OH 2000 (Sydney)
Nemeckí stíhači dosiahli historickú métu
 
Do Sydney pricestovalo 462 cyklistov z 55 krajín. Do programu olympiády boli premiérovo zaradené nové disciplíny. Ženy po prvý raz súťažili v časovke na 500 metrov, muži mali až tri nové súťaže. Keirin vznikol v Japonsku a je to veľmi vzrušujúca disciplína. Cyklisti najprv jazdia voľne za motorkou, ktorá postupne zvyšuje rýchlosť. Po približne 1500 metroch jazdec na motorke opustí dráhu a posledných 500 metrov jazdci špurtujú o konečné umiestnenie. Madison sa podobá bodovacím pretekom, ale je to súťaž dvojčlenných družstiev. Cieľom je v bodovaných okruhoch nazbierať pre tím čo najviac bodov. Vždy jeden člen družstva súťaží. Prejde zopár kôl, potom rukou postrčí svojho kolegu a tým dáva znamenie, že začína súťažiť jeho partner z tímu a on radikálne zvoľní tempo. Okrem rýchlosti tu zásadnú rolu hrá aj taktická vyspelosť cyklistov. Tímový šprint je akousi kratšou verziou stíhačky družstiev. Dva trojčlenné tímy štartujú na opačných stranách dráhy a snažia sa čo najrýchlejšie zdolať tri kolá. Každý cyklista z tímu udáva tempo na čele jeden okruh, potom opúšťa dráhu. Čas tímu sa zastaví v momente, keď posledný jazdec družstva pretne cieľ. Nezriedka sú súboje veľmi tesné, čo je pre divákov mimoriadne emotívne.
 
Určite najväčšou hviezdou cyklistických súťaží bola Holanďanka Leontien van Moorselová. Počas celej dlhej kariéry patrila k najlepším cyklistkám na svete. V Sydney získala tri zlaté medaily v cestných pretekoch s hromadným štartom, v časovke jednotlivkýň a stíhačke jednotlivkýň na dráhe. Okrem toho si ešte v bodovačke vybojovala striebro. Jej obrovské športové ússpechy boli o to cennejšie, že dlho bojovala s vážnou chorobou. Trpela anorexiou, ťažkými depresiami. V čase recidívy schudla okolo 20 kilogramov a bola v ohrození života. Ťažký boj s chorobou ale vyhrala, vrátila sa k súťaženiu a žala jeden úspech za druhým.
 
V cestných pretekoch mužov sa v Sydney zišla prakticky kompletná svetová špička, preto bolo určenie favoritov ťažké. Na štarte sa prezentovalo 154 jazdcov, ťažkú trať úspešne zdolalo iba 92. Preteky prebehli počas druhého dňa olympiády a vyvolali obrovskú pozornosť. Podľa kvalifikovaných odhadov ich sledovalo pri televízoroch až 600 miliónov divákov. Na štarte nechýbal v tom čase dvojnásobný celkový víťaz Tour de France Lance Armstrong. Trasa merala 239,4 kilometra. Približne 25 kilometrov pred cieľom sa stalo niečo, čo je na vrcholných súťažiach veľkou vzácnosťou. Z pelotónu unikli traja jazdci z toho istého profesionálneho tímu Deutsche Telekom Jan Ullrich, Andreas Klőden a Alexander Vinokurov. Všetci traja boli dostatočne skúsení a kvalitní na to, aby šancu, ktorú im ľahkovážne ponúkli súperi, využili. Pelotón sa spamätal neskoro, elitné trio doslova letelo po ceste a odstup si udržalo až do cieľa. V úplnom závere Ullrich ešte zrýchlil a odskočil obom kolegom. Druhý Vinokurov na neho stratil 9, tretí Klőden 12 sekúnd. Hlavné pole dorazilo so stratou 1:26 min, bol v ňom aj Armstrong, ktorý bol rozčarovaný zo svojho 13. miesta. Samozrejme, po prevalení jeho dopingovej aféry boli aj jeho olympijské výsledky anulované. Výsledky Slovákov rozhodne neboli oslnivé. Najlepší z nich bol Milan Dvorščík, so stratou 22:45 min mu patrilo 86. miesto, o tri miesta za ním skončil Martin Riška. Róbert Nagy preteky nedokončil, rovnako ako Ján Svorada, reprezentujúci Česko.
 
Tri dni po pretekoch s hromadným štartom sa konala časovka jednotlivcov. Na jazdcov čakalo 46,8 kilometra, favoritov bolo niekoľko. Jedným z najväčších bol aj Jan Ullrich, ktorý svoje elitné časovkárske schopnosti viackrát preukázal na vrcholnej scéne. Fanúšikovia s napätím očakávali hlavne jeho súboj s Lanceom Armstrongom. Obaja podali vynikajúce výkony s časmi hlboko pod jednu hodinu, ale stačilo to len na druhé (Ullrich) a tretie (Armstrong) miesto. O nečakanom víťazovi sa vedelo, že je excelentným tempárom. Rus Viačeslav Jekimov bol najprv úspešný na dráhe, v Soule 1988 bol členom zlatého sovietskeho družstva stíhačov na 4 000 metrov a v tej istej disciplíne jednotlivcov bol aj majstrom sveta. Jekimov na časovku vyrazil ako 25. jazdec v poradí. V tom čase figuroval na priebežnom prvom mieste Kazach Andrej Teterjuk s vynikajúcim časom 58:52,342 min. V kuloároch sa vzrušene diskutovalo o skvelom Teterjukovom výkone. Jekimov však po dojazde vyvolal všeobecný údiv, čas Teterjuka prekonal o minútu a 12 sekúnd! To bola hodená rukavica aj pre Ullricha s Armstrongom. Obaja na medzičasoch atakovali najlepší výkon Jekimova, ale prekonať ho nedokázali. Ullrich za Jekimovom zaostal len o necelých osem sekúnd, tretí Armstrong zaostal za Ullrichom o 26 sekúnd. Američan tak získal svoju jedinú olympijskú medailu v kariére, no dodatočne mu bola pre doping odobratá. Bronz nakoniec zostal bez majiteľa, ľúto to mohlo byť hlavne Španielovi Abrahamovi Olanovi, ktorý pôvodne skončil štvrtý.
 
Víťazi šprintu mužov na svetových šampionátoch sa v rokoch tesne pred olympiádou striedali, určiť favorita na zlato v Sydney bolo náročné. Kandidáti boli minimálne štyria. Francúzsko malo dvoch majstrov sveta, v rokoch 1997 a 1998 sa ním stal Laurent Gané, v roku 1999 Florian Rousseau. Počítalo sa aj s obhajcom olympijského zlata Nemcom Jensom Fiedlerom, hoci na posledných dvoch majstrovstvách sveta obsadil „iba“ druhé miesta. A v hre bol aj nebezpečný a nevyspytateľný Američan Marty Nothstein, ktorý vedel na vrcholných fórach vyhorieť, ale aj zažiariť. Všetci štyria spomínaní šprintéri sa dostali do semifinále. Nothsteinovi sa v súboji s Fiedlerom podarila odplata za Atlantu 1996, kde mu Nemec uchmatol zlato. Nothstein vyhral obe jazdy a ukončil Fiedlerov sen o treťom olympijskom zlate za sebou. Aj druhé semifinále malo presvedčivého víťaza, Rousseau porazil Ganého tiež v dvoch jazdách. Fiedler bez medaily neostal, v súbojoch o bronz zdolal Ganého v dvoch jazdách.  Vo finále Nothstein nepripustil žiadne komplikácie. Jeho deviata jazda spečatila zisk zlatej medaily, ktorú si nepochybne zaslúžil. Počas celej súťaže sa nenašiel súper, ktorý by ho dokázal poraziť. Americká výprava víťazstvo hlasno oslavovala. Nečudo, pre USA to bola zlatá medaila z cyklistiky po dlhých šestnástich rokoch...
 
V rokoch 1995 až 2000 získali zlato na majstrovstvách sveta v pevnom kilometri len dvaja cyklisti, Austrálčan Shane Kelly a Francúz Arnaud Tournant. Takmer nikto nečakal, že by zlato mohol získať niekto iný, ale súboje priniesli obrovskú senzáciu. Dlho bol najlepší veľmi kvalitný čas Sőrena Lausberga 1:02,937 min, až kým ako trinásty v poradí nenastúpil jazdec Veľkej Británie Jason Queally. Predviedol famózny výkon a času, ktorý svietil na tabuli po jeho dojazde (1:01,609 min) dlho nemohol uveriť. Svoj osobný rekord vylepšil o viac než 1,6 sekundy. Hoci za Queallym ešte štartovali traja favoriti, žiaden z nich ho neprekonal. Shane Kelly dosiahol čas 1:02,818 min, stačil mu na tretie miesto, Arnaudovi Tournantovi čas 1:03,023 min stačil len na piatu priečku. Striebro si vyjazdil Nemec Stefan Nimke za výkon 1:02,487 min. Nečakaný olympijský víťaz Jason Queally bol zaujímavou osobnosťou. Ešte pred cyklistikou sa oduševnene venoval vodnému pólu a triatlonu, ale až cyklistika sa ukázala tým pravým športom pre neho.
 
Vzrušujúci Keirin videli diváci na olympiáde prvý raz. Prirodzene, najväčšie šance v ňom mali rýchli špurtéri. Výsledky z niekoľkých posledných majstrovstiev sveta to potvrdzovali. V Keirine boli úspešní Jens Fiedler, Marty Nothstein, Gary Neiwand, Florian Rousseau, všetko borci, ktorí zbierali vavríny aj v klasickom dráhovom šprinte. Súboj bol vrcholne vzrušujúci, rozhodovali centimetre. Okamžite po odstúpení motorky razantne nastúpil Fiedler, no súperov mal tesne za chrbtom. V poslednom okruhu šiel pred Fiedlera Neiwand, zdalo sa, že prvé miesto mu už neunikne. Vyše 3 000 divákov na zaplnených tribúnach Velodromu Dunca Greya už takmer oslavovalo austrálske víťazstvo, ale Neiwandovi nebolo súdené. Doslova v posledných metroch ho o šírku galusky predbehol Rousseau. Konečné poradie na pódiu teda vyzeralo takto – zlato Rousseau, striebro Neiwand, bronz Fiedler.
 
V tímovom šprinte štartovalo aj slovenské trio Peter Bazálik, Jan Lepka, Jaroslav Jeřábek a rozhodne nebolo iba do počtu. Slováci postúpili z kvalifikačného kola do vyraďovacích bojov, kde porazili tím USA. Potom ale narazili na silné družstvo Veľkej Británie, na ktoré už nestačili. Briti sa prebili až do finále. V súboji o bronz súperili Austrália a Grécko, v prospech protinožcov rozhodlo 171 tisícin sekundy. Finále bolo dôstojným vyvrcholením celej súťaže, tak Francúzi Florian Rousseau, Laurent Gané, Arnaud Tournant, ako aj Briti Chris Hoy, Craig MacLean, Jason Queally predviedli vynikajúci výkon s časmi pod 45 sekúnd. Francúzi boli rýchlejší o 447 tisícin, ich čas 44,233 sekundy bol olympijským rekordom. Francúzi naplnili úlohu najväčšieho favorita, keďže vyhrali všetky tri predchádzajúce majstrovstvá sveta v tejto disciplíne.
 
Systém súťaže v stíhačke mužov na 4 000 metrov sa dosť výrazne zmenil. Veľa sa diskutovalo, či je spravodlivý. Zámerom bolo zredukovať počet jázd. Všetkých 17 cyklistov odjazdilo jednu kvalifikačnú jazdu, ale iba štyria s najrýchlejšími časmi postúpili do semifinále. Ostatní skončili po jedinej jazde a ich poradie stanovili časy. Ťažké srdce na nový formát mohol mať určite Francúz Philippe Gaumont, od štvrtého, postupujúceho Austrálčana Brada McGeeho ho delilo 239 tisícin sekundy. Vysoké ambície naznačil Robert Bartko (Nemecko), časom 4:18,972 min utvoril nový olympijský rekord a druhého jazdca z kvalifikácie, Brita Roba Haylesa, zdolal o vyše dve sekundy. V semifinále, v priamej konfrontácii so súperom, už jazdci neboli takí rýchli. Najprv Jens Lehmann poľahky vyradil Haylesa (rozdiel v cieli bol vyše sedem sekúnd), potom Bartko prevýšil McGeeho o 1,577 sekundy. Finále teda bolo čisto nemeckou záležitosťou. V rozhodujúcom súboji o zlato začal lepšie Lehmann, no zhruba od polovice mal zjavne navrch Bartko. Opäť zlepšil olympijský rekord časom 4:18,515 min, Lehmann za ním zaostal o priepastných 5,309 sekundy. Bronz ukoristil Brad McGee, výborným časom 4:19,250 min prekonal štvrtého Haylesa o 363 tisícin. Pre domácich fanúšikov bol McGee veľkým hrdinom. Iba desať dní pred olympiádou si pri páde zlomil kľúčnu kosť a musel podstúpiť operáciu. V Sydney mal kosť spojenú špeciálnou doštičkou a skrutkami. Za týchto okolností podal obdivuhodný výkon a jeho bronz mal cenu zlata.
 
V stíhačke družstiev sa udial historický zápis zásluhou tímu Nemecka. V kvalifikácii boli najrýchlejší jazdci Veľkej Británie, favorizovaní Nemci zajazdili až štvrtý najlepší čas. No evidentne neodkryli všetky karty, nechali odpočívať Roberta Bartka. V semifinále už nastúpil, spolu s kolegami zajazdili čas 4:01,810 min a vyradili výborných Austrálčanov. Druhá semifinálová jazda šokovala azda všetkých. Outsideri z Ukrajiny znemožnili postup do finále kvartetu Veľkej Británie, ale nie „vďaka“ slabšej chvíli favorita, ale zásluhou fantastického výkonu. Ukrajinci vytvorili časom 4:00,830 min svetový rekord! V boji o bronz Briti Paul Manning, Chris Newton, Bryan Steel, Bradley Wiggins porazili Francúzov, ktorých tím tvorili Cyril Bos, Phillippe Ermenault, Francis Moreau a Jerome Neuville.
 
Potom už vypredané hľadisko (3 200 miest) s napätím očakávalo vyvrcholenie programu. Na štartovnú čiaru sa Nemci postavili v zložení Guido Fulst, Robert Bartko, Daniel Becke a Jens Lehmann, Ukrajinci nastúpili v zostave Sergej Čerňavsky, Sergej Matvejev, Alexander Symonenko, Oleksandr Fedenko. Na Ukrajincov možno doľahol psychický tlak, predsa len o olympijské zlato sa nesúťaží každý deň. Za svojím výkonom zo semifinále výrazne zaostali, ich finálový čas bol 4:04,520 min. Na rozdiel od nich z Nemcov vyžarovala pohoda a sebavedomie, od prvých metrov to poriadne napálili. Keď sa časomiera zastavila, hala vybuchla nadšením. Padla historická méta štyroch minút! Nový svetový rekord mal hodnotu 3:59,710 min, diváci pripravili víťazom búrlivé ovácie.
 
Jeden z vážnych adeptov na medailu, družstvo Talianska, obsadilo až 11. miesto. Ale squadra azzurra bola výrazne oslabená. Chýbal majster sveta v stíhačke jednotlivcov z roku 1996 Andrea Collinelli, aj vynikajúci Mauro Trentini. Obaja mali pred olympiádou pozitívne dopingové testy a účasť na olympiáde im znemožnil následný dištanc.
 
Súťaž v bodovacích pretekoch mužov pozostávala zo 160 okruhov o celkovej dĺžke 40 kilometrov, štartovalo 23 cyklistov. Preteky boli exhibíciou Španiela Juana Llanerasa, majstra sveta z rokov 1996 a 1998. Mal sice až piaty najvyšší počet bodov, ale bol v oboch rozhodujúcich únikoch a ako jediný mal plný počet kôl. V posledných okruhoch sa odpútal aj od kolegov z úniku a do cieľa dorazil ako prvý. O striebro bojovala osemčlenná skupina, ktorá mala na Llanerasa stratu jedného okruhu.  Bodové rozdiely boli minimálne. Veľmi nečakane bol najrýchlejší Uruguajčan Milton Wynants, bola to prvá olympijská medaila v cyklistike pre túto krajinu v histórii. Získal 18 bodov, len o dva viac, než bronzový Rus Alexej Markov. Tesne pod pódiom zostal Juhokórejčan Jo Ho – Seong, na jeho konte bolo 15 bodov.
 
Aj Madison zažil v Sydney svoju olympijskú ouvertúru. Mimoriadne dynamická a atraktívna disciplína dostala svoj názov podľa legendárnej haly Madison Square Garden v New Yorku, kde sa jazdila prvýkrát v histórii. Na štart sa postavilo 14 dvojčlenných tímov, čakalo ich 240 dvestopäťdesiatmetrových okruhov, celkovo teda 60 kilometrov. V prvých dvoch bodovaných špurtoch získali najviac bodov Austrálčania Scott McGrory a Brett Aitken. Najprv boli druhí, ďalší špurt vyhrali. Získali tak menší bodový náskok, ktorý si v ďalšom priebehu pretekov pozorne strážili. S výnimkou dvoch vo všetkých ostatných bodovaných okruhoch získali nejaké body. Pred záverečným, dvojnásobne bodovaným špurtom mali dostatočný náskok. Stačilo im, aby žiaden zo súperov na nich nezískal celý okruh. Víťazstvo si Austrálčania s prehľadom ustrážili. O ďalšie priečky sa tvrdo bojovalo, striebro si vybojovali Belgičania Étienne De Wilde a Matthew Gilmore. Pri vjazde do posledného okruhu figurovali až na štvrtom mieste, no záverečný špurt vyhrali, získali zaň 10 bodov. Znamenalo to striebornú medailu. V poslednej cieľovej rovinke Austrálčan Scott McGrory ešte pred páskou zdvihol ruky a oslavoval celkové víťazstvo. Majstrovsky to využil Talian Silvio Martinello, do záverečných metrov dal všetky sily, predbehol McGroryho a cieľ preťal ako štvrtý v poradí. Získal tak dva body, ktoré mali v konečnom účtovaní cenu bronzovej medaily. Taliani Martinello a Marco Villa získali 15, Briti (Rob Hayles a známy Bradley Wiggins) 13 bodov. Víťazní Austrálčania získali pre svoju vlasť zlato z dráhovej cyklistiky po dlhých šestnástich rokoch. Obaja ho venovali svojim deťom, ktoré veľmi skoro stratili. McGroryho iba štvormesačný synček zomrel na zlyhanie srdca, Aitkenova dcéra sa narodila so závažnou vývojovou poruchou a vo veku dvoch rokov tiež zomrela.
 
V pretekoch cross country čakalo na 49 cyklistov sedem približne sedemkilometrových okruhov. Trať bola náročná, desať jazdcov do cieľa nedorazilo. Kandidátov na medaily bolo veľa, favoriti sa hľadali ťažko. Na posledných štyroch svetových šampionátoch získali titul štyria rôzni borci. S veľkým odhodlaním vyrazil na trať Thomas Frischknecht (Švajčiarsko). Na poslednej olympiáde získal striebro, teraz túžil po najcennejšej priečke. Už v prvom okruhu sa vydal do sólového úniku, ktorý vydržal štyri kolá. Potom mu došli sily a skončil až šiesty. Od polovice piateho okruhu boli na čele Francúz Miguel Martinez a Belgičan Filip Meirhaeghe. Úradujúci majster sveta Martinez držal tempo, ktorému nestačil ani Meirhaeghe. Striasol sa ho a cieľ preťal triumfálne s odstupom vyše jednej minúty na strieborného Belgičana. Bronz putoval do Švajčiarska zásluhou Christopha Sausera. Ako siedmy v poradí dorazil do cieľa Austrálčan Cadel Evans, inak veľmi úspešný cestný cyklista.
 
Pred štartom cestných pretekov žien vládlo v zákulisí veľké napätie. Legendárna Jeannie Longo – Ciprelliová štartovala už na svojej piatej olympiáde, no rozhodne nepatrila k najväčším favoritkám. Trasa, dlhá 120 kilometrov, bola totiž kompletne rovinatá, podľa predpokladov mala pred cieľom špurtovať početná skupina a Longo – Ciprelliová rýchlosťou rozhodne neoplývala. Predpoklady sa naplnili, žiaden podstatný únik neprišiel, pred záverom sa v hustom lejaku hnala do cieľa dvadsaťosemčlenná skupina. Jannie si nakoniec vybojovala až 26. miesto  Zlato si vybojovala skvelá Leontien Zijlaard – van Moorselová, striebro Nemka Hanka Kupfernagelová, bronz Litovčanka Diana Žiliűtéová.
 
Leontien Zijlaard – van Moorselová zbierala jeden úspech za druhým. O jej medailovej žatve v Sydney sme už hovorili. Okrem toho získala dva tituly majsterky sveta v cestných pretekoch v rokoch 1991 a 1993. Potom jej kariéru na dlhú dobu zabrzdila už spomínaná anorexia a depresie. Po vyliečení sa z nebezpečnej choroby sa k pretekaniu vrátila a opäť bola mimoriadne úspešná. V rokoch 1998 a 1999 vyhral časovku jednotlivkýň na majstrovstvách sveta, bola svetovou šampiónkou aj v stíhacích pretekoch jednotlivkýň na dráhe z rokov 1990, 2001, 2002 a 2003.
 
Individuálna časovka žien merala 31,2 kilometra, okruh favoritiek bol pomerne úzky a jasný. Jeannie Longo – Ciprelliová zajazdila výborne, no prekvapujúco ju o zhruba 15 sekúnd prekonala Američanka Mari Holdenová. Keď vyrazila na trať Ziijlaard – van Moorselová, všetkým bolo zrejmé, že je v životnej forme. Na všetkých medzičasoch bola najrýchlejšia, v cieli nadelila druhej Holdenovej 37 a tretej Longo – Ciprelliovej 52 sekúnd. Na medzinárodnej scéne relatívne menej známa Holdenová využila neskôr absenciu Ziijlaard – van Morselovej na majstrostvách sveta v roku 2000 a v časovke jednotlivkýň získala zlato.
 
Máloktorá svetová športovkyňa vládla vo svojej disciplíne tak presvedčivo, ako Francúzka
Félicia Ballangerová v šprinte. Vyhrala päť svetových šampionátov v rade v rokoch 1995 – 1999, získala zlato na olympiáde 1996 v Atlante. Celé tri roky neprehrala ani jedinú jazdu. Ani v Sydney takmer nikto nepochyboval, že si pripíše ďalší veľký triumf. Po kvalifikačných jazdách sa rysovali napínavé súboje, pretekárky na druhom až siedmom mieste delilo iba 109 tisícin sekundy a šiesta Maďarka Szabolcsiová prekonala siedmu Ukrajinku Janovičovú o tri tisíciny! Ballangerová suverénne prešla do semifinále, keď neprehrala ani raz. Tam jasne zdolala Austrálčanku Michelle Ferrisovú. Finále bolo nečakane napínavé, v druhej jazde šokovala všetkých Ruska Oksana Grišinová, keď Ballangerovú zdolala. Už o pár minút neskôr však Ballangerová razantne zrušila rysujúcu sa senzáciu. Tretiu jazdu presvedčivo vyhrala a podľa očakávania obhájila olympijské zlato. V boji o bronz Ferrisová nečakane prehrala s Ukrajinkou Irinou Janovičovou, ktorej v prieniku na stupne víťazov nezabránilo ani ľahšie zranenie, spôsobené zrážkou s autom na tréningu. Narazené rameno jej lekári zatejpovali a statočná Irina sa im odvďačila bronzovou medialou.
 
V oficiálnej anglickej terminológii je uvádzaná časovka na 500 metrov ako ďalšia nová olympijská disciplína. V slovenčine je hádam presnejší výraz preteky na 500 metrov s pevným štartom. Táto krátka trasa vyhovovala rýchlym špurtérkam, ktoré dokázali udržať maximálnu rýchlosť trochu dlhšie než v klasickom šprinte na letmých 200 metrov. Jasnou favoritkou bola Francúzka Félicia Ballangerová, posledná majsterka sveta a držiteľka svetového rekordu. Ako prvá z favoritiek vyrazila na trať Austrálčanka Michelle Ferrisová, jej čas 34,696 sekundy bol priebežne najlepší, znamenal olympijský rekord. Predposlednou cyklistkou na štarte bola Číňanka Jiang Cuihua. Jej výsledný čas bol iba o 72 tisícin sekundy horší než Ferrisovej. Znamenal napokon bronzovú medailu, pre Čínu vôbec prvú z cyklistiky. Posledná jazda patrila Bellangerovej, ktorá súperkám dala jasne najavo, že jazdí inú ligu.Výraze opäť vylepšila olympijský rekord časom 34,140 sekundy. Jej náskok pred druhou Ferrisovou predstavoval 556 tisícin, na takejto krátkej trati znamenal rozdiel triedy.
 
V stíhačke žien na 3000 metrov sa podobne ako u mužov radikálne zmenil systém pretekov. Štartovalo 12 cyklistiek, po kvalifikačných jazdách postúpili štyri najrýchlejšie priamo do semifinále. Už vo svojej prvej jazde potvrdila svoju suverenitu najväčšia favoritka, Holanďanka Leontien Zijlaard – van Moorselová, druhú z kvalifikácie, majsterku sveta z roku 1999, Francúzku Marion Clignetovú, porazila o vyše tri sekundy. V semifinále Clignetová prevýšila Britku Yvonne McGregorovú a postúpila do boja o zlato. V druhej semifinálovej jazde to Zijlaard – van Moorselová rozbalila naplno. Sarah Ulmerovú (Nový Zéland) priam deklasovala, keď na ňu dokázala získať pol okruhu a dobehnúť ju. V tom momente to znamenalo víťazstvo Holanďanky, no tá nepoľavila až do cieľa a výsledkom bol svetový rekord 3:30,816 sekundy. V súboji o bronz bola úspešnejšia McGregorová, Ulmerovú predstihla o 8 stotín a tento duel bol oveľa zaujímavejší než ten záverečný. V boji o zlatú medailu Zijlaard – van Moorselová nedala Clignetovej najmenšiu šancu, dosiahla čas 3:33,360 sekundy a súperke „ušla“ o takmer päť a pol sekundy.
 
Bodovacie preteky žien boli vytýčené na 100 kôl, každé meralo 250 metrov. Po každom desiatom kole prvé štyri cyklistky inkasovali päť, tri, dva a jeden bod, záverečné kolo bolo bodované dvojnásobne. Na štart sa postavilo 17 žien, a všetky prišli do cieľa súčasne, ani jediná nestratila na čelo pretekov jeden okruh. Preto bol záver dramatický a v hre o medaily bolo najmenej sedem adeptiek. Výborne začala Antonella Bellutti (Taliansko), držiteľka zlatej olympijskej medaily v stíhačke jednotlivkýň spred štyroch rokov. V prvých troch špurtoch skončila vždy na druhom mieste, kým Ruska Olga Sľusarevová vyhrala prvý a tretí šprint. Obe viedli priebežnú klasifikáciu. V štvrtom a piatom bodovanom kole získala po päť bodov Leontien Zijlaard – van Moorselová a razom bola v hre o medailu. Pred posledným šprintom viedla Belluttiová so 17 bodmi, o dva menej mala na konte Sľusarevová, Nemka Judith Arndtová a Mexičanka Belem Guerrerová mali zhodne po 12 bodov. Zijlaard – van Morselová mala desať bodov, jazdila opatrne. Dalo sa predpokladať, že do záverečného šprintu dá všetko Rozuzlenie bolo adrenalínové. Prvá v cieli bola Španielka Teodora Ruanová, získala 10 bodov, no to bol jej jediný bodový zisk počas celých pretekov. Stačilo jej to na siedme miesto. Hneď za Ruanovou bola Zijlaard – van Moorselová, osem bodov ju vynieslo na celkovú striebornú pozíciu. Belluttiová zvládla taktickú bitvu na výbornú, za štvrté miesto jej pripadli dva body, celkovo ich nazbierala 19 a zlatá medaila patrila jej. Ruska Sľusarevová skončila o jediný bod za Holanďankou Zijlaard – van Moorselovou na tretej priečke.
 
Preteky v cross country žien prebehli na okruhu o dĺžke 7,1 kilometra, päť okruhov dávalo celkovú vzdialenosť 35,7 kilometra. Štartovalo 30 pretekárok. Rysoval sa vyrovnaný a zaujímavý súboj, na posledných vrcholných podujatiach sa víťazky v tejto disciplíne striedali. Ako prvá sa pustila do úniku Švajčiarka Barbara Blatterová, no už v treťom okruhu ju na čele vystriedala Španielka Margarita Fullanaová, majsterka sveta z rokov 1999 i 2000. V štvrtom kole sa na líderku dotiahla Talianka Paola Pezzová, obhajkyňa olympijského zlata. Dlhšie jazdili bok po boku, zlom prišiel v prudkom zjazde, na mieste, kde bola trať strmá a úzka. Vedúce duo do seba narazilo, Fullanaová spadla, kým Pezzová sa udržala v sedle a pokračovala v jazde. Po pretekoch Fullanaová obvinila súperku z úmyselnej zrážky, pretože to isté sa prihodilo obom veľkým rivalkám aj na majstrovstvách Európy 1999. Pezzová s takmer polminútovým náskokom vyhrala, otrasenú Fullanaovú stihla predbenúť o šesť sekúnd nakoniec strieborná Švajčiarka Blatterová. Paola Pezzová urobila pre olympijský úspech maximum. Dala si neďaleko od jej bydliska vybudovať dráhu, veľmi podobnú tej olympijskej a v tajnosti, sama, na nej tvrdo trénovala.   
 
Celková medailová bilancia v cyklistike bola prekvapujúca. Nemci síce získali najväčší počet medailí (10), ale s prihliadnutím na ich hodnotu boli najlepší Francúzi. Konečné poradie troch najúspešnejších krajín vyzeralo nasledovne – 1. Francúzsko (5 zlatých, dve strieborné, jedna bronzová), 2. Nemecko (3 zlaté, 4 strieborné, 3 bronzové), 3. Holandsko (3 zlaté, jedna strieborná).
 
 
OH 2004 (Atény)
Zlato z časovky pre 38-ročného Jekimova!
 
Cyklistický program sa v Aténach 2004 oproti Sydney 2000 nezmenil, súťažilo sa v osemnástich disciplínach, jedenástich mužských a siedmich ženských. Celkovo štartovalo 334 mužov a 130 žien. Na svojej šiestej olympiáde sa objavila legendárna Jeannie Longo Ciprelliová, a to ešte pre ňu nebola konečná méta. V Aténach mala už takmer 46 rokov a málokto predpokladal, že vydrží s aktívnou činnosťou ešte ďalšie štyri roky až do Pekingu 2008.
 
V cestných pretekoch mužov čakala na 142 pretekárov trasa, dlhá 211,2 kilometra. Ešte pred cieľom sa vzdalo 70 cyklistov, boli medzi nimi aj mnohé zvučné mená. Spomeňme aspoň zopár – Michael Rasmussen (Dánsko), Viačeslav Jekimov (Rusko), Fabian Cancellara (Švajčiarsko), Thor Hushovd (Nórsko) a aj Slovák Matej Jurčo. Martin Riška preteky dokončil na 68. mieste so stratou 9:44 min na víťaza. Pravda, viacerí výborní jazdci odstúpili z pretekov hlavne preto, lebo chceli ušetriť sily na časovku jednotlivcov. Organizátori nevyužili kopce v okolí hlavného mesta, preto sa šliapalo prakticky stále po rovine. Pokusov o únik bolo veľa, ale nemali dlhšie trvanie. Pred posledným okruhom bola v popredí zhruba štyridsaťčlenná skupina so všetkými favoritmi, keď z nej nečakane vyšpurtovali Paolo Bettini (Taliansko), Sérgio Paulinho (Portugalsko), Axel Merckx (Belgicko) a Erik Zabel (Nemecko). Štvorica si udržiavala minimálny náskok, v záverečných kilometroch sa zdalo, že peloton ich dostihne. Trojica Bettini, Paulinho, Merckx dobre vedela, že v spoločnom špurte proti Erikovi Zabelovi, jednému z najlepších šprintérov tých čias nemajú veľké šance. Preto sa všemožne snažili striasť sa ho. Aj sa im to podarilo, Zabel, prvý z finišujúceho hlavného poľa, mal v cieli na tretieho Merckxa manko štyroch sekúnd, Sérgio Paulinho si ubránil druhú pozíciu o sedem sekúnd pred Belgičanom. Zlato si po perfektnom taktickom výkone vybojoval Paolo Bettini.

Časovka jednotlivcov priniesla vynikajúce výkony, nečakané umiestnenia, ale aj škandalózne rozuzlenie. Američan Tyler Hamilton stratil rádiové spojenie so svojím štábom, nemal teda prehľad o medzičasoch súperov, ani o svojej priebežnej pozícii. Napriek tomu prefrčal 48 kilometrov časovky priemernou rýchlosťou 50,062 km / hod a jeho čas 57:31,74 min bol najlepší. Na striebornej pozícii so stratou necelých 19 sekúnd figuroval už tridsaťosemročný ruský matador Viačeslav Jekimov, tretí najlepší čas dosiahol ďalší Američan Bobby Julich, ktorý bol o necelých osem sekúnd pomalší než Jekimov.
 
Lenže po pretekoch sa začali diať bizarné veci. Hamiltonov dopingový test vykazoval podozrenie z  krvného dopingu, ale výsledok nebol jednoznačný. Druhá B – vzorka bola zmrazená bez vykonania testu. Svetová antidopingová agentúra WADA požiadala o analýzu B – vzorky, no tá nevyhovovala na prípadné dokázanie nepovolenej krvnej transfúzie. Hamilton dostal zlatú medailu, no nasledovali ďalšie škandalózne udalosti. Len pár týždňov po olympiáde pretekal Hamilton na Vuelte a Espaňa a pri testoch boli jeho A aj B vzorka zhodne pozitívne. O Američanovom krvnom dopingu nebolo pochýb. Hamilton podnikol zúfalý pokus o rehabilitáciu, obrátil sa na Športový arbitrážny súd, no ten jeho odvolanie zamietol. Verdikt znel – dvojročný dištanc. Krátko po vypršaní dištnacu (v roku 2009) Hamiltona opäť nachytali dopingoví komisári. Jeho obe vzorky bola znova pozitívne a trest bol drakonický – osem rokov bez súťažnej cyklistiky. Hamilton mal v tom čase už 38 rokov, bol prinútený oficiálne ukončiť aktívnu kariéru. V máji 2011 sa verejne priznal, že počas kariéry dopoval. Medzinárodný olympijský výbor zareagoval definitívnym odobraním zlatej olympijskej medaily Hamiltonovi, ktorá tak pripadla pôvodne druhému Jekimovovi. V roku 2012 vydal Tyler Hamilton autobiografickú knihu Tajné preteky.  Podrobne v nej popísal svoju vlastnú dopingovú anabázu a obvinil aj mnoho ďalších svetových cyklistov z rozsiahlych dopingových podvodov.
 
Dráhové disciplíny sa konali v kompletne prebudovanom aténskom olympijskom velodrome s hľadiskom pre 5 250 divákov.

Šprint mužov podstúpil v Aténach menšie úpravy. Samozrejme, súperilo sa naďalej na letmých 200 metrov, ale nejazdilo sa tradičných 1 000 metrov. V kvalifikácii šiel každý jazdec sólovo na 3 a pol kola, teda 875 metrov, vylučovacie boje sa potom jazdili na tri okruhy, teda 750 metrov. V kvalifikácii bol najlepší Austrálčan Ryan Bayley, zajazdil fantastický čas 10,177 sek. Bol novou vychádzajúcou hviezdou svetovej cyklistiky. Mal na konte sice len jediný veľký úspech, no jeho titul majstra sveta v keirine v roku 2001 vyvolal výraznú odozvu. Bayley mal v tom čase iba 18 rokov, stal sa najmladším svetovým šampiónom v histórii tejto disciplíny. V kvalifikácii nebol priestor na taktizovanie. Jazdci to museli napáliť úplne naplno, časové rozdiely boli neraz mikroskopické. Medzi druhým Theom Bosom (Holandsko) a tretím Reném Wolffom 16 tisícin, štvrtým Bourgainom (Francúzko) a piatym Ganém (Francúzsko) 7 tisícin a siedmym Zielinskim a ôsmym Villanuevaem (Španielsko) 5 tisícin! Umiestnenia v kvalifikácii určili dvojice vo vyraďovacích jazdách. Z devätnástich štartujúcich cyklistov sa cez zložitý systém KO bojov a následných repasáží prebojovalo do semifinále kvarteto Ryan Bayley (Austrália), Laurent Gané (Francúzsko), Theo Bos (Holandsko) a René Wolff (Nemecko). V semifinále si zachovali neporaziteľnosť Bayley (vyradil 2:0 na jazdy Ganého) a Bos (takisto 2:0 porazil Wolffa). Súboje o medaily boli rýchle a väčšinou tesné. Bronz si odniesol Wolff po dvoch víťazných jazdách proti Ganému. Finále zviedlo dokopy dvoch najlepších šprintérov sveta. Natrafili na seba aj v semifinále na majstrovstvách sveta 2004, kde po tuhom boji vyhral Bos. Holanďan začal lepšie aj súboje o olympijské zlato, prvú jazdu vyhral o pár centimetrov. Bayley zakontroval podobne tesným víťazstvom v druhej jazde. Rozhodujúce tretie dejstvo získal pre seba Bayley, energickým spôsobom vyhral a tešil sa z olympijského zlata. Bos mu to vrátil na svetových šampionátoch v rokoch 2006 a 2007, kde bol zlatý on. Aj brat Thea Bosa Jan bol úspešným vrcholovým športovcom. Jeho doménou bolo rýchlokorčuľovanie, na 1 000 metrov získal dve strieborné olympijské medaily.   

Súťaž v pevnom kilometri sľubovala divákom emotívne zážitky. Na jednej strane rýchla olympijská dráha, na druhej kompletná svetová špička na štarte. Prezentovali sa až štyria majstri sveta v tejto disciplíne.Arnaud Tournant (Francúzsko) získal tituly v rokoch 1998, 1999, 2000 a 2001, držal aj svetový rekord. V októbri 2001 v bolívijskom La Paze, v nadmorskej výške 3 650 metrov, preletel pevný kilometer ako prvý muž v histórii pod jednu minútu a to výrazne. Jeho čas 58,875 sek vzbudil v cyklistickom svete veľký úžas a rešpekt. V Aténach mal Tournant zdatných súperov. Nechýbal svetový šampión 2002 a 2004 Brit Chris Hoy, ani Stefan Nimke, zlatý z MS 2003, či Austrálčan Shane Kelly, víťaz MS 1995, 1996 a 1997. Všetci favoriti zajzdili vynikajúce časy, Tournant 1:00,896 sek, Nimke 1:01,186 a Kelly 1:01,224, všetko výkony lepšie než olympijský rekord. Ale posledná slovo mal Hoy. Časom 1:00,711 sek opäť vylepšil olympijské maximum, o 185 tisícin prekonal Tournanta a prisvojil si zlato. Striebro získal Tournant, bronz Nimke. O štyri roky v Pekingu Hoy zlato neobhajoval, pevný kilometer vypadol z olympijského programu. Hoya to nemuselo škrieť, v Pekingu získal zlato v troch iných dráhových disciplínach.  

Dosť komplikovaný postupový systém platil v keirine mužov, súťažilo spolu 22 jazdcov. Najprv sa konali tri rozjazdy, v dvoch bolo zaradených sedem, v jednej až osem pretekárov. Borci na prvom a druhom mieste rozjázd postúpili do druhého kola, ďalší dostali šancu v repasážach. Druhé kolo malo dve jazdy po šiestich účastníkoch, prví traja sa nominovali do finále, zvyšní do boja o siedme až dvanáste miesto. Vo finále všetkých jasne prevýšil Austrálčan Ryan Bayley. Okamžite po odstúpení motorky sa prudko spustil k spodnému okraju dráhy a začal šprintovať. Vytvoril si výrazný náskok pred všetkými súpermi, ktorý si udržal až do cieľa. Jeho víťazstvo bolo jasné. Za dva dni získal dve zlaté medaily, k šprintu pridal triumf aj v keirine. Hneď za ním preťal cieľ Španiel José Antonio Escudero, tretí bol pôvodne Nemec René Wolff. Toho však po preštudovaní kamerového záznamu rozhodcovia diskvalifikovali za nebezpečnú jazdu, ktorou ohrozoval súperov. Bronz tak pripadol ďalšiemu Austrálčanovi Shaneovi Kellymu.
 
Spolu dvanásť trojčlenných družstiev vstúpilo do bojov v tímovom šprinte, každé na úvod absolvovalo sólovú jazdu na čas. Osem najrýchlejších postúpilo priamo ďalej, zvyšné štyri obsadili podľa dosiahnutých časov deviate až dvanáste miesto. Jedni z hlavných favoritov Briti (v zostave Chris Hoy, Craig MacLean, Jamie Staff) akoby trochu šetrili sily, ich čas bol až siedmy v poradí. Potom už nasledovali vzájomné súboje prvého družstva s ôsmym, druhého so siedmym atď. Dva víťazné tímy s najlepšími časmi získali právo bojovať o zlato, zvyšní dvaja víťazi sa stretli v súboji o bronz. Britom sa slabšia sólová jazda stala osudnou. Za súpera dostali Nemecko, s ktorým prehrali o 125 tisícin. Hoci čas Britov bol druhý najlepší, postupový kľúč ich vyradil z bojov o medialy a prisúdil im až piate miesto. V jazde o bronzové medaily boli úspešnejší Francúzi Mickael Bourgain, Laurent Gané, Arnaud Tournant, nevďačné štvrté miesto sa ušlo Austrálčanom, hoci boli pomalší iba o 45 tisícin. Finále bolo pomerne jasnou záležitosťou. Nemci Jens Fiedler, Stefan Nimke, René Wolff zdolali veľké prekvapenie tejto disciplíny Japonsko (ich tím tvorili Toshiaki Fushimi, Masaki Inoue, Tomohiro Nagatsuka) o 266 tisícin sekundy. Konečný rezultát teda znel – zlato Nemecko, striebro Japonsko, bronz Francúzsko.
 
Do stíhačky jednotlivcov sa prihlásilo šestnásť cyklistov. V úvode nastúpili do kvalifikačných súbojov, vždy dvaja jazdci proti sebe. Ale postupové pravidlo bolo trochu šalamänske, nezáležalo na tom, ktorý zo súperov jazdu vyhral. Ďalej šlo osem stíhačov s najlepšími časmi, čakali ich vyraďovacie jazdy, ktoré stanovili menoslov tých, ktorí potom bojovali o medaily. Štyria víťazi sa nominovali do jázd o tretie a prvé miesto, znova bol určujúcim faktorom ich čas. Španiel Sergi Escobar presvedčivo (o vyše štyri sekundy) zdolal Brita Roba Haylesa, znemanalo to pre neho zisk bronzovej medaily. Vo finále o víťazovi nikto nepochyboval. Brit Bradley Wiggins predbehol Austrálčana Brada McGeeho o viac než štyri sekundy a za čas 4:16,304 min mu právom náležalo zlato.
 
Vymenovať všetky športové úspechy Bradleyho Marca Wigginsa, to by bol poriadne dlhý zoznam. Od britskej kráľovnej dostal titul Sir, o takúto poctu sa môžu uchádzať len tí ozaj výnimoční. Vyhral celkvo Tour de France (2012), z ďalších významných etapových pretekov triumfoval na Critérium du Dauphiné (2011 a 2012), vyhral celkovo Tour de Romandie (2012), preteky Paríž – Nice (2012), Tour of Britain (2013), Tour of California (2014), stal sa majstrom sveta v časovke jednotlivcov (2014), v roku 2015 vytvoril svetový rekord v hodinovke výkonom 54,526 km.
 
V stíhačke družstiev kraľovali už niekoľko rokov Austrálčania. Vyhrali tri svetové šampionáty za sebou, patril im skvelý svetový rekord 3:57,280 min. Po kvalifikačných jazdách sa vytvorili dvojice podľa dosiahnutých časov, prvý tím sa postavil proti ôsmemu, druhý proti siedmemu atď. Dve víťazné družstvá s najlepšími časmi postúpili do finále o zlato, zvyšné dve víťazné s horšími čami bojovali o bronz. Už kvalifikácia predznamenala, že Austrálčania majú formu ako hrom. Časom 3:56,610 min prekonali svetový rekord!  Ich súperom boli jazdci Veľkej Británie, ktorí porazili Francúzov a tiež sa dostali pod štyri minúty, čas svetovej extratriedy. Vo finále lepšie začali Briti. Prvé dva okruhy tesne viedli, potom sa austrálsky stroj roztočil do závratných otáčok. Výsledný čas Austrálčanov 3:58,233 min bol o 3,581 sekundy lepší než dosiahli jazdci z britských ostrovov. Španieli zabojovali o bronzové medaily proti Nemcom. Po vyrovnanom štarte mali počas druhej polovice pretekov výrazne navrch Španieli, bronz patril im. Kvôli úplnosti ešte dodajme zostavy medailistov. Austrália – Graeme Brown, Brett Lancaster, Brad McGee, Luke Roberts, Veľká Británia – Steve Cummings, Rob Hayles, Paul Manning, Bradley Wiggins, Španielsko – Carlos Castaňo, Sergi Escobar, Asier Maeztu, Carlos Torrent.
 
Bodovacie preteky mužov pozostávali zo šesťdesiatich kôl. Každé malo 250 metrov, celková vzdialenosť teda predstavovala 40 kilometrov. Bodovanie špurtov zostalo nezmenené, no do platnosti vstúpilo dôležité pravidlo. Ak sa pretekárovi podarilo získať k dobru celý okruh oproti hlavnému pelotónu, získaval tým 20 bodov. Naopak, ak ho hlavné pole o celý okruh predbehlo, 20 bodov sa mu odrátalo. Motivácia pokúšať sa o úniky sa výrazne zvýšila. Na štarte bolo 23 jazdcov, traja preteky nedokončili. O víťazovi rozhodlo práve spomínané nové pravidlo. Rus Michail Ignatiev v špurtoch získal iba 13 bodov, ale za štyri získané okruhy mu pribudlo na konto ďalších 80 bodov. Druhý skončil Španiel Joan Llaneras s 82 bodmi, tretí Guido Fulst (Nemecko) mal 79 bodov. Pozoruhodný výkon podal aj Čech Milan Kadlec, so ziskom 65 bodov obsadil cenné piate miesto.
 
V štartovnej listine Madisonu figurovalo osemnásť dvojíc, Francúzi Jerôme Neuville, Mathieu Ladagnous preteky nedokončili. Spolu 200 okruhov dávalo celkovú vzdialenosť rovných 50 kilometrov, bodovalo sa každé dvadsiate kolo, na rozdiel od  bodovacích pretekov to posledné nemalo dvojnásobnú bodovú hodnotu. Menším zázrakom (vzhľadom na katastrofálne tréningové podmienky na Slovensku) bola účasť slovenskej dvojice Martin Liška, Jozef Žabka, ktorá obsadila solídne pätnáste miesto. O triumfe Austrálčanov Stuarta O´Gradyho a Graemea Browna rozhodla stabilná jazda bez výkyvov. V siedmich z celkovo desiatich bodovaných špurtov brali nejaké body, v cieli ich mali na konte 22 a bohato im to stačilo na zlaté medaily. So stratou siedmich bodov obsadili druhú priečku Švajčiari Franco Marvulli, Bruno Risi. Títo pre zmenu explodovali až v závere, vyhrali tri posledné špurty a 15 bodov im prinieslo striebro. Statočný výkon podali Briti Rob Hayles a Bradley Wiggins. Napriek tomu, že sa nevyhli pádu, nazbierali 12 bodov a odmenou pre nich boli bronzové medaily.
 
Konkurnecia v cross country mužov bola nabitá, prezentovalo sa 50 cyklistov. Piati z nich  nedokončili celú, 43,3 kilometra dlhú trasu. Brilantný výkon predviedol Francúz Julien Absolon, majster sveta z roku 2004. Po celý čas jazdil veľmi aktívne, v popredí, zhruba v polovici pretekov ukázal všetkým súperom chrbát a vydal sa na smelé sólo. Vydržal osamotený až do cieľa, s náskokom jednej minúty pred druhým Španielom Josém Antoniom Hermidom a vyše dvoch pred tretím Holanďanom Bartom Brentjensom, olympijským víťazom v cross country z roku 1996. Pre Absolona to bolo druhé z pamätnej série víťazstiev. Vyhral štyri svetové šampionáty za sebou (2004 – 2007) a v Pekingu 2008 zopakoval olympijský triumf. Na štarte chýbal Belgičan Filip Meirhaeghe, majster sveta z roku 2000 a držiteľ striebra z predchádzajúcej olympiády. V júli 2004 bol usvedčený z dopingu (EPO) a potrestaný dvojročným zákazom činnosti. K braniu dopingu sa priznal, ako motív svojho nečestného konania uviedol neovládateľnú túžbu stať sa olympijským víťazom.
 
Na 105,6 kilometra cestných pretekov žien vyrazilo 67 pretekárok, predčasne sa vzdalo 11 z nich. Slovenka v štartovnej listine chýbala. Ženská cyklistika prežívala ťažké časy. Viacerí štedrí sponzori ju prestali podporovať. Pre nedostatok financií sa nekonalo niekoľko tradičných vrcholných pretekov, vrátane ženskej Tour de France. Pre tieto dôvody zásadne vzrástla prestíž olympijských cyklistických pretekov na ceste. V Aténach nechýbala žiadna z popredných svetových cyklistiek. Pre zopár favoritiek sa preteky skončili smutne. Trebárs pre Švédku Susanne Ljungskokovú, majsterku sveta z rokov 2002 a 2003. Postihli ju žalúdočné kŕče a zdecimovaná skončila až na 33. mieste. Leontien Zijlaard – van Morselová, ktorá tak zažiarila v Sydney 2000, prežila v Aténach krušné chvíle. Hneď v úvode pretekov mala ťažký pád, ktorý jej znemožnil pokračovať. Legendárna Jeannie Longo – Ciprelliová štartovala na svojej šiestej olympiáde. Mala 46 rokov, vrchol svojej športovej kariéry dávno za sebou. Ani v Aténach sa jej nedarilo podľa jej predstáv, strata minúty na víťazku stačila len na desiate miesto. Jazdilo sa väčšinou po rovine, ale predsa došlo k dôležitému úniku. V predposlednom okruhu sa oddelila menšia skupinka s viecerými favoritkami, boli medzi nimi aj dve Austrálčanky Sara Carriganová a Oenene Woodová.
 
Carriganová v záverečnom okruhu podnikla atak, jej tempu stačila iba Nemka Judith Arndtová. Dvojica vydržala spoločne na čele až do cieľa. Pravda, tesne pred ním sa Carriganová súperky striasla a so sedemsekundovým náskokom vyhrala. Arndtovej patrilo striebro. O bronz súperili v špurte viaceré pretekárky, vrátane Woodovej a Britky Nicole Cookeovej. Obe mali v poslednom okruhu nepríjemnú kolíziu, po náraze do bariéry museli zo všetkých síl stíhať vedúcu skupinku a v špurte im zrejme chýbali stratené sily. Bronz si vybojovala výborná ruská šprintérka Olga Sľusarevová.
 
V jazde proti chronometru museli ženy predviesť 24 kilometrov sólovej jazdy. Pred troma dňami hrdinka predchádzajúcej olympiády Leontien van Moorselová počas cestných pretekov škaredo spadla a svoj boj vzdala. V kuloároch sa diskutovalo o tom, či bude vôbec schopná absolvovať časovku, v ktorej mala obhajovať zlato spred štyroch rokov. Leontien začala svoju jazdu odvážne, po dvanástich kilometroch mala najlepší medzičas a v rýchlom tempe vydržala až do záveru. Svoj hrdinský výkon pretavila na ďalšiu zlaté medailu spod piatich kruhov. S mankom 24 sekúnd na víťazku dorazila druhá Američanka Deirdre Demet – Barryová, tretia Švajčiarka Karin Thűrigová bola o 43 sekúnd pomalšia než skvelá Holanďanka. Slovensko medzi 25 štartujúcimi nemalo svoju zástupkyňu, našich fanúšikov aspoň trochu potešilo výborné piate miesto Češky Lady Kozlíkovej.
 
Do šprintu žien nastúpilo 12 cyklistiek, po úvodnom kvalifikačnom kole žiadna nevypadla. Časy boli určujúce iba pre vytvorenie dvojíc v osemfinále. V kvalifikácii sa prihodila skutočná kuriozita, cyklistky na druhom a treťom mieste, Bieloruska Natalia Cylinskaja a Ruska Tamilla Abassovová mali na tisícinu sekundy zhodný čas – 11,364 sek! V štvrťfinále sa už bojovalo naplno, porazené boli vyradené z medailovej hry. Súperilo sa na dve víťazné jazdy., medzi najlepšiu štvoricu postúpila Kanaďanka Lori Ann Muenzerová, Austrálčanka Anna Meares a dve Rusky, Tamilla Abassovová a Svetlana Grankovskaja. Druhá menovaná bola v rokoch 2003 a 2004 majsterkou sveta. V semifinále Muenzerová trocha prekvapujúco zdolala Mearesovú 2:1, v ruskom súboji bola úspešnejšia Abassovová rovnakým výsledkom, čo bolo veľkým prekvapením. Posledné konfrontácie o bronz, respektíve zlato sa skončili prehrami Rusiek. V boji o bronz Grankovskaja nestačila na Mearesovú (prehrala 1:2) a finále vôbec nezvládla Abassovová. Bol to pre len dvadsaťjedenročnú slečnu prvý súboj takéhoto rangu v kariére a obrovský nápor na psychiku. Skúsenosti tridsaťosemročnej Muenzerovej sa výrazne prejavili. Poľahky vyhrala obe jazdy a pre Kanadu získala historicky prvú zlatú medailu z olympijskej cyklistiky.
 
V súťaži žien na 500 metrov bolo úlohou pretekárok čo najrýchlejšie odšliapať po pevnom štarte dva okruhy. Na stupne víťazov vystúpili tri najväčšie favoritky. Iba dvadsaťročná Austrálčanka Anna Mearesová bola vychádzajúcou hviezdou tejto disciplíny, v roku 2004 (pred olympiádou) nečakane vyhrala majstrovstvá sveta pred ostrieľanou, tridsaťročnou Číňankou Jiang Yonghua. A práve tieto dve ženy obsadili najvyššie dve priečky aj v Aténach. Jiang Yonghua vyrazila na dráhu ako predposledná, dosiahla vynikajúci výkon 34,112 sekundy, (olympijský rekord) a siahala na zlato. Za ňou štartovala ako posledná v poradí Mearesová, obrovský psychický tlak zvládla bravúrne. Časom 33,952 sekundy prekonala svetový rekord, ako prvá žena vôbec sa dostala pod hranicu 34 sekúnd! Bronz putoval do zbierky Rusky Natalie Cylinskej, majsterky sveta z rokov 2002 a 2003, za čas 34,167 sekundy. Cylinskaja na MS v roku 2005 porazila Mearesovú a získala svoje tretie zlato z MS. Mearesová po dvoch striebrach (2005 a 2006) vystúpila v roku 2007 opäť na najvyšší stupienok. V roku 2008 však svoje olympijské zlato obhajovať nemohla. Pevných 500 metrov žien Medzinárodný olympijský výbor medzitým vyradil z programu Hier.  
 
Stíhacie preteky žien na 3 000 metrov priniesli divákom strhujúci zážitok. Zlato zo Sydney obhajovala famózna Holanďanka van Moorselová, ktorá brala z majstrovstiev sveta v rokoch 2001, 2002 a 2003 zakaždým zlatú medailu. No začiatkom roka 2004 vzrušila cyklistický svet správa, že Sarah Ulmerová, reprezentantka Nového Zélandu, získala na svetovom šampionáte zlato a prekonala najlepší čas histórie! V Aténach sa rysovali nádherné súboje, konkurencia bola nabitá. Začínalo sa kvalifikačnými jazdami, v ktorých nezáležalo na víťazke, ale určujúci bol dosiahnutý čas. Cyklistky s ôsmimi najlepšími výkonmi postúpili. Už v tejto úvodnej fáze spôsobila poriadny rozruch Ulmerová, opäť totiž vylepšila svetový rekord. Teraz mal hodnotu 3:26,400 min. V ďalšom, teraz už vylučovacom kole, na seba narazili v priamom súboji držiteľka najlepšieho času z kvalifikácie s ôsmou v poradí, potom súperila druhá so siedmou atď. Pre porazené sa súťaž skončila, víťazky pokračovali ďalej.
 
Dve s najlepšími časmi bojovali medzi sebou o zlato, zvyšné dve o bronz. Najprv v jazde o konečné tretie miesto s veľkou prevahou (4,678 sek) vyhrala Leontien van Moorselová (Holandsko) nad Katherine Batesovou (Austrália). Potom už vzrušené publikum netrpezlivo čakalo na vyvrcholenie. O zlato si to rozdali Austrálčanka Katie Mactierová a Sarah Ulmerová. Favoritka bola nad slnko jasná, ale Mactierová začala nebojácne. Na méte jedného kilometra časomiera ukázala medzičas 1:10,518 min, v tom momente viedla zhruba o jednu sekundu. Ulmerová tento náskok v priebehu druhého kilometra znegovala a jej finiš bol úchvatný. V poslednej tretine trate svoje tempo vystupňovala, v cieli mala k dobru 3,113 sekundy. Nik nemohol ani slovom spochybniť triumf Sarah Ulmerovej. Opäť skresala zo svetového rekordu takmer dve sekundy, jeho nová hodnota bola 3:24,537. V priebehu jediného dňa ubrala Ulmerová zo svetového maxima viac než šesť sekúnd. O výnimočnej kvalite súťaže napovedá aj fakt, že všetky tri medailistky prekonali svetový rekord, ktorý platil pred olympiádou.
 
V bodovacej súťaži žien vytýčili organizátori tradičných 100 kôl o celkovej dĺžke 25 kilometrov. Aj v týchto pretekoch žien (rovnako ako u mužov) platila novinka, ktorá súťaž zatraktívnila. Okrem tradičných bodovaných šprintov (v závere každého desiateho okruhu získala prvá cyklistka päť, druhá tri, tretia dva a štvrtá jeden bod, posledný šprint nebol honorovaný dvojnásobne) mohla pretekárka získať až 20 bodov v prípade, že dokáže predbehnúť hlavnú skupinu o celé kolo. To sa žiadnej z účastníčok nepodarilo, rozhodovali teda výlučne body zo šprintov. Za najväčšiu favoritku bola považovaná veľmi rýchla Ruska Olga Sľusarevová, majsterka sveta v bodovačke z rokov 2001, 2002, 2003 a 2004. Ešte ju neprebolela „iba“ bronzová medaila zo Sydney, po olympijskom zlate veľmi túžila. Začala však katastrofálne. Z prvých piatich špurtov získala body len v dvoch, po polovici pretekov bola až piata. Od toho momentu však dominovala, vo všetkých zvyšných šprintoch brala body, tri z nich vyhrala. Na konci sa mohla radovať, jej 20 bodov bohato stačilo na prvenstvo. Ďalšou ústrednou postavou disciplíny sa stala Kolumbijčanka Maria Luisa Calleová, a to nielen pre jej športový výkon. Do polovice pretekov nazbierala 12 bodov a viedla priebežnú klasifikáciu. Potom na ňu doľahla kríza, viac už nebodovala a v cieli bola šťastná, že je aspoň tretia. Po dojazde sa podrobila dopingovému testu, ktorý preukázal prítomnosť zakázaného Heptaminolu v jej organizme. Calleová bola diskvalifikovaná, oficiálne prišla o bronzovú medailu. Cyklistka sa ale odvolala na Športový arbitrážny súd (CAS), ktorý ju na základe odborného posudku oslobodil. Celých 14 mesiacov sa ťahal tento prípad. Konečný verdikt znel – nevinná. Štvrtá Američanka Erin Mirabellová, ktorej po olympiáde takto spadla do lona bronzová medaila, ju musela vrátiť Calleovej.  
 
Preteky cross country žien viedli pomerne náročným terénom a merali 31,3 kilometra. Hádam v žiadnej cyklistickej disciplíne na OH 2004 nebol favorit taký jednoznačný ako Nórka Gunn Rita Dahleová. Už od olympiády pred štyrmi rokmi sa vypracovala na jednoznačne najlepšiu horskú cyklistku na svete. Výpočet jej úspechov je bohatý, azda by bolo múdrejšie a pohodlnejšie spomenúť tie vrcholné podujatia, na ktorých nebola prvá. Vyhrala MS 2002 a 2004, 2005 a 2006, ME 2002, 2003 a 2004, v roku 2002 sa začala jej víťazná séria vo Svetovom pohári, ktorá pokračovala aj v jeho ďalšom ročníku. Natiahla sa na osem triumfov v rade. Dahleová si na aténskej trati počínala absolútne suverénne. Od prvých metrov bola na čele pelotónu, veľmi skoro sa súperkám vzdialila a na konci prvého z piatich okruhov už mala náskok 32 sekúnd pred druhou Kanaďankou Marie Hélene Prémontovou. Nórka evidentne nemusela šliapať úplne nadoraz, napriek tomu štyrikrát dosiahla najlepší čas na kolo. Vyhrala bez väčšieho vypätia s minútovým odstupom od striebornej Prémontovej, na tretiu Nemku Sabine Spitzovú „nahnala“ dve a pol minúty. A to ešte po nešťastnom páde mala defekty na oboch kolesách svojho bicykla.
 
Vo svojom osobnom živote sa Dahleová musela prehrýzť krajne ťažkým obdobím. Podobne ako iná cyklistická superhviezda van Moorselová ochorela na anorexiu. O to väčší obdiv si zaslúži jej športová kariéra. Najprv musela zdolať zákernú chorobu, až potom povyhrávala
desiatky vrcholných pretekov. Dvojnásobná olympijská víťazka z rokov 1996 a 2000, Talianka Paola Pezzová, preteky nedokončila. Podobne dopadla aj jediná Slovenka v štartovnom poli Janka Števková.
 
V Aténach svetová cyklistika potvrdila svoj neustály progres. Diváci boli svedkami fantastických výkonov, nezabudnuteľných súbojov, mnohých svetových rekordov. Medailová bilancia krajín bola dosť nečakaná. Na trón zasadla Austrália, získala šesť zlatých, dve strieborné a tri bronzové medaily. Hneď za ňou figurovalo ďalšie prekvapenie Hier, Rusko. Na jeho konte boli tri zlaté a po jednej striebornej i bronzovej medaile. Tretia v poradí bola Veľká Británia (2 – 1 – 1), čiastočný ústup z pozícií postihol štvrté Nemecko (1 – 1 – 4).