"Večne druhého" Francúzi zbožňujú (*1936)

Raymond Poulidor sa narodil v roku 1936 rodičom Martialovi a Marii, ktorí sa živili ako drobní roľníci v regióne Creuse, blízko mesta Limoges. Už v chlapčenských rokoch musel Raymond pracovať na rodinnej farme. Keď mal 14 rokov, prestal chodiť do školy, hoci túžil po vzdelaní. Tajne začal pretekať, no rodičia o tom vôbec nevedeli. Jedného dňa sa ale musel mame priznať, tá totiž pred praním posteľných plachiet zbadala, že sú na nich fľaky od krvi. Deň predtým Raymond spadol a škaredo si zodrel bok.

 

V týchto časoch Raymondovi výdatne pomáhal André Marquet, majiteľ obchodu s bicyklami. Venoval mu prvý slušný bicykel a na prvé preteky ho osobne odvieziol na motorke. V regionálnych pretekoch Raymond často víťazil a finančné výhry dával rodičom. Musel toho vydržať mnoho. Najprv štrnásť, pätnásť hodín driny na poli, neskôr, neraz v noci, cyklistický tréning. Ešte ako amatér však napriek všetkému dosahoval úspechy. Raz sa mu podarilo v amatérskych pretekoch poraziť aj budúceho šampióna Tour de France Louisona Bobeta.

 

V roku 1955 musel Poulidor absolvovať povinnú vojenskú službu, pri cestovaní k posádke prvýkrát v živote sedel vo vlaku. Neskôr ho poslali do Alžírska, kde zúrila vojna. Pracoval ako vodič, fyzického pohybu mal minimum, nuž v priebehu jedného roka nabral na váhe až 12 kilogramov. V roku 1960 sa rRaymond_Poulidor_1ozhodol vrátiť k pretekaniu. Začal tvrdo trénovať a stačil mu jediný mesiac, aby sa vrátil k svojej pôvodnej hmotnosti. Hneď svoje prvé preteky suverénne vyhral, konkurenciu nechal za sebou o šesť minút. V prestížnom závode Grand Prix de Peyrat - le Chateaux skončil druhý a zinkasoval prémiu 80 000 starých frankov. Rýchlo si spočítal, že takýto balík peňazí by zarobil na farme približne za šesť rokov. "Nikdy v živote som nevidel toľko prachov pokope," šokovaný skonštatoval pri preberaní prémie. Farmárčenie definitívne zanechal, no niektorí súperi na neho posmešne pokrikovali, keď vyhral ďalšiu finančnú prémiu: "Pouli, môžeš si kúpiť ďalšiu kravu!" Keď si po mnohých rokoch úspešnej kariéry spomínal na toto obdobie, lakonicky povedal: "V žiadnych cyklistických pretekoch nemusíte tak drieť ako na poli počas žatvy...

 

Po prvých významných triumfoch oslovil Poulidora šéf stajne Mercier, bývalý skvelý cyklista Antonin Magne a ponúkol mu gážu 25 000 frankov mesačne.  Ale Poulidor žiadal 30 000. Rozhorčený Magne na neho nakričal, že toľko nezarábajú ani jeho najlepší jazdci a poslal ho kade ľahšie. O pár mesiacov neskôr, po zistení, že "Pouli" môže rovnocenne súťažiť s tými najlepšími, súhlasil a požadovanú sumu mu začal platiť. Rozhodne to neľutoval. Už v priebehu druhej profesionálnej sezóny vyhral Poulidor náročné preteky Miláno - San Remo, v ktorých štartovala prakticky celá cyklistická špička. Tesne predtým ho novinári štipľavo skritizovali za mizernú taktiku. Na Grand Prix de Nice sa pustil do úniku, no približne 5 kilometrov pred cieľom ho hlavné pole dostihlo. V pretekoch Miláno - San Remo to akoby neprajníkom natruc zopakoval. Pár kilometrov po štarte mal defekt a stratil dve minúty. Úžasnou stíhacou jazdou sa dotiahol na čelo pretekov, pri stúpaní na Capo Verde unikol súperom a prvú pozíciu tesne uhájil aj v dramatickom závere, keď už mu súperi dýchali na chrbát.

 

Rivalita Raymonda Poulidora a Jacquesa Anquetila bola povestná. Počas aktívnej kariéry boli nezmieriteľnými súpermi. Zlé jazyky tvrdili, že prehra Poulidora bola pre Anquetila sladšia než vlastné víťazstvo. Ale kvality toho druhého plne rešpektovali. A nečakaná smrť Anquetila, ktorý podľahol rakovine, Poulidora bolestne zasiahla. "Stratil som blízkeho priateľa." Trpko si povzdychol. Niekoľko týždňov pred svojím skonom povedal Anquetil Poulidorovi, sediacemu pri jeho posteli: "Ach, môj milý, trpieť rakovinou, to je ako celý deň šliapať do strmého kopca. Každú hodinu každého dňa, bez oddychu." A na záver dodal sarkastickú sentenciu, na ktorú podľa vlastných slov nikdy Poulidor nezabudne: "Priateľ môj, aj tentoraz budeš až druhý..."

 

Keď Jacques Anquetil definitívne skončil s profesionálnou cyklistikou, Poulidorovi sa naskytla šanca Raymond_Poulidor_2konečne vyhrať Tour de France. Okolnosti mu ale vôbec nepriali. V rokoch 1967 a 1968 mu plány zhatili zranenia, o rok neskôr už bol v pelotóne takmer  neporaziteľný Eddy Merckx. Občas sa ale stalo, že Poulidor dokázal poraziť aj Merckxa. Napríklad na pretekoch Paríž - Nice, prvom vrcholnom podujatí sezóny. V roku 1972 prešli celú vzdialenosť medzi týmito dvoma mestami, obrazne povedané, bok po boku. Pred poslednou etapou viedol Merckx o 22 sekúnd, v nej však prišiel úchvatný Poulidorov útok. Tesne po štarte vyrazil vpred, celý pelotón nechal za sebou. V rekordnom čase prekonal aj horskú prémiu na Col de la Turbie a osamotený došiel do cieľa. Merckx v spomínanej etape stratil 24 sekúnd a aj celkové prvenstvo. V prospech Poulidora hovorili zanedbateľné dve sekundy.

 

V roku 1973 počas jednej z etáp Tour de France Poulidor takmer prišiel o život. Pri riskantnom zjazde z Col de Portet d´Aspet koleso jeho bicykla vošlo do výmoľa na vozovke a on vo veľkej rýchlosti spadol. Dostal silný úder ho hlavy. Okamžite ho ratoval riaditeľ pretekov Jacques Goddet, ktorý mu pomohol vstať a hneď privolal lekára. Poulidor mal obrovské šťastie. Ostal ležať sotva tri metre od zvodidiel, za ktorými bol strmý, šesťdesiatmetrový zráz. Ak by bol preletel ponad zvodidlá, celkom určite by následný pád neprežil.

 

Aj keď najvyššie méty ostávali väčšinou pre Poulidora nedosiahnuteľné, jeho popularita medzi priaznivcami cyklistiky neustále rástla. "Čím nešťastnejší som bol v súvislosti s neúspechmi, tým viac ma ľudia milovali a tým viac peňazí som zarábal." Opísal po rokoch svoje pôsobenie v profesionálnej cyklistike. Francúzski fanúšikovia boli rozdelení na dva nezmieriteľné tábory. Neboli zriedkavosťou aj prípady, že sa manželia rozviedli príve preto, že jeden bol "poulidorista" a druhý "anquetilista", z rovnakých dôvodov sa rozhádali nejedni susedia, či priatelia, krčmové polemiky o tom, kto je z tých dvoch lepší, viedli občas k poriadnym bitkám. S dvoma spomínanými borcami sa identifikovalo mnoho Francúzov, pričom Anquetil a Poulidor boli úplne rozdielni. Anquetil stelesňoval eleganciu a noblesu aj tým, ako pretekal. Na tvári mu hral sebavedomý úsmev, vyzeral, akoby na svoje triumfy nevynakladal žiadne veľké úsilie. Poulidorova tvár bola počas jazdy skrivená do bolestnej grimasy, výsledku tvrdej driny a sebaobetovania. Tieto protipóly sa dali aplikovať aj na francúzsku populáciu. Mondénni mešťania, inteligentní, bohatí a veselí, na druhej strane zrobení, unavení, škaredí dedinčania, ktorých tváre poznačila dlhoročná drina na poliach. Do francúzštiny si našiel cestu termín "Poulidorov komplex", charakterizoval duševné muky človeka, ktorý nikdy nevyhrával a prehry boli stálou súčasťou jeho života. Po prezidentských voľbách v roku 1965, v ktorých Francois Mitterand neuspel, ho novinári počastovali nálepkou "Poulidor politiky". Ale Poiulidorova popularita zatieňovala akéhokoľvek iného športovca vo Francúzsku. Len počas roka 1974 vyšlo vo francúzskych tlačených periodikách viac než 4000 článkov, ktoré sa týkali Poulidora.

 

V súčasnosti už Raymondovi pomaličky ťahá k osemdesiatke, ale stále sa teší dobrému zdraviu. Iba úplne šedivé vlasy naznačujú, že tento dobrý a vždy usmievavý pán má takýto úctyhodný vek. Vo Francúzsku je stále veľmi populárny a pre médiá ostáva zaujímavý až do dnešných dní.