OH 1972 (Mníchov)

Do poradia prehovorili dopingové testy

Na olympiáde v Mníchove 1972 bol najúspešnejšou krajinou podľa zisku medailí Sovietsky zväz a prekvapujúco vyhral túto klasifikáciu aj v cyklistike, keď získal dve zlaté a jednu bronzovú medailu. Konkurencia bola nabitá ako už dávno nie, prezentovalo sa 359 cyklistov z 54 krajín.

Pomerne rovinatá a nie veľmi ťažká trasa, merajúca presne 200 kilometrov, čakala pelotón v cestných pretekoch..Rozhodujúce momenty prišli v závere. Holanďan Hennie Kuiper sa dokázal oddeliť od súperov a po sólovej jazde dorazil do cieľa prvý s náskokom 27 sekúnd pred Austrálčanom Clydeom Seftonom. Pôvodne bol tretí Španiel Jaime Huélamo, lenže jeho dopingová skúška po dojazde bola pozitívna. O bronzovú medailu teda prišiel. Na štvrtej priečke figuroval Bruce Biddle (Nový Zéland), ale medaila mu nepripadla. Po dojazde neabsolvoval dopingový test, podľa regulí nemohol získať umiestnenie na pódiu. Bronzová medaila tak ostala bez majiteľa.

Až 35 štvorčlenných družstiev súperilo v časovke družstiev na 100 kilometrov. Do konečného poradia opäť prehovorili aj nešportové faktory. Najlepšie zvládlo náročnú trať kvarteto Sovietskeho zväzu Valerij Lichačov, Genadij Komnatov, Valerij Jardy, Boris Šuchov, čas 2:11:17,8 hod nikto zo súperov neprekonal. Prekvapujúco strieborní Poliaci zaostali za „zbornou“ o 30 sekúnd, pôvodne boli tretí Holanďania. Lenže v dopingovom teste po dojazde „neprešiel“ Aad van den Hoek, v jeho organizme sa našiel zakázaný stimulant Coramine. „Oranjes“ boli diskvalifikovaní. Jury napokon bronzové medaily neudelila, štvrtí Belgičania nepodstúpili testy. Tie boli nevyhnutnou podmienkou k zisku medaily. Československý tím v zložení Miloš Hrazdíra, Jiří Majnuš, Petr Matoušek, Vlastimil Moravec obsadil trináste miesto s takmer päťminútovou stratou na víťazov.

V stíhacích pretekoch jednotlivcov na 4 000 metrov odborníci favorizovali Švajčiara Xavera Kurmanna. Bol dvojnásobným majstrom sveta z rokov 1969 a 1970. Ale už kvalifikačné jazdy ukázali, že bude mať veľmi zdatného súpera. Najlepší čas zajazdil Nór Knut Knudsen, hoci pred dvoma dňami odšliapal 100 kilometrov v rámci časovky družstiev. Jeho výkony to nepoznačilo. V semifinále zaznamenal vôbec najlepší čas celej súťaže 4:45,57 min. Vo finále začal lepšie Kurmann, na konci štvrtého okruhu jasne viedol. Ale Knudsen si oveľa lepšie rozložil sily, v závere tempo zvýšil a v cieli mal výrazný náskok viac než šiestich sekúnd. Bronz zavesili na krk Hansa Lutza (Nemecko).

Stíhačka družstiev na 4 000 metrov bola dlhé roky doménou Talianov. Na olympiáde v roku 1972 sa ukázalo, že im vyrástli silní konkurenti. Hlavne tím Nemeckej spolkovej republiky (Gűnther Schumacher, Jűrgen Colombo, Gűnther Haritz, Udo Hempel) na domácej dráhe ukázal vynikajúcu formu. Nemci v roku 1970 vyhrali na majstrovstvách sveta, Taliani im to vrátili na svetovom šampionáte o rok neskôr, kedy titul získali oni. V Mníchove 1972 zažili Taliani veľký šok. V kvalifikácii zajazdili iba deviaty najlepší čas a nepostúpili do štvrťfinále! Západní Nemci sa v semifinále postavili proti tímu Veľkej Británie. Vyrovnaný súboj trval približne do polovice pretekov, Briti tesne viedli. No jeden z ich kvarteta Willy Moore mal defekt a musel odstúpiť.V trojici nemali proti silnému protivníkovi žiadnu šancu. Nemci pohodlne vyhrali. V semifinálovej druhej jazde čelili východní Nemci (Uwe Unterwalder, Thomas Huschke, Heinz Richter, Herbert Richter) Poliakom, ktorí boli pozitívnym prekvapením súťaže. Nemci opäť podali výborný výkon, súpera prekonali o viac než tri sekundy. Vo finále sa prekvapenie nekonalo. Tím Nemeckej spolkovej republiky viedol proti východným Nemcom od začiatku až do cieľa. Bronz získali Briti, (William Moore, Michael Bennett, Ian Hallam, Ronald Keeble) ktorí v tesnom súboji zdolali Poliakov. Akoby práve bronzové medaily boli Britom súdené, po šnúre šiestich v rokoch 1928 – 1956 to bola v olympijskej súťaži už siedma.

Pred súbojmi v šprinte boli diváci v napätom očakávaní, rysovali sa napínavé súboje. Prihlásilo sa 51 jazdcov z 30 krajín, nechýbal prakticky nikto zo svetovej špičky. Hlavný favorit bol zrejmý – Daniel Morelon. Francúz už mal v tom čase v zbierke tri tituly majstra sveta (roky 1969 – 1971),  aj dve zlaté olympijské medaily z roku 1968, kedy vyhral šprint aj súťaž tandemov. Zložitý systém kvalifikačných jázd a repasáží určil ôsmich štvrťfinalistov. Od tejto fázy už sa súťažilo na dve víťazné jazdy. Morelon stopercentne naplnil očakávania. Nastúpil v deviatich súbojoch, všetky ich vyhral. V semifinále prevalcoval Holanďana Klaasa Balka. Druhé semifinále malo nečakaného víťaza. Austrálčan John Nicolson po dvoch jazdách prekonal Omara Pchakadzeho (Sovietsky zväz), majstra sveta z roku 1975. Dvadsaťtriročný  Nicolson bol vynikajúco silovo pripravený, ale finále jasne ukázalo, že na skúseného lišiaka Morelona to nestačí. Legendárny Francúz s prehľadom vyhral obe finálové jazdy a obhájil zlato z Mexika 1968. Pchakadze získal bronz, v rozhodujúcej tretej jazde zdolal Holanďana Balka.

Do súťaže tandemov sa prihlásilo 14 párov z rovnakého počtu krajín. Morelon mal obhajovať zlato s novým partnerom. Gérard Quintyn mal však zhruba mesiac pred olympiádou ťažký pád a nebol zdravotne v poriadku. Morelon nútene oslovil Trentina. Na prípravu mali veľmi málo času a v Mníchove sa to prejavilo. Morelon s Trentinom sa sice prebili do semifinále, ale tam ich čakal nepríjemný šok. O sovietskom tandeme Vladimir Semenets, Igor Celovalnikov nikto nič nevedel, ale Sovieti sa predviedli v excelentnej forme. Morelona s Trentinom po dvoch presvedčivých výkonoch vyradili z boja o zlato. V druhom semifinále prevýšil pár Nemeckej republiky Hans Jűrgen Geschke, Werner Otto azda najväčšie prekvapenie súťaže, Poliakov Andrzeja Beka a Benedykta Kocota. Geschke s Ottom zostali aj po prvej finálovej jazde bez prehry. Potom ale Semenets a Celovalnikov tesne vyhrali druhý i tretí súboj a nečakane sa tešili z olympijského triumfu! Bola to prvá zlatá medaila Sovietskeho zväzu v dráhovej cyklistike v histórii. Aj bitva o bronz sa skončila prekvapením. Morelon s Trentinom dvakrát prehrali s Poliakmi. Veľmi mladý poľský tandem (Andrzej Bek mal 21 a Benedykt Kocot dokonca len 18 rokov) si niesol domov bronzové medaily.

V pevnom kilometri obhajoval zlato Pierre Trentin (Francúzsko), ale konečné poradie bolo pre neho obrovským sklamaním. Patrilo mu až desiate miesto. Zlato si časom 1:06,44 vybojoval Dán Niels Fredborg, striebro patrilo Austrálčanovi Danielovi Clarkovi a bronz získal Jűrgen Schűtze (Nemecká demokratická republika), ktorý len o 19 stotín zdolal Karla Kőthera z Nemeckej spolkovej republiky. Na 13. mieste figuroval iba dvadsaťjedenročný Slovák Anton Tkáč. Pevný kilometer rozhodne nebol jeho obľúbenou disciplínou, oveľa radšej súťažil v šprinte, v ktorom v ďalších rokoch získal množstvo skvelých víťazstiev.
 

OH 1976 (Montreal)

Legendárny Morelon našiel premožiteľa

Politika studenej vojny sa prenášala aj do športu. Na protest proti politike apartheidu v Juhoafrickej republike sa vzdali účasti na olympiáde niektoré výpravy. Podnetom bolo turné rugbistov Nového Zélandu v JAR. Táto africká krajina oficiálne deklarovala politiku rasovej diskriminácie, preto bola vylúčená z väčšiny športových súťaží. Keďže Medzinárodný olympijský výbor odmietol vylúčiť športovcov Nového Zélandu z Hier v Montreale, účasť odmietlo 29 krajín, predovšetkým afrických. Cyklistika bojkot až tak výrazne nepocítila, veľmoci na olympiáde nechýbali. Celkovo súperilo v Montreale 295 cyklistov z 49 krajín.

V cestných pretekoch organizátori pripravili trasu dlhú 178 kilometrov, profilom kopcovitú a dosť náročnú. Na takmer identickej trati získal v roku 1974 titul majstra sveta Poliak Ryszard Szurkowski, a tak bol favoritom aj na olympiáde. Lenže nefiguroval v kľúčovom úniku a v cieli ho klasifikovali až na 12. mieste. Zlato si skvelým spôsobom vyjazdil Švéd Bernt Johansson. V poslednom okruhu dokázal uniknúť súperom z desaťčlenného úniku a sólovou jazdou vyhral, keď si vypracoval náskok 31 sekúnd. Na druhom mieste pôvodne figuroval Klaus Peter Thaler (NSR). Po dojazde však rozhodcovia analyzovali jeho cieľový špurt a dospeli k záveru, že Thaler nedovolene blokoval svojich súperov. Preto ho jury odsunula  až na deviate miesto. Striebro tak pripadlo Talianovi Giuseppemu Martinellimu, bronz získal Poliak Mieczyslaw Nowicki.

Časovka družstiev prebiehala na zvlnenej trase, časy tomu zodpovedali. Zlato obhajovali cyklisti Sovietskeho zväzu. Hoci zo „zlatého“ kvarteta z Mníchova neštartoval nikto, Aavo Pikkuus, Valerij Čaplygin, Anatolij Čukanov, Vladimir Kaminskij dosiahli najrýchlejší čas 2:08:53 hod. Výborne im sekundoval tím Poľska. Ryszard Szurkowski, Tadeusz Mytnik, Mieczyslaw Nowicki a Stanislaw Szozda zaostali za víťazmi iba o 20 sekúnd, čo znamenalo strieborné medaily. Dosť nečakane obsadili tretie miesto Dáni v zložení Jorn Lund, Verner Blaudzun, Gert Frank, Jőrgen Hansen, ktorí o 15 sekúnd predstihli favorizovaných západných Nemcov. Tím Československa Petr Bucháček, Petr Matoušek, Milan Puzrla, Vladimír Vondráček obsadil cenné piate miesto.

Už kvalifikačné jazdy v stíhačke jednotlivcov predznamenali napínavé záverečné boje o medaily. Najrýchlejší čas patril Vladimirovi Osokinovi (Sovietsky zväz), tesne za ním, so stratou necelej pol sekundy, figuroval Thomas Huschke (NDR). Štvrťfinálové súboje boli vyrovnané, na neprajné vylosovanie doplatil Talian Orfeo Pizzoferrato. Súperom mu bol práve Huschke. Zajazdili dva najrýchlejšie časy celého štvrťfinále, Pizzoferrato bol len o 45 stotín sekundy pomalší, ale aj tak to pre neho znamenalo vyradenie. Do semifinále teda postúpili Huschke, Osokin, mladý, iba dvadsaťročný Gregor Braun (NSR) a Herman Ponsteen (Holandsko). Prvé semifinále medzi Braunom a Osokinom bolo úchvatnou drámou, Nemec mal v cieli k dobru 17 stotín sekundy! Obaja dosiahli o takmer sedem sekúnd lepší čas, než Ponsteen, víťaz druhého semifinále. Bronz ukoristil Huschke, ktorý jasne zdolal Osokina. Vo finále zvíťazil Gregor Braun, bol o vyše dve sekundy rýchlejší než Ponsteen. Až do ôsmeho kola bolo finále vyrovnané, ale záver Brauna bol zdrvujúci. Gregor Braun mal v čase svojho olympijského triumfu iba 20 rokov a bol jednou z hviezd cyklistických zápolení v Montreale. Mal výrazný podiel aj na zlatej medaile Nemecka v stíhačke družstiev. Hneď po Montreale prestúpil Braun k profesionálom, a okamžite patril k najlepším jazdcom aj v tejto kategórii. V rokoch 1977 a 1978 sa stal profesionálnym majstrom sveta v stíhačke jednotlivcov.

Do stíhačky družstiev sa zapojilo 16 národných tímov. Výsledky z posledných rokov naznačovali, že hlavným favoritom je družstvo Nemeckej spolkovej republiky. Západní Nemci vyhrali všetky tri posledné svetové šampionáty, aj predchádzajúcu olympiádu. V tíme mali dve výrazné individuality. Víťaza indivuduálnej stíhačky Gregora Brauna a majstra sveta 1974 v tejto disciplíne Hansa Lutza. V kvalifikačných jazdách sice dosiahli lepšie časy tímy NDR a Sovietskeho zväzu, no v štvrťfinále to už západní Nemci rozbalili naplno. Dosiahli jasne najlepší čas 4:20,10 min a tím Československa zdolali o 10 sekúnd! V prvom semifinále jazdci Sovietskeho zväzu vyradili tím NDR a za najlepším časom NSR zaostali iba o 85 stotín sekundy. Družstvo NSR podľa predpokladov jasne zdolalo Veľkú Britániu a postúpilo do boja o zlato. Vo finálovej jazde akoby na Sovietov doľahla únava. Za svojím najlepším časom výrazne zaostali a podľahli družstvu NSR o vyše šesť sekúnd. Zato súboj o bronz bol mimoriadne dramatický a vyrovnaný. Briti predstihli východných Nemcov o 34 stotín sekundy. Bola to už ôsma bronzová medaila Veľkej Británie na olympiádach v tejto disciplíne.

Ten deň (24. júl 1976) sa zapísal zlatými písmenami do kroník slovenského športu. Ešte deň predtým sa rozbehli kvalifikačné jazdy v šprinte. Dlhé roky neohrozený kráľ tejto atraktívnej disciplíny, tridsaťjedenročný Francúz Daniel Morelon, už mal rovnocenného súpera, reprezentanta Československa Antona Tkáča. Morelon mal na konte dve olympijské zlaté medaily (1968 a 1972) a sedem titulov majstra sveta. Aj v Montreale kráčal neohrozene až do finále, v prvých šiestich jazdách nepoznal trpkosť prehry. Tkáč musel už v semifinále sihanuť na dno svojich síl. Ostrieľaný Hans Jűrgen Geschke (Nemecká demokratická republika) bol ťažkým súperom, no Tkáč ho v troch jazdách porazil.

V prvej finálovej jazde vytiahol Morelon nečakaný taktický ťah. Ďaleko pred cieľom nastúpil k dlhému špurtu. Získal si náskok vari dvadsiatich metrov, a zdalo sa, že Slovák to zabalí. V zdanlivo beznádejnej sitácii však Tkáč rozkmital pedále svojho stroja do fantastickej frekvencie a v posledných metroch súpera predbehol! Stopky namerali na posledných 200 metroch čas 10,78 sekundy, absolútne najrýchlejší v celej súťaži! Jediné víťazstvo delilo Tkáča od vytúženej zlatej medaily. Ale Morelon nezložil zbrane. Stále bol veľmi rýchly a schopný zaskočiť ktoréhokoľvek súpera. V druhej jazde preletel okolo Tkáča dolným okrajom dráhy a vyrovnal finálové skóre. V československom tábore sa pred rozhodujúcou jazdou vášnivo diskutovalo o taktike. Skúsený tréner Jaromír Žák radil Tkáčovi dlhý špurt z prvej pozície. Riskantný plán zafungoval perfektne. Morelon sice sťahoval Tkáčov náskok, ale na páske mal Slovák k dobru pol dĺžky bicykla. Olympijským víťazom sa stal Anton Tkáč!
 
 
video v clanku ikonka ciernaVideo zlatej jazdy
 

V pevnom kilometri sa v Montreale zišla kompletná svetová špička. Súťaž bola veľmi dramatická, dôležité slovo v nej mali rozhodcovia. Jedným z hlavných favoritov bol obhajca zlata z Mníchova Dán Niels Fredborg. Predviedol výborný výkon, ale neprekonal čas iba osemnásťročného Belgičana Michela Vaartena. Fredborg bol pomalší o 101 tisícin sekundy, Vaarten ostal priebežne prvý. Na štarte však ešte boli dvaja majstri sveta – Eduard Rapp (Sovietsky zväz), šampión z roku 1974 a Klaus Jűrgen Grűnke (1975). Rapp sa dopustil osudnej chyby. Krátko po štarte zastavil svoj stroj, myslel si, že vyrazil vpred ešte pred výstrelom štartéra. Ale rozhodcovia vyhodnotili jeho štart ako regulárny a diskvalifikovali ho. Jeden z vážnych adeptov na medailu tak vypadol z hry. Grűnke šiel ako posledný, psychický tlak zvládol perfektne. Začal pomalšie ako Vaarten, no v druhej polovici jazdy predviedol famózny výkon. Jeho čas bol o 1,6 sekundy lepší než Vaartenov, Grűnke bol novým olympijským víťazom. Striebro získal Vaarten, bronz Fredborg. Štvrtému Poliakovi Januszovi Kierzkowskemu chýbalo na bronz 43 tisícin sekundy…
 

OH 1980 (Moskva)

Pamätný výkon Sergeja Suchoručenkova

Rok pred olympiádou v Moskve vtrhli sovietske vojská do Afganistanu, a malo to ďalekosiahle dôsledky aj v športe. Na protest proti invázii sa politickí ládri 65 krajín rozhodli nevyslať na olympiádu 1980 svojich športovcov. Pokles kvality mnohých súťaží bol nespochybniteľný. Veď športovci z krajín, ktoré v Moskve absentovali, získali na predchádzajúcej olympiáde v Montreale až 71 percent všetkých medailí.

V cyklistike sa prezentovalo 230 jazdcov z 34 krajín. V dráhovej cyklistike prebiehali súťaže v modernom komplexe v Krylatskom. Dráha bola mimoriadne rýchla, jej povrch tvorilo drevo sibírskeho červeného smreka. Olympijské a svetové rekordy padali jeden za druhým, najlepšie časy histórie sa zmenili dvadsaťjedenkrát. Napríklad Lothar Thoms, víťaz pevného kilometra, vylepšil svetové maximum o takmer štyri sekundy, a aj druhý jazdec v poradí, David Weller (Jamajka), prekonal svetový rekord, ktorý platil šestnásť rokov!

V cestných pretekoch jednotlivcov figurovalo vo výsledkovej listine legendárne meno. Ír Stephen Roche neskôr ako profesionál vyhral v jednom roku majstrovstvá sveta, Tour de France i Giro d´Italia. Ale v Moskve obsadil až 45. miesto so stratou vyše dvadsiatich minút na víťaza. Aj to bol dôkaz, že súboje najlepších amatérov boli na veľmi vysokej úrovni. Preteky na trase 189 kilometrov boli nezabudnuteľnou exhibíciou jedného muža. Manažér britského tímu Peter Crinnon ju nazval „najväčšou demonštráciou sily v histórii cyklistiky“. Predviedol ju Sergej Suchoručenkov (Sovietsky zväz). Zhruba 32 kilometrov pred cieľom vyrazil do sólového úniku, počas ktorého si vypracoval náskok takmer troch minút pred druhým Czeslawom Langom (Poľsko) a tretím Jurijom Barinovom (ZSSR). Poradie na druhom a treťom mieste musela určiť až cieľová fotografia. Hlavný pelotón zaostal za Suchoručenkovom o 7:44 min, čo bol najväčší rozdiel v pretekoch s hromadným štartom v histórii olympiád, teda od roku 1936.

Kvôli bojkotu olympiády neštartoval na ceste Američan Greg LeMond. V tom čase mal len 19 rokov, no už stihol vyhrať majstrostvá sveta juniorov. Čakala ho skvelá profesionálna kariéra, korunovaná troma celkovými víťazstvami na Tour de France. Šancu zúčastniť sa olympiády už nikdy nedostal.

Časovka družstiev na 100 kilometrov priniesla strhujúci súboj o strieborné medaily. Majstri sveta z roku 1979, tím Nemeckej demokratickej republiky, v zložení Falk Boden, Bernd Drogan, Olaf Ludwig, Hans Joachim Hartnick, sa v závere triasli o druhú pozíciu. Ich medzičas na 75. kilometri bol o 23 sekúnd lepší, než dosiahol tím Československa. Ale záver pretekov malo kvarteto Michal Klasa, Vlastibor Konečný, Alipi Kostadinov a Jiří Škoda fantastický. V cieli mali na strieborných Nemcov stratu siedmich desatín sekundy! Zverenci slovenského trénera Kamila Haťapku predviedli bravúrny výkon. Na domácej trati dominovali jazdci Sovietskeho zväzu. Jurij Kaširin, Oleg Logvin, Sergej Šelpakov a Anatolij Jarkin. Sovieti začali mimoriadne rýchlo. Na méte 25 kilometrov už mali náskok takmer jednej minúty a ozývali sa názory, že tempo prepálili. Sovietska štvorica ale dokázala, že majú všetko precízne naplánované. V cieli im namerali čas 2:01:21,74 hod, ktorým prekonali druhých východných Nemcov o vyše jeden a pol minúty. Tímy z tábora socialistických krajín totálne dominovali, do prvej osmičky celkového poradia pustili len piatych Talianov a siedmych Fínov.

V stíhačke jednotlivcov na 4 000 metrov v dôsledku bojkotu chýbali mnohí poprední jazdci, štartovalo ich iba štrnásť. Napriek tomu sa už od kvalifikačných kôl jazdili rýchle časy. Švajčiar Robert Dill – Bundi najprv vylepšil o dva a pol sekundy olympijský rekord Dána Jensena z Mexika 1968 a v semifinále, v súboji proti Dánovi Hansovi Henrikovi Őrstedovi skresal ďalších 2,7 sekundy. Jeho čas 4:32,29 min znamenal nový svetový rekord. Vo finále už sice nebol taký rýchly, no Francúza Alaina Bonduea aj tak zdolal o vyše sedem sekúnd. Súboj o bronz bol nepomerne napínavejší. Dán Hans Henrik Őrsted predstihol Haralda Wolfa (NDR) len 84 stotín sekundy.

V stíhačke družstiev dominovali v rokoch pred olympiádou jazdci Nemeckej demokratickej republiky, vyhrali dva svetové šampionáty v rokoch 1978 a 1979. Jeden z ich najsilnejších konkurentov, tím Nemeckej spolkovej republiky, pre bojkot v Moskve chýbal. V domácom prostredí mali vysoké ambície aj stíhači Sovietskeho zväzu. Už v štvrťfinále proti Austrálii utvorili nový svetový rekord časom 4:14,64 min. Vo finále na seba narazili Sovietsky zväz a NDR, do polovice pretekov to bolo vyrovnané. Ale v záverečnom kilometri Sovieti priam explodovali a ich konečný rezultát bol o takmer štyri sekundy lepší než u súperov. Východní Nemci aj v roku 1981 získali svetový titul, ale olympiády boli pre nich zakliate. Pod piatimi kruhmi zlato nikdy nezískali.

Počet šprintérov sa kvôli bojkotu výrazne zredukoval. Štartovalo ich len 15, kým napríklad v Mníchove pred ôsmimi rokmi až 51. Ale kvalita rozhodne nechýbala. Obhajca zlata Anton Tkáč postúpil do semifinále, tam ho zastavil Francúz Yavé Cahard, ktorého trénoval legendárny Morelon. V prvej jazde Tkáč zaskočil súpera nástupom kolo pred cieľom, v druhej mu rovnaká taktika úspech nepriniesla. V treťom súboji bol Cahard predsa len o kúsok rýchlejší. Tkáčovi unikla aj bronzová medaila, Sergej Kopylov (Sovietsky zväz) v oboch jazdách Slováka porazil, no musel v nich dvakrát vylepšiť olympijský rekord časmi 10,56 a 10,47 sek. Finále bolo záležitosťou Caharda a majstra sveta z roku 1979 Lutza Hesslicha (NDR). Nemec vyhral 2:1 a získal svoje prvé olympijské zlato. V roku 1984 olympiádu v Los Angeles väčšina športovcov socialistických krajín bojkotovala, ako odvetu za rovnaký postoj Západu voči Hrám v Moskve. Hesslich teda v Los Angeles nesúťažil, ale o ďalšie štyri roky v Soule 1988 pridal aj druhé olympijské zlato.

Ďalšia disciplína, pevný kilometer, priniesla na rýchlej dráhe v Krylatskom spŕšku špičkových výkonov. Už Talian Guido Bontempi, iba štvrtý jazdec v poradí, prekonal svetový rekord Švajčiara Ursa Freulera. Bontempi dosiahol čas 1:05,478 min. Ďalšia zmena v rekordných tabuľkách prišla rýchlo. Alexander Panfilov (Sovietsky zväz) vylepšil svetové maximum o ďalších 633 tisícin sekundy. Jeho meno dlho svietilo na svetelnej tabuli na prvom mieste, až kým nedokončil svoju jazdu najväčší favorit, majster sveta 1978 i 1979 Lothar Thoms (NDR). Stopky ukázali neuveriteľných 1:02,955 min, svetový rekord Thoms zlepšil o 1,890 sek! Zlato teda patrilo Thomsovi, striebro si vybojoval Panfilov. Bronz nečakane získal Jamajčan David Weller, bol to prvý cenný kov v cyklistike pre túto krajinu.