Vo vyše storočnej histórii novodobých olympijských hier nenájdeme ani jediné, na ktorých by chýbali súťaže v cyklistike. Platí to iba pre sedem ďalších športov – atletiku, skoky do vody, šerm, gymnastiku, plávanie, vzpieranie a zápasenie. Moderná cyklistika je dynamický a zaujímavý šport, ktorý je pre divákov veľmi atraktívny. Počas olympijských bojov zvyknú byť hľadiská velodromov zaplnené, rovnako cesty, ktorými prechádza pelotón, sú lemované množstvom divákov. V súčasnosti sa v cyklistike na olympiádach bojuje o 18 sád medailí v rozmanitých disciplínach. Dlhé desaťročia mohli pod piatimi kruhmi „vďaka“ nezmyselným pravidlám súťažiť iba športovci s problematickým štatútom amatéra. Na olympjských hrách sa objavilo veľa budúcich cyklistických hviezd. Nejeden z neskôr legendárnych pretekárov sa v olympijskej súťaži nepresadil. Naopak, boli mnohí, pre ktorých bol úspech na olympiáde odrazovým mostíkom do sveta profesionálov a pamätných víťazstiev. Po konci studenej vojny celková politická klíma zásadne zlepšila, malo to pozitívny vplyv aj na šport. Už zhruba tri desaťročia sa na olympiáde stretávajú najlepší cyklisti sveta.
 
Čítate nový seriál, ktorý budeme v ôsmich dieloch publikovať do konca kalendárneho roka.
 
 
OH 1896 (Atény)
 
Na programe aj „otrocká“ dvanásťhodinovka
 
Na prvých novodobých Hrách štartovalo v cyklistike 19 jazdcov z piatich krajín. Aspoň jedna medaila sa ušla každej. Pravda, v tom čase mal nárok na medailu (striebornú) iba víťaz, športovci na druhom a treťom mieste nie. Až dodatočne pridelil Medzinárodný olympijský výbor medaily aj im.
 
V cestnej cyklistike sa konala iba jediná disciplína, ostatné prebiehali na dráhe. Trasa cestných pretekov jednotlivcov merala 87 kilometrov. Štartovalo sa z Atén, obrátka bola v mýtickom meste Marathon, cieľ v hlavnom meste. Súperilo sedem cyklistov, z toho päť Grékov, Nemec a Brit. Od štartu až do obrátky viedol Grék Konstantinidis, ale potom spadol a poškodil svoj bicykel. Kým dostal náhradný stroj, Brit Battel ho predbehol. Oboch postretol ďalší pád, v prípade Battela bol natoľko vážny, že klesol na tretie miesto. Predsihli ho Konstantinidis i Nemec August von Gődrich. Prvý menovaný preťal cieľ ako víťaz, nemeckého súpera predbehol o takmer 20 minút, tretí dorazil Battel.
 
Časovka jednotlivcov bola jednou z piatich dráhových disciplín, no zďaleka to nebola časovka, akú poznáme dnes. Pretekalo sa na 333 metrov, výstižnejšie označenie by azda bolo šprint jednotlivcov. Z ôsmich jazdcov bol najrýchlejší Francúz Paul Masson, za ním skončili so zhodným časom Grék Nikolopuolos a Rakúšan Schmal, ktorí museli v dodatočnej jazde bojovať o druhé miesto. Úspešnejší bol Grék, Schmal skončil tretí.
 
Ďalšia disciplína bola oficiálne nazvaná šprint mužov, ale mala veľmi ďaleko od tohto názvu. Súperilo sa na vzdialenosť dvoch kilometrov, teda šesť 333 – metrových okruhov. Najrýchlejší bol Francúz Paul Masson, o dve sekundy horší čas mal druhý Grék Nikolopoulos, tretí bol ďalší Francúz Léon Flameng.
 
Šesť jazdcov bojovalo na dráhe v pretekoch na 10 kilometrov, museli odšliapať 30 okruhov. Počas jazdy sa škaredo zrazili dvaja Gréci Konstantinidis a Kolettis. Prvý menovaný už po kolízii nepokračoval, Kolettis to skúšal, no zranenie mu nedovolilo dôjsť do cieľa. Znova vyhral Paul Masson, pred krajanom Flamengom a Rakúšanom Schmalom.
 
Desať borcov sa postavilo na štart pretekov na 100 kilometrov, lenže iba dvaja z nich úspešne dorazili do cieľa. Pri zrážke Kolettisa s Flamengom sa poškodil Grékov bicykel, ktorý musel byť opravovaný. Léon Flameng mal zhruba v polovici trasy tiež pád, ale opäť vysadol do sedla a vyhral. Kolettisovi pripadla druhá priečka.
 
Sedem jazdcov sa podujalo podstúpiť ozajstnú tortúru – dvanásťhodinové preteky. Štartovalo sa o piatej hodine rannej  Konečne sa dočkal statočný Adolf Schmal. Prešiel 314,997 kilometra a získal vytúžené prvenstvo. Len o jediný okruh za ním zaostal Brit Frederick Keeping. Iba oni dvaja namáhavé preteky zdarne dokončili.
 
 
OH 1900 (Paríž)
 
Budúci víťaz Tour de France neoslnil
 
Počet súťažiacich cyklistov oproti premiérovým Hrám výrazne narástol. Zúčastnilo sa ich 72 zo siedmich krajín – Belgicka, Česka, Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a USA. Na programe boli iba dve disciplíny. Status cyklistickej veľmoci potvrdilo Francúzsko. Zo šiestich medailí prenechalo súperom iba jedinú bronzovú.
 
Úvodnou disciplínou boli preteky na 2 kilometre. Už boje v rozjazdách boli vyrovnané, viacerí favoriti v nich vypadli. Z troch semifinálových jázd postúpili iba víťazi, tí si to rozdali o medaily. Francúzi Albert Taillandier a Fernard Sanz obsadili prvé dve miesta, bronz pripadol Američanovi Johnovi Henrymu.
 
Preteky na 25 kilometrov sa nekonali na ceste, ale na dráhe. Medzi účastníkmi figurovalo aj isté veľmi zaujímavé meno. Louis Trousselier v Paríži nevystúpil na stupne víťazov, ale v ďalších rokoch si vydobyl svetovú slávu. V roku 1905 vyhral celkovú klasifikáciu na Tour de France. Na najslávnejších pretekoch sveta dosiahol 13 etapových triumfov. Všetky tri medailové priečky obsadili Francúzi. Vyhral Louis Bastien s vyše dva a pol minútovým náskokom pred Louisom Hildebrandom, tretí Auguste Daumain stratil na víťaza presne štyri minúty.
 
 
OH 1904 (Saint Louis)
 
Olympiáda alebo majstrovstvá USA?
 
Napätá medzinárodná politická situácia, rusko – japonská vojna, ekonomická recesia. To všetko citeľne ovplyvnilo aj olympijské hry v St. Louis. Až štyri pätiny športovcov tvorili domáci reprezentanti. Počet cyklistických disciplín sa na tretích Hrách zvýšil, konkurencia bola slabšia. Štartovali výlučne Američania. Obrovská vzdialenosť dejiska olympiády od Európy, a s tým spojené vysoké cestovné náklady, znemožnili štart mnohým kvalitným cyklistom zo starého kontinentu. Marcus Hurley získal štyri prvenstvá, Burton Downing dvakrát vyhral, trikrát bol druhý, raz tretí. Vzdialenosti, na ktoré sa súťažilo, boli stanovené v míľach. Súperilo sa na štvrtinu, tretinu, polovicu míle, okrem toho aj na jednu, dve, päť a dvadsaťpäť míľ. Nezvyčajne vysokým počtom disciplín akoby chceli organizátori vopred zabezpečiť americkým cyklistom čo najviac medailí.
 
 
OH 1908 (Londýn)
 
Anglický Londýn pôvodne nemal byť dejiskom olympiády v roku 1908. Bol dodatočne určený ako náhrada za taliansky Rím. V roku 1906 došlo ku katastrofickej erupcii sopky Vezuv. Okrem množstva ľudským obetí spôsobila aj obrovské materiálne škody. Talianska vláda musela vynaložiť miliardy na nápravu škôd, olympiáda bola logicky až druhoradá. Britská metropola bola zrejme jediným mestom na svete, schopným v tak krátkej časovej lehote pripraviť olympiádu. Londýnske hry boli absolútne najdlhšími v celej histórii, trvali šesť mesiacov a štyri dni.
 
Priebeh cyklistických súťaží skomplikoval vytrvalý dážď, voda zaplavila aj dráhu. Tá merala 660 yardov, organizátori ju provizórne vybudovali okolo pôvodnej atletickej na štadióne White City. Vzdialenosti boli vytýčené aj v yardoch (preteky na 660 yardov a stíhačka družstiev), zvyšné disciplíny v metrickej sústave. V štartovnej listine figurovalo spolu 97 jazdcov z jedenástich krajín – Belgicka, Kanady, Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Grécka, Talianska, Holandska, Južnej Afriky, Švédska a USA. Tradičné cyklistické veľmci ovládli poradie krajín podľa medailovej úspešnosti. Veľká Británia bola jasne najlepšia so ziskom piatich zlatých, troch strieborných a jednej bronzovej medaily, druhé Francúzsko si vybojovalo jednu zlatú a po dve strieborné a bronzové.
 
Prvou disciplínou bol šprint na jedno kolo, teda 660 yardov. Kvalifikačný kľúč bol neúprosný, zo šestnástich rozjázd postúpili iba víťazi, pričom v štyroch rozjazdách súperili dvaja,
v desiatich traja a v dvoch dokonca štyria jazdci. Semifinále určilo štyroch borcov, ktorý vo finálovej jazde bojovali o medaily. Prvenstvo pripadlo Victorovi Johnsonovi (Veľká Británia), druhý skončil Francúz Émile Demangel, tretí Nemec Karl Neumer, štvrtý ďalší Brit Daniel Flynn.
 
Ďalšou vzdialenosťou bolo 5 000 metrov, zo siedmich rozjázd sa dostali do finále iba borci na prvých priečkach. Pritom v jednej z nich štartovalo až sedem jazdcov, v ďalšej dokonca až deväť. Finále bolo tvrdým súbojom šiestich cyklistov. Výborný výkon podali Francúzi, druhý bol Maurice Schilles, tretí André Auffray, štvrtý Émile Marechal. Ale zlato im vyfúkol Brit Benjamin Jones.
 
V rozjazdách na 20 kilometrov zvolili organizátori zložitý a neprehľadný systém postupujúcich jazdov. Do finále sa prebojoval šesť víťazov plus traja ďalší, ktorí v troch najrýchlejších rozjazdách dokončili najviac kôl na vedúcej pozícii. Finále bolo nemilosrdným bojom deviatich borcov, v ktorom okrem rýchlosti rozhodovali aj tvrdé lakte. Prvé dve miesta pripadli Britom, vyhral Clarence Kingsbury pred Benjaminom Jonesom, tretí dorazil do cieľa Belgičan Joseph Werbrouck. Na delenom piatom mieste skončil Francúz Octave Lapize, na ktorého ale čakala v Londýne v inej disciplíne bronzová medaila. Lapize sa stal slávnym po celkovom víťazstve na Tour de France v roku 1910, bol aj trojnásobným víťazom slávnych jednorazoviek Paríž – Roubaix a Paríž – Brusel. Žiaľ, jeho životná púť sa skončila veľmi skoro. V 1. svetovej vojne bol pilotom stíhačky a zahynul po zostrelení jeho stroja. Nemal ešte ani 30 rokov.
 
Súťaž na jeden kilometer mala skutočne kuriózny záver. Každá z rozjázd mala časový limit 1 minúta a 45 sekúnd a cyklisti ho s výnimkou jednej zakaždým zvládli. No vo finále sa vo veľkom taktizovalo a prenieslo sa to aj do času. Jazdci prekročili časový limit, a tak rozhodcovia všetkých pretekárov diskvalifikovali. Nemohli teda ani udeliť medaily.
 
Najdlhšou vzdialenosťou, na ktorú sa súťažilo, bolo 100 kilometrov. Najlepší jazdci ju museli zvládnuť až dvakrát v priebehu troch dní. V dvoch semifinálových jazdách dosiahol najlepší čas Brit Leon Meredith, ale finále nedokončil. Aj teraz stáli na dvoch najvyšších stupňoch Briti, prvý bol Charles Barlett, druhý Charles Denny. Tretie miesto ukoristil Francúz Octave Lapize.
 
Aj súboje tandemov mali stanovený časový limit. Trasu dvoch kilometrov museli dvojice zvládnuť pod 4 minúty. Vo finále mali početnú prevahu jazdci Veľkej Británie, no nedokázali ju využiť. Francúzsky tandem André Auffray, Maurice Schilles už v rozjazdách naznačil svoj potenciál. Vo finále ho potvrdil a odmenou bolo olympijské zlato. Britské dvojice Frederick Hamlin a Horace Johnson získali striebro, Colin Brooks a William Isaacs bronz.
 
Stíhacie preteky družstiev boli podobné, ako ich poznáme dnes. Tímy štartovali na opačných stranách oválu, určujúci bol dojazd tretieho člena tímu, no vzdialenosť predstavovala iba 1980 yardov, teda 1810,5 metra, namiesto dnešných 4 000 metrov. V rozjazdách bolo najrýchlejšie britské kvarteto Benjamin Jones, Clarence Kingsbury, Leon Meredith, Ernest Payne. Vo finále svoj čas ešte vylepšili na 2,18,6 min. Strieborných Nemcov (Max Gőtze, Rudolf Katzer, Hermann Martens, Karl Neumer) porazili o rovných 10 sekúnd.
 
 
OH 1912 (Štokholm)
 
V cieli o tri a pol hodiny za víťazom!
 
Len jedna jediná disciplína bola v programe piatych olympijských hier v Štokholme. Vôbec sa nejazdili dráhové súťaže, stalo sa to jediný raz v histórii. Časovka jednotlivcov bola vytýčená na trase, dlhej závratných 315 kilometrov. Jazdci štartovali v dvojminútových intervaloch, konečné časy sa rátali do individuálneho hodnotenia, ale tiež do súťaže družstiev. Štyri najlepšie časy reprezentantov rovnakej krajiny sa sčítali, celkový čas bol určujúci pre súťaž družstiev. Celkovo súperilo 123 cyklistov zo šestnástich krajín. Olympijským víťazom sa stal Rudolph Lewis z Juhoafrickej republiky, necelých 9 minút zaostal druhý Brit Frederick Grubb, tretí Američan Carl Schutte stratil 10 minút. O náročnosti pretekov svedčí aj fakt, že posledný klasifikovaný pretekár, Alexis Michels (Francúzsko), na 94. mieste, dorazil so stratou viac než 3 a pol hodiny na víťaza! V súperení družstiev bolo najlepšie Švédsko, vyťažilo z vyrovnanosti svojho kvarteta. Druhí Briti mali sice druhého i štvrtého jazdca absolútneho poradia, lenže zvyšní dvaja borci výrazne zaostali. Tretí skončili Američania.
 
 
OH 1920 (Antverpy)
 
Železničný prejazd mu vzal štyri minúty
 
Na olympiáde v roku 1920 už súťažili aj ženy, no cyklistika stále zostávala doménou mužov. Súťažilo sa v dvoch cestných a štyroch dráhových disciplínach. Prvýkrát bolo zaradených do progamu 50 kilometrov na dráhe. Ako sa stávalo tradíciou, najúspešnejšou krajinou bola Veľká Británia. Jazdci z ostrovov získali jednu zlatú, tri strieborné a jednu bronzovú medailu. Druhou najúspešnejšou krajinou sa stalo Švédsko, treťou Holandsko. Celkovo sa predstavilo 103 cyklistov zo štrnástich krajín. Ich zoznam – Austrália, Belgicko, Kanada, Československo, Dánsko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Juhoafrická republika, Švédsko, USA.
 
Veľkú pozornosť pútala časovka jednotlivcov, novinári ju označili za „preteky pravdy“. Trasa merala 175 kilometrov, pre jazdcov znamenala extrémnu záťaž. Už niekoľko rokov boli v tom čase známe aj prehadzovačky, no na olympiáde mali všetci cyklisti iba jediný prevod. Do konečných výsledkov zásadne prehovorili aj rozhodcovia. Oficiálny víťaz, Harry Stenqist (Švédsko) mal pôvodne až tretí najlepší čas. Po dojazde však rozhodcovia dodatočne zohľadnili aj vynútené zastávky. Viackrát museli cyklisti čakať na železničných prejazdoch, kým neprešiel vlak a závory sa nezdvihli. Podľa oficiálnych meraní stratil Stenqist až 4 minúty a jednu sekundu. Po odrátaní tohoto času bol Švéd najlepší a získal titul olympijského víťaza. Pôvodne prvý Juhoafričan Henry Kaltenbrunn ešte stihol kratučkú oslavu víťazstva, potom sa dozvedel nepríjemnú novinu. Stenqist bol po odrátaní zdržania lepší o necelú minútu a pol. Kaltenbrunn získal „iba“ striebro. V súboji družstiev sa zopakoval systém z predchádzajúcej olympiády. Súčet časov prvých štyroch jazdov jednej krajiny dával sumárny čas družstva. Francúzske kvarteto vyhralo s prevahou, ich štvrtý borec v cieli bol celkovo štrnásty. Francúzi nechali druhých Švédov za sebou o takmer 6 a pol minúty, tretí boli Belgičania.
 
V šprinte sa na najvyšší stupienok postavil Holanďan Maurice Peeters. V rozjazdách sa nevyhol prehre, no vo finálovej jazde, napriek početnej prevahe dvoch Britov, suverénne vyhral. Na pódiu ho doplnili Horace Johnson a Harry Ryan. Preteky na 50 kilometrov sa stali korisťou Belgičana Henryho Georgea. Podal pozoruhodný výkon, celú trasu zdolal priemernou rýchlosťou vyše 39 km / hod. Súťaž tandemov na 2000 metrov bola pre divákov atraktívna. Postupový kľúč bol tvrdý, zo štyroch jázd postúpili do semifinále iba víťazi. Aj malé zaváhanie, či technická chybička znamenali koniec. Porazení semifinalisti sa stretli v súboji o bronz, úspešnejší boli Holanďania Piet Ikelaar a Frans de Vreng. Vo finále dominovali Briti Harry Ryan a Thomas Lance, pre Juhoafričanov Williama Smitha a Jamesa Walkera zostalo striebro.
 
Stíhačka družstiev na 4 kilometre priniesla pre divákov vzrušujúce súboje. Osem štvorčlenných tímov (každý z inej krajiny) si to rozdalo najprv v štvrťfinálových jazdách. Víťazi postúpili do semifinále, porazení skončili. Na najvyšší stupienok sa postavili členovia talianskeho družstva – Arnaldo Carli, Ruggero Ferrario, Franco Giorgetti, Primo Magnani. Získali zlaté medaily, keď vo finále sice zaostali o štyri desatinky sekundy za Britmi, ale po proteste im rozhodcovia prisúdili víťazstvo.
 
 
OH 1924 (Paríž)
 
Časovka jednotlivcov merala 188 kilometrov
 
Po „debute“ v roku 1920 sa olympiáda v roku 1924 vrátila do Paríža. Následky 1. svetovej vojny boli v Európe strašné, mnoho miest bolo zničených. Paríž zvládol organizáciu výborne. V cyklistike sa, rovnako ako na posledých Hrách, súťažilo v dvoch cestných a štyroch dráhových disciplínach. Dráhových 50 kilometrov zažilo svoju derniéru, táto disciplína bola na programe poslednýkrát v histórii.
 
Aj na parížskych Hrách zostal zachovaný formát časovky jednotlivcov. Súperilo 71 cyklistov z 22 krajín, trasa bola dlhá 188 kilometrov a cieľ bol na olympijskom štadióne. Na dojazd boli zvedavé tisíce divákov. Domáci fanúšikovia mohli byť spokojní, po bravúrnom výkone získal zlato Francúz Armand Blanchonnet. Na druhého Belgičana Henriho Hoevenaersa „nahnal“ takmer 10 minút. Tretí bol ďalší domáci cyklista René Hamel. Už tradične stanovoval súhrnný čas štyroch najlepších jazdcov každej krajiny poradie v súboji družstiev. Excelovali Francúzi, druhých Belgičanov zdolali o takmer 17 minút, tretích Švédov predstihli o vyše 29 minút! Zostava víťazov – Armand Blanchonnet, René Hamel, Georges Wambst, André Leducq, v tomto poradí obsadili prvé, tretie, ôsme a deviate miesto v súboji jednotlivcov. André Leducq mal v tom čase len 20 rokov a čakala ho skvostná profesionálna kariéra. Jej vrcholom boli dve celkové víťazstvá na Tour de France (v rokoch 1930 a 1932) a 25 etapových triumfov na najprestížnejších pretekoch sveta.
 
V šprinte na letmých 200 metrov organizátori rozlosovali 31 pretekárov do dvanástich rozjázd, do ďalších bojov priamo postupovali iba víťazi. No porazení dostali ešte jednu šancu, v repasáži si mohli vybojovať miestenku do štvrťfinále. Po štvrťfinálových jazdách prišli ďalšie repasáže, no v nich zo štyroch jazdcov postúpil do semifinále iba prvý. V troch semifinále štartovalo spolu 9 cyklistov, do rozhodujúceho boja o medaily sa prebili opäť iba víťazi. Vo finále potvrdil skvelú formu Francúz Lucien Michard, striebro získal Holanďan Jacob Meijer, bronz Jean Cugnot (Francúzsko). Nový olympijský víťaz získal prvenstvo absolútne zaslúžene, nastúpil na štyri jazdy a v každej obsadil prvé miesto.
 
V súbojoch tandemov na letmých 200 metrov účinkovalo len päť dvojíc. Vo finále bojovali o medaily Lucien Choury, Jean Cugnot (Francúzsko), Edmund Hansen, Willy Hansen (Dánsko) a Gerard Bosch van Drakestein, Maurice Peeters (Holandsko). Po štarte krátko viedli Holanďania, no potom nečakane neudržali optimálnu stopu, zmenili smer jazdy a prepadli sa až na tretie miesto. Francúzi potom išli do čela a šancu už nepustili. Získali zlato, Dáni striebro. Po pretekoch poskytol originálne vysvetlenie holandského skratu Bosch van Drakestein. Vraj jeho partner si doprial pred finálovým súbojom poriadnu dávku koňaku…
 
Stíhačka družstiev vyzerala presne tak ako dnes, štvorčlenné tímy mali čo najrýchlejšie zdolať 4 000 metrov. Vélodrom de Vincennes mal dráhu dlhú presne 500 metrov, znamenalo to teda osem okruhov. V rozjazdách sa predstavilo 10 družstiev, do semifinále sa prebojovali kvartetá Talianska, Belgicka, Poľska a Francúzska. Najprv Taliani eliminovali Belgičanov, keď víťazi dosiahli vynikajúci čas 5:12,0 min. V druhom súboji to bolo dlho veľmi vyrovnané, no napokon trochu prekvapujúco Poliaci porazili Francúzov a postúpili do súboja o zlato. Bronz si na úkor Francúzov vybojovali Belgičania, finále bolo jednoznačnou záležitosťou skvelých Talianov. Poliakov zdolali o 8 sekúnd. Angelo de Martino, Alfredo Dinale, Aurelio Menegazzi a Francesco Zucchetti potvrdili, že „squadra azzura“ bola naozaj najlepšia.
 
 
OH 1928 (Amsterdam)
 
Henry Hansen po skvelom sóle „zlatý“
 
Po dvoch neúspešných kandidatúrach to Amsterdamu do tretice vyšlo. Olympijské hry 1928 sa konali v holandskej metropole. Boli zorganizované na vysokej úrovni. V cyklistike súťažilo 149 športovcov z 27 krajín. O medaily sa bojovalo v dvoch dráhových a štyroch cestných disciplínach.
 
V stíhačke družstiev na 4 kilometre sa predstavilo 12 tímov. Uskutočnili sa dve kolá rozjázd, do rozhodujúcich súbojov o medaily sa prebili tímy Talianska, Veľkej Británie, Holandska a Francúzska. Semifinálové jazdy určili za finalistov Talianov a Holanďanov, o bronz bojovali Briti a Francúzi. Vo finále Taliani potvrdili skvelú formu, svojich súperov zdolali o takmer 5 sekúnd kvalitným časom 5:01,8 min. Vyhrali všetky štyri jazdy, do ktorých nastúpili. V jazde o bronz uspeli reprezentanti Veľkej Británie.
 
V šprinte na letmých 200 metrov prebehlo až päť kôl, po ktorých boli známi ašpiranti na medaily. Dvaja cyklisti sa prebojovali bez prehry až do finále, boli to Francúz Roger Beaufrand a Holanďan Antoine Maizairac. V strhujúcom boji o zlato tesne vyhral Beaufrand, bronz patril Dánovi Willymu Hansenovi, štvrtý skončil Nemec Hans Bernhardt.
 
V súťaži tandemov boli diváci svedkami napínavého vyvrcholenia. Britský pár John Sibbit, Ernest Chambers vo finálovej jazde razantne nastúpil a zdalo sa, že víťazstvo mu neujde. Ale Holanďania Bernhard Leene, Daan van Dijk vyvinuli obrovskú rýchlosť a v záverečných metroch sa predsa dostali o pár centimetrov pred súperov. V súboji o bronz porazili Nemci Hans Bernhardt, Karl Kőther taliansky tandem Adolfo Corsi, Francesco Malatesta.
 
V súťaži na pevný kilometer mohol každú krajinu reprezentovať iba jeden cyklista. Hlavne pre veľmoci to znamenalo, že viacerí silní jazdci neštartovali. Pre umiestnenie bol rozhodujúci čas, ktorý borci dosiahli v jedinej jazde. Najrýchlejší bol Dán Willy Hansen, striebro získal Holanďan Gerarg Bosch van Drakestein, bronz Austrálčan Dunc Gray.
 
Cestné preteky jednotlivcov sa stali exhibíciou Dána Henryho Hansena. Vydal sa na sólovú jazdu, svoj únik korunoval skvelým víťazstvom. Strieborného Brita Franka Southalla nechal za sebou o 7:48 min, bronzový Švéd Gősta Carlsson mal manko 12:59 min! Časy troch najlepších jazdcov každej krajiny sa zrátali, sumárny čas stanovil poradie v súťaži družstiev. O prvenstve Dánov rozhodol mimoriadny výkon Hansena, druhí boli Briti, tretí Švédi.
 
 
OH 1932 (Los Angeles)
 
Šetrenie síl sa Grayovi vyplatilo
 
Celosvetová hospodárska kríza sa podpísala aj pod nízku účasť športovcov na desiatych olympijských hrách v Los Angeles v roku 1932. Oproti prechádzajúcim Hrám v Amsterdame bol počet účastníkov iba polovičný. Aj v cyklistických súťažiach chýbali mnohí vynikajúci jazdci, štartovalo len 66 borcov z trinástich krajín.
 
Cestné preteky jednotlivcov boli prakticky časovkou na 100 kilometrov. Preteky sa niesli v znamení dominancie Talianov, ktorí obsadili prvé dve miesta. Vyhral Attilio Pavesi pred Gugliemom Segatom. Na stupni víťazov ich doplnil Švéd Bernhard Britz. „Squadra azzura“ suverénne vyhrala aj súťaž družstiev, dvoch už spomínaných medailstov doplnil celkovo štvrtý Giuseppe Olimo. Taliani predstihli druhých Dánov o takmer 11 minút, tretím Švédom chýbalo na striebro iba 22 sekúnd.
 
V stíhacích pretekov družstiev na 4 000 metrov štartovalo iba päť tímov, časy v kvalifikácii určili semifinalistov. Vypadli jasne najslabší Američania. Hneď v prvej jazde excelovali Taliani. Marco Cimatti, Paolo Pedretti, Alberto Ghilardi, Nino Borsari prekonali olympijský rekord časom 4:52,9 min a súperom vyslali jasný signál. V semifinále Taliani zdolali Kanadu o takmer 10 sekúnd, ich súpermi vo finále boli Francúzi, ktorí porazili Britov. Bronz získali Briti po víťazstve nad Kanadou, finále bolo dôstojný vyvrcholením súťaže. Taliani zajazdili skvelo, za svojím čerstvým olympijským rekordom zaostali iba o jednu desatinu sekundy a získali zlaté medaily.
 
Šprint na letmých 200 metrov ponúkol napínavé predstavenie. Z troch trojčlenných rozjázd postúpili prví dvaja jazdci, neúspešní ešte mali šancu na reparát v repasáži. Od štvrťfinále sa už uplatnil KO systém, porazený borec skončil. Rozhodovala jediná jazda, každá chybička mohla znamenať vyradenie. Iba dvaja borci prešli kvalifikáciami bez porážky, logicky sa teda stretli až vo finále. Už súboje semifinalstov priniesli dramatickú zápletku. Najprv sa Talian Pellizzari postavil proti Holanďanovi Jacobusovi van Egmondovi. Pellizzari si zvolil dlhý špurt, no nepochodil. Van Egmond sa jeden a pol okruhu vyviezol za súperom, potom tvrdo nastúpil a pomerne ľahko vyhral. Potom si to rozdali Austrálčan Dunc Gray a Francúz Louis Chaillot, v krásnom súboji rozhodli v prospech Chaillota centimetre. Neskôr Gray nenastúpil do jazdy o bronz. V médiách sa uvádzali dve verzie. Podľa prvej to Gray urobil na protest proti neregulárnemu súboju s Chaillotom, podľa druhej sa chcel sústrediť na pevný kilometer, keďže obe disciplíny časovo kolidovali.  
 
Prvýkrát na olympiáde sa finále šlo na dve víťazné jazdy. Súboje Holanďana Jacobusa van Egmonda a Francúza Louisa Chaillota stáli za to, divákom ponúkli strhujúcu drámu. Prvú jazdu získal pre seba Chaillot o centimetre. Rozhodcovia ešte nemali k dispozícii detailnú cieľovú fotografiu, mnohí priami svedkovia prisúdili víťazstvo Holanďanovi. Van Egmond však nepodal protest, ale sústredil sa na ďalší súboj. Vyhral ho pomerne presvedčivo o dĺžku bicykla, získal tým psychickú výhodu. V rozhodujúcej jazde si zvolil prekvapujúcu taktiku. Celú jazdu odšliapal na nevýhodnej vedúcej pozícii, no zachytil nástup súpera a nepustil ho pred seba. Olympijským víťazom sa tak stal van Egmond.
 
Konkurencia v súťaži tandemov nebola taká tvrdá ako v iných disciplínach, štartovalo len päť dvojíc. Zlato si vybojovali Francúzi Maurice Perrin a Louis Chaillot, striebro patrilo Britom Ernestovi a Stanleymu Chambrsovcom. Bronz získali Dáni Harald Christensen, Willy Gervin.
 
Pevný kilometer sa stal korisťou už spomínaného Austrálčana Dunca Graya. Vyplatilo sa mu teda šetrenie síl, namiesto bronzu v šprinte získal zlato za skvelú jazdu, korunovanú novým olympijským rekordom. Aj druhý Jacques van Egmond a tretí Francúz Chcerles Rampelberg atakovali najlepší čas olympijskej histórie. Austrálčana Graya krajana aj dodatočne ocenili. O vyše 60 rokov neskôr na jeho počesť pomenovali krásny cyklistický velodrom, postavený pre olympijské hry v Sydney, Velodrom Dunca Graya.
 
 
OH 1936 (Berlín)
 
Zmanipulovaní arbitri poslúžili nacistom
 
V Berlíne bola účasť oproti predchádzajúcej olympiáde bohatšia takmer trojnásobne. Metropola nacistického Nemecka bola hlavne pre európskych športovcov oveľa dostupnejšia než zaoceánska destinácia. Aj nemecká propaganda, ktorá sľubovala najlepšie Hry všetkých čias, zabrala. Štartovalo 175 cyklistov z 30 krajín.
 
Cestné preteky jednotlivcov mali prvýkrát na olympiáde masový štart všetkých zúčastnených cyklistov. Dĺžka trate bola stanovená na 100 kilometrov. Zmena potešila hlavne divákov, ktorí mali prehľad o tom, ktorí jazdci bojujú o víťazstvo. Všetky tímy pozostávali zo štyroch borcov, pre súťaž družstiev boli dôležité cieľové časy troch najlepších. Ich sumárna hodnota určovala konečné poradie tímov. Do cieľa dorazil celý pelotón pohromade, časové rozdiely medzi jazdcami boli minimálne. Premietlo sa to aj do klasifikácie družstiev, v ktorej o poradí rozhodovali doslova desatinky sekundy. Najlepším z jednotlivcov bol Francúz Robert Charpentier, tesne za ním preťal cieľ jeho krajan Guy Lapébie, tretí bol Švajčiar Ernst Nievergeit. Odstup tretieho od prvého bol zanedbateľných 8 desatín sekundy! Azda ešte kurióznejšie boli výsledky družstiev. Po sčítaní časov najlepších troch jazdcov každej krajiny vyhrali Francúzi o 4,2 sekundy pred Švajčiarmi,tretí Belgičania stratili na striebornú pozíciu mikroskopických 0,6 sekundy…
 
Už pred pretekmi v stíhačke družstiev boli za hlavných ašpirantov na zlato považovaní Francúzi. Mali družstvo nabité silnými individualitami. Lídrom bol Robert Charpentier, ktorý v Berlíne vyhral cestné preteky jednotlivcov. Byť špičkovým pretekárom v stíhačke i v stokilometrových pretekoch na ceste, to je vzácnosť. Taliani boli trochu v ich tieni, aj keď história vravela pre nich. Na štyroch posledných olympiádach nepoznali stíhacie preteky iného víťaza ako – Taliansko. Na štarte bolo trinásť družstiev,  tvrdé eliminačné boje stanovili semifinálové dvojice. Francúzi sa najprv stretli s Nemeckom. Na domácej pôde boli Nemci maximálne odhodlaní a motivovaní, no na dráhe sa ukázalo, ako výrazne za Francúzmi zaostávajú. Rozdiel v cieli predstavoval priepastných 12 sekúnd! Druhé semifinále bolo vyrovnané, Taliani v ňom tesne predstihli tím Veľkej Británie. Finále bolo skutočným vyvrcholením. Prvých päť kôl bol rozdiel medzi oboma tímami tesný, v druhej časti pretekov však Francúzi vystupňovali tempo a v cieli bol ich náskok výrazný – celých šesť sekúnd. Nemci napokon zostali bez medaily. Briti si tesným víťazstvom prisvojili bronz.
 
Spolu dvadsať cyklistov vstúpilo do bojov o medaily v šprinte jednotlivcov. Víťazi rozjázd postupovali ďalej, porazení mali ešte šancu v repasáži. Od štvrťfinálových kôl platil vyraďovací systém. Obidve semifinálové jazdy boli dramatické. V prvej Nemec Toni Merkens predstihol Taliana Benedetta Polu o dĺžku bicykla, v druhej bol Holanďan Arie van Vilet v cieli pred Francúzom Louisom Chaillotom zhruba o meter. Finále tak bolo súbojom dvoch najlepších šprintérov tých čias. Semifinále a finále sa šlo na dve víťazné jazdy a vzrušenia v nich bolo až priveľa. V prvej jazde Merkens viedol až do posledného oblúka dráhy, potom van Vilet vyvinul enormnú rýchlosť. Určite by bol súpera predstihol, ale Merkens mu bezohľadne a zjavne proti pravidlám skrížil cestu. Van Vilet podal protest a jury sa začala radiť. No ešte pred jej rozhodnutím prebehla aj druhá jazda, ktorú vyhral Merkens. Verdikt rozhodcov, týkajúci sa prvej jazdy, bol škandalózny. Arbitri pripustili, že Merkens porušil pravidlá, no nediskvalifikovali ho, iba mu udelili pokutu 100 ríšskych mariek. Niečo také sa nikdy v histórii cyklistiky nestalo. Rozhodcovia bezpochyby konali pod tlakom nacistických pohlavárov, ktorí chceli vidieť na najvyššom stupni Nemca. Za každú cenu.
Van Vilet v nasledujúcich rokoch dokázal že je najlepší šprintér na svete. Pár týždňov po olympiáde získal titul amatérskeho majstra sveta, po prestupe k profesionálom získal trikrát (v rokoch 1938, 1948 a 1953) zlato na svetovom šampionáte.
 
V tandemoch štartovalo 11 párov, do semifinále sa prebojovali favoriti. Ako prví sa do boja o zlato nominovali Ernst Ihbe, Carl Lorenz (Nemecko), keď tesne porazili Francúzov Pierrea Georgeta a Georgesa Matona. Semifinálové víťazstvo Holanďanov (Bernhard Leene, Henk Ooms) nad Talianmi (Carlo Legutti, Bruno Loatti) bolo o čosi výraznejšie. V dvoch finálových jazdách potvrdili Nemci status najlepšieho svetového tandemu. Francúzom nedali šancu a obe jazdy s prehľadom vyhrali. Bronz pripadol Francúzom.
 
V súbojoch na pevný kilometer súperilo 19 jazdcov, každá krajina mohla postaviť len jediného cyklistu. O poradí rozhodol čas. Holanďan Arie van Vilet musel rýchlo stráviť nespravodlivú prehru zo šprintu. Už nasledujúci deň ho čakala ďalšia súťaž. Van Vilet dokázal, že je výnimočným cyklistom, ale aj to, že má pevné nervy. Nikto nedosiahol lepší čas, Viletových 1:12,0 min znamenalo zlatú medailu, a aj olympijský rekord. Pierre Georget
(Francúzsko) zaostal o 8 desatín sekundy,  tretí Rudolf Karsch (Nemecko) o 1,2 sekundy.