Obdivoval ho aj Benito Mussolini (1914 - 2000)

Gino Bartali sa narodil v roku 1914 v rodine chudobného talianskeho roľníka, mal ešte troch súrodencov. Už ako malý chlapec musel otcovi pomáhať, mal iba 13 rokov keď začal pracovať v obchode s bicyklami. V tom istom čase začal aj pretekať, no trvalo ďalších sedem rokov, kým sa stal cyklistickým profesionálom. A hneď začal aj víťaziť. V roku 1934 vyhral jednu etapu na Giro d'Italia a bol najlepším vrchárom prestížnych pretekov. Titul kráľa kopcov na Gire získal neskôr ešte šesťkrát.

V roku 1936 vyhral celkovo Giro d'Italia aj Giro di Lombardia, hoci ešte nemal ani 22 rokov. Skvelé úspechy však zatienila rodinná tragédia. Pri cyklistických pretekoch zahynul jeho brat Giulio a Gino vážne premýšľal o tom, že skončí so svojím obľúbeným športom. Našťastie pokračoval v pretekaní a v roku 1937 znova triumfoval na Giro d'Italia. No kritici mu vyčítali, že je výborný len doma, v Taliansku, a na zahraničných podujatiach splýva bartali-1s priemerom. V úvodnej fáze Bartaliho kariéry to bola čiastočne pravda. Potvrdilo sa to aj na Tour de France v roku 1937. Už v tretej etape stratil vyše 8 minút a v ďalšej náročnej horskej etape zaostal za víťazom o viac než 10 minút. Okolnosti, za ktorých nabral stratu boli kuriózne. Pri prejazde mostom cez rieku Colau dostal Bartali šmyk a zrútil sa aj s bicyklom do rieky. Mal krvavé rany na ramene aj na kolene. Do cieľa etapy síce s pomocou kolegov z tímu dorazil, no stratil šance na dobré celkové umiestnenie. Ešte pred koncom Tour odstúpil, no organizátori oceňovali jeho statočný výkon. Ich šéf Henri Desgrange dokoca predpovedal, že Bartali raz jeho preteky vyhrá. Desgrangeova „veštba" sa stala skutočnosťou už v roku 1938. Gino musel bojovať so silným belgickým družstvom aj s počasím. Bolo veľmi chladno, daždivo a Bartali mal niekoľko defektov. Zažiaril v najťažšej etape, ktorá viedla horskými masívmi. Konkurencii „odišiel", dobrých 50 kilometrov šliapal sám a v cieli mal náskok pred zvyškom štartového poľa viac než 5 minút. Čakali tam na neho stovky talianskych fanúšikov s národnými zástavami a skandovaním „Bartali je boh". V jeho vlasti vypuklo davové šialenstvo a sám fašistický vodca Benito Mussolini verejne oslavoval Bartaliho triumf. V roku 1939 sa v Európe schyľovalo k vojne a Taliansko nevyslalo svojich pretekárov na Tour de France.

Gino Bartali vyrastal vo veľmi kresťansky založenej rodine a aj on sám bol hlboko veriacim človekom. Tu niekdy možno hľadať dôvody, prečo mu prischla prezývka „Pius". Bol žiarivým príkladom človeka, ktorý vo svojom živote dôsledne dodržiava božie prikázania. Bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený a postupne sa stal aj miláčikom cirkevných predstaviteľov vo Vatikáne. Sám pápež ho dokonca požiadal, aby mu dal pár cyklistických lekcií a stalo sa. Títo dvaja muži sa viackrát spolu previezli na bicykloch.

Počas 2. svetovej vojny preukázal Gino Bartali mimoriadnu osobnú statočnosť. V Taliansku s príchodom fašizmu nastala aj tvrdá perzekúcia židov. Bartali šikovne využil svoju nesmiernu popularitu. Svoje sympatie k nemu verejne prejavil aj fašistický „duce" Musollini, a tak bol Gino pre úrady prakticky „nedotknuteľný". V pivnici svojho domu skrýval niekoľko mesiacov židovskú rodinu. V tom čase smerovali desiatky vlakov so židmi do koncentračných táborov. Bartali tak riskoval svoj vlastný život, na druhej strane ale zachránil viacero životov iných ľudí. A to ešte nebolo všetko. Na bicykli jazdil z Florencie do niekoľkých ďalších talianskych miest a prevážal dôležité správy a dokumenty hnutia odporu proti fašizmu. V tréningovom tričku vzbudzoval pozornosť každého, kto ho videl, a zároveň bol dokonale „maskovaný". Ani fašistická talianska polícia, ani nemecké vojenské orgány ho nikdy nepreverovali. Bartali pomohol zachrániť pred smrťou aj Giorgia Nissima, účtovníka z Pisy, ktorý sa výrazne angažoval v protifašistickom hnutí v Taliansku.

Na ďalšie víťazstvo na Tour de France musel Gino Bartali čakať dlhých 10 rokov. Málokto predpokladal, že ešte bartali-2môže zvíťaziť na najťažších pretekoch na svete. Mal už 34 rokov a triumfovať na nich v časovom rozpätí desiatich rokov sa dovtedy žiadnemu cyklistovi nepodarilo. Začiatok Tour 1948 výrazne poznamenalo počasie, v prvej etape sa na pelotón spustil hustý lejak. Všetci jazdci si obliekli pršiplášte, ich identifikácia bola nemožná. Bartali sa spolu s Briekom Schottem pustil do smelého úniku, ktorý trval vyše sto kilometrov a skončil sa úspechom. Dvojica dorazila vedno až do cieľa a Bartali si obliekol žlté tričko vedúceho jazdca. Práve počas konania Tour de France sa v Taliansku udial atentát na lídra komunistickej strany Palmira Togliattiho, ktorá ho prežil iba zázrakom. V krajine sa situácia výrazne zradikalizovala a hrozila občianska vojna. V takejto atmosfére prosto Gino Bartali musel vyhrávať, aby svojich krajanov spojil. Vyhral tri etapy za sebou a zvýšil svoj náskok na čele celkového poradia na približne 14 minút. Až do cieľa Tour už Bartaliho nik neprekonal. V Taliansku vypukli celonárodné oslavy, politickí rivali si padli do náručia a neprekonateľné rozpory sa odrazu zmiernili.

Gino Bartali mal mnoho skvelých súperov, no najväčšiu rivalitu pociťoval ku krajanovi Faustovi Coppimu. V sedlách svojich bicyklov súperili zo všetkých síl, no zároveň bol ich vzťah charakteristický vzájomným rešpektom a úctou. Na Tour de France v roku 1949 Bartali podporoval Coppiho, ktorý sa stal s jeho pomocou celkovým víťazom. Dvojica excelovala počas šestnástej, mimoriadne náročnej horskej etapy. Obaja sa po prudkom trháku vzdialili pelotónu a vzorne spolupracovali. Aj Bartali aj Coppi mali v tejto etape defekt, no vždy na seba počkali a vo dvojici pokračovali ďalej. Coppi spravil pred cieľom galantné gesto, prepustil víťazstvo Bartalimu, ktorý mal práve v ten deň 35. narodeniny. Bartali si obliekol žlté tričko, no v nasledujúcej etape ho stratil. Asi 40 kilometrov pred cieľom dostal defekt a stratu už nedohnal. Do čela celkovej klasifikácie sa vyhupol Fausto Coppi a keďže Bartali už prakticky nemal reálnu šancu na víťazstvo, až do Paríža pomáhal svojmu krajanovi. Coppi celkovo na Tour 1949 zvíťazil, Bartali bol so stratou takmer 11 minút druhý.

V roku 1950 štartoval Gino Bartali znova na Tour de France. Jeho najťažším rivalom bol skvelý Francúz Jean Robic. Ale okrem neho musel Bartali čeliť aj nenávistným útokom radikálnych francúzskych fanúšikov. Tí sa viackrát bartali-3pokúšali zhodiť ho z bicykla a jeden z nich ho dokonca ohrozoval nožom. Po týchto nebezpečných incidentoch navštívili Bartaliho v hoteli dvaja z organizátorov, aby ho odhovorili od zámeru odstúpiť z pretekov. Ponúkli všetkým talianskym cyklistom možnosť, aby si obliekali sivé tričká, vraj ich v nich fanúšikovia nespoznajú. Gino im s cigaretou v ústach jasne oznámil: „Nebudem riskovať vlastný život kvôli bláznom okolo ciest." A v pretekoch už nepokračoval, rovnako ako kompletné dve talianske družstvá, napriek tomu, že mali sľubné vyhliadky na úspech. Veď Gino Bartali bol v tej chvíli na 5. mieste celkovej klasifikácie a Fiorenzo Magni bol dokonca na jej čele!

Gino Bartali prestal pretekať v štyridsiatke, po devätnástich rokoch aktívnej kariéry. Hlavným dôvodom boli vážne zranenia po zrážke jeho bicykla s autom. Odrazu tak zostal bez pravidelného príjmu a našetrené peniaze časom takmer všetky minul. Bolo treba zabezpečiť rodinu, manželku Adrianu a ich dvoch synov a dcéru. Začalo ho trápiť aj zdravie. Musel podstúpiť náročnú operáciu srdca, pri ktorej mu lekári zaviedli dva bypassy. Pomohlo mu to iba na krátky čas a napokon v roku 2000 skonal práve na srdcový infarkt vo veku 85 rokov. V Taliansku bol na jeho vyhlásený dvojdňový štátny smútok a Romano Prodi, prezident Európskej komisie, označil Gina Bartaliho za „symbol športovej a ľudskej šľachetnosti".