda o bronz. Steven Burke (Veľká Británia) v nej výrazne predbehol Alexeja Markova (Rusko). Rozdiel bol 3,202 sekundy. Steven Burke bol veľmi zaujímavou persónou Hier v Pekingu. Pôvodne bol iba náhradníkom, nakoniec dostal šancu. Počas tvrdej prípravy na olympiádu si osobný rekord zlepšil o 11 sekúnd a prebil sa do nominácie. V súboji o zlatú medailu favorizovaný Wiggins nepripustil žiadne komplikácie, Roulstona porazil o 2,634 sekundy. Mimochodom, vo výsledkoch na siedmom mieste figuroval Taylor Phinney, len osemnásťročný Američan, ktorý bol vo svojej úplne prvej sezóne medzi seniormi. Od rodičov zdedil tie najlepšie gény. Otec Davis získal v roku 1984 na olympiáde v Los Angeles bronz ako člen tímu Spojených štátov v časovke, na Tour de France vyhral dve etapy. A mama Connie na tej istej olympiáde vyhrala cestné preteky žien.   
 
Od roku 2004 kraľovali stíhačke družstiev na 4 000 metrov neohrozene iba dve krajiny. Austrália v roku 2004 v Aténach získala zlato, na majstrovstvách sveta nepoznala premožiteľa v rokoch 2004 a 2006. Veľká Británia bola svetovým šampiónom v rokoch 2005, 2007 a 2008. Briti od začiatku dokazovali, že do Pekingu si prišli po zlaté medaily. V kvalifikácii dosiahli vynikajúci čas 3:57,101 sekundy, boli jasne najrýchlejší. To však zďaleka nebolo ich posledné slovo. Celá súťaž mala mimoriadne vysokú úroveň. Všetky štyri víťazné tímy z vyraďovacieho kola (Dánsko, Austrália, Nový Zéland, Veľká Británia) sa dostali hlboko pod magickú hranicu štyroch minút, Briti zlepšili svetový rekord výkonom 3:55,202 min. Hneď v prvej jazde ohúrili všetkých Dáni, proti Francúzom dosiahli fantastický čas 3:56,831 sekundy.  Poriadne tým zamiešali postupové karty. Pred druhou jazdou boli Austrálčania pod nemalým tlakom. Imperatív postupu do finále im velil nielen poraziť Holanďanov, ale aj prekonať čas Dánov. Austrálčania jazdu vyhrali, lenže oproti Dánom mali čas horší o 1,802 sekundy. Pre Austrálčanov to znamenalo len súboj o bronzové medaily, ani na tie napokon nedosiahli. Tím Nového Zélandu bol časom 3:57,776 sekundy o 1,233 sek rýchlejší a nečakane získal bronz. Finále bolo konfrontáciou medzi dominujúcou Veľkou Britániou a najpríjemnejším prekvapením súťaže Dánskom. Famózni Briti opakovane zlepšili svetový rekord časom 3:53,314 sek. Dáni stratili na Britov takmer sedem sekúnd, ale mohli byť spokojní, s ich prienikom na stupne víťazov takmer nikto nepočítal. Za Veľkú Britániu jazdila vo všetkých súbojoch štvorica Ed Clancy, Paul Manning, Geraint Thomas, Bradley Wiggins, za strieborných Dánov bojovala pätica Alex Nicky Rasmussen, Michael Moerkoev, Casper Jőrgensen, Jens – Erik Madsen, Michael Christensen. Podobne aj Nový Zéland využil až päť jazdcov. Jeho tím tvorili Sam Bewley, Jesse Sergent, Hayden Roulston, Mark Ryan, Wesley Gough.
 
Formát bodovacích pretekov mužov sa oproti Aténam 2004 nezmenil. Na pelotón čakalo 160 dvestopäťdesiatmetrových kôl, spolu teda 40 kilometrov. Body mohli jazdci získať dvoma spôsobmi. Buď byť medzi štyrmi najlepšími v špurtoch (5,3,2,1 bod), alebo predstihnúť celý balík o jedno kolo a pripísať si tak luxusných 20 bodov. Trojica na stupňoch víťazov ťažila práve z úniku. Získala na hlavné pole dva okruhy, každý z medailistov tak nazbieral po 60 bodov. Okrem toho, samozrejme, bodovali aj v špurtoch. Llaneras vyhral tri z nich a potom pozorne strážil svojích najväčších konkurentov. Rozdiely v cieli boli minimálne, ale Llaneras to mal vypočítané precízne. Vedel, že nemusí riskovať v špurtoch, stačilo iba nedopustiť žiaden únik o jeden okruh. Zlatý Joan Llaneras (Španielsko) mal 60 bodov, strieborný Roger Kluge (Nemecko) 58, bronzový Chris Newton (Veľká Británia) 56. Majster sveta z roku 2008 Bielorus Vasilij Kirijenko, obsadil piate miesto, oveľa horšie dopadol obhajca olympijského zlata, Rus Michail Ignatiev, ktorému patrilo až sedemnáste miesto.
 
Madison sa tešil v Pekingu obrovskej pozornosti. Jednak sa v ňom objavilo niekoľko cyklistických superhviezd (napríklad Mark Cavendish, Bradley Wiggins, Juan Llaneras, Michail Igantiev), jednak boli bodové rozdiely na popredných miestach veľmi tesné. Štartovalo šestnásť dvojíc, rozhodujúce chvíle prišli tesne po štarte. Argentína, Španielsko a Rusko sa odtrhli od súperov a získali na všetkých k dobru jeden celý okruh. Zlato získala Argentína (Juan Esteban Curuchet, Walter Fernando Perez), striebro Španielsko (Joan Llaneras, Antonio Tauler), bronz Rusko (Michail Ignatiev, Alexej Markov). Pre Argentínčana Curucheta to bola šiesta olympiáda, na ktorej štartoval, ale až teraz, vo veku 43 rokov, získal svoju prvú olympijskú medailu, a hneď zlatú! Horúcimi favoritmi boli legendárni Briti Mark Cavendish a Bradley Wiggins. Ich ambície rozmetali rozhodujúce úniky, v ktorých chýbali, museli sa zmieriť s deviatym miestom. Španiel Joan Llaneras jazdil posledné roky v madisone s Isaacom Gálvezom, no bol nútený partnera vymeniť. V novembri 2006 sa obaja zúčastnili šesťdenných pretekov, kde mal Gálvez hrôzostrašný pád. Na následky ťažkých zranení zomrel. Llanerasa smrť partnera a blízkeho priateľa citeľne zasiahla. Prestal pretekať, uvažoval o ukončení svojej športovej kariéry. Až v lete 2007 sa vrátil do súťažného diania.
 
Máloktorá cyklistická disciplína mala v Pekingu takého jasného favorita ako cross country. Julien Absalon (Francúzsko) v posledných rokoch povyhrával všetko, čo sa dalo. V Aténach 2004 získal zlato, na majstrovstvách sveta získal štyri tituly za sebou v rokoch 2004 – 2007. Na pelotón čakalo náročných 35,6 kilometra, preteky jazdcom ešte viac sťažilo extrémne teplé a dusné počasie. Absalon nepripustil žiadne komplikácie Zvolil si jasnú stratégiu a naplnil ju do bodky. V druhom okruhu sa prebojoval na čelo a až do finišu nikoho pred seba nepustil. Francúzska hegemónia v tekto disciplíne pokračovala. Po Miguelovi Martinezovi (vyhral OH 2000) dvakrát vystúpil na najvyšší stupienok Absalon. Vyhral elegantne a presvedčivo, pred druhým jazdcom, krajanom Jeanom – Christophom Peraudom mal náskok 1:07 min. Oveľa vyrovnanejší bol súboj o bronzovú medailu, ktorú pre seba získal dvojnásobný majster sveta do 23 rokov Švajčiar Nino Schurter. Kolegu z reprezentačného tímu Christopha Sausera zdolal o púhe dve sekundy. Preteky nevyšli podľa predstáv Svenovi Nysovi, mnohonásobnému majstrovi sveta v cyklokrose. Po dojazde sa posťažoval na extrémne teplo v čase pretekov. Musel akceptovať svoje deviate miesto. Klimatické podmienky výrazne prehovorili do priebehu pretekov, len 28 z 50 štartujúcich cyklistov malo plný počet kôl, ostatní minimálne o jedno zaostali. Negatívnymi rekordérmi v tomto zmysle boli Federico Ramiréz (Kostarika), ten stratil päť kôl a Antipass Kwari (Zimbabwe), ktorý za najlepšími zaostal o šesť okruhov.
 
Pri novej olympijskej disciplíne BMX sa diváci rozhodne nenudili. Spolu 32 jazdcov organizátori rozdelili do dvoch kvalifikačných kôl, z ktorých najlepší postúpili do štvrťfinálových jázd. Okruh bol plný technicky náročných zákrut, skokov, tvrdé súboje priniesli aj kolízie a pády. Vo štvrťfinále sa všetci jazdci rozdelili na štyri skupiny, každá absolvovala tri jazdy. Súčet umiestnení v jednotlivých jazdách určil postupujúcich. Jasným suverénom bol Američan Mike Day, ktorý vyhral všetky tri svoje jazdy. Jeden z hlavných favoritov, dvadsaťjedenročný Lotyš Maris Štrombergs, vyhral prvé dve jazdy a v tretej už jazdil iba toľko, koľko potreboval na hladký postup. V semifinále Štrombergs nešpekuloval. Ak si chcel vybojovať najlepší štartovný slot na štarte finále, musel jazdiť naplno. Vyhral všetky svoje tri jazdy a zámer mu vyšiel. Vo finále štartoval z „pole position“. Bojoval o zlato s dvoma Američanmi, Mikeom Dayom a Donnym Robinsonom. Bol to súboj na ostrie noža, do cieľa dorazilo toto trio v rozmedzí necelej sekundy, kým ostatní súperi stratili niekoľko dĺžok bicykla  Štrombergs vyhral s náskokom 416 tisícin sekundy pred Dayom a 782 tisícin pred Robinsonom. Odstup ďalších súperov už bol oveľa výraznejší, štvrtý Kolumbijčan Andrés Jiménez stratil na víťaza takmer tri sekundy.
 
Cestné preteky žien boli prvou cyklistickou disciplínou v Pekingu, prezentovalo sa 66 cyklistiek z 33 krajín. Pred pelotónom bola trasa, merajúca 126 kilometrov, najviac v histórii olympiád, sama osebe dosť náročná. Podmienky ešte výrazne sťažilo nepriaznivé počasie. Cyklistky sa pripravovali na horúce počasie a vysokú vlhkosť vzduchu, lenže v Pekingu bolo všetko ináč. Krátko po štarte sa z oblohy spustil prudký lejak, sprevádzaný silným vetrom, ktorému boli cyklistiky vystavené počas dlhých hodín. Mokrý povrch ciest spôsobil niekoľko ťažkých pádov, navyše ani organizátori sa nevyznamenali. Trať nebola dostatočne výrazne označená, zopár jednotlivkýň odbočilo nesprávnym smerom. V poslednom okruhu vznikol rozhoduhúci únik, v ktororm figurovalo päť cyklistiek. Jednoznačne najväčšie šance na zlato odborníci prisudzovali Britke Nicole Cookeovej, ktorá pozíciu favoritky stopercentne naplnila. Záver pretekov tvorilo stúpanie, Christiane Soederová (Rakúsko) a Linda Serupová (Dánsko) nestačili tempu zvyšnej trojice z úniku. V závere sa prebila na čelo Nicole Cookeová a tesný náskok si udržala až do cieľa. Striebro si vybojovala Emma Johansson (Švédsko), bronz Tatiana Guderzová (Taliansko).
 
Už na druhý deň po pretekoch Medzinárodný olympijský výbor oznámil, že Španielka María Isabel Morenová mala pozitívny dopingový test. Komisári jej odobrali vzorku ešte v deň jej príchodu do Pekingu, 31. júla. Analýza potvrdila použitie erytropoetínu. MOV okamžite konal, Morenovej neudelil akreditáciu. Sama športovkyňa urýchlene opustila dejisko olympiády.
 
Tri dni po pretekoch s hromadným štartom bola na programe časovka žien. Do boja s chronometrom vyrazilo 25 pretekárok. Viaceré z nich sa zúčastnili aj cestných pretekov, ale prešli ich voľným tempom práve kvôli šetreniu síl na časovku. Tá merala 23,5 kilometra. Najrýchlejší čas zajazdila Kristin Armstrongová, trať prešla priemernou rýchlosťou 40,445 km / hod a striebornú Emmu Pooleyovú (Veľká Británia) zdolala o 24 sekúnd. Bronz pripadol Švajčiarke Karin Thűrigovej. Obdivuhodný výkon podala nezabudnuteľná Jeannie Longo – Ciprelliová. Necelé tri mesiace pred svojou päťdesiatkou (narodila sa 31. októbra 1958) si vybojovala štvrté miesto, pričom na medailu jej chýbalo iba 1,63 sekundy!  0čakávania úplne nenaplnili viaceré favoritky, hlavne Nemka Hanka Kupfernagelová (obsadila až 11. miesto) a Holanďanka Marianne Vosová (13. miesto). Víťazke cestných pretekov Nicole Cookeovej akoby trochu chýbali sily, v časovke sa jej ušlo až 15. miesto.
 
Mimochodom, zlatá Kristin Armstrongová nebola v žiadnom príbuzenskom vzťahu s najznámejším dopingovým hriešnikom Lanceom Armstrongom, hoci aj jej krstné meno sa súhrou náhod zhodovalo s menom Armstrongovej bývalej manželky. V Pekingu vyhrala po Aténach už svoju druhú olympijskú časovku, o štyri roky v Londýne 2012 zavŕšila zriedkavý a veľmi cenný zlatý hattrick.
 
Šprint žien potvrdil, akým závratným tempom sa cyklistika vyvíja. Na kvalitnej a rýchlej dráhe v prvom kole dvanásť cyklistiek absolvovalo sólovú jazdu, čas každej z nich stanovil budúcu súperku v eliminačných súbojoch. Victoria Pendleton (Veľká Británia) dosiahla na 200 letmých metrov čas 10,963 sek, ktorý bol novým olympijským rekordom. Po sérii vzájomných súbojov a repasáží sa do semifinále prebili najlepšie štyri cyklistky. Tu sa už žiadali dve víťazné jazdy. V prvom semifinále Pendletonová s prehľadom porazila Holanďanku Willy Kanisovú, druhá konfrontácia bola oveľa tvrdšia. Po prvých dvoch súbojoch Anny Mearesovej (Austrália) a Guo Shuang (Čína) bol stav vyrovnaný, rozhodovala tretia jazda. Hlavne zo strany Guo Shuang to bol súboj úplne na hrane, čo náležite ohodnotili aj rozhodcovia. Tí po preskúmaní záznamu usúdili, že Číňanka svoju súperku ohrozovala bezohľadným a nepovoleným štýlom. Guo Shuang po tretej jazde diskvalifikovali a víťazstvo prisúdili Mearesovej. Rozladená Guo Shuang sa musela rýchlo upokojiť, čakal ju totiž súboj o bronzovú medailu. Do starostlivosti si ju zobral psychológ čínskej výpravy spolu s trénerom a obaja odviedli perfektnú prácu. Na štart súbojov o tretie miesto nastúpila Guo Shuang ako vymenená, pokojná a stopercentne sústredená. Holanďanku Kanisovú v oboch jazdách s prehľadom predbehla. Bronz tak putoval do Číny. Aj finále malo jednoznačnú víťazku, Victoria Pendletonová nepripustila žiadne komplikácie, Annu Mearesovú presvedčivo zdolala v oboch jazdách a zaslúžene bola odmenená zlatou olympijskou medailou.
 
Spolu trinásť cyklistiek z jedenástich krajín sa prezentovalo v stíhačke jednotlivkýň na 3 000 metrov. Vylosovali sa dvojice, ktoré sa stretli v kvalifikačnom kole. Prvoradé v týchto súbojoch nebolo víťazstvo, ale čas. Najlepších osem časov nasmerovalo ich majiteľky do vyraďovacích jázd. V semifinále sa počítalo aj víťazstvo, aj dosiahnutý čas. Dve cyklistky, ktoré svoj súboj vyhrali, a zároveň mali dva najlepšie časy, sa nominovali do jazdy o zlatú medailu. Dve s pomalšími časmi čakal súboj o bronz. Bronz si odniesla Ukrajinka Lesja Kalytovska, ktorá dosiahla čas 3:31,413 sek a presvedčivo (o 2,743 sek) zdolala Alison Shanksovú z Nového Zélendu. Aj vyvrcholenie celej súťaže malo jednoznačný priebeh. Britka Rebecca Romerová sa postavila proti krajanke Wendy Houvenaghelovej a súboj o zlato jasne vyhrala. Dosiahla čas 3:28,321 sekundy, súperku prekonala o 2,074 sekundy.
 
Bodovacie preteky žien mali tradičné parametre, na cyklistiky čakalo 100 okruhov, každý dlhý 250 metrov, čo dávalo celkovo vzdialenosť 25 kilometrov. Ani systém bodovania sa nezmenil. Na konci každého desiateho kola získali prvé štyri jazdkyne päť, tri, dva a jeden bod. V platnosti zostalo aj pravidlo, podľa ktorého si každá cyklistka, ktoré získala na hlavný balík jeden celý okruh k dobru, pripísala do osobnej bilancie 20 bodov. V zákulisí sa ako o hlavnej favoritke hovorilo o Holanďanke Marianne Vosovej. Mimoriadne všestranná Vosová bola majsterkou sveta v cestných pretekoch s hromadným štartom, v cyklokrose, aj v bodovacích pretekoch. Bola dvojnásobne motivovaná, v Pekingu zažila obrovské sklamanie v cestných pretekoch. Chýbala v rozhodujúcom úniku, a hoci vyhrala špurt pelotónu, zo šiestej priečky bola evidentne rozčarovaná. V bodovacích pretekoch hneď od štartu dala súperkám najavo, že je odhodlaná vyhrať. Hneď v prvom špurte bola najrýchlejšia, potom čakala na svoju šancu. V šiestom špurte nezískala žiaden bod, no majstrovsky využila to, že po ňom pelotón zvoľnil tempo. Nečakane vyrazila do úniku. Kým sa súperky spamätali, mala k dobru celý okruh, a teda aj 20 bodov. Žiadna iná cyklistka nezískala na súperky celé kolo, pre Vosovú to znamenalo vytúženú zlatú medailu. Záver pretekov perfektne zvládla Kubánka Yoanka Gonzálezová. Vyhrala ôsmy, a aj posledný desiaty šprint, nazbierala 18 bodov a tak jej patrilo striebro. Súboj o bronz bol veľmi vyrovnaný, po dojazde mali Španielka Leire Olaberriaová a Kolumbijčanka Maria Luisa Calleová po 13 bodov. O bronze pre Olaberriaovú rozhodlo to, že v poslednom šprinte bola druhá, pred svojou súperkou. Strieborná Kubánka Gonzálezová preukázala veľkú osobnú statočnosť, v čase olympiády totiž prežívala mimoriadne krušné obdobie. Jej manžel Pedro Pablo Pérez González bol tiež nominovaný na olympiádu do Pekingu, ale pár týždňov pred súťažou mal vážnu autonehodu, pri ktorej utrpel ťažké zranenia a upadol do kómy. Presne 22. júla 2008 sa pacient v nemocnici prebudil z bezvedomia, ale jeho stav bol stále vážny a lekári neboli schopní vysloviť žiadnu prognózu. V neľahkom vnútornom rozpoložení súťažila Yoanka Gonzálezová v Pekingu, jej striebro preto malo obrovskú cenu.
 
Ťažkých a technicky náročných 27 kilometrov, rozvrhnutých do šiestich 4,7 kilometra dlhých okruhov, čakalo na cyklistky v súťaži cross country. Aj prevýšenie 172 metrov zohralo svoju úlohu. Podmienky ešte viac sťažilo počasie, veľmi horúce a vlhké. V samotnej súťaži sa to naplno prejavilo, z tridsiatky štartujúcich do cieľa úspešne dorazilo iba osemnásť. Aj hlavná favoritka patrila k tým, ktoré to zabalili. Nórka Gunn Rita Dahleová v posledných rokoch zbierala jeden víťazný vavrín za druhým. Na olympiáde v Aténach brala zlato, získala tri tituly majsterky sveta v rokoch 2004, 2005 a 2006. V Pekingu nevychytila optimálny deň a v štvrtom okruhu odstúpila z pretekov. O to ľahšiu cestu k zlatu mala tak Sabine Spitzová (Nemecko), inak majsterka sveta 2003. Už v prvom okruhu sa predrala na čelo, postupne si vypracovala bezpečný náskok a do cieľa dorazila o 41 sekúnd skôr, než strieborná Poľka Maja Wloszczowska. O bronz urputne bojovali Ruska Irina Kalentieva a Kanaďanka Catherine Pendrelová, v prospech Rusky prehovorilo 9 sekúnd. Slovenka Janka Števková musela siahnuť na dno svojich síl, jej výkon stačil len na celkové 24. miesto so stratou dvoch okruhov na čelo pretekov.
 
Šestnásť žien sa prihlásilo do súťaže v BMX, novej olympijskej disciplíne. Na úvod prebehli dve kvalifikačné kolá, výsledky ktorých určili zloženie dvoch semifinálových skupín. Obe skupiny absolvovali po tri jazdy, umiestnenia každej z pretekárok sa sčítali a štyri cyklistiky s najnižším súčtom postúpili do finále. Hlavne okolo posledného štvrtého postupového miesta to bolo dramatické. V prvej skupine doplatila na slabšiu tretiu jazdu Češka Jana Horáková. Skončila v nej až siedma, a tak postúpila ako štvrtá Kanaďanka Sammy Coolsová. Jej súčet umiestnení bol 14, Horákovej 16. V druhej skupine to bolo ešte tesnejšie, po druhej jazde mali identický súčet Nicolle Callisto (Austrália) a Lieke Klausová (Holandsko). Bolo jasné, že lepšia z tejto dvojice v záverečnej tretej jazde postúpi do finále. Nakoniec sa to podarilo Callistovej, bola štvrtá, kým Klausová piata.
 
Pred finálovou jazdou na 350 – metrovom okruhu bolo favoritiek viacero. Britka Shanaze Readeová mala dva tituly majsterky sveta z posledných šampionátov, karty mohli výrazne zamiešať aj Francúzka Anne Caroline Chaussonová, deväťnásobná svetová šampiónka v zjazde (downhill). Chaussonová v roku 2005 ukončila aktívnu kariéru, ale keď sa BMX dostal do olympijského programu, opäť začala súťažiť. Výborná bola aj Američanka Jill Kintnerová, tú však čiastočne limitovali natiahnuté väzy v kolene, ktoré si nestihla úplne doliečiť. Readeová doplatila na riskantný predbiehací manéver. Nezvádla ho, tvrdo spadla a preteky sa pre ňu skončili. Tým sa otvorila cesta ku zlatu pre Chaussonovú, ktorá jazdu zvládla perfektne a s vyše dvojsekundovým náskokom vyhrala. Striebro pripadlo ďalšej Francúzke Laetitii Le Corquillé, ktorá bola o 632 tisícin rýchlejšia než tretia Američanka Jill Kintnerová. Štvrtá v poradí, Sarah Walkerová (Nový Zéland), zaostala za tretím miestom o 131 tisícin!
V medailovej klasifikácii krajín dominovala Veľká Británia, jej bilancia bola skvelá. Cyklisti z Ostrovov získali 8 zlatých, 4 strieborné a 2 bronzové medaily. Za nimi skončili druhí Francúzi (2 – 3 – 1) a tretí prekvapujúco Španieli (2 – 1 – 1). Výrazný ústup z pozícií zaznamenali Nemci, na šiestom mieste mali po jednej medaile z každého kovu. A priam katastrofou bolo vystúpenie tradičnej cyklistickej veľmoci Austrálie. S jedinou striebornou medailou figurovali až na delenom dvanástom mieste s Kubou, Dánskom a Poľskom...
 
 
OH 2012 (Londýn)
Tri stotiny a jedna tisícina rozhodli o zlate!
 
Spolu 501 cyklistov (321 mužov a 180 žien) zo 74 krajín súťažilo v Londýne 2012 v deviatich mužských a deviatich ženských disciplínach. V programe nastalo niekoľko významných zmien, vypadol Madison mužov, u žien stíhacie preteky jednotlivkýň a bodovačka. Nahradilo ich omnium, akési preteky cyklistickej všestrannosti, obdoba atletických viacbojov. Súčasťou mužského omnia boli postupne – letmých 250 metrov, bodovačka na 30 kilometrov, vyraďovacie preteky, stíhačka na 4 000 metrov, scratch na 15 kilometrov a pevný kilometer. U žien omnium tvorili – letmých 250 metrov, bodovačka na 20 kilometrov, vyraďovacie preteky, stíhačka na 3 000 metrov, scratch na 10 kilometrov a 500 metrov s pevným štartom.
 
V ženskom programe sa objavili okrem Omnia ďalšie tri nové disciplíny – tímový šprint, stíhačka družstiev a keirin. Kritické hlasy (hlavne z domáceho britského tábora) tvrdili, že výrazné korekcie boli zavedená s cieľom zmierniť dominanciu cyklistov Veľkej Británie. Ale domáci cyklisti boli v medailovej klasifikácii aj v Londýne suverénne najlepší. Získali len o dve strieborné medaily menej než v Pekingu a v nových discpilínach im patrilo zlato v tímvej stíhačke, aj v keirine žien. Chris Hoy prepisoval historické kroniky, v Londýne získal ďalšie dve zlaté medaily. Celkovo ich mal na konte šesť a prekonal veslára Stevena Redgravea ktorý svojich päť štartov na olympiádach (v rokoch 1984 – 2000) pretavil na päť zlatých medailí. Hoy sa tak stal najúspešnejším britským olympionikom v histórii.
 
Na mužské preteky s hromadným štartom postavili organizátori trasu dlhú 250 kilometrov, rovinatým profilom vhodnú aj pre britského superšpurtéra Marka Cavendisha, či ďalšie domáce eso Bradleyho Wigginsa. Aj predpokladaný boj Britov o najvyššie pozície prilákal húfy domácich divákov. Pôvodných 3 500 lístkov na tribúnach pri cieľovej rovinke sa predalo okamžite, organizátori pre enormný záujem operatívne rozšírili hľadisko až na 15 000 miest.
 
V štartovnej listine chýbalo jedno významné meno. Obhajca zlata Španiel Samuel Sánchez sa počas Tour de France zranil a v Londýne chýbal. Zvýšili sa tak šance pre ostatných favoritov. Veľmi silný britský tím mal vopred stanovenú stratégiu, pomáhať svojmu lídrovi Cavendishovi. A druhým borcom s vysokými ambíciami bol aj Bradley Wiggins, ktorý tesne pred olympiádou vyhral Tour de France. Aj Fabian Cancellara mohol zásadne prehovoriť do priebehu pretekov. Na čele pelotónu sa často objavovali britské dresy, no s blížiacim sa cieľom zvýšili aktivitu aj iné tímy. Približne 40 kilometrov pred záverom došlo k dôležitému úniku. Cancellarove šance na medailu sa rozplynuli asi 15 kilometrov pred cieľom, keď mal pád. V tom čase vpredu pracovala silná skupinka, z ktorej podnikli rozhodujúci útok Kolumbijčan Rigoberto Urán a Kazach Alexandr Vinokurov. Posledný úsek šliapali plece pri pleci, rysoval sa napínavý súboj o zlato. Skúsený Vino využil drobnú chybičku Urána, ktorý sa na chvíľu obzrel späť a spomalil. Práve v tom okamihu Vinokurov vyšpurtoval vpred a nepripustil žiadne komplikácie. Zlato putovalo do jeho zbierky, Urán získal striebro. V masovom špurte pelotónu bol najrýchlejší Nór Alexander Kristoff, znamenalo to pre neho bronzovú medailu.
 
V čase jeho londýnskeho olympijského triumfu už mal Alexandr Vinokurov takmer 39 rokov. Prekonal legendárnu Jeannie Longo – Ciprelliovú a stal sa najstarším víťazom olympiských cestných pretekov v celej histórii. Rigoberto Urán získal pre Kolumbiu vôbec prvú medailu v tejto disciplíne na olympijských hrách.
 
Pred časovkou mužov na 44 kilometrov bola celá Británia v napätom očakávaní. Pred necelými dvoma týždňami triumfoval Bradley Wiggins v celkovej klasifikácii na Tour de France, fanúšikovia dúfali, že v časovke získa zlato. Súperov mal viac než zdatných. Hlavne Nemec Tony Martin bol schopný zajazdiť časovku brilantne, no v prebiehajúcej sezóne utrpel viacero zranení. Otázkou teda bolo, či bude zdravotne v poriadku. Aj Fabian Cancellara nebol v optimálnej pohode, pred troma dňami škaredo spadol počas cestných pretekov.
 
Bradley Wiggins rozmetal všetky pochybnosti skeptikov. Bol najrýchlejší na všetkých medzičasoch, počas celej trasy udržal vysoké tempo a súperom nedal najmenšiu šancu. V cieli mu namerali čas 50:39,54 min, čo dávalo neuveriteľnú priemernú rýchlosť 52,120 km / hod. Druhého Tonyho Martina porazil Wiggins o 42, tretieho Chrisa Froomea jednu minútu a osem sekúnd. Pre Wigginsa to bola už siedma olympijská medaila, čím sa stal britským rekordérom.
 
Keď Britská cyklistická federácia zverejnila nomináciu v šprinte mužov, spôsobilo to menšiu senzáciu. Obhajca olympijského zlata Chris Hoy v nej chýbal. Prednosť dostal prekvapujúco dvadsaťštyriročný Jason Kenny. V posledných rokoch v šprinte vládol Francúz Grégory Baugé. Od roku 2008 vyhral s výnimkou jediného všetky svetové šampionáty. Iba v roku 2011 získal titul práve Jason Kenny, lenže vtedy Baugé na MS chýbal. Obavy britských fanúšikov vyvolávala aj skutočnosť, že Kenny Baugého v priamom súboji nikdy nezdolal. Už kvalifikačné jazdy naznačili, že Kenny je v skvelej forme. Na letmých 200 metrov dosiahol famózny čas 9,713 sek, nový olympijský rekord. Ani Baugé za Kennym vo vyraďovacím súbojoch veľmi nezaostával, obaja sa bez jedinej prehratej jazdy prebojovali až do finále. Záverečné dva súboje o medaily sledovalo vypredané hľadisko, v ktorom sedelo 6 750 divákov. Do boja o bronz nastúpil Austrálčan Shane Perkins proti exotickému súperovi. Nijsane Nicholas Phillip reprezentoval Trinidad a Tobago, mal len dvadsaťjeden rokov a v Londýne štartoval na svojej prvej olympiáde v živote. Phillipovi sa nepodarilo siahnuť na bronzovú medailu. Perkins ho dvakrát zdolal, ale Phillip sa stal miláčikom britských fanúšikov, ktorí mu zakaždým venovali búrlivé prejavy sympatií. Vo finále Jason Kenny nepripustil ani najmenšie komplikácie, prezentoval sa v excelentnej forme. Obe jazdy proti Grégorymu Baugému vyhral (vo veľmi kvalitných časoch 10,232 a 10,308) a získal svoje premiérové olympijské zlato.
 
Pred štartom Keirinu mužov sa všetci experti v tipe na celkového víťaza zhodovali. Už tridsaťšesťročný Chris Hoy bol v tejto disciplíne štvornásobným majstrom sveta a obhajcom olympijského zlata z Pekingu. Najvážnejším konkurentom bol pre neho Nemec Maximilian Levy, ktorý dokázal vyhrať majstrovstvá sveta v roku 2009. Obaja najväčší favorili elegantne vyhrávali svoje jazdy a podľa očakávania sa dostali až do šesťčlenného finále.
Posledná jazda ponúkla divákom vzrušujúce predstavenie. Ako prvý nastúpil Mohd Azizulhasni Awang z Malajzie, no Hoy zareagoval bleskurýchle a prebil sa na čelo. Levy odvážne zakontroval, na chvíľku sa dostal pred Hoya, ale Brit predviedol famózny záver. Spodným okrajom dráhy zaútočil, odpútal sa od súperov a presvedčivo získal svoje šieste olympijské zlato! Striebro patrilo podľa očakávania Levymu. O udelení bronzovej medaily sa rozhodcovia dlho radili. Bolo to také tesné, že nedokázali určiť, kto bol v cieli skôr. Nakoniec prisúdili bronzové medaily až dvom cyklistom. Odniesli si ich Simon van Velthooven (Nový Zéland) a Teun Mulder (Holandsko).
 
V tímovom šprinte bola štartovná listina nabitá výraznými individualitami. Zlato obhajovali Briti a dvaja členovia víťaznej zostavy z Pekingu, Chris Roy a Jason Kenny nechýbali ani v Londýne. Tretí člen tímu Jamie Staff ukočil medzitým kariéru, nahradil ho Philip Hindes. Silný tím mali aj Nemci, tvorili ho René Enders, Maximilian Levy a Robert Főrstemann, Francúzi (Grégory Baugé, Michael D´Almeida, Kévin Sireau) a Austrálčania (Matthew Glaetzer, Shane Perkins, Scott Sunderlan).
 
Hneď kvalifikačné kolo priviedlo divákov do varu, postupne Rusko, Francúzsko a Veľká Británia vylepšili olympijský rekord, napriek problémom Britov pri štarte. Rovnako semifinálové jazdy znamenali prepisovanie rekordných časov, najprv Francúzi vylepšili olympijský, neskôr Briti aj ten svetový. Záverečné dve jazdy, ktoré rozhodovali o držiteľoch medailí, boli strhujúcim vyvrcholením programu. Bronz putoval do Nemecka, jeho tím dosiahol čas 43,209 sek a o 146 tisícin porazil Austráliu. Potom už na štart nastúpili tímy Veľkej Británie a Francúzska, aby rozhodli o tom, komu pripadne zlato. Do prvého okruhu za Britániu nastúpil Philip Hindes a splnil svoju úlohu. Súper mal minimálny náskok. Potom už Briti nasadili svoje najväčšie esá, Jasona Kennyho a Chrisa Hoya. Napriek tomu, že Francúzi zajazdili vynikajúci čas 43,013 sek, na Britov to nestačilo, keďže tí preťali cieľ v novom svetovom rekorde 42,600 sek.  
 
Britské kvarteto stíhačov, ktoré pred štyrmi rokmi triumfovalo v Pekingu, prišlo o dvoch členov. Paul Manning ukončil svoju športovú kariéru, Bradley Wiggins sa sústredil na iné disciplíny. Nahradili ich Steven Burke a Peter Kennaugh. Už majstrovstvá sveta v roku 2012 ukázali, že vynovená štvorica bude veľmi silná. Briti v tejto zostave získali titul a prekonali svetový rekord. Kvalifikačné kolo nadchlo zaplnené hľadisko, tím Veľkej Británie o takmer sekundu vylepšil svoj svetový rekord spred roka. Všetky favorizované tímy postupovali podľa predpokladov, jedinou výnimkou snáď boli Rusi, ktorých v kvalifikačnej jazde porazili Dáni. Pravda, to ešte nič významné neznamenalo. Rusi to Dánom zrátali aj s úrokmi, v semifinále ich predbehli o takmer dve sekundy a postúpili tak do súboja o bronzové medaily. Nakoniec bolo poradie na prvých štyroch priečkach identické s poslednými majstrovstvami sveta. Bronz si vybojovali jazdci Nového Zélandu, časom 3:55,952 min zdolali Rusko o vyše dve sekundy. Vo finále bola súperom Britov silná Austrália, ale favorit naplnil prognózy do bodky. Ed Clancy, Geraint Thomas, Steven Burke a Peter Kennaugh priviedli domácich fanúšikov do eufórie. Opäť padol svetový rekord, jeho nová hodnota bola 3:51,659 min, Austrálčania za Britmi zaostali o 2,922 sekundy. Výkon Britov znamenal, že súťažné štyri kilometre odšliapali priemernou rýchlosťou 62,172 km / hod!

V olympijskom programe nová disciplína, omnium, mala určiť najvšestrannejšieho cyklistu planéty. Zahŕňala šesť odlišných súťaží. Bolo prakticky nemožné pre ktoréhokoľvek cyklistu byť najlepším v každej z nich. Na majstrostvách sveta sa jazdilo omnium od roku 2007 a na každom zo svetových šampionátov získal titul iný cyklista. Omnium bolo rozvrhnuté do dvoch súťažných dní, priebeh bol nadmieru dramatický. Do poslednej chvíle nebol víťaz jasný. V prvej súťaži, letmých 250 metroch, bol jasne najrýchlejší Brit Ed Clancy a ujal sa vedenia. No ďalšia z disciplín, bodovacie preteky na 30 kilometrov, značne nabúrala Clancyho ambície. Obsadil až osemnáste miesto, vyhral Nemec Roger Kluge. V ďalšej disciplíne, vyraďovacej súťaži, bol najlepší Francúz Bryan Coquard, v súčte po prvom dni celkovo viedol. Druhý deň priniesol excelentné výkony od iba dvadsaťročného Dána Lasseho Normana Hansena. Po troch disciplínach mu patrilo piate miesto. Hneď na úvod druhého dňa súťaží vyhral stíhacie preteky na 4 000 metrov vynikajúcim časom 4:20,674 min, ktorý by brala väčšina špecialistov – stíhačov. Len o 172 tisícin bol pomalší Ed Clancy. Boj o medaily sa stupňoval. V scratchi prišli ťažké chvíle pre Hansena, tesne po štarte spadol. Ak chcel ešte pomýšľať na popredné umiestnenie, musel sa za každú cenu dotiahnuť na vedúcu skupinu. S vypätím všetkých síl to dokázal, zostal tak v hre o zlato. Záver patril pevnému kilometru. Ed Clancy túto disiplínu vyhral skvelým časom 1:00,981 min, ale Hansen skončil hneď za ním, čo mu v konečnom účtovaní vynieslo v Omniu zlatú medailu. Poradie na stupňoch víťazov bolo veľmi tesné, Hansen mal v súčte umiestnení 27 bodov, strieborný Bryan Coquard 29, bronzový Clancy 30.
 
V pretekoch cross country sa v Londýne skončila hegemónia Francúza Juliena Absalona. Sumár jeho víťazstiev bol pôsobivý. Vyhral posledné dve olympiády, štyrikrát sa stal majstrom sveta, ale šampionát v roku 2011 naznačil, že mu vyrástol veľmi zdatný súper. Čech Jaroslav Kulhavý sa stal svetovým šampiónom a v roku olympiády viedol celkové poradie vo Svetovom pohári. Pred štyrmi rokmi v Pekingu dosiahol len osemnáste miesto, teraz bol oveľa lepšie pripravený na súboj s absolútnou špičkou. Úvodné kilometre najlepiše vyšli dvojici Absalon, Nino Schurter (Švajčiarsko), ktorá viedla celé štyridsaťsedemčlenné pole. Lenže Absalonovi úplne rozbil plán defekt na krajne nevýhodnom mieste. Nabral veľkú časovú stratu a rozhodol sa odstúpiť z pretekov. Postupne sa na čele vyformovala trojica Schurter, Kulhavý a Talian Marco Fontana, ku ktorej sa dotiahol Španiel José Antonio Hermida. Kvarteto v treťom kole doplnil aj Burry Stander (Juhoafrická republika), ktorý po zbabranom úvode predviedol skvelú stíhaciu jazdu. Spomínaná pätica sa striedala na čele, udržiavala rýchle tempo, ktoré vyčerpalo Hermidu so Standerom. Obaja stratili kontakt s čelom pretekov, o medailách sa teda rozhodovalo medzi Kulhavým, Schurterom a Fontanom. V záverečnom okruhu podnikol útok Fontana, no Kulhavého so Schurterom sa nezbavil. Stratil veľa síl a v závere takmer prišiel o bronzovú medailu. Španiel Hermida razatne sťahoval svoju stratu a nechýbalo veľa, aby Fontanu dostihol. V prospech Taliana rozhodli púhe štyri sekundy. Boj o zlato bol úchvatným zážitkom pre divákov, obaja lídri vydržali v rýchlom tempe a rozhodovalo sa, celkom netradične v tejto disciplíne, v cieľovom šprinte. Kulhavý zdolal Schurtera o jedinú sekundu a vybojoval si najcennejšie víťazstvo svojej kariéry.
 
Pred štartom pretekov BMX mužov viselo vo vzduchu veľa otázok. Za normálnych okolností by bol hlavný favorit jasný. Lotyš Maris Štrombergs získal zlato na prechádzajúcej olympiáde, mal na konte dva tituly majstra sveta. Ale v poslednom období utrpel viacero zranení, preto bolo otázne, či bude hlavne zdravotne v poriadku. Súperov mal nepochybne zdatných. Austrálčan Sam Willoughby bol úradujúci svetový šampión, Francúz Joris Daudet vyhral MS v roku 2011. Ale v takej nevyspytateľnej súťaži ako je BMX mohol pomýšľať na medailu takmer hocikto z 32 štartujúcich jazdcov. Už v kvalifikácii sa diali nečakané veci, prvý a tretí najlepší čas dosiahli relatívne neznámi Holanďania Raymond van der Biezen a Twan van Gendt, druhý bol Daudet. Nebolo to jednorázové prekvapenie, aj vo štvrťfinále obaja Holanďania vyhrali svoje jazdy. V semifinále už mohli rozhodovať desatinky sekundy, jazdilo sa na hrane rizika. Dve zo svojch troch jázd vyhrali Američan Connor Fields a Austrálčan Sam Willoughby a jasne postúpili do finále. Ťažké pády ukončili účinkovanie viacerých borcov. Obhajca zlata Štrombergs sa po menších komplikáciách predsa prebil do finále. No postúpil až z tretieho miesta, čo znamenalo horší štartovný rošt v záverečnej jazde o medaily. Štrombergs rozhodne nenastupoval do finále ako najväčší favorit, zo svojich šiestich jázd vyhral len jedinú. Ale vo finále zúročil svoje skúsenosti a vynikajúcu techniku. Okamžite po štarte zariskoval, predral sa na čelo, aj preto, aby sa vyhol prípadným kolíziám. Vo vedení zotrval od začiatku až do konca, na druhého Willoughbyho mal v cieli bezpečných 353 tisícin. Domáci jazdec Liam Phillips mal na dosah bronz, ale v úplnom závere spadol. Bronz tak pripadol Kolumbijčanovi Carlosovi Oquendovi. Holanďania van der Biezen a van Gendt boli príjemným prekvapením, aj keď zostali tesne pod pódiom na celkovom štvrtom, respektíve piatom mieste.  
 
Cestné preteky mužov sa skončili sklamaním pre britských fanúšikov, ich idol Mark Cavendish skočil hlboko v poli porazených, na 29. mieste. Už na druhý deň sa konali rovnaké preteky žien. O to väčšie nádeje vkladali Briti do obhajkyne titulu Nicole Cookeovej, Elizabeth Armitsteadovej a Emmy Pooleyovej. Ale ich súperky boli veľmi silné, hlavne Holanďanka Marianne Vosová, ktorá v posledných rokoch dosiahla veľa slávnych víťazstiev. Na štarte už chýbala legendárna Jeannie Longo – Ciprelliová, ktorá ešte pred štyrmi rokmi, tesne pred päťdesiatkou, siahala v časovke jednotlivkýň na medailu! Na 143 kilometrov dlhú trasu sa vydalo 66 cyklistiek z 36 krajín. Preteky negatívne poznačilo nevľúdne počasie. Bolo chladno, navyše na úvod i v závere pretekov výdatne pršalo. Na klzkých cestách došlo k množstvu defektov a pádov. Hneď od úvodu došlo k viacerým únikom, no všetky pelotón zlikvidoval. Až 40 kilometrov pred cieľom sa pustila do sóla Ruska Olga Zabelinskaja. Spočiatku jej únik vyzeral ako márny, no neskôr sa k nej pridala Vosová, Armitsteadová a Američanka Shelley Odsová. Vzniklo tak veľmi schopné kvarteto, ktoré šliapalo v rýchlom tempe. Obrovská smola postihla Odsovú. V tej najnevhodnejšej chvíli mala defekt, jej medailové nádeje zhasli. V cieľovej rovinke to bol napokon súboj Armitsteadovej s Vosovou, tesne vyhrala Holanďanka. Bronz si odniesla tretia z úniku, Ruska Zabelinskaya, ktorá zaznamenala ďalší veľký „rodinný“ úspech. Bola totiž dcérou Sergeja Suchoručenkova, olympijského víťaza cestných pretekov v roku 1980 v Moskve.
 
V časovke žien sa pred štartom najviac diskutovalo o prípadnom zlatom hattricku Američanky Kristin Armstrongovej. Po zisku titulu masterky sveta v roku 2009 ohlásila koniec kariéry. Vydala sa a v roku 2010 porodila svoje prvé dieťa, syna Lucasa. V roku 2011 sa vrátila k súťaženu. Samozrejme, jej hlavnou motiváciou boli olympijské hry 2012 v Londýne, hoci v čase ich konania mala Kristin už 39 rokov. Plány jej poriadne skomplikoval ťažký pád, pri ktorom si zlomila kľúčnu kosť. Prihodilo sa to len dva mesiace pred olympiádou, zásadnou otázkou bolo, či sa stihne dať zdravotne do poriadku. Vysoké ambície mali aj ďalšie favoritky. Nemka Judith Arndtová, aktuálna majsterka sveta v časovke, Dánka Linda Villumsenová, reprezentujúca už Nový Zéland, ale aj výborná Britka Emma Pooleyová, či Kanaďanka Clara Hughesová. (Clara Hughesová mala z Atlanty 1996 dve bronzové medaily z cyklistiky, no medzi rokmi 2002 až 2010 úspešne súťažila aj na zimných Hrách, kde získala štyri medaily v rýchlokorčuľovaní, vrátane zlata na 5 000 metrov v Turíne 2006. Po skončení kariéry založila nadáciu, ktorá pomáhala ľuďom s psychickými problémami. Sama Clara musela bojovať s ťažkými depresiami.)
 
Takmer všetky favoritky podali kvalitné výkony, jedna, s ktorou sa absolútne nepočítalo, zajazdila priam skvele. Ruska Olga Zabelinskaja šokovala tretím miestom v cestných pretekoch, a aj v časovke si stúpla na pódium. Jej nízky ranking spôsobil, že štartovala ďaleko pred najväčšími esami, ale svojím časom 37:57,35 minúty položila latku veľmi vysoko. Svoju jazdu už mala za sebou Pooleyová, Hughesová i Villumsenová, no Zabelinskej meno stále svietilo na najvyššej priečke. Medzičasy Judith Arndtovej (Nemecko) naznačovali, že by mohla Rusku prekonať, a nakoniec sa jej to o sedem sekúnd podarilo. Keď však vyrazila na trať Kristin Armstrongová, už po pár kilometroch bolo zrejmé, že bude útočiť na zlato. V záverečnom účtovaní mala o vyše 15 sekúnd lepší čas než Arndtová, bronz si uchránila Zabelinskaja. Kristin Armstrongová už ako matka syna vrátila do svetovej cyklistiky a v Londýne zavŕšila zriedkavý a veľmi vzácny hattrick. Vyhrala tri olympiády za sebou. Víťazstvo v cestných pretekoch zobralo Marianne Vosovej veľa síl, v časovke dokázala zajazdiť iba šestnásty najlepší čas 40:40,79 min. Na zlatú Armstrongovú stratila viac než tri minúty...
 
Victoria Pendletonová bola niekoľko rokov najlepšou šprintérkou na svete. Už v roku 2005 získala svoj pvý titul svetovej šampiónky, odvtedy nevyhrala majstrovstvá sveta len dvakrát. V roku 2006 prehrala s Bieloruskou Nataliou Cilinskou, v roku 2011 s Austrálčankou Annou Mearsesovou. Prihlásilo sa 18 cyklistiek, v kvalifikácii odjazdila každá z nich sólovú jazdu. Dosiahnuté časy určili dvojice v prvom kole vyraďovacích bojov. Pendletonová už v prvej jazde prekonala olympijský rekord časom 10,724 sek, ale Mearesová bola pomalšia iba o 81 tisícin. Vo vyraďovacích jazdách postupovali víťazky automaticky, porazené dostali ešte šancu v repasáži. Od štvrťfinále sa jazdilo na dve víťazstvá, všetky favoritky to dokázali na dva pokusy. Iba Číňanka Guo Shuang po prehre v prvej jazde s Kubánkou Lisandrou Guerraovou rozhodla súboj vo svoj prospech až v treťom súboji. Podľa predpokladov v semifinále boli úspešnejšie Pendletonová a Mearesová, Kristina Vogel (Nemecko) a Guo Shuang (Čína) sa museli uspokojiť s bojom o bronz. Ten si presvedčivo vybojovala v dvoch jazdách Guo Shuang.
 
Finálové jazdy boli demonštráciou elegancie, rýchlosti, taktických fines. Už prvý súboj vyvolal vzrušené diskusie, po strhujúcom boji bola Pendletonová rýchlejšia o jednu jedinú tisícinu sekundy! Ale hneď po jazde sa rozhodcovia zaoberali kontroverzným priebehom súboja. Zhodli sa na konštatovaní, že víťazka náhle zmenila smer jazdy a tým ohrozila súperku. Britská výprava nečakanú „vlnku“ zdôvodnila tak, že Mearesovej lakeť zasiahol Pendletonovú. Verdikt rozladil Britov, za víťazku arbitri označili Mearesovú, čo vyvolalo búrlivú reakciu publika. Každopádne, druhá jazda sa skončila bez akýchkoľvek pochybností. Mearesová v rozhodujúcich chvíľach ukázala brilantnú techniku a extrémnu rýchlosť, súboj jasne vyhrala. Už pred olympiádou Pendletonová oznámila koniec kariéry, mala 32 rokov a zaujímavé plány. Krátko pôsobila ako džokejka a dosiahla aj zopár pozoruhodných výsledkov. Potom pôsobila ako konzultantka pri vývoji elektrických bicyklov. Okrem toho sa vďaka svojej kráse viackrát objavila v amerických magazínoch i v drobných filmových úlohách. Po ukončení aktívnej kariéry vydala úspešnú knižnú autobiografiu. Bilancia jej športových úspechov je impozantná, získala deväť titulov majsterky sveta, dve zlaté a jednu striebornú olympijskú medailu.
 
Súťaž v keirine žien prebehla v Londýne skôr, než individuálny šprint, v ktorom sa fenomenálna Victoria Pendleton musela zmieriť s druhým miestom. Konkurencia bola mimoriadne nabitá, nechýbal nikto zo svetovej špičky v tejto dynamickej disciplíne. Štartovalo až päť majsteriek sveta. Francúzka Clara Sánchezová  mala tituly z rokov 2004 a 2005, Číňanka Guo Shuang vyhrala MS v roku 2007, Litovčanka Simona Krupeskaitéová (2010), už spomínaná Pendletonová (2007), ale azda najväčšie šance na zlato prisudzovali experti Austrálčanke Anne Mearesovej, ktorá vyhrala posledné dva šampionáty. S výnimkou Litovčanky sa všetky spomíané cyklistky dostali až do finále., prekvapujúco ich doplnila Lee Wai Sze z Hong Kongu. V dramtickej finálovej jazde po odstúpení motocykla ako prvá nastúpila Mearesová, no Pendletonová sa jej držala ako tieň a po chvíli šla do čela. Od toho momentu už pred seba nikoho nepustila. Cez Mearesovú sa prehnali ďalšie tri súperky, jej konečné piate miesto bolo pre ambicióznu Kanaďanku veľkým sklamaním. Striebro putovalo do Číny zásluhou Guo Shuang, bronz senzačne do Hong Kongu pre Lee Wai Sze. Hoci Pendletonová mala už na konte množstvo skvelých triumfov, na stupni víťazov evidentne dojatá zadržiavala slzy.
 
Tímový šprint žien bol novou disciplínou v programe Hier, no bol pevnou súčasťou majstrovstiev sveta. Najlepším párom planéty boli Austrálčanky Kaarle McCulloch a Anna Mearesoví, ktoré vyhrali tri zo štyroch posledných svetových šampionátov. Ten zvyšný, najčerstvejší titul však patril Nemkám Kristine Vogelovej a Miriam Welteovej. Tie vtrhli na scénu v impozantnom štýle. Vyhrali MS a počas súťaže dvakrát zlepšili svetový rekord! Šance na medailu sa prisudzovali aj Britkám (Vicki Pendleton, Jessica Varnish) a Číňankám (Gong Jinjie, Guo Shuang). V kvalifikačnom kole najprv Britky vylepšili svetový rekord na 32,506 sek, o pár minút neskôr im ho vzali Číňanky, rýchlejšie o 59 tisícin. Pendletonová s Varnishovou zajazdili brilantne aj v semifinále, lenže rozhodcom sa nepozdávalo ich striedanie. Podľa názoru arbitrov neprebehlo vo vymedzenom priestore, Pendletonová vraj predbehla kolegyňu príliš skoro. Toto rozhodnutie vyvolalo búrku nevôle u divákov, pretože znamenalo zároveň vyradenie Veľkej Británie zo súťaže. Číňanky sa prezentovali vo fantastickej forme, aj v semifinále skresali 25 tisícin a stanovili svetový rekord na 32,422 sekundy. V „malom“ finále o tretie miesto Austrália výrazne predčila Ukrajinu. Finálový súboj opäť rozpútal búrlivé diskusie, protesty a vášne. Číňanky súboj s Nemkami tesne, o 179 tisícin, vyhrali, no podľa rozhodcov sa dopustili rovnakého priestupku voči pravidlám ako Britky v semifinále. Striedanie po prvom okruhu neprebehlo tak, ako podľa regulí malo. Jury študovala kamerový záznam, potom vyriekla krutý ortieľ. Gong Jinjie a Guo Shuang boli diskvalifikované. Zlato rozhodcovia prisúdili nemeckému tímu, Číňanky dostali „iba“ striebro.
 
Aj stíhacie preteky ženských družstiev zažili v Londýne olympijskú premiéru. V programe majstrovstiev sveta však boli už od roku 2008. Zo štyroch titulov na MS iba jediný získala Austrália, inak víťazili výlučne Britky. Hoci sa zostavy týchto dvoch družstiev zmenili, boli jednoznačne považované za jediných adeptov na zlato. Nakoniec to však bola spanilá jazda tímu Veľkej Británie, ktorý prevalcoval konkurenciu a v každej zo svojich troch jázd zlepšil svetový rekord. Už v kvalifikácii sa ukázal výrazný rozdiel medzi Britkami a „zvyškom sveta“, druhé Američanky stratili na lídra priepastných 3,737 sekundy. Cyklistky v dresoch Spojeného kráľovstva Danielle Kingová, Laura Trottová a Joanna Rowsellová pokračovali v neuveriteľných výkonoch. Vo vyraďovacej semifinálovej jazde sa časomiera zastavila na hodnote 3:14,682 sekundy, už dosť „našponovaný“ svetový rekord vylepšili o 987 tisícin. Samozrejme, znamenalo to postup do finále. Senzáciou sa skončil súboj vysoko favorizovaných Austrálčaniek s Američankami, v prospech USA rozhodlo 82 tisícin sekundy!  
Bitvy o bronzové a zlaté medaily sa výrazne líšili. Súboj o tretie miesto bol nadmieru dramatický a tesný. Tím Kanady (Tara Whittenová, Gilian Carletonová, Jasmin Glaesserová) dosiahol čas 3:17,915 sekundy, iba o 181 tisícin lepší než Austrália v zložení Annette Edmondsonová, Melissa Hoskinsová, Josephine Tomicová. Pred rozhodujúcou jazdou o zlato urobil americký tím zmenu, Jennie Reedovú nahradila Lauren Tamayová, ale britský valec to nezastavilo. Trio Kingová, Trottová, Rowsellová aj finále zvládlo brilantne, rezultátom bol svetový rekord 3:14,051 sekundy, o ďalších 631 tisícin lepší, než čas zo semifinále. Američanky zaostali o priepastných 5,676 sekundy. Obe družstvá zo súboja o bronz boli rýchlejšie než porazené finalistky z USA. Američanky (Sarah Hammerová, Dotsie Bauschová, Jennie Reedová) boli napriek tomu popri Britkách najpríjemnejším prekvapením tejto disciplíny. Dotsie Bauschová prežila životný príbeh, aký by nevymyslel ani Hollywood. Ako mladá modelka mnoho rokov zúfalo bojovala s anorexiou, pri výške 175 centimetrov schudla až na 45 kilogramov. Postupne ju ovládla závislosť na kokaíne. Jednej noci kráčala po diaľnici a myslela na ukončenie svojho života skokom pod auto. V zdanlivo neriešiteľnej situácii našla v sebe ohromnú vnútornú silu. Svoju existenciu zmenila od základov. Skoncovala s drogami, porazila anorexiu, jej terapiou sa stala cyklistika. Začala s ňou už ako dvadsaťšesťročná. Najprv sa venovala cestnej, v ktorej  dosiahla zopár menších úspechov. Neskôr presedlala na dráhu, kde bola skutočnou hviezdou. Popri športe dokázala aj vyštudovať univerzitu.
 
Ďalšou novou disciplínou pod piatimi kruhmi bolo omnium žien. Na majstrovstvách sveta sa objavilo až v roku 2009, a všetky tri majsterky sveta súťažili aj v Londýne. Kanaďanka Josephine Tomicová vyhrala MS 2009, jej krajanka Tara Whittenová MS 2010 a 2011. Ale na MS 2012 získala titul Laura Trottová z Veľkej Británie. Táto žena mala tiež pozoruhodný osud. Narodila sa predčasne, s nedostatočne vyvinutými pľúcami. Niekoľko mesiacov strávila v nemocnici, ako bábätko viackrát balansovala na hranici života  a smrti. Lekári jej neskôr diagnostikovali ťažkú astmu. Vďaka lekárom a svojej pevnej vôli sa napriek tomuto handicapu stala špičkovou športovkyňou. Od roku 2010 bola oporou britského družstva v stíhacích pretekoch, v rokoch 2011 a 2012 sa podieľala na dvoch tituloch majsteriek sveta pre Veľkú Britániu. V Londýne Trottová žiarila, hoci mala iba dvadsať rokov. Najprv bola súčasťou zlatého kvarteta v tímovej stíhačke, o dva dni neskôr brilantne začala svoj boj v omniu. Vyhrala letmých 250 metrov o jedinú tisícinu (!) pred Francúzkou Clarou Sánchezovou. V konečnom účtovaní mala tá tisícina cenu zlata. V bodovacích pretekoch na 20 kilometrov skončila až desiata, no hneď si to vynahradila v eliminačných pretekoch, ktoré vyhrala. Po prvom dni teda viedla, na jej konte bolo 12 bodov. Američanka Sarah Hammerová mala súčet umiestnení identický a v zálohe mala silný tromf. Medzi disciplínami druhého dňa bola aj stíhačka na 3 000 metrov, v ktorej bola Hammerová štvornásobnou majsterkou sveta. Podľa očakávania stíhačku vyhrala a ujala sa vedenia v celkovej klasifikácii. Trottová však v stíhačke tiež podala výborný výkon a skončila druhá. V scratchi na 10 kilometrov získala ďalší bodík k dobru Hammerová, v cieli bola druhá, kým Trottová tretia. Významne prehovoriť do medailovej bitvy mohla aj tretia Austrálčanka Annette Edmondsonová. Napínavejší záver ani nemohol byť, poslednou disciplínou bolo 500 metrov s pevným štartom. Matematika bola jasná. Ak sa Hammerová umiestni do tretieho miesta, ani víťazstvo Trottovej Američanke zlato nezoberie. Hammerová sa vypla k životnému výkonu, časom 35,900 sekundy si zlepšila osobný rekord a v záverečnej disciplíne jej patrilo sľubná štvrtá pozícia. No Trottová vyhrala, hoci pred druhou Edmondsonovou mala k dobru len 3 stotiny sekundy! Záverečné rátanie stanovilo najtesnejší možný výsledok, Laura Trottová mala konečný súčet umiestnení o jediný bodík lepší než Sarah Hammerová. Až teraz sa ukázalo, aký kardinálny význam mali tá jedna tisícina z letmých 250 metrov a tri stotinky zo súboja na pevných 500 metrov. Napínavejší záver by nezrežíroval ani Alfred Hitchcock...
 
Preteky v cross country žien prebiehali v krásnom areáli Hadleigh Farm, pozostávali zo šiestich okruhov, merajúcich 4,8 kilometra, celková vzdialenosť teda činila 28,8 kilometra. Na štart nastúpilo 30 cyklistiek z 24 krajín, okolo techickej a neľahkej trate sa tiesnilo 20 000 divákov. Všetky okolnosti, vrátane počasia, priali zaujímavému zážitku. Zoznam favoritiek bol bohatý. K tým najväčším patrili Kanaďanka Catharine Pendrelová (majsterka sveta 2011), už štyridsaťročná, ale stále vynikajúca veteránka Nemka Sabine Spitzová, obhajkyňa zlata z Pekingu 2008, dvojnásobná svetová šampiónka Ruska Irina Kalantieva. A domáci priaznivci verili svojmu želiezku v ohni Annie Lastovej. Zo špičky chýbala azda iba  Poľka Maja Wloszczowska, víťazka MS 2010, strieborná z Pekingu, ktorej účasť prekazilo zranenie. Po štarte sa rýchlo vyformovala mocná štvorčlenná skupinka, tvorili ju Pendrelová, Spitzová, Lastová a mladá Francúzka Julie Bressetová. Toto kvarteto si vypracovalo menší náskok pred hlavným pelotónom,.Na čelo sa dotiahla Američanka Georgia Gouldová, ktorá sa zo šestnástej pozície po štarte prebojovala na siedmu na konci úvodného kola. Tempo čelnej  skupiny udávala väčšinou Bressetová. Zhruba v polovici pretekov nezvládla náročnú technickú pasáž Spitzová, spadla tesne pred Gouldovou a donútila ju na chvíľu zastať. Na pohľad banálna nehoda bola jedným z kľúčových faktorov. Bressetová majstrovsky využila zmätok a nasadila k rozhodujúcemu úniku. Od tej chvíle si udržiavala bezpečný odstup od všetkých súperiek a jej víťazstvo už nikto neohrozil. V cieli mala viac než minútový náskok. Za ňou sa rozhorel urputný boj o zvyšné medaily. Gouldová sa po katastrofálnom úvode prepracovala až na druhé miesto, no stálo ju to enormné množstvo síl. Využila to skúsená Spitzová, Gouldovú v závere predstihla o šesť sekúnd, čo jej vynieslo striebro. Gouldová dokonala prekvapenie, udržala si bronz s veľavravným 33 – sekundovým odstupom od štvrtej Kalantievej. Lastová napriek hlasnej podpore dosiahla iba na ôsme miesto, totálne vyhorela jedna z hlavných favoritiek Pendrelová, skončila deviata. Slovenka Janka Števková stratila na víťazku 8:13 minúty, stačilo to na 21. miesto.
 
Do súboja BMX žien zasiahlo šestnásť cyklistiek z dvanástich krajín. Každá na úvod absolvovala sólovú kvalifikačnú jazdu. Dosiahnuté časy stanovili menoslov dvoch osemčlenných semifinálových skupín. Obe skupiny si to rozdali v troch jazdách, umiestnenia každej cyklistky sa sčítavali. Štyri najlepšie s najnižším súčtom postúpili do finále. V prvom semifinále došlo k zaujímavej situácii, Laetitia Le Corquilléová (Francúzsko) a Stefany Hernández (Venezuela) mali zhodný počet bodov. O postupe Francúzky rozhodlo to, že jej najrýchlejší výkon z troch jázd bol lepší než u súperky. Finále bolo strhujúcou drámou, ako je to v BMX tradíciou. Vyhrala Kolumbijčanka Mariana Pajónová o 427 tisícin pred striebornou Sarah Walkerovou (Nový Zéland). Bronz putoval do Holandska zásluhou Laury Smuldersovej, od druhej priečky ju delilo iba 98 tisícin. Pajónovej zlato bolo jediným, ktoré si Kolumbia v Londýne vybojovala.
 
Cyklistické súťaže v Londýne 2012 priniesli fantastické predstavenia, záplavu olympijských i svetových rekordov, veľa nezabudnuteľných drám. Zlé jazyky tvrdili, že UCI upravila program Hier preto, aby nebola prevaha domácej Veľkej Británie taká výrazná, ako na minulej olympiáde. Ak to bol naozaj hlavný zámer, rozhodne nevyšiel. V klasifikácii krajín bola Veľká Británia znova najúspešnejšia, a znova suverénne. Domáci cyklisti získali osem zlatých, dve strieborné a dve bronzové medaily. Druhé Nemecko si odnieslo jednu zlatú, štyri strieborné a jednu bronzovú medialu, tretie Francúzsko jednu zlatú a tri strieborné. Tradičná bašta cyklistiky, Austrália, ani tentoraz nenaplnila očakávania svojich fanúšikov. Jedna zlatá, dve strieborné a tri bronzové, to bolo oveľa menej, než očakávali.