Vyzerá ako Anthony Hopkins, mínus tridsať rokov, plus jemný šmrnc Guya Ritchieho. Srdce má väčšie ako Brad Pitt a Bono Vox dokopy a humor drsnejší ako Monty Python na vrchole kariéry. Ako jazdec vyhral štyrikrát domáci šampionát či deväť etáp na Tour de France. Viac ako tri roky vedie belgický Pro tím Omega Pharma - Quick-Step od jedného víťazstva k druhému. Tréner a športový riaditeľ najelitnejších cyklistov sveta, Tom Steels, v exkluzívnom interview pre Cycling-Info.sk. Pôvodne sme ho zverejnili v apríli 2014. Tieto Vianoce sme ho znova vytiahli na titulku, keďže skrýva mnoho nadčasových myšlienok.
 
 
Si zaslúžilý šprintér, ktorý dnes koučuje a pretekmi sprevádza špičkových jazdcov. Ktorá z cyklistických pozícii, čo si dosiaľ vyskúšal, je najťažšia?

Ako pretekár som musel v prvom rade prinášať výsledky a neustále dokazovať svoje kvality. Pritom som klasicky zápasil s bolesťou, prispôsoboval sa neraz čudnej tímovej taktike a snažil sa bojovať s vonkajšími elementmi, nad ktorými som beztak nemal kontrolu. A hoci som mal pomoc zo strany tímu, v konečnom dôsledku bolo aj tak všetko na mne. Ako športový riaditeľ a rovnako tréner mám v porovnaní s jazdcom oveľa väčšiu pohodu. Už to nie som ja, kto je na súťaži ten najdôležitejší článok. Už to nie som ja, kto je toľko na očiach. Už som to ja, kto má pod palcom veľa vecí. Zrátané a podčiarknuté, pretekár to má ťažšie. Oveľa.
 
 
Prečo sa potom toľko chalanov pohráva so zradnou myšlienkou stať sa cyklistom?

Pre pretekárov, respektíve potenciálnych jazdcov, je na cyklistike príťažlivý úspech založený na tom najjednoduchšom princípe - bez práce nie sú koláče. Ten, kto nedrie, nemá šancu niekam to dotiahnuť. V tomto smere je cyklistika veľmi jasný a spravodlivý šport. Ďalším lákadlom je pocit kolegiality a tímovej družnosti. Skrátka, pred štartom a po dojazde je cyklistika veľmi príjemný šport.
 
 
Neboli práve tvoje pohnútky iné? Neposadil si sa na bicykel preto, aby si dal demonštratívne košom tomu úbožiatku, tvojmu poníkovi Raketovi?

Bože môj, áno, je to pravda! (smiech) Raket nebol ochotný nosiť ma na chrbte tak ako mojich starších bratov. No musím ťa ubezpečiť, že to nemalo nič spoločné s mojou váhou. Vyslobodenie z mizérie som našiel až na sedadle BMX. Z bicykla som spočiatku tiež veľa padal. No tieto pády aspoň boli v mojej réžii a nezáviseli čisto od dotyčného podo mnou. (smiech)
 
 
Prvé pády na BMX asi dávali tušiť, že najfrekventovanejším výrazom v slovníku cyklistu je „bolesť“. Čo ťa dokázalo udržať pri športe charakterizovanom fyzickými mukami?

Cyklistike som prepadával postupne. Priebeh bol nasledovný: Prvé preteky - z cieľa som šiel rovno do postele, pretože som v živote necítil takú strašnú únavu. Druhé preteky - drsný pád a všade samá krv. Nejakým zázrakom ma to neodradilo, ale povzbudilo bojovať ďalej a trénovať ešte tvrdšie. Tretie preteky - nemyslel som na nič iné než na to, kedy konečne uvidím cieľovú pásku. Štvrté preteky - na vlastné prekvapenie som skončil na výbornom šiestom mieste a dostával jeden kompliment za druhým. A o mojom zapredaní sa športu na dvoch kolesách bolo rozhodnuté.
 
 

Steels-Tom-tdf-vitaz
Tom Steels vyhráva 21. etapu Tour de France 1998 na Champs-Élysées

 
 
Takže to bolo celé o egu?

Nie tak úplne. Cyklistika pre mňa nebola len o dobrom pocite z pekného umiestnenia a o povzbudivých pochvalách zo strany okolia. S každým jedným tréningom som sa zlepšoval a zapáčil sa mi ten svet súťaženia, v ktorom sa vyhrávalo v priamej úmere k vynaloženému úsiliu. Neodvolateľne ma cyklistika chytila za srdce až keď som ako tínedžer začal súťažiť v juniorských kategóriách. Sú to tie najspravodlivejšie preteky, pretože súperíte len s ľuďmi, ktorí sú buď vaši rovesníci alebo sú od vás maximálne o rok starší. Takže ktokoľvek sa postaví na štart, má reálnu šancu získať medailu. Bolo to veľmi príjemné a motivujúce obdobie. Na základe úspechov som sa potom posúval ďalej, až som na niekoľko rokov zakotvil medzi profesionálmi.

 

 
Životnosť profesionála trvá pri ideálnej konštelácii hviezd dvadsať rokov. Aké vyhliadky majú jazdci, ktorí sa okolo štyridsiatky lúčia s kariérou?

Čaká ich jeden z najnáročnejších momentov, kedy musia zoskočiť z bicykla späť na zem a privyknúť si na bežný život. Jazdci fungujú v hermeticky uzavretom, niekedy až nereálnom, svete. Takže, keď sa dostanú na koniec kariéry, musia prejsť kompletným reštartom a pochopiť, že dvom kolesám, energetickým nápojom a večnému cestovaniu, pri ktorom sa netreba starať ani len o check-in, je navždy koniec. Je to tvrdá lekcia. Niektorým pretekárom sa podarí prehodiť výhybku pomerne rýchlo a hladko, no väčšina cyklistov pri návrate do obyčajnej každodennosti dosť trpí. A žiaľ, netrvá to krátko.
 
 
Aký slzavý film pripomínal tvoj návrat do takzvaného normálneho života?

Tak taký film ešte nenakrútili! (smiech) V podstate som si prešiel všetkým, čo spomínam vyššie. Mal som tridsaťsedem rokov a zrazu som si musel hľadať nové životné uplatnenie. Našťastie, agónia napokon netrvala celú večnosť. Čoskoro som dostal ponuku stať sa komentátorom v jednej belgickej televízii, potom trénovať cyklistov a napokon som posilnil rady OPQS.
 
 

Steels-Tom-komentator
Tom Steels komentuje preteky pre televíziu Sporza (foto: archív Sporza)

 
 
V belgickom klube robíš dokonca dva džoby súčasne. Zastávaš funkciu športového riaditeľa a trénera. V čom sa tieto pracovné náplne líšia a v čom sa prelínajú?

V podstate robím podobné veci, len raz je to pred oponou a inokedy v zákuslisí. V rámci oboch funkcii mám na starosti kontakt s jazdcami, logistiku príprav a potom aj samotných pretekov. Ako športový riaditeľ vymýšľam tímovú taktiku, na súťažiach šoférujem mechanické auto, po dojazde analyzujem výsledky. Ako tréner plánujem tréningy a starám sa aj do výživy a technickej výbavy pretekárov.  
 
 
Majú dve roboty v rámci jednej roboty nejaké výhody oproti jednej robote v rámci jednej roboty?

Myslím, že niečo sa nájde. Za hlavné plus považujem privilégium, že v priamom prenose vidím, ako sa to, čo som jazdcov driloval na cvičisku, ujíma kilometer za kilometrom na bojisku. Mám potom lepší prehľad a som komplexnejší aj ako športový riaditeľ, aj ako tréner.
 
 
Vraj sa u teba čo by trénera začali prejavovať IT sklony a vymyslel si software na meranie výkonnosti cyklistov. Zasväť nás, prosím.

To ani nie tak ja, ako môj dobrý kamarát, neuveriteľný génius na čísla. Softwarom meria úroveň výkonu jazdca po celú dobu tréningu. Je cyklista rovnako silný na začiatku jazdy ako na konci? Aký výkon podáva po hodine a aký po piatich? Ako jeho telo reaguje na fyzickú záťaž v rôznych fázach trénovania? Vďaka programu máme jasnú predstavu o kvalitách jazdcov a o ideálnej tréningovej záťaži pre každého jedného z nich.
 
 
Nakoľko ovplyvnil príliv nových pretekárov tréningové plány Omega Pharmy - Quick-Step pre sezónu 2014?

Vo všeobecnosti sa toho veľa nezmenilo. Plány sa pripravujú individuálne, každému jazdcovi ich doslova šijeme na mieru. Nové posily skôr zvýšili motiváciu v tíme.  
 
 
Bolo tomu rovnako aj minulý rok, keď zoznam jazdcov svojím hviezdnym jasom prežiarilo meno Mark Cavendish?

Aj príchod jedného z najlepších špurtérov súčasnosti poznačil viac atmosféru než tréningové schémy. Mark so sebou priniesol ešte väčšiu bojovnosť a hlad po úspechu. Musím však podotknúť, že práve kvôli Cavovi sme sa oveľa viac zamerali na zdolávanie šprintérskych etáp.
 
 
Je Mark, húževnatý, cieľavedomý, v mnohom ti podobný, šprintér, tvojím najobľúbenejším zverencom?

Je jedným z nich. Rešpekt mám pre viacerých našich lídrov. Nielen pre Marka, ktorý má obrovskú charizmu a schopnosť motivovať ostatných, aby siahli až na samé dno svojich síl. Ale aj pre Toma Boonena, férového človeka s prirodzenými vodcovskými danosťami a silným bojovným espritom. Taktiež pre Tonyho Martina, ktorý síce nie je klasický líder, ale cyklistike sa venuje s takým nasadením a perfekcionizmom, že na okolie pôsobí silne motivujúco. A zabudnúť nesmiem ani na Zdeňka Štybara a Michala Kwiatkowskeho. Sú to mladí chlapci, no bojujú z plných síl, aby sa dostali na vrchol. Pritom sú tu však vždy aj pre svojich kolegov. A rovnako si vážim aj všetkých jazdcov, ktorí síce nie sú často v médiách, no svoju prácu robia s plným nasadením.
 
 
Steels-Tom-profilova-2

Tom Steels pred štartom Gent-Wevelgem 2014 (foto: TDW Sport)

 
 
Jediný pretekár, ktorý v tíme reprezentuje našu pitoresknú vlasť, je Martin Velits. Ako mu to ide po prvý raz bez bratovej družnej spoločnosti?

Martin je veľmi inteligentný a všestranný jazdec, ktorého môžeme bez obáv poslať na akýkoľvek typ pretekov. Je rovnako skvelou oporou pre vrchárov, aj pre šprintérov. Rozdelenie s Petrom môže poňať ako výzvu ukázať sa ako samostatná jednotka a nie nevyhnutne len ako niečí brat. V tíme absolútne nepochybujeme o jeho kvalitách.
 
 
S jazdcami máš ako športový riaditeľ blízky vzťah. Aký je jeho charakter?

Kým zreteľom všetkej práce športového riaditeľa je tím, cieľom jazdca je jednak jeho vlastný úspech a jednak úspech tímu. No a športový riaditeľ musí dohliadať na to, aby boli u pretekára tieto dve veci v rovnováhe.
 
 
Majú aj rady športových riaditeľov svoje celebrity, tak ako je to medzi jazdcami?
 
Nevšimol som si. (úsmev) Hlavné husle hrajú pretekári. My sme ľudia za oponou. Pozná nás len tá vedomostne podkutejšia vrstva fanúšikov.
 
 
Je nejaká vlastnosť, ktorá je typická pre vás, športových riaditeľov?

Ani nie. Sme zrkadlom bežného sveta.
 
 
Aké prednosti teda musí mať človek na to, aby sa z neho stal športový riaditeľ?

Dobre padne vášeň pre cyklistiku a ochota pracovať s najrozmanitejšími typmi ľudí, čiže tímový duch. Reťaz zvaná tím musí byť vždy dobre namazaná. Keby zhrdzavela, bol by to náš koniec.  
 
 
Čo robí zo športového riaditeľa dobrého športového riaditeľa?

Chuť neustále hľadať nové metódy zdokonaľovania výkonov jazdcov na pretekoch. A nepretržité uvedomovanie si faktu, že víťazstvo nie je ani automatická, ani jednoduchá, ani prirodzená vec, ale že je to výsledok zložitého procesu závisiaceho na mnohých ľuďoch.
 
 
Čo je na tvojej práci najúnavnejšie a čo je na nej najväčšia psina?

Najhoršie sú dlhé dni a to neustále cestovanie. Zábavný potenciál tkvie v tom, že nikdy nevieme, čo nás postretne, ako sa preteky vyvinú, čo sa počas dňa prihodí. Cyklistika je veľký výlet plný prekvapení.
 
 
Má práca športového riaditeľa nejaké vekové obmedzenie?

Povedal by som to takto: kým si pamätáš svoje meno, dokážeš udržať volant v rukách, uvedomuješ si, čo hovoríš a aspoň tušíš, čo počuješ, pokojne môžeš byť športovým riaditeľom. (smiech)
 
 
Môže byť džob športového riaditeľa taký stresujúci, že sa z neho človek zblázni?
 
Spýtaj sa Bramu! (smiech) (Davide Bramati - športový riaditeľ tímu OPQS, poz. aut.)
 
 
Akých je desať prikázaní športového riaditeľa Toma Steelsa?
 
1. Nepi a nešoféruj súčasne
2. Nerozprávaj sa s cyklistami, ako by si bol DJ
3. Nikdy sa nepýtaj: "a kde to vlastne sme?"
4. Nezabúdaj, že keď prší, bude mokrá cesta
5. Nezabúdaj, že keď sa ochladí, vonku bude zima
6. Nezabúdaj, že vždy je to ťažšie ako to vyzerá
7. Nezabúdaj, že ešte vždy máš v aute mechanika
8. Nezabúdaj poriadne nakŕmiť VIP-kov
9. Nezabúdaj si so sebou zobrať telefón
10. Nezabúdaj, že po pretekoch treba na všetko zabudnúť
 
 

Steels-Tom-mechanicakTom Steels v mechanickom vozidle OPQS (foto: Brake Through Media)

 
 
Ako si pred začiatkom sezóny vyberáš preteky, na ktorých budeš viesť tím?

Toto plánovanie prebieha buď v decembri alebo v januári. Stretneme sa a rozdelíme si podujatia podľa osobných preferencií. Ja sa prioritne venujem jarným klasikám a som zodpovedný za náš výkon v tímovej časovke na majstrovstvách sveta, a tak sa v prvom rade zaujímam o ne.
 
 
Ako riešite situácie, keď vás chce ísť na jednu akciu viac než je potrebné?

Hádame sa, bijeme sa, podplácame sa. Ale najčastejšie sa bijeme. (smiech) Popravde a vzhľadom na to, že sme dospelí, vieme rozprávať a sme prístupní dohode, nezrovnalosti v dopyte a ponuke pre nás nepredstavujú veľký problém.
 
 
Kto je tá zodpovedná osoba, ktorá ku jednotlivým súťažiam priraďuje ďalších členov tímu - masérov, mechanikov, lekárov?  

Každý typ pracovníkov má niečo ako svojho vedúceho. Ten si zistí ich záujem a potom spraví návrh. Ak je všetko OK, hlavný športový riaditeľ Wilfried Peeters alebo manažér družstva Rolf Aldag návrh potvrdia. Ak nie je všetko OK, spravia vlastné rozhodnutie. A je vybavené.
 
 
Čo robí z niektorých pretekov populárne podujatia, na ktoré sa nadšene hrnie polovica tímu a z iných otravné povinné jazdy?

Zvykneme sa uchádzať o preteky, s ktorými už máme skúsenosti. Cítime sa na nich viac v pohode a máme dojem, že ich zvládame s väčším prehľadom. A platí to aj opačne. Ale prakticky, samozrejme, pristupujeme ku všetkým súťažiam s rovnakou zodpovednosťou a nasadením. Myslím, že na našich výsledkoch je to dosť jasne vidieť.
 
 
Ako športový riaditeľ si na roztrhanie. Robíš jarné klasiky, grand tours, majstrovstvá sveta, skrátka všetko exkluzívne, čoho sa OPQS v Európe zúčastňuje. Ako sa na konci sezóny zviechavaš z toľkej hrdlačiny?
 

Keď chce byť niekto činorodý v cyklistike, musí ísť do tohto typu povolania s jasným vedomín, že to nie je práca, ktorej sa bude venovať od deviatej ráno do piatej večer päť dní v týždni. Práve naopak, každý rok ho čaká minimálne stošesťdesiat súťažných dní a tridsaťpäťtisíc kilometrov na cestách. Ak milujete cyklistiku telom aj dušou, no dokážete sa od nej odosobniť, ak máte okolo seba skvelý tím a ak máte doma pevné zázemie, zvládnete všetko. Ja si po sezóne nabíjam batérie tak, že sa venujem deťom, raftujem a užívam si návštevy a oslavy.
 
 
Cyklisti fungujú podľa vlastného režimu. Uprostred prázdnin majú vrchol sezóny a na letnú dovolenku môžu vyraziť jedine tak medzi Dušičkami a Silvestrom. Ako sa pri chytaní bronzu pasuješ s týmito úskaliami?

Tak, že zostanem doma. Je to práve zima, kedy sa naplno venujem rodine a ešte sa aj spoločensky činím na tristo percent. Avšak musím uviesť veci na pravú mieru a doplniť, že už ani ten november a december nie sú to, čo bývali. Necestujeme síce po pretekoch, no mávame kondičné tréningy a sústredenia.
 
 

Steels-Tom-profilova
Tom Steels na prezentácii tímu OPQS v januári 2014 (foto: TDW Sport)

 
 
Jazdíš ešte niekedy na bicykli?

Len výnimočne. Buď si sadnem na bicykel pre charitu, ako napríklad na cyklokrosovej súťaži Boonen & Friends. Alebo sa idem prevetrať so synom. Vtedy však musíme dodržať tri základné pravidlá. Po prvé, nedriapeme sa po náročnom teréne. Po druhé, nejazdíme ako s klapkami na očiach, ale naopak, vychutnávame si okolitú krajinu. A po tretie, nikdy nejdeme rýchlosťou, pri ktorej by sme neboli schopní sa rozprávať.  
 
 
Tvoje deti sa bicyklujú skôr z morálnej povinnosti alebo ich to na sedadlo nadšene ťahá „z genetických dôvodov“?

Pravdu povediac, cyklistiku majú na háku. Desaťročný syn aj šesťročná dcéra hrávajú volejbal. Ale ktovie, čo všetko im ešte skrsne v hlavách. Ja mám jasno v tom, že ich do cyklistiky nebudem ani tlačiť, ani im v nej nebudem brániť. Nechám to  výsostne na nich.
 
 
Baví ich cyklistika aspoň ako divákov?

Pozerať preteky sú ochotní len v krajnom prípade - keď v televízii ani po úmornom hľadaní nenájdu nič lepšie.
 
 
Diváci cyklistiky, odsúdení na bezprizorné sledovanie pelotónu päť hodín v kuse, veru nemajú na ružiach ustlané. Čo robí cyklistiku atraktívnu v očiach miliónov ľudí?

Cestné zápolenie dokáže osloviť verejnosť rôznymi spôsobmi. Riadi sa jednoduchými pravidlami. Trasy pretekov zvyknú viesť krásnym prostredím. Prináša pot, slzy a hororové pády v priamom prenose. A prezentuje zaujímavé taktické hry.
 
 
Cyklistika sa niekomu nielen dobre pozerá, ale aj číta. Lance Armstrong, Tyler Hamilton, David Millar... tvoji súčasníci vydávajú memoáre ako na páse. Čítaš ich?

Nemám čas čítať.
 
 
Plánuješ vydať vlastný príbeh?

Nemám čas čítať, ani písať. A hlavne, najprv musím dokončiť toto interview.
 
 
Tak si ten čas vyčaruj, pretože máš o čom rozprávať. Bol si famózny šprintér, si šikovný tréner, úspešný športový riaditeľ a navyše máš na konte cool kauzičku Bidon.

No veru!
 
 
Čo ťa preslávilo najväčšmi?

Predpokladám, že najmohutnejší kus popularity mi priniesol Bidon (incident s fľašou v amoku hodenou do súpera v šiestej etape Tour de France 1997, poz. aut.). Keďže, ako vieme, najviac fanúšikov má cyklistika práve počas Tour...
 
 
Keby si sa opäť ocitol v danej situácii, zachoval by si sa rovnako?

Asi by som spravil to isté... Ale nespravil by som to isté, keby takéto okolnosti nastali skôr v kariére.  
 
 
Ako túto kauzu vnímaš s odstupom času?

Človek žije, robí chyby, učí sa na chybách, robí nové chyby, učí sa z nových chýb, a tak to ide stále dokola. Takže to beriem ako lekciu. Vďaka Fľaši som pochopil, že čokoľvek sa mi v živote prihodí, vždy je potrebné zachovať pokoj a nekomplikovať veci ešte väčšmi. Dôležité je aj to, že som bidonom nikomu neublížil. To by bola úplne iná vec.
 
 
Pozornosť médií sa na teba rázne uprela aj minulý rok na majstrovstvách sveta v Toskánsku. Bol si masovo blahorečený za víťazstvo OPQS v tímovej časovke.

A pri tom to všetko spravili naši jazdci.
 
 
Ibaže aj vaši jazdci tvrdia, že medaila patrí v prvom rade tebe.

Tak teda takto... Tímová časovka je o tímovej snahe. Deväťdesiat percent zásluh na konečnom výsledku majú pretekári a desať percent zvyšok tímu. Za to, že ich dokáže pripraviť nie na sto, ale na dvesto percent, ktoré majstrovstvá vyžadujú. Takto to prebiehalo aj vo Florencii.
 
 

Steels-Tom-TTT
Eddy Merckx, Tom Steels a Pat McQuaid po víťazstve OPQS na MS TTT v roku 2012

 
 
Ako si naložil s chutnou soškou, ktorú si v Taliansku vyfasoval za víťazstvo v TTT?

Najdôležitejšie tímové trofeje a ocenenia putujú do nášho múzea vo Wevelgeme. Alebo ich darujeme sponzorom, ktorí si ich plnou mierou zaslúžia.
 
 
A kde skrývaš vkusné trofeje, čo si povyhrával ako jazdec?

Nuž, všakovaké skvosty nájdeš aj u mňa doma... (smiech) Napríklad očarujúceho strieborného orla, cenu za víťazstvo v záverečnej etape Tour de France na  Avenue des Champs-Élysées v roku 1998.
 
 
Keď sme si v Toskánsku obzerali plagáty cyklistických legiend, pri fotografii Eddyho Merckxa si vyriekol jediné slovo: „Boh“. Je to stres rozprávať sa s „Bohom“, podpredsedom predstavenstva OPQS, na tímových stretnutiach?

Môžem ťa ubezpečiť, že odpovedať na tvoje otázky je väčší stres. (smiech)
 
 
Ako v tíme úročíte fakt, že máte pri sebe najlepšieho cyklistu všetkých čias?

Mám pocit, že Eddy Merckx je náš talizman alebo strážny anjel. Je to človek, ktorý má za sebou úžasnú kariéru a ešte aj dnes chce byť stále najlepší vo všetkom, čo robí. Takže, zvlášť pre nás Belgičanov, je Eddy naozaj "Boh".
 
 
Aká je tvoja cyklistická prezývka?  

Nič špeciálne. Spomínam si len, ako istý čas letelo Tom Bidon. Zaujímalo by ma, prečo asi!
 
 
"Zocelené" priezvisko ti zase pekne ladí s kariérou. Nomen omen?

Skutočne som ukutý z ocele, aby som bol pevný ako skala a zároveň... Neopováž sa zverejniť celú odpoveď!
 
 
Štatistiky hovoria, že "priemerný Flám vypije ročne sedemdesiatštyri litrov piva, zje sedem kilogramov čokolády, je to zanietený domáci kutil a horlivý záhradník". Si priemerný Flám?

Áno, vinný v každom smere! Ale to nie je moja chyba. Za všetko môžu gény!
 
 
O tom je Tom...
Tom Erik Steels sa narodil 2. septembra 1971 v Sint-Gillis-Waas vo flámskej časti Belgicka. V svojej dobe patril k najlepším belgickým špurtérom, špecializoval sa na jednodňové preteky a na šprintérske etapy. Profesionálnu cyklistickú kariéru odštartoval v roku 1994 v tíme Vlaanderen 2002. Časy najväčšej slávy zažil v drese klubu Mapei, ktorý si po prvýkrát obliekol v roku 1996. Na konte má účasť na Letných olympijských hrách v Barcelone a v Atlante, dvojité víťazstvo z jarnej klasiky Gent - Wevelgem, štvornásobný titul majstra Belgicka či deväť etapových prvenstiev z Tour de France. Od roku 2011 pracuje ako športový riaditeľ a tréner v tíme Omega Pharma - Quick-Step. Je šťastne ženatý a keď je výnimočne doma, najradšej sa venuje svojim trom blonďavým ratolestiam.


 
Otázky, text a preklad: Lucia Mušáková, výber fotografií: redakcia Cycling-Info.sk
Autorka je publicistka a filmová promotérka. Honorár odmietla.