wiggins-faceBritská kráľovná Alžbeta II. udelila Bradleymu Wigginsovi na začiatku roku 2013 šľachtický titul Sir za jeho cyklistickú kariéru, hlavne za historicky prvé britské víťazstvo na Tour de France. Ako sa podarilo obyčajnému chlapcovi z Londýna, ktorý po prevzatí vyznamenania z rúk kráľovnej vyhlásil, že "nikdy by som si nepomyslel, že by som sa stal rytierom - je to pre mňa veľkou cťou a bude chvíľu trvať, kým si na to zvyknem", prepracovať z londýnskych ulíc až na samý vrchol cyklistického a spoločenského uznania?

Bradley Wiggins sa narodil 28. apríla 1980 v belgickom Gente. Jeho otec Garry Wiggins bol profesionálny austrálsky cyklista, ktorý súťažil v Belgicku. Manželstvo jeho rodičov však krátko po jeho narodení stroskotalo, preto sa ani nie dvojročný Bradley presťahoval so svojou matkou do Londýna. Spočiatku ho priťahoval futbal a jeho veľký vzor - vynikajúci anglický reprezentant Gary Lineker. Ale jeho matka bola presvedčená, že to nie je správna cesta. Bola to práve ona, ktorá mu povedala, že aj keď "všetky deti chcú byť profesionálnymi futbalistami, ty by si bol lepším cyklistom". Sám Wiggins tvrdí, že sa definitívne rozhodol pre cyklistiku v roku 1992, keď sledoval olympijské víťazstvo Chrisa Boardmana na barcelonskej dráhe. Prihlásil sa do jedného miestneho klubu a keď zistil, že dokáže porážať súperov hlava-nehlava, bol pevne presvedčený, že jeho budúcnosť spočíva v cyklistike. Paradoxne toto rozhodnutie ovplyvnila aj otcova neprítomnosť, lebo ako povedal, "ak by môj otec zostal v mojom okolí, nebolo by možné, aby som sa stal cyklistom, pretože ma kritizoval a zhadzoval za každý krok, ktorý som urobil na bicykli".
 

Wiggins sa zo začiatku orientoval na dráhovú cyklistiku. Prvý skutočne veľký úspech dosiahol v roku 1998, keď ako osemnásťročný vyhral stíhacie preteky jednotlivcov na Majstrovstvách sveta juniorov na dráhe na Kube. O rok nato bol pozvaný do národného tímu Veľkej Británie a kvalifikoval sa na olympijské hry do Sydney, na ktorých získal svoju prvú olympijskú medailu za tretie miesto v stíhacích pretekoch tímov. Od tohto momentu jeho hviezda raketovo stúpala. V wiggins-bradley-draharozpätí rokov 2000 - 2008 získal len na majstrovstvách sveta na dráhe šesť zlatých medailí, tri strieborné a jednu bronzovú medailu. Túto neuveriteľnú bilanciu ešte umocňuje fakt, že po olympijských hrách v Aténach dva roky na dráhe nepretekal.

 

Na aténskej olympiáde vybojoval pre svoju krajinu zlatú, striebornú aj bronzovú medailu. Zdalo sa, že je na najlepšej ceste stať sa národným hrdinom. Veď mal len 24 rokov. Ale nebolo to tak. Wiggins priznáva, že po zisku olympijského zlata podľahol alkoholizmu. Naraz ho postihla úplná strata energie a motivácie. Cítil sa vyprahnutý a prázdny. Problémy riešil alkoholom. "Nevedel som, ako zvládnuť danú situáciu a ako sa s ňou vyrovnať. Vyhrať zlatú medailu je jedna vec, ale vysporiadať sa s tým, je ťažšie." Ubehli dva roky, kým sa vrátil na dráhu. No vrátil sa silnejší a odhodlanejší. Dve olympijské zlaté medaily z Pekingu boli pre neho zaslúženou odmenou. Ale v roku 2008 už bol odhodlaný definitívne opustiť dráhovú cyklistiku a presadiť sa v tej cestnej. A tomuto cieľu podriadil úplne všetko.


Prvé kontakty Bradleyho Wigginsa s cestnou cyklistikou pochádzajú už z roku 2001, keď sa stal súčasťou britského profesionálneho zoskupenia Linda McCartney Racing Team, ktorý sa však v priebehu roka rozpadol kvôli vnútorným problémom a Wiggins dojazdil sezónu v národnom tíme, keď si celkom dobre viedol na pretekoch Tour of Rhodes, Cinturón a Mallorca či Fléche du Sud. Nasledujúce dve sezóny pôsobil vo francúzskom tíme Francaise des Jeux. Práve v jeho farbách absolvoval premiéru na Grand Tour, konkrétne na Giro d'Italia, ktorá však bola neúspešná, pretože v 18. etape nesplnil predpísaný časový limit a preteky musel opustiť.

 

Nakoľko si Bradley ťažko zvykal na nové prostredie, v ktorom pôsobil, vedenie Britskej cyklistickej federácie poverilo bývalého profesionála Chrisa Boardmana, aby dohliadal na Wigginsovu ďalšiu kariéru. Boardman ho presvedčil, aby zmenil pôsobisko a prestúpil do Crédit Agricole, v ktorom nakoniec vydržal dva ročníky 2004 a 2005. Rok 2004 bol olympijský, preto sústredil všetku pozornosť na dráhu. Ale už v roku 2005 vyhral časovku na Circuit de Lorraine a takisto jednu etapu na Tour de l'Avenir. Zároveň na druhý pokus dokončil Giro d'Italia na symbolickom 123. mieste.

 

Ďalšie dve sezóny zbieral potrebné skúsenosti vo francúzskom Cofidise. Prvýkrát si vyskúšal Tour de France v roku 2006 a dokončil ju na 124. mieste. Ale to pravdepodobne nebolo vôbec podstatné. Nasledujúca sezóna v červeno-bielych farbách Cofidisu vyzerala pre neho oveľa lepšie. Vyhral dva prológy na Four Days of Dunkirk a Critérium du Dauphiné Libéré. Keďže Tour de France 2007 štartovala v Londýne, Wiggins túžil triumfovať aj v prológu na domácej pôde. Nakoniec zvíťazil Fabien Cancellara a Wiggins obsadil "len" štvrté miesto. Ale o necelé dva wiggins-froome-evanstýždne prišla oveľa ťažšia porážka. Po jedenástej etape bol pozitívne testovaný jeho spolujazdec Cristian Moreni a Cofidis musel o niekoľko dní odstúpiť z Tour de France.

 

Nahnevaný Wiggins odhodil od zlosti dres svojho tímu do koša a vyhlásil, že už nikdy nebude pretekať v jeho farbách. Ďaľšiu sezónu v roku 2008 odštartoval v tíme High Road. V olympijskom roku sa opäť výlučne sústredil na získanie olympijských medailí, takže 134. miesto na Gire nikoho neprekvapí. Avšak už nasledujúca sezóna sa niesla v inom svetle.


Ak v predchádzajúcich sezónach bola cestná cyklistika pre Wigginsa viac-menej prípravou pre dráhu, sezóna 2009 zaznamenala v drese tímu Garmin-Slipstream výmenu pozícií. Ako vynikajúci dráhový jazdec bol predurčený vyhrávať na ceste predovšetkým časovky, ale jeho víťazná mentalita a sebadôvera túžila dosiahnuť oveľa vyššie méty. Wiggins výrazne schudol, aby v kopcoch zostal konkurencieschopný s pravovernými vrchármi. Neustále zlepšoval svoj štýl jazdy, aby v pelotóne stratil čo najmenej. A keď k tomu priložíme znamenité časovkárske schopnosti, sen vyhrať Grand Tour vôbec nebol ďaleko.

 

V sezóne 2009 vyhral tímovú časovku na Tour of Qatar a výrazne si zlepšil svoje maximum na Giro d'Italia, keď do cieľa dorazil na 71. pozícii, pričom v poslednej etape obsadil druhé miesto. Ale svoje skutočné výkonnostné možnosti ukázal svetu až na Tour de France v tom istom roku. V prológu obsadil tretie miesto, hneď za nedostihnuteľným Cancellarom a budúcim víťazom Contadorom. Čo však bolo najdôležitejšie, v kopcoch sa dokázal udržať medzi absolútnou vrchárskou špičkou, keď ho nezničili ani také prekážky ako Verbier alebo Mont Ventoux. V celkovej klasifikácii nakoniec obsadil výborné štvrté miesto, čo bolo vyrovnanie najlepšieho britského umiestnenia na Tour de France, ktoré dovtedy držal Robert Millar z roku 1984. Po dodatočnej Armstrongovej diskvalifikácii postúpil ešte o jedno miesto vyššie.

 

Na konci roku sa potvrdili niekoľkomesačné špekulácie: Bradley Wiggins prestupuje do tímu Sky, ktorý sebavedome prehlasoval, že do piatich rokov britský cyklista vyhrá Tour de France. Wiggins bol ich najhorúcejším želiezkom v ohni a stal sa lídrom tímu. Prvýkrát si túto úlohu vyskúšal na Tour of Qatar, kde Sky vyhralo tímovú časovku. Na Gire triumfoval v úvodnej časovke, ale to bolo všetko. Hneď na druhý deň ho z ružového trička vyzliekol Cadel Evans a po zbabraných pretekoch obsadil Wiggins až 40. priečku. Ani na Tour de France 2010 to nebola žiadna sláva a wiggins-brad-casovka24. pozícia bola obrovským sklamaním. V nasledujúcom roku bol cieľ jednoznačne zameraný na Tour de France. Príprava vyzerala výborne: celkové tretie miesto na Paríž - Nice a víťazstvo na Critérium du Dauphiné, čo bol doteraz jeho najväčší úspech. Ale na Tour de France si v siedmej etape zlomil kľúčnu kosť a z pretekov musel odstúpiť.

 

Keďže liečenie prebiehalo veľmi dobre, tím Sky sa rozhodol pre Wigginsov štart na Vuelte. Spolu so svojím kolegom Chrisom Froomom vytvorili v horách silnú dvojicu, Wiggins mal 5 etáp oblečené červené tričko, z ktorého ho však vyzliekol neskorší víťaz Juan José Cobo na brutálnom Angliru. Nakoniec z toho bolo celkové tretie miesto, keď ho v klasifikácii predbehol aj Froome. O niekoľko dní získal striebornú medailu na Majstrovstvách sveta v Kodani v časovke jednotlivcov, keď nestačil na Tonyho Martina.

 

Sezóna 2012 bola ako z rozprávky. Wiggins ovládol Paríž - Nice, Tour de Romandie a obhájil prvenstvo na Critérium du Dauphiné. V prológu na Tour de France prišiel do cieľa na druhom mieste za Cancellarom. Ale už v siedmej etape získal žlté tričko, ktoré si poistil skvelým výkonom v prvej časovke jednotlivcov v deviatej etape, a udržal si ho až na Champs-Elysees! Cieľ splnený. Súperi boli frustrovaní z perfektnej práce tímu Sky, od zisku žltého trička kontrolovali každú etapu, útoky v horách od najväčších rivalov boli sporadické, jedine Nibali sa pokúšal rozbiť dvojicu Froome - Wiggins, ale márne. Ak mal Wiggins niekedy slabú chvíľu, Froome to vždy dokázal vyriešiť. Neuveriteľnú formu potvrdil aj o pár dní na olympijských hrách, keď získal zlatú olympijskú medailu v časovke a stal sa prvým cyklistom v histórii, ktorý vyhral v jednom roku TdF a olympiádu.


Skvelé výsledky priniesli Wigginsovi obrovskú vlnu popularity. Obľúbený Wiggo získal mnoho športových ocenení a zaznamenal niekoľko víťazstiev v rôznych čitateľských anketách. On sám si nerobí ťažkú hlavu z rozruchu okolo svojej osoby. Ako vraví "som len decko z Londýna, ktoré sa stalo dobrým v cyklistike".

 

V sezóne 2013 sa Wiggins rozhodol hľadať novú motiváciu a našiel ju na Gire. Výrazne zmenil svoj súťažný program, ktorý mal vyvrcholiť na talianskej Grand Tour. Na Okolo Katalánska sa dokázal umiestniť na piatom mieste, a s odstupom času vieme posúdiť, že tam predviedol svoje najlepšie vrchárske výkony v ročníku. Ale už na Giro del Trentino nestačil na Nibaliho, no zatiaľ to bolo len kvôli mechanickým problémom. Na samotnom Gire sa potom v prvom rade nedokázal vysporiadať so zradnými talianskymi cestami, a keď navyše začalo pršať, doslova katastrofa v jeho podaní bola na svete. Rozladený Wiggins so zbytočnou časovou stratou počas prvého týždňa vôbec nerátal, ale počkal si na dlhú časovku. Keď sa po jej skončení obliekol Nibali do ružového, britský jazdec sa rozhodol, že nebude trápiť svoje zranené koleno (čo bol oficiálny dôvod) a po dvanástej etape odstúpil.

 

V druhej polovici sezóny sa potom zameral výhradne na časovku a na Majstrovstvá sveta v tejto disciplíne. Tam získal striebornú medailu, keď nestačil na Martina, ale zas sa mu podarilo poraziť Cancellaru. Práve týmto smerom by sa chcel uberať aj v budúcom ročníku, v ktorom chce definitívne opustiť skupinu jazdcov na celkové poradie.

 

Pred ročníkom 2014 si stanovil jasné ciele, medzi ktorými naozaj chýbali etapové preteky. Jeden z nich si však vyhliadol, ten v Kalifornii, ktorý sa mu podarilo vyhrať. Do žltého sa obliekol už v druhej etape v časovke jednotlivcov, kde si vypracoval dostatočný náskok, aby na čele pretekov prežil aj dva finiše na vrchole stúpania. Okrem toho predviedol vynikajúci výkon aj na Paríž - Roubaix a deviate miesto rozhodne patrilo medzi jeho parádne predstavenia. Vrcholom ročníka boli MS v Ponferrade a jeho zlatá medaila z ITT, ktorou zosadil z trónu Tonyho Martina.

     

 

Najväčšie úspechy:
víťaz Tour de France 2012
víťaz Critérium du Dauphiné 2011, 2012
Zlatá medaila OH Londýn 2012 v časovke jednotlivcov
Zlatá medaila MS 2014 v časovke jednotlivcov

 
 {jcomments off}