OH 1992 (Barcelona)
Zmeny stvorili cyklistickú superveľmoc
 
Celý cyklistický svet sa zišiel v Barcelone. Nezmyselné bariéry pre profesionálov boli odstránené, na olympiáde štartovali tí najlepší. Prezentovalo sa 451 cyklistov a cyklistiek zo 76 krajín. Po výrazných politických zmenách vznikla v Európe cyklistická superveľmoc – zjednotené Nemecko. Tak západné (NSR), ako aj východné (NDR) patrili v cyklistike medzi najúspešnejšie krajiny, teraz sa Nemecko vyšvihlo na absolútny vrchol. Na OH 1992 v Barcelone bolo jednoznačným lídrom. V cyklistike získalo spolu šesť medailí, štyri zlaté a dve strieborné. Za Nemeckom bolo v klasifikácii krajín Taliansko s bilanciou dve zlaté a jedna strieborná medaila, tretí Austrálčania si odniesli jedno zlato a štyri striebra.
 
V cestných pretekoch mužov stálo na štarte 154 jazdcov, do cieľa zdarne dorazilo 84. Trasa merala 194,4 kilometra, v pelotóne to bolo nabité individualitami. V predposlednom okruhu sa vydala dopredu trojica Erik Dekker (Holandsko), Dainis Ozols (Litva) a Fabio Casartelli (Taliansko). Až do cieľa si udržali zhruba polminútový odstup od pelotónu. V úplnom závere Casartelli v špurte predstihol Dekkera, tretí dorazil Ozols. Hlavné pole priviedol do cieľa skvelý špurtér Erik Zabel (Nemecko). Až na štrnástom mieste sa ocitol Lance Armstrong. Držiteľ žlatej medaily z Barcelony Casartelli bol neskôr kolegom a domestikom Armstronga v profesionálnom tíme Motorola. Žiaľ, osud Fabia Casartelliho bol tragický. V roku 1995 štartoval na Tour de France a v pätnástej etape mal fatálnu nehodu. Pri rýchlom zjazde vyletel zo zákruty a narazil hlavou, na ktorej nemal prilbu, do betónového stĺpika. Očití svedkovia hororovej zrážky vedeli, že je zle. Lekári boli pri Casartellim o pár sekúnd, no pomôcť sa mu nedalo. Okamžite po páde zomrel.
 
Časovka družstiev bola na programe olympiády poslednýkrát, o štyri roky ju nahradila  časovka jednotlivcov. Aj v Barcelone podali tímy na medailových pozíciách brilantné výkony. Časy nad dve hodiny skresľujú, pretože trasa merala namiesto zaužívaných sto až 102,8 kilometra. Tradične výborní boli Taliani v zložení Andrea Peron, Flavio Anastasia, Luca Colombo, Gianfranco Contri ich kvalitný výkon 2:02:39 hod by za iných okolností zrejme stačil na zlato. Ale na štarte bol aj supertím zjednoteného Nemecka, ktorý tvorili Michael Rich, Bernd Dittert, Christian Peyer a Uwe Peschel. Nemci z výborného času Talianov ubrali presne minútu a suverénne získali zlaté olympijské medaily. Bronz si vybojovali Francúzi Jean Louis Harel, Hervé Boussard, Didier Faivre Pierret, Philippe Gaumont, ich odstup za zlatým tímom Nemecka bol takmer štyri minúty. Na štarte nechýbal ani tím Československa, v zložení Jaroslav Bílek, Miroslav Lipták, Pavel Padrnos, František Trkal obsadil 8. miesto.

V šprinte mužov mohla každá krajina nominovať iba jediného cyklistu, platilo to aj pre zjednotené Nemecko. Bol to ťažký výber, poslední dvaja majstri sveta, Bill Huck (1990), aj Jens Fiedler (1991) boli Nemci. Prednosť dostal Fiedler, za dôveru sa odvďačil ziskom zlata. Už v kvalifikačných jazdách, v ktorých šlo o čo najlepší čas, prekonali prví traja cyklisti olympijský rekord. Budúci traja medailisti Fiedler, Austrálčan Gary Neiwand a Kanaďan Curtis Harnett sa dostali až do semifinále, žiaden z nich neprehral ani jedinú jazdu. Fiedler postúpil do finále cez Taliana Roberta Chiappu, Neiwand cez Harnetta. V oboch prípadoch im stačili dve víťazné jazdy. Prvý finálový súboj získal pre seba Fiedler o centimetre, rozhodcovia museli študovať cieľovú fotografiu. Druhá jazda bola rovnako vzrušujúca. Fiedler zvolil inú taktiku, už na začiatku druhého okruhu prudko nastúpil. Neiwand sa zavesil za neho a v posledných metroch ho predsa predbehol. Po dojazde však rozhodcovia usúdili, že Neiwand súpera ohrozoval nebezpečným štýlom a za víťaza druhej jazdy označili Fiedlera. Skutočnou raritou bola skutočnosť, že v oboch jazdách dosiahol Fiedler na tisícinu sekundy identický čas – 10,778 sekundy…

Aktuálnym majstrom sveta v pevnom kilometri bol Španiel José Manuel Moreno. Domáci fanúšikovia boli vo veľkom očakávaní, Moreno ich nesklamal. Španielski tréneri mali všetko dokonale premyslené. Moreno štartoval ako posledný pretekár, dobre sa rozjazdil na neďalekej dráhe a tesne pred jeho jazdou ho dopravili na Vélodrom d´Horta, dejisko olympijských súťaží, vrtuľníkom. Moreno začal pomalšie, no posledné dve kolá bol jasne najrýchlejší. Jeho čas 1:03,342 min bol olympijským rekordom na krytej dráhe, znamenal zlato. Moreno pomerne jasne, o 946 tisícin, zdolal druhého Austrálčana Shanea Kellyho. Nešťastný musel byť štvrtý Nemec Jens Glűcklich (po slovensky Šťastný), na bronzového Američana Erina Hartwella stratil 45 tisícin sekundy. Obhajca olympijského zlata, Rus Kiričenko, skončil až dvanásty.

Výkony v stíhačke jednotlivcov privádzali divákov do varu. Majster sveta z roku 1991 Jens Lehmann už v kvalifikačnej jazde prekonal svetový rekord časom 4:30,054 min. Keď nastúpil na štartovaciu čiaru Brit Chris Boardmann, vyvolal veľkú pozornosť jeho bicykel. Celá kostra jeho stroja bola vyrobená z karbónu, diskové kolesá doplnili špeciálne riadidlá. Už v prvej jazde Boardmann ubral z čerstvého svetového rekordu Lehmanna 2,697 sekundy! To ale zďaleka nebolo jeho posledné slovo. V prvej vyraďovacej jazde sa Boardmann postavil proti Dánovi Janovi Bo Petersenovi a dokázal, že je vo fantastickej forme. Opäť výrazne prekonal svetový rekord, jeho nová hodnota bola 4:24,496 min. Vo finále sa Boardmann znova stretol s Lehmannom. Prvýkrát v histórii finálových jázd na olympiádach sa stalo, že jeden z pretekárov súpera dobehol a získal teda celé kolo. Sumár Boardmannovho olympijského vystúpenia bol skutočne pamätný. Najlepší výkon histórie (dovtedy ho držal Gintautas Umaras) vylepšil o neskutočných 6,667 sekundy!

Pred zjednotením patrili oba nemecké tímy v stíhačke družstiev k najlepším na svete. Keď vytvorili jeden spoločný tím, boli takmer neporaziteľní. V Barcelone videli diváci nazabudnuteľné súboje. Už v kvalifikácii naznačili svoj potenciál Austrálčania. Boli o vyše tri a pol sekundy rýchlejší než Nemci, čas Austrálčanov 4:11,245 min bol novým svetovým rekordom. V štvrťfinále Nemci vyradili Nový Zéland a historické maximum posunuli na hodnotu 4:10,980 min. Austrálčania zakontrovali, štvrťfinálový súboj s Československom vyhrali časom 4:10,438 min. A skvelé jazdy pokračovali. Nemci v semifinále zdolali Dánov, za svetovým rekordom Austrálčanov zaostali len o 8 tisícin! Diváci boli v napätom očakávaní, vo finále sa rysoval súboj, aký si cyklistika nepamätala. A aj taký bol. Austrálčania sice zo svojho svetového rekordu ubrali 220 tisícin, lenže Nemci boli ešte rýchleší. Ich finálový výkon 4:08,791 min znamenal zlaté medaily, svojich rivalov predbehli o 1,427 sekundy. Jazda o bronz sa nekonala, získali ho podľa nových regulí Dáni, ktorí mali z porazených semifinalistov lepší čas.

V bodovačke mužov sa jazdilo rovnako ako na predchádzajúcich olympiádach. Najprv 39 prihlásených absolvovalo rozjazdu na 30 kilometrov, z ktorej 24 jazdcov postúpilo do finále. Kým v Soule unikli dvaja jazdci, ktorí jediní mali plný počet kôl, v Barcelone to bola nevídaná dráma. Pred cieľom špurtovalo 21 cyklistov a hodnú chvíľu nebolo jasné, kto vlastne zvíťazil. Nakoniec rozhodol jeden jediný bodík! Ešte pred vjazdom do posledného kola mali šancu na zlato traja jazdci, Talian Giovanni Lombardi, Holanďan Léon van Bon a Belgičan Cédric Mathy. Záverečný okruh bol dvojnásobne bodovaný, špurt bol na ostrie noža. Vyhral Mathy, Lombardi tesne druhý, kým van Bon spadol na štvrté miesto. Holandskí fanúšikovia búrlivo oslavovali víťazstvo van Bona, ale prerátali sa. Konečný bodový súčet znel – Lombardi 44 bodov, van Bon 43, Mathy 41.

V cestných pretekoch žien čakalo na cyklistky 81 kilometrov, štartovalo ich 58. Na svojej tretej olympiáde mala legendárna Jeannie Longová najvyššie ambície. V Los Angeles ju zastavila vo finiši spadnutá reťaz, v Soule v hromadnom špurte dorazila až na 21. mieste. Veľmi silné bolo Holandsko s dvoma majsterkami sveta, Monique Knolovou a Leontien Van Moorselovou. Ale ich osobné vzťahy neboli najlepšie a ani v olympijských pretekoch nemohlo byť o ich spolupráci ani reči. Obe jazdili výlučne na vlastné tričko.Tri kilometre pred cieľom vyrazila z tridsaťtričlennej čelnej skupiny práve Longová. Myslela si, že siaha na vytúžené zlato. Malo to však háčik. Ešte na začiatku záverečného okruhu „odskočila“ z veúcej skupiny Austrálčanka Kathy Wattová, no traťoví komisári o tom ostatné pretekárky neinformovali. Wattová zotrvala na čele až do úplného záveru pretekov, zlato patrilo jej. Longová sice získala striebro, no spokojná nebola. Bronz náležal Monique Knolovej, ktorá vyhrala špurt čelnej skupiny.

Stíhačka žien sa na svetových šampionátoch jazdila už od roku 1958, ale na olympiáde mala táto disciplína v Barcelone premiéru. Favoritky boli jasné, v posledných desiatich rokoch získalo tituly majsteriek sveta zopár cyklistiek, ktoré na svetovej scéne totálne dominovali. Američanka Rebecca Twiggová vyhrala MS štyrikrát, Longová trikrát. Ale v roku 1990 prerušila ich hegemóniu Holanďanka Leontien van Moorcelová a na nasledujúcom svetovom šampionáte Nemka Petra Sossnerová. Štartovalo sedemnásť cyklistiek, po kvalifikačnej jazde postúpilo osem najrýchlejích do štvrťfinále. Už tu na seba narazili dve legendy, Američanka Twiggová a Francúzka Longová. Bol to súboj, ktorý dvíhal divákov zo sedadiel. V prospech Twiggovej prehovorilo 39 tisícin sekundy! Lenže v semifinále čakala na Twiggovú v skvelej forme jazdiaca Austrálčanka Kathy Wattová. Súboj sa skončil prekvapením, Wattová vyhrala jasne o 2,639 sekundy. Aj druhé semifinále malo presvedčivú víťazku. Rossnerová zdolala o päť sekúnd prekvapenie súťaže Dánku Hanne Malmbergovú. Finále bolo dôstojným vyvrcholením súťaže. Wattová začala zostra a vypracovala si vyše dvojsekundový odstup, no záver Rossnerovej bol zdrvujúci. Zhruba dve a pol kola pred koncom stratu vymazala a v cieli mala k dobru takmer dv e sekundy. Súboj o tretie miesto sa nekonal, bronz pripadol Twiggovej, ktorá mala v semifinále výrazne lepší čas, než štvrtá Malmbergová. Konečné poradie teda vyzeralo takto – zlato Rossnerová, striebro Wattová, bronz Twiggová.

V šprinte žien obhajovala zlato zo Soulu Erika Salumäe. Pred štyrmi rokmi reprezentovala Sovietsky zväz, teraz už rodné Estónsko. Súperky mala nadmieru silné, na štarte nechýbala svetová šampiónka z roku 1990 Connie Paraskevin – Youngová, ani Holanďanka Ingrid Heringaová, ktorá získala tiutl majsterky sveta o rok neskôr. Postupový kľúč bol tak trochu nezmyselný. Žiadna z cyklistiek nevypadla, poradie časov iba stanovilo obsadenie vylučovacích jázd. Favoritky evidentne nešli naplno, ale blysla sa Holanďanka Ingrid Haringaová. Časom 11,419 sekundy vytvorila nový olympijský rekord. Ale v semifinále ju zastavila Nemka Annett Neumannová. Holanďanka sice vyhrala prvú jazdu, no nasledujúce dve získala Neumannová. Jej súperkou vo finále bola Salumäeová, s Francúzkou Ballangerovou si poľahky poradila v dvoch jazdách. V súbojoch o bronz dominovala Haringaová, Ballangerovú zdolala 2:0. Finále lepšie začala Neumannová, v prvej jazde nad Salumäeovou zvíťazila. Estónka zakontrovala skvelým spôsobom, vyhrala nasledujúce dve jazdy a stala sa druhýkrát olympijskou víťazkou. Pri vyhlásení výsledkov organizátori zavesili estónsku zástavu naopak, no Salumäeovú to nerozladilo. Po ceremoniáli s úsmevom oznámila, že sa nehnevá a nabudúce vlajku určite zavesia správne. Avizovala tým, že na ďalšej olympiáde opäť vyhrá? O štyri roky v Atlante Salumäeová zlato neobhájila, dokonca sa neprebila ani na stupne víťazov.
 

OH 1996 (Atlanta)
Longová zlomila olympijské prekliatie

Od termínu prvých novodobých olympijských hier uplynulo presne storočie. Po zbúraní politických bariér mohli na olympiáde bojovať o medaily všetci bez obmedzení. V Atlante súťažilo 477 cyklistiek a cyklistov z 68 krajín.    
Trasa cestných pretekov jednotlivcov merala takmer 222 kilometrov, štartovalo 184 jazdcov z 57 krajín, preteky dokončilo 116. Nezmyselná klasifikácia cyklistov na profesionálov a amatérov sa skončila, v Atlante súťažili tí najlepší. Každý zo zúčastnených štátov mohol nominovať päť jazdcov. V pelotóne bolo minimálne desať adeptov na zlato, nakoniec o poradí na popredných miestach rozhodol únik zhruba 33 kilometrov pred cieľom. Odtrhla sa trojica Pascal Richard (Francúzsko), Max Sciandri (Veľká Británia) a Rolf Sőrensen (Dánsko). V závere bol najrýchlejší Richard pred Sőrensenom a Sciandrim. Pre domácich fanúšikov bolo umiestnenie ich jazdcov sklamaním. Frankie Andreu dosiahol štvrté miesto, Lance Armstrong až dvanáste. V štartovnej listine sa vyskytovalo mnoho zvučných mien, ale svojimi výsledkami neoslnili. Hlboko v poli porazených skončili napríklad Mario Cipollini (82. mieto), Bjärne Riis (87.), či vynikajúci špurtér Džamolidin Abdužaparov (100.) S prihliadnutím na tieto fakty nebolo vystúpenie Slovákov zlé, Ján Valach došiel na 68. a Milan Dvorščík na 59. mieste.

Časovka jednotlivcov merala 52 kilometrov, nastúpilo 40 cyklistov, favorit bol jasný. Španiel Miguel Indurain bol skutočným kráľom časovky, iba na Tour de France ich dokázal vyhrať desať. Potvrdil to aj v Atlante. Pred rokom na majstrovstvách sveta vyhral Indurain pred svojím krajanom Abrahamom Olanom a táto dvojica obsadila prvé dve miesta aj na olympiáde. Bronz si vyjazdil Chris Boardmann, vynikajúci dráhový stíhač, piate miesto patrilo ďalšiemu excelentnému časovkárovi, Švajčiarovi Tonymu Romingerovi, hneď za ním skončil Lance Armstrong. Dvojica Slovákov dieru do sveta neurobila, Miroslav Lipták obsadil 31. a Milan Dvorščík 34. miesto.

V šprinte mužov sa očakávali veľmi napínavé preteky. Na vrcholnej scéne sa víťazi striedali, kandidátov na víťazstvo bolo viac než dosť. Posledné štyri svetové šampionáty mali štyroch rôznych víťazov. V roku 1992 triumfoval Michael Hűbner (Nemecko), v roku 1993 Gary Neiwand (Austrália), v roku 1994 Marty Nothstein (USA) a v roku 1995 Darryn Hill (Austrália). Tak trochu v úzadí čakal na svoju šancu aj obhajca olympijského zlata spred štyroch rokov, Nemec Jens Fiedler. V semifinále sa stretli štyria excelentní jazdci, rozhodovali detaily. V prvých súbojoch dominoval Fiedler, Neiwanda zdolal presvdčivo v oboch jazdách. Podobne dopadli aj súboje Nothsteina s Kanaďanom Curtom Harnettom, Američan sa prebil do finále. Súboj o zlato sa rozhodol v dvoch jazdách, ale obe boli mimoriadne tesné. V prvej jazde museli rozhodcovia dôkladne preštudovať cieľovú fotografiu, v prospech Fiedlera rozhodol jediný centimeter! Aj druhý súboj vyhral o šírku galusky Fiedler. V súboji o bronz Harnett vyhral obe jazdy proti Neiwandovi, obsadil teda tretie miesto.

V pevnom kilometri bojovalo dvadsať jazdcov. Hlavnými favoritmi boli majstri sveta, Austrálčan Shane Kelly získal titul svetového šampióna v roku 1995, Francúz Florian Rousseau v rokoch 1993 a 1994. Veľké vzrušenie v hľadisku spôsobil domáci jazdec Erin Hartwell, časom 1:02,940 min prekonal „bradatý“ olympijský rekord ešte z roku 1980. Americkí fanúšikovia dúfali, že to bude stačiť na zlato. Ale nestačilo. Rousseau podal vynikajúci výkon, Američanov čas zlepšil o 228 tisícin. Posledným jazdcom na štarte bol Kelly, ktorý ale doplatil na technický problém s klipsňou a preteky nedokončil. Olympijský víťaz zo Soulu 1988, Rus Alexander Kiričenko, podobne ako v Barcelone 1992, „vyhorel“. Patrilo mu až osemnáste miesto.

V stíhačke jednotlivcov na 4 000 metrov sa rysoval strhujúci súboj medzi skvelými Britmi Chrisom Boardmannom a Greameom Obreem. Nakoniec k nemu nedošlo. Boardmann sa rozhodol v Atlante uprednostniť časovku na ceste, v ktorej získla bronz. Ani Obreemu súťaž nevyšla podľa predstáv. V kvalifikačnom kole obsadil až 11. miesto a do štvrťfinále nepostúpil. Už v prvej jazde preukázal fantastickú formu Talian Andrea Collinelli, časom 4:19,699 min prekonal svetový rekord. V štvrťfinálovom dueli s Ukrajincom Andrijom Jacenkom najlepší výkon histórie ešte vylepšil o 546 tisícin. Aj vo finále Collinelli dominoval, Francúza Philippeho Ermenaulta predstihol o takmer dve sekundy. Na základe lepšieho semifinálového času bronz pripadol Austrálčanovi Bradovi McGeemu. O pár mesiacov sa Collinelli stretol s Boardmannom na majstrovstvách sveta na dráhe, kde Brit napísal nezabudnuteľnú kapitolu tejto disciplíny. Boardmann s veľkou prevahou získal titul majstra sveta. Dvakrát výrazne vylepšil svetový rekord, až na priam neuveriteľnú hodnotu 4:11,114 min.

Kvalifikačné jazdy stíhačky družstiev sa skončili veľkým prekvapením. Silní Nemci mali až deviaty najlepší čas a do štvrťfinále nepostúpili! V prvej semifinálovej jazde Francúzi zaskočili skvelým výkonom favorizovaných Talianov, dosiahli čas 4:06,880 min, nový olympijský rekord. Ďalšia veľmoc tejto disciplíny, Austrália, v semifinále nestačila na Rusko, ktorého kvarteto zaostalo za výkonom Francúzov len o päť tisícin sekundy. Súboj o bronz sa, ako už bolo tradíciou, nekonal. Lepší semifinálový čas určil za bronzových Austrálčanov. Vo finále Francúzi „skresali“ z olympijského rekordu ďalších 95 tisícin a časom 4:05,930 min porazili Rusov pomerne jasne, o 1,8 sekundy.

V bodovacích pretekoch nastúpilo 28 jazdcov, súperilo sa na 100 okruhov, celkovo sa teda odšliapalo 40 kilometrov. V pozícii aktuálneho majstra sveta jazdil Talian Silvio Martinello, a všetkým ukázal, že je tým pravým svetovým šampiónom. Od prvých metrov jazdil v popredí, v špurtoch zbieral pravidelne body a suverénnym spôsobom získal zlatú olympijskú medailu. Ale za ním to bolo v boji o zvyšné dve pódiové miesta vyrovnané. Kanaďan Brian Walton vyhral posledný šprint s dvojnásobným počtom bodov a to ho vynieslo na striebornú pozíciu. Bronz si vybojoval známy Austrálčan Stuart O´Grady, ktorý trpel srdcovými ťažkosťami, konkrétne zrýchleným tepovým rytmom. Len jeden deň pred samotnými bodovacími pretekmi mal srdcový záchvat, ale do súboja napokon nastúpil. Za týchto okolností bol jeho výkon naozaj hrdinský. A prialo mu aj šťastie, v konečnom súčte mal o jediný bodík viac, než Ukrajinec Jakovlev. Martinello aj o rok potvrdil, že je v tejto discplíne svetovou jednotkou. Na majstrovstvách sveta v roku 1997 získal prvenstvo.

Pred cestnými pretekmi žien v zákulisí rezonovala základná otázka. Zlomí legendárna Jannie Longová, považovaná za najlepšiu cyklistku všetkých čias, svoje olympijské prekliatie? Do Atlanty 1996 získala na majstrovstách sveta desať titulov, z toho päť v cestných prtekoch, no olympijské zlato jej chýbalo. Mala už 37 rokov a podľa Francúzskej cyklistickej federácie už bola neperspektívna. To bol hlavný dôvod, prečo Longovú prestala finančne podporovať. Do nominácie sa však dostala a bola vrcholne motivovaná. V príprave pracovala veľmi tvrdo. Preteky všetkým neprajníkom ukázali, že božská Jannie zďaleka nepatrí do starého železa. Trasa merala 104 kilometrov, rozhodujúce chvíle nastali zhruba 20 kilometrov pred cieľom. Vpredu sa vyformovala silná štvorčlenná skupinka. Okrem Longovej v nej boli aj Talianka Imelda Chiappaová, Austrálčanka Anna Wilsonová a Kanaďanka Clara Hughesová. Podmienky boli veľmi náročné, výdatne pršalo. Longová dobre vedela o svojej hádam jedinej slabine, špurt nebol jej silnou stránkou. Hneď v úvode posledného okruhu súperkám nastúpila a pustila sa do sólovej jazdy, ktorú úspešne doviedla až do konca. V cieli mala odstup 25 sekúnd pred striebornou Chiappaovou a 31 pred bronzovou Hughesovou. Obhajkyňa zlata Austrálčanka Kathy Wattová chýbala v záverečnom úniku a tak sa musela uspokojiť s deviatym miestom. Solídne výkony podali aj dve Slovenky, obe finišovali v hlavnej skupine so stratou 53 sekúnd na víťazku. Lenka Ilavská obsadila 24. a Eva Orvošová 27. priečku.

V časovke čakalo na ženy 26 kilometrov, hlavná favoritka bola zrejmá – Jeannie Longová. Pred rokom na majstrovstvách sveta vyhrala cestné preteky aj časovku. Ak by sa jej to podarilo aj v Atlante, bola by prvou ženou v histórii, ktoré dosiahla zlaté olympijské „double“. Takmer sa jej to podarilo. Longovej výsledný čas bol lepší než u všetkých súperiek. S výnimkou jednej. Ruska Zulfija Zabirova šokovala odborníkov i súperky. Relatívne neznáma pretekárka predviedla fantastickú jazdu a Longovú o 20 sekúnd zdolala. Francúzka získala striebro, bronz si odniesla Kanaďanka Clara Hughesová. Kvalitný výkon podala aj Slovenka Lenka Ilavská, patrilo jej 17. miesto. Clara Hughesová sa okrem cyklistiky venovala aj rýchlokorčuľovaniu, aj v ňom bola výborná. V roku 2002 na zimnej olympiáde získala bronz na 5 000 metrov, o štyri roky neskôr pridala ďalšie dve medaily zo zimných hier. Po Nemke Christe Ludingovej Rothenburgerovej bola len druhou ženou v športových dejinách, ktorá stála na stupni víťaziek na letných i zimných olympijských hrách.

V bodovacích pretekoch žien (táto disciplína mala pod piatimi kruhmi premiéru), čakalo na pretekárky 96 dvestopäťdesiatmetrových okruhov, celkovo 24 kilometrov. V cieli každého ôsmeho okruhu získali prvé štyri cyklistky päť, tri, dva a jeden bod, v tom záverečnom dvojnásobok. Preteky boli mimoriadne dramatické, o medailistkách nebolo rozhodnuté do poslednej chvíle. Najväčšou favoritkou bola Holanďanka Ingrid Haringaová, štvornásobná majsterka sveta z rokov 1991 – 1994. Konkurovať jej mala Svetlana Samochvalovová, jej patril titul v roku 1995. Štartovalo 23 cyklistiek, až 18 z nich dorazilo do cieľa spolu. Ešte pred vjazdom do posledného okruhu vôbec nebolo jasné konečné poradie. Viedla Nathalie Even Lancienová (18 bodov), tesne za ňou bola Samochvalovová (14 bodov), iba o bod menej mali Austrálčanka Lucy Tyler Sharmanová a Haringaová. Finiš vyšiel najlepšie Haringaovej, získala zaň desať bodov, celkovo mala 23. Lancienová špurtovala tesne druhá, pripísala si šesť bodov. Jej sumár bol o jediný bodík lepší než u Haringaovej, Lancienová ich získala 24. Tretia bola vo finiši Tyler Sharmanová, znamenalo to pre ňu zisk bronzovej medaily. Jej rodnou krajinou boli Spojené štáty, no zopár rokov sa márne snažila prebojovať sa do reprezentácie USA. Preto sa presťahovala do Austrálie, ktoré jej udelila štátne občianstvo. Pre svoju novú vlasť vybojovala množstvo cenných umiestnení, okrem iných aj tiutl majsterky sveta v stíhačke jednotlivkýň v roku 1998. Na deviatom mieste figurovala Japonka Seiko Hashimotová, mimoriadne pozoruhodná športovkyňa. V Atlante to bola už jej siedma olympiáda, zúčastnila sa na štyroch zimných a troch letných Hrách. V roku 1992 na ZOH vo francúzskom meste Albertville získala bronz v rýchlokorčuľovaní na 1 500 metrov.

Stíhacie preteky žien na 3 000 metrov spôsobili na tribúnach poriadny rozruch. Kandidátok na zlato bolo niekoľko, za hlavnú bola považovaná Američanka Rebecca Twiggová. No už v štvrťfinále sa jej olympijská púť skončila. Judith Arndtová (Nemecko) Twiggovú zdolala o takmer tri sekundy. Hľadisko spozornelo pred štartom poslednej štvrťfinálvej jazdy. Talianka Antonella Belluttiová dotisla na štartovnú čiaru futuristický karbónový bicykel s úplne iným posedom, než bolo dovtedy zvykom. Diváci krátko po štarte pochopili, že nejde o žiadny módny výstrelok, ale o revolučný stroj. Súperkou Belluttiovej bola Austrálčanka Kathy Wattová, jedna z popredných svetových stíhačiek. Belluttiová jej udelila tvrdú lekciu, v priebehu jazdy ju dostihla a časom 3:32,371 min vylepšila olympijský rekord. V semifinále najprv Marion Clignetová (Francúzko) porazila iba devätnásťročnú Arndtovú, potom Belluttiová nedala šancu Britke Yvonne McGregorovej. Finále bolo jednoznačnou záležitosťou Belluttiovej. Aj keď zaostala za svojím najlepším výkonom, Mariot Clignetová nebola schopná rovnocenne bojovať s mimoriadne disponovanou Taliankou. Nikto nepochyboval, že olympijské zlato je v tých správnych rukách. Antonella Bellutiová každý zo svojich súbojov v Atlante vyhrala o viac než päť sekúnd. Na druhej strane sa zoširoka diskutovalo o tom, aký podiel na jej suverénnych výkonoch mala revolučná technika. Špičkové technológie dravo vtrhli do vrcholového športu. V súčasnosti už všetci poprední dráhari súťažia na špeciálnych, vysoko sofistikovaných strojoch.

V šprinte žien pokračovala víťazná éra Francúzky Félicie Ballangerovej. V roku 1995 získala titul majsterky sveta a v nasledujúcich rokoch sa vyprofilovala jako jednoznačne najlepšia šprintérka na svete. V kvalifikácii Ballangerová evidentne nešla na plný plyn, rýchlejšia bola Austrálčanka Michelle Ferrisová. Ballangerovej súperkou v štvrťfinále bola Estónka Erika Salumäeová, v dávnejších časoch suverénka tejto disciplíny, teraz už jasne za zenitom. Súboje potvrdili striedanie stráží, Ballangerová v nich s prevahou vyhrala. V semifinále najprv Ferrisová v dvoch jazdách pokorila Haringaovú, potom Bellangerová rovnakým výsledkom Annett Neumannovú (Nemecko). V súbojoch o bronz bola úspešnejšia Haringaová, Neumannovej zostalo štvrté miesto. Aj vo finálových jazdách Ballangerová potvrdila svoju suverenitu, obe vyhrala a získala teda zlato. Félicia Ballangerová v nasledujúcich rokoch potvrdzovala status svetovej jednotky. Vyhrala štyri svetové šampionáty v rade a na olympiáde v Sydney 2000 obhájila olympijské zlato.

Horské bicykle sa dostali do programu olympiády prvýkrát práve v Atlante. Pre mužov organizátori nachystali členitú trať s mnohými technicky náročnými pasážami, merala 48,7 kilometra. Na štarte chýbal trojnásobný majster sveta v tejto disciplíne Henrik Djernis (Dánsko), a tak sa tipy na víťaza obmedzovali iba na dvojicu Bart Brentjens (Holandsko) a Thomas Frischknecht (Švajčiarsko). Prognózy sa naplnili, obaja boli počas celých pretekov v popredí. Famóznu výkonnosť preukázal Brentjens. Už v úvode sa pustil do úniku spolu s Talianom Lucom Bramatim. Kým Talian doplatil na rýchle tempo v úvode a skončil napokon ôsmy so stratou 8:27 min, Brentjens si šiel vlastné preteky a vzďaľoval sa súperom čoraz viac. V cieli mal pred druhým Frischknechtom náskok dve minúty a 36 sekúnd. Ako tretí dorazil do cieľa Francúz Miguel Martinez. O výraznej prevahe Brentjensa svedčí odstup od štvrtého jazdca, krajana Christopheho Dupouneya – 7:25 min. Slovák Peter Hric obsadil 30. miesto s mankom 28:44 min na víťaza, ešte horšie dopadol výborný český cyklokrosár Pavel Camrda. Jeho strata 31:31 min znamenala až 33. miesto v poradí.  

Aj ženy na horských špeciáloch absolvovali olympijskú premiéru, čakalo na nich 32 náročných kilometrov. V kuloároch sa najviac hovorilo o Kanaďanke Alison Sydorovej, dvojnásobnej majsterke sveta z rokov 1994 a 1995, najtvrdšou jej súperkou mala byť Talianka Paola Pezzová, svetová šampiónka z roku 1993. Tipy sa potvrdili na sto percent. Už od štartu sa Pezzová pohybovala na popredných priečkach, po jedenástich kilometroch nasadila k rozhodujúcemu ataku. Žiadna zo súperiek neudržala jej vražedné tempo, druhú Sydorovú nechala za sebou o 1:07 min, tretiu Američanku Susan DeMatteiovú o 1:45 min. Nestratili sa  ani Slovenky. Hlavne Eva Loweová Orvošová predviedla v náročných podmienkach vynikajúci výkon. Do cieľa dorazila na deviatom mieste, Lenka Ilavská obsadila 21. priečku. V čase konania pretekov vládlo veľmi horúce počasie, víťazná Pezzová s ním bojovala originálnym spôsobom. Svoju kombinázu si atraktívna dáma rozopla až takmer po pás, a tak novinári písali nielen o jej skvelom víťazstve, ale zoširoka aj o jej ženských prednostiach.