OH 1984 (Los Angeles)
 
Taliani na high tech bicykloch "leteli"
 
Odveta za bojkot Moskvy 1980 podľa očakávania prišla v Los Angeles 1984. Socialistické krajiny s výnimkou Rumunska a Juhoslávie do mesta anielov neprišli. V amatérskej cyklistike, dráhovej i cestnej, boli jazdci Sovietskeho zväzu, Poľska, Nemeckej demokratickej republiky, či Československa absolútnou špičkou. Ich neúčať citeľne poznačila kvalitu cyklistických zápolení. Program cyklistiky sa obohatil o prvú ženskú disciplínu, cestné preteky. Rovnako prvýkrát sa konali aj bodovacie preteky mužov na dráhe. Jeden z amerických cyklistov Pat McDonough sa neskôr priznal, že na OH v Los Angeles využil krvný doping. V tom čase ešte neexistoval účinný test, ktorý by to dokázal a ani to nebolo zakázané. Krvný doping sa dostal na listinu zakázaných prostriedkov až v roku 1985.
 
V cestných pretekoch jednotlivcov vytýčili organizátori  pre mužov 12 okruhov v celkovej dĺžke 190 kilometrov,  trasa obsahovala aj kopce. Citeľne tak klesli šance čistokrvných šprintérov na medailu. V pretekoch tak uniklo pódium asi najlepšiemu americkému špurtérovi Davisovi Phinneymu, ktorý rozhodne nepatril k popredným vrchárom. Prepásol rozhodujúci únik, a aj keď v špurte štvorčlennej skupinky dominoval, stačilo to len na celkové piate miesto. V predposlednom okruhu sa totiž „odtrhli“ jeho krajan Alexi Grewal a Kanaďan Steve Bauer. Skupina za nimi mala obrovskú motiváciu ich dobehnúť, stíhaciu jazdu viedli hlavne Nóri Dag Otto Lauritzen a Morten Seather, ale vedúci tandem si maličký náskok uchoval až do cieľa. V boji o zlato mal viac síl Grewal, Bauera porazil o pár decimetrov. V zozname tých, ktorý preteky nedokončili, bolo aj jedno neskôr legendárne meno. Španiel Miguel Indurain bol prvým cyklistom histórie, ktorý vyhral Tour de France päťkrát za sebou, v rokoch 1991 – 1995. Nový olympijský víťaz Alexi Grewal pritom pôvodne nemal v Los Angeles vôbec štartovať. Iba desať dní pred olympiádou mal pozitívny dopingový test, Americká cyklistická federácia mu zastavila činnosť na 30 dní. Grewal sa odvolal, argumentoval tým, že užil iba liek proti astme. Keďže dôkazy neboli jednoznačné, povolenie súťažiť na olympiáde nakoniec dostal.
 
Prvýkrát v histórii sa do olympijského programu v cyklistike dostala aj súťaž žien v cestných pretekoch, trasa merala 79 kilometrov. Prihlásilo sa 45 cyklistiek z 16 krajín, napriek neúčasti viacerých socialistických krajín bolo na štarte veľa zvučných mien. V pelotóne nechýbala ani hádam najlepšia cyklistka všetkých čias, legendárna Francúzka Jeannie Longová. Vysoké ambície mali aj Američanky. Manželka už spomínaného Davisa Phinneyho Connie a Rebecca Twiggová, skvelá aj na dráhe. Všetky tri boli súčasťou rozhodujúceho úniku, okrem nich tam nechýbala výborná Talianka Maria Caninsová. Rysoval sa napínavý boj o medaily. Twiggová bola vzhľadom na jej rýchlostné parametre hlavnou favoritkou špurtu. Necelý kilometer pred cieľom došlo k osudovej kolízii. Longová a Caninsová do seba ťukli, Francúzke spadla reťaz a jej šance na zlato boli preč. V špurte bola ešte pár desiatok metrov pred cieľom na čele Twiggová, no jej krajanka Phinneyová tesne pred páskou „hodila“ svoj bicykel dopredu a o pár centimetrov vyhrala! Bronz si vybojovala Sandra Schumacherová (Nemecká spolková republika).
 
V časovke družstiev na 100 kilometrov chýbal tím Sovietskeho zväzu, majster sveta v roku 1983 a trojnásobne zlatý na posledných troch olympiádach. Je však otázne, či by Sovieti stačili na mimoriadne disponovaných Talianov, ktorí dosiahnutým časom šokovali expertov aj divákov. „Squadra azzura“ prekvapila už na štarte, všetci štyria členovia kvarteta – Marcello Bartalini, Marco Giovannetti, Eros Poli, Claudio Vandelli, mali bicykle s plnými karbónovými kolesami. V tom čase to ešte nebolo bežné, ako je to dnes. Taliani zvládli 100 kilometrov tak rýchlo, ako ešte nikto. Ich čas 1:58:28 hod znamenal priemernú rýchlosť 50,650 km / hod! Strieborných Švajčiarov (ich tím tvorili Alfred Achermann, Richard Trinkler, Laurent Vial a Benno Wiss) zdolali o 4 minúty a 10 sekúnd. A čas Talianov by bol ešte lepší, ak by nestratili približne 20 sekúnd pri výmene kolesa po defekte. Bronz si vyjazdili Američania v zložení Ron Kiefel, Clarence Knickman, Davis Phinney, Andrew Weaver.
 
Štartovné pole v stíhačke jednotlivcov na 4 000 metrov tvorilo 33 jazdcov z 21 krajín. Z prípadných favoritov chýbali hlavne cyklisti Sovietskeho zväzu a  Nemeckej demokratickej republiky. Po sérii vyraďovacích súbojov sa do semifinále prebojovali Rolf Gőlz (NSR), Dean Woods (Austrália) a dvaja Američania Leonard Nitz a Steve Hegg. Semifinálové jazdy určili dvojicu Nitz – Woods pre súboj o bronz, o zlato bojovali Gőtz s Heggom. Bitva o bronz bola mimoriadne vyrovnaná, časomiera zaznamenala rozdiel len piatich stotín v prospech Nitza!  Finálový súboj získal pre seba jasne Steve Hegg, Gőtza porazil o 4,47 sekundy.
 
Len štrnásť štátov nominovalo svoje tímy do stíhacej súťaže družstiev na 4 000 metrov. Každé z družstiev najprv odjazdilo kvalifikáciu, z ktorej postúpilo do štvrťfinále osem kvartet s najlepšími časmi. Švajčiari na ôsmom mieste prekonali deviatu Argentínu len o 39 stotín, aj rozdiely medzi postupujúcimi družstvami boli tesné. Štvrťfinále sľubovalo vyrovnané súboje, a hneď to prvé dvihlo divákov zo sedadiel. Američania zdolali Dánov o jednu jedinú stotinu sekundy! Dáni zajazdili tretí najlepší štvrťfinálový čas, no postupový kľúč bol nemilosrdný. Ďalej už nešli. V semifinále potvrdili skvelú fazónu Austrálčania, ich čas 4:23,56 min bol absolútne najlepší v celej súťaži. Američania vyradili západných Nemcov, ale vo finále ťahali za kratší koniec. Posledné dve jazdy rozhodli o medailách. Bronz ukoristili Nemci, ktorí tesne zdolali Talianov. Súboj o zlato bol jasnou záležitosťou Austrálčanov. Za svojím maximom síce výrazne zaostali, no Američanov nechali za sebou o takmer 4 sekundy. Hneď na začiatku jazdy povolil Davidovi Gryllsovi remienok na tretre, bol nútený odstúpiť a Američania v trojici nemali šancu.
 
Konečné poradie teda vyzeralo takto: zlato Austrália (Michael Grenda, Kevin Nichols, Michael Turtur, Dean Woods), striebro USA (alternovalo ať päť jazdcov – David Grylls, Steve Hegg, Patrick McDonough, Leonard Nitz, Brent Emery), bronz NSR (Reinhard Alber, Rolf Gőtz, Roland Gűnther, Michael Marx), štvrté miesto Taliansko (Roberto Amadio, Massimo Brunelli, Maurizio Colombo, Silvio Martinello).
 
Tesne po súťaži sa objavili šokujúce informácie. Podľa nich zopár členov amerického družstva (vrátane Nitza a Hegga) podstúpilo transfúzie okysličenej krvi, no keďže nemali pripravené vzorky konkrétnych jazdcov, rozhodli sa pre riskantný postup. Cyklistom injekčne podali krv iných osôb, čo mohlo vyvolať reakciu imunitného systému.
 
Šprint mužov najviac z cyklistikých disciplín utrpel neúčasťou jazdcov zo socialistických krajín. Od roku 1977 v tejto disciplíne dominovali jazdci NDR a Sovietskeho zväzu. Východní Nemci v tomto čase získali na majstrovstvách sveta 13 z 18 medailí, štyri ďalšie pripadli Sovietom. Lutz Hesslich bol nepochybne najlepším šprintérom planéty, titul majstra sveta získal v rokoch 1979 a 1983. Aj po olympiáde v Los Angeles, konkrétne v rokoch 1985 a 1987 vyhral MS práve Hesslich. Veľký návrat zaznamenal Američan Mark Gorski. Už v roku 1981 sa rozhodol ukončiť aktívnu kariéru po viacerých ťažkých pádoch a zraneniach. Ale olympiáda v jeho vlasti bola silnou motiváciou. Gorski nepatril k absolútnej špičke. Napríklad z troch súbojov s majstrom sveta z rokov 1981 a 1982 Sergejom Kopylovom (Sovietsky zväz) nevyhral ani jediný. Ďalším Američanom v nominácii bol Nelson Vails, cyklista tmavej pleti. Dokázal v závere vyvinúť obrovskú rýchlosť, svedčila o tom aj jeho prezývka „Gepard“. Ale takticky zďaleka nebol na takej úrovni ako Gorski, ktorého nikdy neporazil.
 
Cyklistov čakal komplikovaný systém kvalifikačných jázd a repasáží. Na dráhe prebehlo celkovo až 67 jázd, celá súťaž bola rozvrhnutá až do štyroch dní. Od štvrťfinále sa súťažilo na dve víťazné jazdy, ale s výnimkou súboja Takamoto (Japonsko) – Tucker (Austrália), ktorý Japonec vyhral 2:1, všetky ostatné sa rozhodli už po druhej jazde. V semifinále na seba narazili Mark Gorski (USA) a Tsutomu Sakamoto, Američan vyhral 2:0. V súboji Francúza Philippe Verneta s ďaším Američanom Nelsonom Vailsom uspel domáci cyklista rovnako v dvoch jazdách. Bronz získal Sakamoto po dvoch víťazstvách nad Vernetom. Finále bolo hladkou záležitosťou Gorskiho, krajanovi Vailsovi nedal šancu. Nový olympijský víťaz domonštroval svoju taktickú vyspelosť, ale aj rýchlosť. Jeho čas v prvej finálovej jazde 10,49 sek bol najrýchlejší v celej súťaži.
 
Do súťaže na pevný kilometer sa prihlásilo 27 cyklistov z 27 krajín. Dráha v Los Angeles nebola ani zďaleka taká rýchla ako v moskovskom komplexe Krylatskij, konkurencia bola slabšia. Tomu zodpovedali aj výrazne horšie časy. Každý z cyklistov odšliapal jednu jazdu, poradie určili časy. Veľkým prekvapením bol výkon Genea Samuela z Trinidadu, na štvrtom mieste mu k pódiu chýbali štyri stotinky. O tie bol rýchlejší tretí Francúz Fabrice Colas. Striebro pripadlo Kanaďanovi Curtovi Harnettovi za čas 1:06,44 min. Zlatému Fredymu Schmidtkemu (NSR) stačilo na víťazstvo zajazdiť čas 1:06,10 min. Pre porovnanie – v Moskve by týmto časom obsadil až 6. miesto, za víťazom by zaostal o vyše tri sekundy.
 
Premiéru pod piatimi kruhmi mal bodovacie preteky na dráhe. Štartovalo 43 cyklistov z 25 krajín, pred rozhodujúcou jazdou o medaily boli potrebné dve semifinálové, ktoré určili finalistov. Preteky boli pre divákov veľmi zaujímavé a vzrušujúce, „bodovačka“ potvrdila, že jej miesto na olympiáde právom patrí. Jazdci odkrúžili 150 kôl, teda rovných 50 kilometrov. Každé piate bolo bodovacie, prví štyria získali päť, tri, dva a jeden bod. V 75. kole, rovnako ako v záverečnom, sa bodové hodnoty zdvojnásobili. Dvaja jazdci dokázali získať na zvyšné pole náskok jedného okruhu, z tejto dvojice vzišiel nový olympjský víťaz. Belgičan Roger Ilegems získla v špurtoch 37, kým druhý Uwe Messerschmidt (NSR) iba 15 bodov. Nečakaným bronzovým medailistom sa stal Mexičan Manuel Youshimatz. Absolútne najviac bodov (59) nazbieral ôsmy Holanďan Derk van Egmond, no na čelnú dvojicu stratil dva okruhy.
 
 
OH 1988 (Soul)
 
Kiričenko vyhral kilometer aj s defektom
 
Politická situácia vo svete sa pomaly zlepšovala, bojkoty olympiád boli minulosťou. Premietlo sa to aj do cyklistických súťaží v Soule. Prihlásilo sa rekordných 358 mužov a 64 žien z 62 krajín.

Cestné preteky mužov absolvovalo 136 cyklistov, 27 z nich sa vzdalo. Na 197 kilometrov dlhej, rovinatej trase sa zišla kompletná amatérska špička. Profil trate bol rovinatý, úniky boli zriedkavé. Takmer sto jazdcov dorazilo do cieľa spoločne vo veľkej hlavnej skupine. Ústrednou postavou pretekov bol Olaf Ludwig (NDR), vychýrený špurtér. Pred koncom pretekov sa pustil do úniku, pripojil sa k nemu ďalší známy „rýchlik“, Uzbek Džamolidin Abdužaparov. V prípadnom špurte by zrejme boli ich šance vyrovnané. Ludwig ešte vystupňoval tempo, stačil mu len Bernd Grőne (NSR). Ludwig bez väčšej námahy suverénne vyhral, za ním skončil Grőne, tretí dorazil do cieľa Christian Henn (NSR). Sklamaný Abdužaparov obsadil piate miesto.

Do cyklistických bojov sa v Soule vrátili reprezentanti socialistických krajín, v kvalite sa to výrazne prejavilo. V časovke družstiev na 100 kilometrv boli diváci svedkami najrýchlejších pretekov v histórii cyklistiky. Prispela k tomu skvelá forma popredných tímov, aj moderné technológie. Družstvá na čelných miestach mali špičkové vybavenie, s cieľom čo najviac minimalizovať aerodynamický odpor. Až päť tímov sa dostalo pod bájnu hranicu dvoch hodín. Zlaté kvarteto Nemeckej demokratickej republiky viedlo od začiatku až do cieľa, stopky sa zastavili na hodnote 1:57:47,7 hod. Fantasticky mu sekundovali jazdci Poľska. Nemci mali na treťom medzičase na 75. kilometri náskok 32 sekúnd, no záver Poliakov bol famózny. Napokon zaostali za tímom NDR len o šesť a pol sekundy. Tretie miesto pripadlo prekvapujúco Švédom, ktorí predbehli štvrtých Francúzov o dva a pol sekundy!

Formát bodovacích pretekov zostal rovnaký ako v Los Angeles pred štyrmi rokmi. Kvalifikačné kolo absolvovalo 34 jazdcov, do finále postúpilo 24 najlepších. Úlohu favoritov potvrdili dvaja majstri sveta v tejto disciplíne – Dán Dan Frost (titul získal v roku 1986) a Soviet Marat Ganejev (1987). Preteky boli dramatické, v závere mal jasne najviac bodov práve Ganejev. Jedinou šancou pre Frosta bolo získať okruh k dobru, a aj sa mu to podarilo. Spolu s Holanďanom Leom Peelenom unikli ostatným, Dán tak získal zlato. Ganejev získal najviac bodov zo všetkých jazdcov (46), ale manko jedného okruhu ho posunulo až na bronzovú priečku, za Frosta a Peelena.

Každá krajina mohla do stíhačky jednotlivcov nominovať len jedného pretekára. Sovietski tréneri museli riešiť ťažkú dilemu. Posledné tri tituly majstrov sveta získali výlučne ich zverenci, Vjačeslav Jekimov a Gintautas Umaras. Rozhodli sa pre druhého menovaného, bol to múdry výber. Umaras sa prebil až do finále, kde mu bol súperom vynikajúci Austrálčan Dean Woods. Boj o zlato bol dlho vyrovnaný, po dvoch kilometroch tesne viedol Woods. V druhej polovici pretekov Umaras udržal skvelé tempo a súpera zdolal presne o tri sekundy, v novom svetovom rekorde 4:32,00 min. Bronz si vybojoval Bernd Dittert (NDR), ktorý tesne vyhral nad Britom Colinom Sturgessom.

Favorit v stíhačke družstiev bol jasný. Sovietsky zväz mal dvoch najlepších stíhačov na svete, Umarasa a Jekimova. Na rýchlej dráhe bolo 6 000 divákov svedkami vynikajúcich výkonov. Už v kvalifikačnom kole prekonali Sovieti a Austrálčania svetový rekord. Dlho nevydržal. V prvej štvrťfinálovej jazde z neho tím Nemeckej demokratickej republiky skresal 1,65 sekundy, v poslednej štvrtej jazde opäť padlo historické maximum. Sovieti zvládli štyri kilometre ešte o 23 stotín sekundy rýchlejšie, za 4:14,22 min. Finále bolo strhujúcim súbojom, obe družstvá vylepšili svoje najlepšie výkony a opätovne zlepšili svetový rekord. Východní Nemci (Carsten Wolf, Steffen Blochwitz, Roland Henning, Dirk Meier) dosiahli čas 4:14,09 min, ale Sovieti (Viačeslav Jekimov, Artűras Kasputis, Dmitrij Neľubin, Gintautas Umaras) boli o 78 stotín sekundy rýchlejší. Hodnota ich nového svetového rekordu bola 4:13,31 min.

Viačeslav Jekimov po rozpade Sovietskeho zväzu zamieril k profesionálom, jazdil hlavne na ceste. V Sydney 2000 získal svoje druhé olympijské zlato, v Aténach 2004 tretie. Obe však už nie na dráhe, ale v časovke jednotlivcov na ceste.

V šprinte mužov vládli v rokoch pred olympiádou neohrozene reprezentanti Nemeckej demokratickej republiky. Na majstrovstvách sveta 1985, 1986 a 1987 obsadili zakaždým prvé tri miesta. Možno aj preto mohla podľa regulí každá zo zúčastnených krajín v Soule nasadiť do bojov len jediného šprintéra. Za NDR to bol Lutz Hesslich, ktorý prešiel celou súťažou ako buldozér. Vo všetkých ôsmich súbojoch svojim súperom ukázal chrbát, na ceste za ďalším olympijským zlatom nenašiel premožiteľa. Vo finále suverénne vyhral obe jazdy proti Nikolajovi Kovšovi (Sovietsky zväz). V boji o bronzovú medailu porazil Gary Neiwand (Austrália) Brita Eddieho Alexandra rovnako v dvoch jazdách. Vratislav Šustr (Československo) si vybojoval celkové piate miesto.

Spolu 30 jazdcov súperilo v pevnom kilometri, bol medzi nimi aj majster sveta z roku 1987, Austrálčan Martin Vinnicombe. Ako štvrtý v poradí vyrazil na trať Dán Kenneth Ropke, jeho čas 1:05,168 min bol dlho najlepší. Až kým neprišiel na rad Aleksandr Kiričenko (Sovietsky zväz). Už po dvoch okruhoch mal absolútne najlepší čas, útočil na zlato. V poslednom kole však jeho zadná galuska začala vypúťšťať vzduch. Kiričenkov čas 1:04,499 min mu stačil na priebežné prvé miesto. Soviet mal nárok na opakovanie jazdy, ale jeho tréner Boris Vasiliev sa rozhodol, že túto možnosť nevyužijú. Ukázalo sa to ako prezieravý ťah, hoci niektorí členovia sovietskej výpravy s tým nesúhlasili. Vinnicombe štartoval posledný, do svojej jazdy vložil enormné úsilie. Ale za Kiričenkom zaostal o 265 tisícin sekundy, zlaté medaila putovala do Sovietskeho zväzu, Vinnicombe sa musel zmieriť so striebrom. Bronz získal Robert Lechner (NSR), štvrtého Ropkeho predstihol o mikroskopických 115 tisícin sekundy.

Po premiére v Los Angeles boli aj do programu olympiády zaradené cestné preteky žien, prezentovalo sa 53 štartujúcich. Trasa rovná ako stôl, merajúca 82 kilometrov, dávala predpoklady na masový špurt. Očakávania sa stopercentne naplnili, do cieľa sa spolučne prirútila veľká skupina, v ktorej bolo 45 cyklistiek. Takýto dojazd rozmetal plány legendárnej Jeannie Longovej (Francúzsko), ktorá bola mimoriadne všestranná, no v záverečných špurtoch nepatrila medzi absolútnu špičku. Aj v Soule sa to prejavilo, obsadila až 21. miesto. Bola čiastočne aj zdravotne handicapovaná, mesiac pred olympiádou mala ťažký pád, pri ktorom si zlomila bedrovú kosť. Zlato po skvelom finiši získala Holanďanka Monique Knolová, striebro Jutta Niehausová (NSR), bronz Laima Zilporité (Sovietsky zväz). Na desiatom mieste bola klasifikovaná Francúzka Catherine Marsalová. Nebolo by to nič pozoruhodné, keby v čase súťaže nemala iba sedemnásť rokov...

Christa Luding – Rothenburgerová (Nemecká demokratická republika) sa natrvalo zapísala do histórie olympijských hier. Stala sa prvou športovkyňou, ktorá v jednom roku získala medailu na letných aj zimných hrách. V Calgary zlato v rýchlokorčuľovaní, v Soule striebro v cyklistickom šprinte.

Šprint žien bol úplne prvou ženskou dráhovou disciplínou, ktorá sa dostala do programu olympijských hier. Pritom na majstrovstách sveta sa súťažilo v šprinte už od roku 1958. Niekoľko fantastických cyklistiek tak nikdy nedostalo šancu získať olympijskú medailu. Platilo to trebárs pre Galinu Jermolajevovú (Sovietsky zväz), ktorá sa šesťkrát stala majsterkou sveta v šprinte, jej krajanku Galinu Carevovú, majsterku sveta 1977, 1978, 1979, alebo Američanku Sheilu Youngovú svetovú šampiónku v rokoch 1973, 1976 a 1981. Youngová na zimných olympijských hrách 1976 v Innsbucku získala zlatú, striebornú i bronzovú medailu v rýchlokorčuľovaní. Ak by mala príležitosť súťažiť na olympiáde v šprinte, nepochybne by Ludingovú – Rothenburgerovú predbehla a stala sa prvou ženou svetového športu, ktorá v jednom roku vybojovala medaily na letných aj zimných hrách. (V súčasnosti je to už vylúčené, pretože zimné a letné hry sa nekonajú v rovnakom roku.)

V Soule nechýbali najlepšie svetové šprintérky tých čias. Američanka Connie Paraskevin – Youngová, Estónka v drese Sovietskeho zväzu Erika Salumäeová a Christa Luding – Rothenburgerová. Spolu tieto dámy získali sedem titulov majsteriek sveta. Luding – Rothenburgerová na zimnej olympiáde v Calgary 1988 získala zlato v pretekoch na 1 000 metrov. Všetky tri tieto šprintérske esá sa prebojovali do semifinále v Soule, doplnila ich Francúzka Isabelle Gautheronová. Luding – Rothenburgerová sa v súbojoch o finále s Francúzkou potrápila, no rozhodujúcu tretiu jazdu vyhrala. To už mala istotu zápisu do športových kroník. Salumäeovej stačili na postup dve jazdy proti Paraskevin – Youngovej. V súbojoch o bronz bola úspešnejšia Paraskevin – Youngová, vyhrala obe jazdy. Vo finále vyhrala prvú jazdu Luding – Rothenburgerová, no zvyšné dve Salumäeová, ktorá aj o štyri roky, na olympiáde v Barcelone, získala zlato. V tom časae už reprezentovala svoje rodné Estónsko, a bola to prvá zlatá olympijská medaila pre jej pôvodnú vlasť.