OH 1948 (Londýn)
 
Taliansky mladík pokoril "istého víťaza"
 
V Londýne 1948 organizátori vytýčlili zaujímavú, ale náročnú trasu cestných pretekov. Pelotón odkrúžil sedemnásť v podstate rovinatých okruhov, každý o dĺžke 11,45 kilometra, spolu teda necelých 195 kilometrov. Záujem cyklistov o štart znova narástol, prezentovalo sa 101 štartujúcich z 29 krajín. Pre mnohých boli preteky nad ich sily, do cieľa úspešne dorazilo iba 28 statočných. Hlavným problémom bol povrch ciest, väčšinou ho tvoril štrk a hrubozrnný piesok. Výrazne to ovplyvnilo preteky, defektov bolo vyše sto. A aby to mali cyklisti ešte ťažšie, hneď po štarte sa spustil hustý lejak. Kvôli 2. svetovej vojne sa takmer desať rokov de facto nepretekalo na vrcholnej úrovni. Hľadať favoritov bolo zložité. Posledným majstrom sveta z roku 1947 bol Švéd Harry Snell. Mnohí mu predpovedali miesto na stupňoch víťazov, ale v Londýne skončil až osemnásty. Už v druhom okruhu sa pustili do úniku Johansson (Švédsko), Voorting a Faanhof (obaja Holandsko). Dlhé kilometre statočne ťahali, ale zapracovali nepredvídateľné faktory. Johansson dostal defekt, náprava trvala dlho a pelotón ho zhltol. V dvanástom okruhu dvojicu vpredu dostihli deviati prenasledovatelia. Vedúcu skupinu postihlo viacero defektov, ba aj pád. V záverečnom kole v miernom stúpaní sa odtrhol José Beyaert (Francúzsko) a do záveru dal všetky sily. Ešte 800 metrov pred páskou mal mailčký, sotva dvadsaťmetrový náskok a zdalo sa, že nemôže uspieť. No zázrak sa stal skutočnosťou, Beyaert mal v cieli k dobru necelé štyri sekundy a získal zlato. Voorting vyhral špurt veľkej skupiny, odmenou mu bolo striebro. Tretí preťal cieľ Belgičan Wouters. Mladučký, iba osemnásťročný Belgičan Leon De Lathouwer, obsadil nevďačné štvrté miesto, od medaily ho delili centimetre. O náročnosti pretekov svedčí aj fakt, že Dán Pedersen, klasifikovaný na 27. mieste, zaostal za víťazom o 21:44 min.
 
Časy najlepších troch jazdcov každej krajiny určili poradie družstiev. Vcelku jasne vyhrali Belgičania. Loude Wauters obsadil tretie, Leon de Lathouwer štvrté a Eugéne Van Roosbroeck 12. miesto, v súčte časov predstihli Veľkú Britániu o viac než 5 minút. Bronz patril Francúzsku.
 
V stíhačke družstiev na 4 000 metrov sa predstavilo 15 tímov, Američania súperili iba v trojici. Mali tak výraznú nevýhodu, a aj skončili už v prvom kole rozjázd. Prebehlo ich šesť, víťazi postupovali ďalej. V štvrtej rozjazde sa proti favorizovaným Talianom postavilo exotické družstvo Indie, za "squadrou azzurri" zaostalo o priepastných vyše 50 sekúnd! V štvrťfinále spôsobili menšiu senzáciu Uruguajčania, ktorí vyradili Austrálčanov. V semifinále najprv k skvelej jazde vyhrali Francúzi nad Veľkou Britániou, keď sa obidve družstvá dostali pod hranicu piatich minút, teda hranicu svetovej extratriedy. Taliani nepripustili ďalšie prekvapenie, Uruguaj jasne prevýšili.V súboji o tretie miesto zaznamenali Briti absolútne najlepší čas 4:55,8 min, štvrté miesto tak pripadlo Uruguaju. Vo finále stačil Francúzom na zlato aj o 2 sekundy horší čas oproti bronzovým Britom. Taliani rozhodujúcu jazdu totálne zbabrali a ich manko bolo takmer 40 sekúnd! Zlaté francúzske kvarteto tvorili Charles Coste, Serge Blusson, Fernand Decanali a Pierre Adam.
 
Spolu 23 cyklistov súperilo o medaily v šprinte. Médiá pasovali do úlohy horúceho favorita Brita Rega Harrisa, majstra sveta v tejto disciplíne z predchádzajúceho roka. Istý britský denník dokonca napísal, že "Harrisa už teraz môžme považovať za takmer istého olympijského víťaza."  Prvýkrát v histórii sa jazdilo na dve víťazstvá už skôr, než až vo finále. Už vo štvrťfinále platil tento formát. Paradoxne, všetky štvrťfinálové i semifinálové súboje sa rozhodli v dvoch jazdách. V semifinále Harris vyradil Austrálčana Charlesa Bazzana, mladý, iba devätnásťročný Talian Mario Ghella, naznačil svoj veľký potenciál. V druhej jazde proti Dánovi Axelovi Schandoffovi preletel posledných meraných 200 metrov za 11,9 sekundy. Bol to jeden z najlepších časov v histórii šprintu. Finále bolo šokom pre britských fanúšikov. V prvej jazde sa Harris dopustil hrubej taktickej chyby, na vnútornej strane dráhy nechal veľkú medzeru, ktorou sa Ghella prešmykol ako úhor a suverénne zvíťazil. Harris záver vypustil, keďže videl, že nemá šancu. Druhá jazda sľubovala drámu, ktorá sa však nekonala. Ghella opäť ukázal fantastickú formu. Vyvinul obrovskú rýchlosť, Harris bol bez šance. Športová kariéra Rega Harrisa bola úchvatná. Po vstupe medzi profesionálov získal titul majstra sveta v roku 1949 a 1954, v roku 1956 získal striebro. Po ukončená aktívnej činnosti sa v roku 1974 vrátil a vyhral v tvrdej konkurencii majstrovstvá Británie v šprinte. Mal vtedy 54 rokov!
 
Po kvalifikačných súbojoch tandemov sa medzi štyri najlepšie dvojice prebili Briti, Francúzi, Taliani a Švajčiari. V prvom semifinále proti Francúzom mali Briti (Reg Harris a Alan Bannister) defekt, jazda sa opakovala. Briti boli v cieli o dĺžku bicykla skôr. V druhom súboji Taliani Ferdinando Teruzzi a Renato Perona presvedčivo zdolali Švajčiarov. Ešte pred finálovými súbojmi Harris (majster sveta v šprinte v roku 1947) sebavedomo vyhlásil: "Finále vyhráme!"  Po prvej jazde sa zdalo, že prognóza mu vyjde. Harris s Bannisterom boli v cieli prví. Ale Taliani v druhej jazde razantne zakontrovali a presvedčivo vyhrali. Súťažný deň obsahoval množstvo pretekov, v čase, kedy prišla na rad rozhodujúca jazda, sa už stmievalo a o regulárnosti sa dalo polemizovať. Briti si vypracovali výrazný náskok, pol kola pred cieľom viedli o dve dĺžky bicykla, ale Ferdinando Teruzzi a Renatom Perona úžasne vystupňovali tempo a na páske boli asi o 15 centimetrov vpredu. (Mimochodom, Teruzzi skončil svoju profesionálnu kariéru ako päťdesiatročný a zoznam jeho úspechov bol veľmi dlhý). Bronz získali Francúzi.
 
V pevnom kilometri bol horúcim kandidátom na zlato iba dvadsaťročný Francúz Jacques Dupont. Na rýchlej domácej dráhe pred pár mesiacmi zajazdil najlepší čas histórie 1:08,6 min. Oficiálne nebol uznaný, ale bol o takmer sekundu a pol lepší než platný svetový rekord. Londýnska dráha bola pokrytá asfaltom, ktorý bol v porovnaní s drevenými povrchmi oveľa pomalší. Dupont dosiahol čas 1:13,5 min ale pohodlne mu stačil na prvé miesto. Druhý Belgičan Pierre Nihant za ním zaostal o celú sekundu, tretí skončil Brit Tommy Godwin. Zlatý Dupont bol veľmi pozoruhodnou persónou svetovej cyklistiky. Krátko po olympiáde získal titul majstra sveta v stíhačke jednotlivcov. Potom prestúpil k profesionálom a dosiahol zopár skvelých výsledkov, ale na ceste! Dvakrát napríklad vyhral veľmi cenené preteky Paríž – Tours (1951 a 1955).
 
 
OH 1952 (Helsinki)
 
V súťaži tímov Belgičania s obrovským náskokom
 
Cyklistika získavala na celom svete na popularite, odrazilo sa to aj na účasti na olympiáde. Súťažilo až 215 cyklistov z 36 krajín v tradičných dvoch cestných a štyroch dráhových disciplínach.
 
Vo výsledkoch cestných pretekov sa na 12. mieste objavilo meno Jacques Anquetil. Budúci veľký šampión stratil na víťaza vyše 5 minút, lenže v tom čase mal iba 18 rokov a pred sebou famóznu profi kariéru, popretkávanú stovkami veľkých víťazstiev. Štartovali aj štyria československí reprezentanti, no ani jeden z kvarteta Jan Veselý, Milan Perič, Stanislav Svoboda, Karel Nesl do cieľa nedorazil. Preteky boli nadmieru ťažké, zo 112 jazdov ich dokončilo len 52. Zhruba jedenásťkilometrový okruh pelotón prešiel sedemnásťkrát, celková trasa teda merala 190 kilometrov. Náročnosť pretekov umocnil aj povrch trasy. Zhruba jej polovica viedla po pevnom asfaltovom povrchu, druhá po piesku a hline. Zlato získal Belgičan André Noyelle, ktorý zúročil svoj sólový únik. Druhý Robert Grondelaers, jeho krajan, stratil približne 48 sekúnd, tretí Nemec Edi Ziegler minútu a 44 sekúnd. Belgičania neboli ďaleko od totálneho triumfu, štvrtému Lucienovi Victorovi chýbalo na bronz necelých 5 sekúnd. Samozrejme, skvelé individuálne výkony Belgičanov im zaistili aj víťazstvo v súťaži tímov. Sčítavali sa najlepšie tri časy a Belgičania mali na druhých Talianov k dobru takmer 13 minút! Mladučký Anquetil skončil z Francúzov najvyššie, do cieľa dorazil spolu s krajanom Alfredom Tonellom, no tretí klasifikovaný Francúz Claude Rouer bol až na 23. mieste s mankom 10:15 min na zlatého Noyellea. Francúzom to stačilo na bronz.
 
Do stíhačky družstiev sa zapojilo dvadsaťdva družstiev .V semifinále sa vytvorili veľmi zaujímavé dvojice. Taliani bojovali s Veľkou Britániou a Južná Afrika s Francúzskom. Taliani Britov prevalcovali, mali o 3,7 sekundy lepší čas. V druhom dueli dvaja z Francúzov vybočili z dráhy, trochu nečakaným finalistom sa tak stali jazdci z Juhoafrickej republiky. Súboj o bronzové medaily rozhodli centimetre v prospech Britov, finále bolo jednoznačnou záležitosťou mimoriadne disponovaných Talianov. Veľké prekvapenie, kvarteto Južnej Afriky, zdolali o vyše sedem sekúnd. Lídrom Talianov bol všestranný Marino Morettini. Dokázal zvládnuť na špičkovej úrovni viacero dráhových disciplín. V Helsinkách získal striebro v pevnom kilometri, v roku 1953 si vybojoval titul majstra sveta v šprinte.
 
Pred bojmi v šprinte sa žurnalisti zhodovali. Najväčším favoritom bol pre nich Talian Enzo Sacchi. Bol v tom čase úradujúcim majstrom sveta, v roku 1952 na svetovom šampionáte svoj titul obhájil. Všetky súboje, vrátene finále, sa šli iba na jedno víťazstvo. Mohlo to byť atraktívne pre divákov, no jediná chyba mohla pre jazdcov znamenať koniec nádejí. Do rozjázd nastúpilo až 27 cyklistov. Cez systém rozjázd a repasáží sa do štvrťfinále prebojovalo 12 borcov. V repasážach to boli súboje na ostrie noža. Pritrafili sa aj pády, keďže súperili viac než dvaja jazdci a na dráhe bolo neraz "tesno". Aj finále obstarali až traja súperi – Enzo Sacchi, Lionel Cox (Austrália) a Werner Potzernheim (Nemecko). Vo finále Sacchi s prehľadom kontroloval situáciu, udržal si neveľký, no pomerne bezpečný odstup od súperov. Hneď za ním prišiel do cieľa Cox, bronz pripadol Potzernheimovi. Sacchi po olympiáde prestúpil k profesionálom. Získať titul profesionálneho majstra sveta sa mu nikdy nepodarilo, hoci viackrát bol k nemu blízko. V šprinte si vybojoval striebro v roku 1953, bronz o rok neskôr a opäť striebro v roku 1958. V Helsinkách strieborný šprintér Lionel Cox dominoval v tandemoch s krajanom Russelom Mockridgem.
 
Súboje tandemov uzatvárali cyklistický program v Helsinkách, nasledovali tesne po šprinte jednotlivcov. Prihlásilo sa štrnásť dvojíc. Po rozjazdách a repasážach sa mali v semifinále stretnúť Austrália (Lionel Cox, Russell Mockridge) s Talianskom (Cesare Pinarello, Antonio Maspes) a Francúzsko (Franck le Normand, Robert Vidal) s reprezentantmi Južnej Afriky (Raymond Robinson, Zhomas Shardelow). Francúzi na semifinále napokon nenastúpili. Le Normand mal počas súťaží v šprinte ťažký pád a musel byť hospitalizovaný. Austrálska dvojica sa dala dokopy iba na olympijskú súťaž. Pravda, obaja jazdci boli špičkoví. Mockridge mal zlato z pevného kilometra, Cox bol strieborný v šprinte jednotlivcov. Aj Taliani ukazovali skvelú formu, rysoval sa strhujúci súboj. Pinarello bol druhý v šprinte na majstrovstvách sveta v roku 1953, Maspes sa stal neskôr legendou šprintu. V roku 1954 prestúpil k profesionálom a získal sedem titulov majstra sveta v rokoch 1955, 1956, 1959, 1960, 1961, 1962 a 1964! V semifinále Austrálčania predviedli brilantný výkon, Talianom zahatali postup do finále. Bronz spadol do lona Talianom, pretože doráňaný Le Normand nebol schopný súťažiť. V boji o zlato o víťazovi nebolo pochýb, Austrálčania boli výkonostne oveľa vyššie než cyklisti z Juhoafrickej republiky. Finále presvedčivo vyhrali. Russel Mockridge neskôr zaznamenal niekoľko pozoruhodných výsledkov medzi profesionálmi, v roku 1955 úspešne dokončil aj Tour de France. Jeho život sa ale skončil tragicky. V roku 1958 sa počas pretekov zrazil s autobusom a na mieste zomrel.
 
Na súťaž v pevnom kilometri nastúpilo 27 cyklistov, o všetkom rozhodol jeden pokus a dosiahnutý čas. Rozdiely medzi jazdcami boli väčšinou mikroskopické, medzi šiestym Dánom Vagn Hansenom a desiatym Belgičanom De Bakkerom to boli iba tri desatiny, štvrtého Argentínčana Cortoniho delili od bronzu dve desatiny sekundy. Len víťaz Russell Mockridge ostatným výrazne ušiel. Streborného Taliana Morettiniho zdolal o takmer dve sekundy. Tretí najlepší čas dosiahol Raymond Robinson (Juhoafrická republika). Medzi štartujúcimi figuroval aj reprezentant Československa, Ladislav Fouček obsadil 12. miesto.
 
 
OH 1956 (Melbourne)
 
Ercole Baldini sólovo za zlatom
 
Veľká vzdialenosť dejiska olympiády spôsobila pokles počtu cyklistov, v Melbourne ich súťažilo 161 z 30 krajín.
 
V cestných pretekoch jednotlivcov pripravili organizátori pomerne kopcovitú, náročnú trať. Pelotón potreboval zdolať 11 okruhov, každý o dĺžke 17,06 kilometra. Kompletná trasa merala necelých 188 kilometrov. V predštartovných prognózach sa často objavovalo meno Ercole Baldini. V roku 1956, ešte pred olympiádou, získal titul majstra sveta, no nie na ceste, ale v stíhačke jednotlivcov. Baldini potvrdil brilantným výkonom status najväčšieho favorita. Striehol na každý atak a posledných 50 kilometrov strávil v sólovom úniku. Súperom nadelil takmer 2 minúty. Po dojazde vedenie francúzskej a Britskej výpravy podalo protest, tvrdili, že Baldini sa odviezol pár kilometrov, držiac sa auta fotografov. Jury protest zamietla, výsledky ostali v platnosti. Striebro získal Francúz Arnaud Geyre, bronz Brit Alan Jackson.
 
(V septembri 1956 Baldini šokoval cyklistický svet. Na milánskom velodrome si vzal späť svetový rekord v hodinovke, ktorý mu odňal Jacques Anquetil. K výkonu legendárneho Francúza pridal ešte 235 metrov, nové maximum posunul na 45,394 km.)
 
Súťaž družstiev výrazne ovplyvnil úplne nový systém hodnotenia. Cieľový čas jednotlivcov už nebol podstatný. Sčítavali sa umiestnenia troch najlepších jazdcov každej krajiny. Čím nižší bol výsledný súčet, tým vyššie sa družstvo vo výsledkovej listine ocitlo. Prinieslo to tvrdé boje v záverečnom špurte. Iróniou osudu o poradí na prvom a druhom mieste rozhodol výsledok tretích borcov Francúzska a Veľkej Británie. V súčte malo Francúzsko o jeden jediný bodík menej a získalo tak zlato. Bronz si vybojovali jazdci zjednoteného tímu Nemecka, v ktorom figuroval aj legendárny Gustav Adolf Schur. (Obsadil celkové piate miesto).
 
Súboje družstiev v síhačke na 4 000 metrov sľubovali napätie a drámy. Za najväčších favoritov boli považované tímy Francúzska a Talianska. Od roku 1920 na olympiádach získali zlato iba tieto dve krajiny. Súťažilo spolu šestnásť tímov vyraďovacím spôsobom. V semifinále si Taliani poradili s Veľkou Britániou a Francúzi s družstvom Juhoafrickej republiky. Taliani v strhujúcom finále vyhrali v novom olympijskom rekorde 4:37,4 min. Ich lídrom bol Leandro Faggin, výnimočná postava svetovej dráhovej cyklistiky. Bol veľmi všestranný. Medzi amatérmi sa stal majstrom sveta v šprinte, ako profesionál vyhral trikrát titul svetového šampióna, ale v stíhačke jednotlivcov. V Melbourne si pripísal zlato v pevnom kilometri. Mal výraznú zásluhu na triumfe tímu. V rozhodujúcej fáze pretekov práve on udával na špici talianskeho kvarteta vysoké tempo. V družstve bronzovej Británie bol zasa lídrom neskôr smutne preslávený Tom Simpson, víťaz mnohých profesionálnych pretekov. V roku 1967 na Tour de France skolaboval a zomrel. V jeho organizme sa našla obrovská dávka amfetamínu, Simpson bol de facto prvou obeťou dopingu v histórii cyklistiky.
 
Pred olympiádou sa konali majstrovstvá sveta, na ktorých v šprinte dominoval Francúz Michel Rousseau. Bol aj najvážnejším ašpirantom na plympijské zlato. Tvrdým súperom mohol byť pre neho Talian Valentino Gasparella, ale ten sa prihlásil iba na stíhačku družstiev. V šprinte štartovalo 19 cyklistov. Od štvrťfinále všetky súboje prebiehali na dve víťazstvá. Do semifinále sa prebili Rousseau, Talian Guglielmo Pesenti, Warren Johnston (Nový Zéland) a Russell Ploog (Austrália). Rousseau s prehľadom vyradil Johnstona po dvoch presvedčivých víťazstvách, súboje medzi Pesentim a Ploogom boli oveľa vyrovnanejšie. Rozhodujúca tretia jazda bola napínavá. Ploog na poslednej protiľahlej rovinke nastúpil, ale Pesenti sa udržal v háku a v závere bol jasne rýchlejší. Austrálska výprava podala protest, podľa nej Talian skrížil dráhu súperovi. Jury vydala rozhodnutie až v nasledujúce ráno, výsledok ostal v platnosti. Vo finále Rousseau nepripustil žiadne komplikácie. Obe jazdy presvedčivo vyhral. O jeho vynikajúcej forme svedčia aj časy vo finálových jazdách, v oboch časomiera ukázala 11,4 sekundy, čo bol vyrovnaný olympijský rekord. Rousseau v roku 1957 obhájil titul amatérskeho majstra sveta, potom už súťažil s profesionálmi. Aj medzi nimi patril k špičke. V roku 1958 sa stal opäť svetovým šampiónom, v rokoch 1959 a 1961 získal na majstrovstvách sveta strieborné medaily.
 
Súboje tandemov priniesli veľmi vyrovnané súboje, o postupujúcich sa rozhodovalo v jedinej jazde. Zlatý austrálsky pár sa nevyhol prehrám. Bol iba kúsok od vypadnutia, ale psychický tlak repasáží zvládol a prebojoval sa až do finále. Tvorili ho Ian Browne a Anthony Marchant. Dali sa dokopy iba pár týždňov pred olympiádou, nikdy predtým spolu nejazdili. Do seminále prešli spomínaní Austrálčania, ďalej Taliani (Giuseppe Ogna, Cesare Pinarello), reprezentanti Veľkej Británie (Peter Brotherton, Eric Thompson) a Československa (Ladislav Souček, Václav Machek). Do boja o zlato zasiahli tak trochu prekvapujúco Austrálčania a jazdci tímu Československa. Vo finále podnikli Browne s Marchantom nečakaný, riskantný ťah. Do špurtu nastúpili vo chvíľach, kedy do cieľa zostával viac než celý jeden ohruh. Zaskočení Čechoslováci nedokázali zakontrovať. Bronz ukoristili Taliani, nevďačné štvrté miesto pripadlo Britom.
 
Pevný kilometer zviedol v súbojoch 22 jazdcov z rovnakého počtu krajín. O všetkom rozhodovala jediná sólová jazda a výsledný čas. Rozdiely boli veľmi tesné, napríklad štvrtého Austrálčana Warrena Scarfea a desiateho Američana Allena Bella delilo iba sedem desatín sekundy! Časomiera merala s presnosťou na desatinu sekundy, ak mali jazdci identický čas, delili sa o príslušné umiestnenie. V Melbourne sa to prihodilo, cyklisti na piatom, šiestom a siedmom mieste dosiahli rovnaký čas. (Dnes sa meria s presnosťou tisíciny sekundy a delené umiestnenie je veľmi zriedkavé.) Najlepší čas zajazdil Talian Leandro Faggin, čas 1:09,8 min mu vyniesol zlato. O 1,6 sekundy pomalší bol strieborný Ladislav Fouček (Československo), o ďalšie dve desatiny späť bol bronzový Alfred Swift (Juhoafrická republika).
 
 
OH 1960 (Rím)
 
Taliani pustili súperom iba jediné zlato
 
Aj vo večnom meste sa potvrdilo, že cyklistika expanduje postupne do celého sveta. Štartovalo 297 cyklistov z až 48 krajín. Na domácej pôde excelovali Taliani. S výnimkou jedinej disciplíny (cesta jednotlivci) získali všetky zlaté medaily, spolu teda päť.
 
Trať pre cestné preteky jednotlivcov merala niečo vyše 175 kilometrov. Pelotón čakalo 12 okruhov, každý o dĺžke 14,615 km. Obsahovali mierne stúpania, krátke zjazdy a niekoľko technických úsekov, ktoré si vyžadovali plné sústredenie jazdcov. Preteky výrazne sťažilo počasie, teplota dosiahla 38 stupňov Celzia. Kórejčan No Do Cheon na následky horúčavy skolaboval. Dánsky tím poznačila tragická udalosť počas časovky družstiev, keď zomrel ich kolega Jensen. Otrasení Dáni do pretekov nenastúpili. V pelotóne nechýbali vtedajšie hviezdy amatérskej cyklistiky. V tíme Nemeckej demokratickej republiky jazdil aj Gustav Adolf Schur, dvojnásobný majster sveta a vôbec prvý cyklista histórie, ktorý obhájil titul svetového šampióna medzi amatérmi. Po triumfe v roku 1958 ho zopakoval aj o rok neskôr.
 
Ústrednou postavou pretekov však bol Viktor Kapitonov, člen tímu Sovietskeho zväzu. V závere jazdil v silnej desaťčlennej skupine, z ktorej sa spoločne s Talianom Liviom Trapém odtrhli. Získali si náskok takmer jednej minúty. Na konci predposledného, jedenásteho  okruhu sa prihodila kuriozita. Kapitonov razantne nastúpil do špurtu, mysliac si, že končí posledné kolo. Ale po upozornení organizátorov, že musí odšliapať ešte vyše 14 kilometrov, statočne bojoval ďalej. Trapé s Kapitonovom držali rýchle tempo. Hoci hlavný balík robil čo mohol, dvojica si zachovala odstup dvadsiatich sekúnd až do cieľa. Kapitonov Trapého aj v druhom, tentoraz už skutočne záverečnom špurte, v posledných metroch  predstihol a získal titul majstra sveta. Bol to prvý titul pre cyklistu Sovietskeho zväzu v histórii.
 
V cestných pretekoch družstiev nastala práve na tomto šamiponáte zásadná zmena. Namiesto sčítavania umiestnení jednotlivcov, ktoré určovalo poradie družstiev, prišla úplne nová disciplína. Časovka tímov na 100 kilometrov. Záujem o novinku bol enormný, prihlásilo sa až 32 štvorčlenných tímov. Čakali ich tri 33,3 kilometra dlhé okruhy , ktorých náročnosť ešte zvýraznilo opäť veľmi horúce počasie. Hoci bol štart stanovený na 9 hodín ráno, už o tomto čase teplomer ukazoval 34 stupňov. Na trati excelovali domáci Taliani. Druhé Nemecko deklasovali o viac než 2 minúty, bronz získal Sovietsky zväz. Žiaľ, súťaž tragicky poznačil skon dánskeho jazdca Knuta Enemarka Jensena. Zhruba v polovici trate spadol z bicykla, v bezvedomí ho expresne previezli do nemocnice. Napriek urgentnej lekárskej pomoci o niekoľko hodín skonal. O príčine jeho smrti kolovali viaceré verzie. Podľa jednej si pri páde zlomil chrbticu, podľa inej zomrel na následky ťažkého úpalu. No analýzy odhalili v jeho organizme vysokú koncentráciu stimulantu Ronicol. Lekári pripustili, že práve ten mohol spôsobiť smrť.

V stíhačke družstiev na 4 000 metrov boli jasnými adeptami na zlato Taliani. Na olympiádach získali dovtedy šesť z ôsmich zlatých medailí. Navyše mohli počítať s hlasnou podporou od svojich fanúšikov. V semifinále boli tifosi dlho v napätí. Tím Sovietskeho zväzu celých sedem okruhov viedol, no záver squadry azzuri bol strhujúci. Taliani posledné tri kolá priam preleteli. Výsledkom bol v cieli zhruba štyridsaťmetrový náskok na Sovietov, ale aj nový olympijský rekord 4:28,88 min. V druhom súboji Nemci porazili Francúzov. Vo finále sa diali nečakané veci. Taliani odštartovali katastrofálne, ich kvarteto sa neskoordinovalo a medzi dvoma dvojicami vznikla obrovská medzera. Kým sa talianska štvorica spojila, Nemci mali k dobru približne osem metrov. Až do polovice pretekov si Nemci držali tento odstup, ale záver Talianov bol ako tradične priam drvivý.  Do cieľa si vytvorili náskok takmer piatich sekúnd a zlato získali absolútne zaslúžene. V súboji o bronz boli úspešnejší Sovieti, o necelé dve sekundy porazili Francúzov.

Konkurencia v šprinte bola nabitá ako už dávno nie. Podľa novej klauzuly mohli národné zväzy nominovať aj viac než jedného jazdca. Vyspelé krajiny tak mohli postaviť niekoľko borcov, ktorí ašpirovali na popredné umiestnenie. Trebárs Taliani mali v bojoch až dvoch majstrov sveta. Sante Galardoni (titul získal v roku 1960) a Valentino Gasparella (1958 a 1959) mali tie najvyššie ambície. Aj ich naplnili, obaja sa postavili na stupne víťazov.

Zložitý systém rozjázd a repasáží určil štvrťfinalistov, s výnimkou jediného jazdca všetci aspoň raz prehrali. Od štvrťfinále sa súťažilo na dve víťazné jazdy. Galardoni dvakrát jasne zdolal Austrálčana Rona Baenscha, jeho krajan Gasparella to mal oveľa ťažšie. Proti Belgičanovi Léovi Sterckxovi vyhral prvú jazdu, no ďalšie dve v atraktívnych súbojoch prehral. Vo finále Galardoni nepripustil ďalšie prekvapenie, Sterckxa po skvelých výkonoch odsúdil na druhé miesto. Galardoni v Ríme exceloval, vyhral všetkých svojich osem jázd. Olympijské zlato bolo v správnych rukách.

Favorit v súťaži tandemov bol jasný. Talianska dvojica Giuseppe Beghetto, Sergio Bianchetto v mesiacoch pred olympiádou dokazovala, že je najlepšia na svete. Štartovalo spolu 12 párov, po rozjazdách a repasážach sa ich počet zredukoval na osem štvrťfinalistov. Od štvrťfinále sa bojovalo na dve víťazné jazdy. Beghetto s Bianchettom zo siedmich súbojov neprehrala ani jediný. Aj finále s Nemcami Jűrgenom Simonom a Lotharom Stäberom bolo pre nich relatívne ľahkou záležitosťou. Bronz získal tandem Sovietskeho zväzu Vladimir Leonov, Boris Vasiliev. Pre "zlatý" taliansky tandem bolo brilantné olympijské vystúpenie miestenkou medzi profesionálov. Hlavne Beghetto žal jeden úspech za druhým. Stal sa trojnásobným profesionálnym majstrom sveta (v rokoch 1965,1966 a 1968).

V pretekoch na pevný kilometer sa časy prvýkrát na olympiáde merali s presnosťou na stotinu sekundy. Každá krajina mohla nominovať iba jediného jazdca, Taliani preto stáli pred ťažkou dilemou, rozhodli sa pre Galardoniho. Ten potvrdil, že to bola správna voľba. Každý z účastníkov mal jeden pokus, určujúci bol čas. Galardoni predviedol famózny výkon, jeho čas 1:07,27 min bol novým svetovým rekordom! Druhého Nemca Dietera Gieslera zdolal o takmer jeden a pol sekundy. Odstup druhého a tretieho jazdca bol len 11 stotín, bronz nakoniec pripadol Rostislavovi Vargaškinovi zo Sovietskeho zväzu.
 

OH 1964 (Tokio)

V stíhačke družstiev rozhodlo sedem stotín!

Na štart cestných pretekov jednotlivcov sa postavilo spolu 132 cyklistov z 35 krajín. Organizátori nachystali zaujímavý, necelých 25 kilometrov dlhý okruh. Pelotón ho prešiel osemkrát, čo dávalo celkovú vzdialenosť takmer 195 kilometrov. Trasa obsahoval aj kratučné, no strmé stúpanie a  technický zjazd. Nebola veľmi náročná, no cyklistom poriadne sťažilo jazdu počasie. Počas pretekov husto pršalo, cesty boli klzké, opatrnosť nevyhnutná. Vo výsledkovej listine sa nachádzalo aj isté legendárne meno. Belgičan Eddy Merckx mal v tom čase iba 19 rokov, pred sebou fenomenálnu profesionálnu kariéru. V Tokiu nezvládol najlepšie hromadný dojazd takmer stovky jazdcov. Obsadil "až" dvanáste miesto. Ale ešte pred olympiádou získal na svetovom šampionáte titul majstra sveta medzi amatérmi. Už v roku 1965 sa zaradil k profesionálom a začal zbierať jeden veľký triumf za druhým. Podľa väčšiny expertov je Eddy Merckx najlepším cyklistom všetkých čias. V Tokiu sa pokúsil necelé 2 kilometre pred cieľom uniknúť, no "balík" ho dostihol. V špurte bojovali o zlato Mario Zanin (Taliansko) a Kjell Rodian (Dánsko), tesne vyhral Zanin. Česť Belgičanov aspoň čiastočne uhájil "bronzový" Walter Godenfroot.

Kým na predchádzajúcej olympiáde merala trať časovky družstiev presne 100 kilometrov, v Tokiu sa to mierne zmenilo. Organizátori vytýčili tri okruhy, pričom jeden meral 36,6 kilometra. Celkovo teda družstvá museli zdolať takmer 110 kilometrov. Do boja zasiahlo 33 národných tímov, každý pozostával zo štyroch jazdcov. Po odjazdení prvého okruhu boli na čele Francúzi, na konci druhého už boli prví favorizovaní Taliani. Ale záver mali priam famózny Holanďania. Svoje tempo skvele vystupňovali a v cieli boli najlepší o 24 sekúnd pred druhými Talianmi a 40 pred bronzovými Švédmi.

Stíhacie preteky jednotlivcov na 4 000 metrov sa na majstrovstvách sveta jazdili už od roku 1946, no na olympiáde mali práve v Tokiu 1964 svoju premiéru. Do semifinále sa prebojovali Tiemen Groen (Nemecko), Giorgio Ursi (Taliansko), Preben Isaksson (Dánsko) a Jiří Daler (Československo). V semifinále zajazdil Ursi absolútne najlepší čas 4:56,64 min. Vo finálovom súboji s Dalerom bol jasným favoritom, ale priebeh jazdy o zlato všetkých prekvapil. Jiří Daler bol o 1,21 sekundy rýchlejší a vybojoval si titul olympijského víťaza! Striebro teda pripadlo Ursimu, bronz Isakssonovi.

Osemnásť štvorčlenných družstiev bojovalo o medaily v stíhačke na 4 000 metrov a Velodrom Hachioji bol svedkom úžasných súbojov, ktoré vzrušili aj decentných japonských divákov. V semifinále najprv Nemci zdolali Austrálčanov, a potom Taliani Holanďanov. Jazdy o medaily boli veľmi vyrovnané, víťazi neboli jasní do posledných metrov. Bronz si vybojovali Holanďania, ktorí boli len o 43 stotín sekundy rýchlejší než Austrálčania. A finále bolo skutočným vyvrcholením, divákov svojou dramatickosťou priviedlo doslova do varu. Zlaté medaily si odniesli Nemci Ernst Streng, Lothar Claesges, Karlheinz Henrichs, Karl Link, ktorí zdolali Talianov (Franco Testa, Cancio Mantovani, Carlo Rancati, Luigi Roncaglia) o mikroskopických 7 stotín sekundy, v prepočte o necelý meter!

V kráľovskej disciplíne, šprinte mužov, bojovalo 39 jazdcov z 22 krajín. Na bronzový stupienok sa postavil legendárny Francúz Daniel Morelon. Mal rovných 20 rokov a pred sebou fenomenálnu športovú kariéru. Majstrom sveta sa stal osemkrát, olympijským víťazom trikrát. O jeho posadnutosti cyklistikou svedčí aj príhoda z detstva. Keď mal Daniel 10 rokov, jeho starší brat štartoval na pretekoch a on ich chcel za každú cenu vidieť. Potajomky si požičal mamin dámsky bicykel a odšliapal na ňom do dejiska pretekov a späť 100 kilometrov!

V kvalifikačných bojoch organizátori uplatnili komplikovaný systém rozjázd a repasáží, celkovo bolo na programe až 48 jázd! Oba semifinálové súboje boli konfrontáciou talianskeho a francúzskeho cyklistu, zakaždým rozhodli o finalistoch až tri jazdy. Najprv Giovanni Pettenella zdolal Pierrea Trentina, potom Sergio Bianchetto poslal do boja o bronz Daniela Morelona. Zlato si po dvoch víťazných jazdách privlastnil Pettenella, Morelon potreboval na zisk bronzovej medaily až tri jazdy proti Trentinovi.

V atraktívnej súťaži tandemov bojovalo 13 dvojíc, do semifinále postúpili Angelo Damiano, Sergio Bianchetto (Taliansko), Willi Fuggerer, Klaus Kobusch (spoločný tím Nemecka), Imants Bodnieks, Viktor Logunov (Sovietsky zväz) a Arie de Graaf, Pieter van der Touw (Holandsko). V súboji porazených semifinalistov zdolali Nemci Holanďanov v dvoch jazdách a získali bronzové medaily. Finále bolo pre divákov vzrušujúcim vyvrcholením. V prvej jazde triumfovali Bodnieks s Logunovom, ale vo zvyšných dvoch boli rýchlejší Damiano s Bianchettom. Taliani teda získali zlato, Sovieti striebro.

Pevný kilometer sa stal korisťou Belgičana Patrica Sercua. Na pomalej betónovej dráhe mu stačil na zlato čas 1:09,59 min. Presne o pol sekundy zdolal druhého Taliana Giovanniho Pettenella, tretí bol Francúz Pierre Trentin. Spolu štartovalo 27 cyklistov, každá krajina mohla nominovať iba jedného jazdca. Výborný výsledok dosiahol reprezentant Československa Jiří Pecka. Obsadil piate miesto, od štvrtého ho delili iba dve stotiny, od bronzu 28 stotín sekundy.

Olympijský víťaz Patric Sercu bol mimoriadne pozoruhodnou osobnosťou svetovej cyklistiky. Diapazón disciplín, v ktorých dosiahol úspechy, bol nezvyčajne pestrý. Okrem zlata v Tokiu si trikrát vybojoval titul majstra sveta v šprinte, z toho dvakrát medzi profesionálmi. Z majstrovstiev Európy si pripísal 18 titulov, z toho 12 v omniu, teda súťaži všestrannosti. V tejto disciplíne je taktiež svetovým rekordérom. V prestížnych šesťdňových pretekoch na dráhe dokázal z 223 štartov vyhrať 88, čo ho radí na prvé miesto cyklistickej histórie. To ale zďaleka nie je všetko. Sercu bol skvelý aj na ceste. V roku 1974 získal zelený dres na Tour de France, na podujatiach Grand Tour vyhral spolu 17 etáp, šesť na Tour de France a jedenásť na Gire d'Italia.
 

OH 1968 (Mexico)

Záplava rekordov na pekelne rýchlej dráhe

V porovnaní s predchádzajúcou olympiádou v Tokiu sa počet cyklistov viac než zdvojnásobil, zúčastnených krajín bolo až 52, teda o 17 viac než pred štyrmi rokmi. Prvýkrát v histórii štartovali dve nemecké výpravy, Spolková republika Nemecko a Nemecká demokratická republika.

V cestných pretekoch jednotlivcov čakala na pelotón kopcovitá trasa dlhá 196 kilometrov, pozostávajúca z ôsmich identických okruhov. Súťažilo 144 cyklistov z 44 krajín. O náročnosti pretekov napovedá aj fakt, že ich úspešne dokončila ani nie polovica štartujúcich, len 64. Profil spôsobil veľa únikov, ale ten rozhodujúci prišiel až v záverečnom okruhu. Z vedúcej skupiny sa odtrhol Talian Pierfranco Vinelli a svoju sólovú jazdu premenil na olympijské zlato. Druhý Dán Leif Mortensen zaostal o necelú minútu a pol, tretí Švéd Gősta Pettersson o minútu a 50 sekúnd. V pelotóne sa objavilo niekoľko budúcich cyklistických hviezd, hlavne dvaja Belgičania dosiahli veľké úspechy. Roger De Vlaeminck až štyrikrát vyhral ťažkú jednodňovú klasiku Paríž – Roubaix, jeho krajan Joop Zoetemelk vyhral celkovú klasifikáciu na Tour de France v roku 1980 a v tých istých pretekoch obsadil až šesťkrát celkové druhé miesto. V Mexiku im však ruže nekvitli. De Vlaeminck bol klasifikovaný na osemnástom mieste, Zoetemelk preteky nedokončil. V drese Československa súťažil aj legendárny Jan Smolík, obsadil 23. miesto.

V časovke družstiev na 100 kilometrov štartovalo 30 štvorčlenných národných tímov. Skvelý výkon predviedlo kvarteto Holandska Fedor den Hertog, Jan Krekels, Joop Zoetemelk, René Pijnen. Celú trasu odšliapali priemernou rýchlosťou tesne pod 47 km / hod a časom 2:07:49,06 hod porazili druhých Švédov (tím tvorili štyria bratia Petterssonovci, Erik, Gősta, Sture a Tomas !) o 1:37 min. Tretí Taliani (Giovanni Bramucci, Vittorio Marcelli, Mauro Simonetti, Pierfranco Vianelli) stratili na víťazov 2:29 min.

Na dráhové discplíny našli cyklisti optimálne podmienky. Nový Augustín Melgar Velodome mal dráhu z tvrdého afrického dreva a nadmorská výška 2240 metrov s redším vzduchom umožňovala nezvyčajne rýchle časy. Práve tu Eddy Merckx vytvoril v roku 1972 svetový rekord v hodinovke – 49 431 metrov. Vydržal dlhých dvanásť rokov…

Stíhacie preteky jednotlivcov ukázali, že dráha je mimoriadne rýchla. Olympijský rekord bol v tejto jedinej súťaži prekonaný dvadsaťjedenkrát ! A svetový rekord Jiřího Dalera už v kvalifikačných jazdách vylepšilo deväť jazdcov. Obhajca olympijského zlata spred štyroch rokov Daler skončil až štrnásty. V štvrťfinále posunul Francúz Daniel Rebillard svetové maximum na 4:39,87 min. Ale potom ho Dán Mogens Jensen ešte vylepšil na 4:37,54 min. Práve dvaja čerství svetoví rekordéri účinkovali v rozhodujúcom súboji o olympijské zlato, úspešnejší bol Francúz. Rebillard pôvodne nemal štartovať v stíhačke jednotlivcov. Ale ako člen stíhacieho družstva podal mimoriadny výkon a vedenie francúzskej výpravy ho na poslednú chvíľu nominovalo. Bol to múdry ťah, Rebillard nádeje nesklamal.

Aj v tímovej stíhačke sa roztrhlo vrece s vynikajúcimi výkonmi. V úlohe favoritov vstúpili do bojov jazdci Nemeckej spolkovej republiky. Rovnaké šance sa dávali aj Talianom, majstrom sveta 1966 a 1968. Všetky tri medailové družstvá "rotovali" až päť jazdcov, aby si tí kľúčoví mohli aj oddýchnuť. Už v kvalifikačných jazdách Západní Nemci ukázali svoj potenciál. Časom 4:19,90 vylepšili o 74 stotín sekundy svetový rekord, ale "kontra" Talianov všetkým vyrazila dych. Z najlepšieho času histórie "skresali" ešte 3,8 sekundy ! Neprajný lós postavil proti sebe tieto družstvá už v semifinále, a bol to úchvatný súboj. "Squadra azzura" zaostala za svetovým rekordom iba o 11 stotín, no na skvele disponovaných Nemcov to nestačilo. Tí opäť vylepšili svetový rekord o 34 stotín, nový mal hodnotu  4:15,76 min. Vo finále sa tak proti Nemcom postavili Dáni, divákom oba tímy pripravili skvelú show. Nemci boli celých 12 okruhov vo vedení, a keď 3 kolá pred koncom jeden z Dánov odstúpil, o víťazstve Nemcov nebolo pochýb. Lenže sa dopustili technickej chyby. V poslednom kole to "zabalil" aj Jűrgen Kissner, no tesne pred odstúpením ešte rukou jemne postrčil dopredu kolegu Karla Heinza Henrichsa. Nemci mali v cieli čas o 3 a pol sekundy lepší než Dáni. Bolo by sa to zrejme skočilo bez protestov, keby Kissner nebol emigroval z východného do západného Nemecka. Politická nevraživosť oboch krajín sa preniesla aj do športových zápolení. Práve vedenie tímu Nemeckej demokratickej republiky podalo protest, hoci neboli do prípadu vôbec zainteresovaní. Ich družstvo skončilo ešte v štvrťfinále. Rozhodcovia po krátkej porade diskvalifikovali tím Nemeckej spolkovej republiky a úplne nelogicky prisúdili Taliansku striebro a Sovietskemu zväzu bronz.. Proti tomu vehementne protestovali západní Nemci. Argumentovali tým, že Taliani, ani Sovieti, nemôžu vo výsledkoch figurovať pred ich družstvom. Jury musela opäť zasadnúť a niekoľko hodín sa dohadovať na riešení zamotanej situácie. Konečný verdikt bol zmätočný, rovnako ako ten prechádzajúci. Striebornú medailu vôbec neudelili, zlato prisúdili Dánom a bronz Taliansku. O tri mesiace neskôr, na zasadaní FIAC (Medzinárodnej federácie amatérskej cyklistiky) dodatočne priznali družstvu Nemeckej spolkovej republiky strieborné medaily. Takže konečné výsledky zneli – zlato Dánsko (Gunnar Asmussen, Reno Olsen, Mogens Frey Jensen, Per Lyngemark, Peder Pedersen), striebro NSR (Udo Hempel, Karl Link, Karl Heinz Henrichs, Jűrgen Kissner, Rainer Podlesch), bronz Taliansko (Lorenzo Bosisio, Cipriano Chemello, Luigi Roncaglia, Giorgio Morbiato, Gino Pancino).

Štyria bratia Petterssenovci zo Švédska si po skvelej tímovej časovke na 100 kilometrov na ceste trúfli aj na túto disciplínu, no dostali sa iba do štvrťfinále.

Strhujúcim zážitkom pre divákov bol šprint. Súťažilo až 47 cyklistov z 28 krajín. Na svetovom šprintérskom tróne pevne sedel nový kráľ – Francúz Daniel Morelon. Vyhral svetové šampionáty v rokoch 1966 a 1967, ako dvadsaťročný získal bronz na olympiáde 1964 v Mexiku. Najvážnejším konkurentom mu mal byť podľa odborných prognóz krajan Pierre Trentin. V čase, kedy sa súboje v šprinte konali, mal už Trentin olympijské zlato z pevného kilometra. V semifinále sa ocitli jazdci, od ktorých sa to čakalo. Morelon, Trentin, Talian Turrini a Gruzínec vo farbách Sovietskeho zväzu Omar Pchakadze, ktorý v prvej semifinálovej jazde zaskočil Morelona a vyhral ju. Ale psychický tlak zvládol Morelon bravúrne, ďalšie dve jazdy proti silovému Pchakadzemu vyhral a postúpil do boja o zlato. Druhé semifinále malo nečakaný priebeh. Favorizovaný Trentin nestačil na Turriniho a podľahol mu v dvoch jazdách. Bronz si vybojoval Trentin až v rozhodujúcej tretej jazde proti Pchakadzemu. Vo finále Morelon "pomstil" Trentina a Turriniho dvakrát elegantne zdolal.

V tandemoch sedeli na jednom bicykli dvaja hádam najlepší šprintéri na svete – Morelon a Trentin. Rozjazdy naznačili, že môžu mať veľmi silných súperov. Holanďania Jan Jansen a Leijn Lovesijn preleteli letmých 200 metrov za 9,96 sek a utvorili nový olympijský rekord. No Morelon s Trentinom boli nielen mimoriadne rýchli, ale aj takticky veľmi vyspelí a dokonale zohratí. V žiadnej zo siedmich jázd v Mexiku nenašli premožiteľov. V semifinále Jensen s Lovesijnom porazili Talianov Waltera Goriniho s Luigim Borghettim v troch vyrovnaných jazdách. Morelon s Trentinom si presvedčivo poradili s Belgičanmi. (Ich tandem tvorili Daniel Goens a Robert Van Lancker). Belgičania v súbojoch o bronz zabojovali a Talianov zdolali. Morelon s Trentinom nedopustili žiadne prekvapenie, čerstvých olympijských rekordérov Jensena s Lovesijnom v dvoch jazdách dvakrát porazili.

Súťaž v pevnom kilometri absolvovalo 32 cyklistov z rovnakého počtu krajín a priniesla nebývalú drámu. Časy boli pekelne rýchle a pretekárov na druhom až piatom mieste delilo iba 5 stotín sekundy ! Až sedemnásť jazdcov prekonalo olympijský rekord. Dán Niels Fredborg zajazdil výborne, časom 1:04,61 min vyrovnal svetový rekord. Zdalo sa, že tento výkon bude stačiť na zlato. Ale so štartovným číslom 24 vyrazil Pierre Trentin. Keď preťal cieľ, na tabuli svietil výkon 1:03,91, nový svetový rekord ! Trentin sa stal najúspešnejším cyklistom na olympiáde v Mexiku. V tandeme a pevnom kilometri získal zlato, v šprinte bronz. Fredborgovi pripadlo striebro, bronzový Poliak Janusz Kierkowski stratil na Fredborga iba dve stotiny sekundy.