Úvahy a túžba vidieť sviatok cyklistiky na vlastné oči sa rodila od minuloročnej Tour. Nakoniec rozhodnutie, vybrať sa tam, prišlo ako blesk z čistého neba, ktorému výrazne pomohli výsledky a výkony nášho Petra Sagana.

 

Dohodli sme sa v deň odchodu, v utorok po 2. etape. Cestu, ktorú sme mali pred sebou, sme si na navigácii zvolili cez Poľsko, Nemecko, Belgicko až na západné pobrežie Francúzska. Zhodou okolnosti nás cestou sprevádzali tóny legendárneho francúzskeho hudobníka Jeana Michaela Jarreho a spôsobom 24 Le Mans sme sa presúvali do nášho cieľa.

 

Najskôr som uvažoval, že pôjdeme na štart do Orchies, ale čas na príchod bol na hrane, preto sme sa rozhodli pokračovať do cieľového mesta Boulogne Sur Mer. Prišli sme zhruba hodinu a pol pred dojazdom cyklistov po 1660 km a 20 hodinách jazdy autom. Aj keď sme presne nevedeli kam môžeme ísť autom, aby sme mali cieľ čo najbližšie, podarilo sa nám dostať na parkovisko, z ktorého sme mali relatívne blízko do cieľa, asi 20 min pešo. Vybavení dresmi, vlajkami, trúbkou a zvoncom sme sa vybrali k cieľu, kde sme sa hneď pozdravili so štábom STV a novinárom denníka Šport, ktorý sa čudoval, že sme pricestovali práve k najvzdialenejšej etape. Pozdravili sme sa aj s ďalšou skupinkou Slovákov pochádzajúcich z Brezna a momentálne žijúcich v Londýne, kde majú obchod s bicyklami. Na Tour boli od začiatku a vytvárali skvelú kulisu. Aj v prenosoch bolo vidieť práve ich vlajky. Informovali nás, že sú na mieste asi 100 metrov za cieľom a aj po piatich hodinách státia, je šanca na miesto pred cieľovou páskou malá. Napriek tomu nás túžba vidieť to najdôležitejšie, teda dojazd, zakričať a zamávať našim chlapcom, nás hnala dopredu k páske. Tam sme mali šťastie. Stretli sme skupinku Čechov, ktorí nám ochotne ponúkli miestečko na múriku pod plotom, z ktorého sme mohli niečo nasnímať aj na kameru. Ja so synom na ramenách som zostal na okraji cesty, 25 metrov od cieľa, a našiel som si škáročku, ktorou bolo vidieť aspoň na časť dojazdu.

 

Na druhej strane, presne oproti nám, stál otec Petra Sagana, Ľubomír, aj s kamarátom. Pozdravili sme sa a vymenili zopár viet, ako sa to v tom hluku len dalo. Pred záverom etapy stúpala nervozita, vzrušenie a naše očakávania úspechu našich borcov. Stihol som ešte anglickým fanúšikom zakričať King is comming!, na čom sa schuti zasmiali, to ešte netušili, že ich smiech sa stane našim šťastím. V dojazde som videl časť "víťaznej figúry" Petra Sagana, teda jeho prežehnanie a následný "tanec na biku" Forest Gump. Zaliala nás neskutočná vlna emócii - slzy v očiach, výkriky na slávu Sagana či mávanie vlajkami. Za cieľom sme sa stretli s ďalšími fanúšikmi a spoločne sme si vychutnávali pocity šťastia. A to som ešte nevedel, že k Petrovi Saganovi pribudol aj úspech Petra Velitsa. Oslavovali sme tak, že všetci diváci ale aj zahraničné štáby si nás fotili a točili, niektorým sme poskytli aj interview.

 

Po dlhšom čakaní sme sa dočkali aj tourminátora. Napriek veľkému úspechu sa nám ho podarilo pri odchode pozdraviť a zagratulovať. Potom sme sa rozlúčili s krajanmi, ktorí odchádzali späť do Anglicka, vymenili sme si kontakty a dostali sme aj pozvanie do Londýna na olympiádu. Cestou k autu ma zaujalo množstvo cintorínov. Pomyslel som si, že asi také množstvo nádejí ostatných adeptov na úspech pochováva náš tourminátor...

 

Následne sme vyhľadali camp a vyhladovaní sme zamierili do reštaurácie. Syn mal veľkú chuť na vyprážaný syr, no namiesto vyprážaného syra sme dostali hranolky a nahrubo nakrájaný tvrdý eidam. Čo bolo prekvapením, pretože sme si objednávali chod spolu s anglickými hosťami, ktorí to čašníčke preložili do francúžštiny. Úroveň znalosti jazykov domácich je mizerná, a tak sa nám majiteľka a čašníčka zvukmi "múúúú" a "méé," snažili vysvetliť, aké druhy mäsa sa pri konkrétnom jedle podávajú.

 

Ráno sme zložili stan a po jedle sme sa presunuli sa do štartového mesta - Abbeville. Prišli sme presne na predstavovanie tímu Liquigas-Cannondale. Z plného hrdla a vlajkou ame pozdravili Peťa Sagana. Prišiel nás pozdraviť aj cestou na štart a podali sme si ruky. Rovnako sme sa pozdravili s Velitsovcami. Hneď po štarte sme sa presunuli do cieľového Rouenu. Podarilo sa nám dostať medzi autá konvoja Tour (nie priamo v pretekoch, ale medzi novinárov, organizátorov a pod.) a nakoniec vďaka výzdobe auta (slovenskou vlajkou na anténe, návlekoch na spätných zrkadlách a magnetkou so znakom a menami našich cyklistov na prednej kapote), sme spolu so všetkými autami mediálnych štábov "nenápadne" zaparkovali priamo v centre mesta, odkiaľ sme opäť mali do cieľa veľmi blízko.

 

Počkali sme asi dve hodiny, poprechádzali sme sa pozdĺž trate, získali zopár suvenírov a tričiek od sponzorov a pozreli sme si vystúpenia tanečných skupín na trati, množstvo alegorických vozov a reklamných atrakcií.

 

Opäť sme si našli čo najlepšie miesto, pri méte 300 metrov pred cieľom, kde bol umiestnený plastový stojan s označením "zákaz parkovať," na ktorý som posadil syna a mali sme zároveň aj výhľad na veľkoplošnú obrazovku, odtiaľ sme čakali na príchod pelotónu. Občasné pokriky a zvonenie na zvonci vyrušovalo okolie, preto sme sa presúvali bližšie k zábranám pri trati. Pred dojazdom sme videli aj hromadný pád na obrazovke, do ktorého sa naši našťastie nedostali. My sme si samozrejme vydýchli, čo nepochopili okolostojaci, ktorých sme už aj tak zrejme dosť obťažovali pokrikmi.

 

V Rouene sa na ďalší deň aj štartovalo, preto sme sa rozhodli nájsť kemp čo najbližšie. Voľba padla na Pont de l'Arche. Bolo to najpríjemnejšie miesto počas nášho pobytu. Veľmi prijemné historické mestečko ako zo "štyroch mušketierov", pokojné a relatívne lacné reštauračné služby, veľmi čisté, s pripojením na internet cez WiFi a pritom to bolo najlacnejšie ubytovanie. Stanovanie stálo zhruba 13 eur na noc.

 

Po príjemnom posedení pri raňajkách a počúvaní nášho "Funka" cez internet sme si zhodou okolností vypočuli rozhovor Marcela s našimi známymi z 3. etapy. Povzbudení informáciami zo domova, sme vyrazili na ďalšiu etapu. Tentoraz sme išli na trať. Dostali sme sa k Fleurysur Andelle, kde cyklisti dorazili asi hodinu po štarte. Bolo to dobré miesto, s miernym stúpaním po dlhšej rovinke. Prvýkrát sme vybalili spreje a v trojfarebnej kombinácii sme na cestu nastriekali VELITS, SAGAN, SLOVAKIA a pridali sme aj štátny znak. Hneď ako sme to dokončili, prišiel za mnou fanúšik, zrejme Holanďan, pochválil náš nápis a požičal si sprej, aby nastriekal odkaz pre jeho tím. Ja som zostal v dolnej časti asi 150-metrového stúpania a druhá časť našej "výpravy" ostala na konci pri zákrute, kde sa zoznámili so štyrmi Portugalcami. Konečne sa dalo komunikovať aj v angličtine. Nakoniec sme si dobre porozumeli a pri prejazde cyklistov spolu skandovali S-A-G-A-N. Peter nás neprehliadol a keďže tempo bolo voľné a Sagan sa pohyboval vzadu, na prekvapenie všetkých sa na mňa pozrel a zamával mi na pozdrav. Keď som prechádzal parkom k autu so slovenskou vlajkou, skupinka dôchodcov ma oslovila po francúzsky. Pýtali sa aká je to vlajka. Keď som im povedal že Slovakia, tvárili sa že rozumejú, ale až keď som povedal Sagan, potom "boli doma".

 

Po prejazde pelotónu sme boli nepríjemne zaskočení. Na mieste, kde sme nasprejovali cestu, sme nechali spreje v ruksaku a ten nám nakoniec niekto ukradol. Určite by som dával väčší pozor, ak by som bol na inom mieste, ale na Tour a vo Francúzsku je to naozaj málo pravdepodobné, aby ste o niečo prišli - nuž, lumpi sa nájdu všade. Našťastie okrem sprejov a nabíjačky na telefón tam nebolo nič dôležité. Ďalšie spreje a ešte aj nabíjačku sme mali v zálohe.

 

Po odchode sme sa chceli dostať do cieľového mesta Saint-Quentin. Cestu nám však narušila ďalšia dopravná zápcha pri prejazde pelotónu a v Clermonte sme sa nevedeli vymotať ani s navigáciou, lebo mesto bolo rozkopané. Nakoniec sme do Saint-Quentinu dorazili. Rýchlo som zaparkoval a ponáhľal bežal k cieľu. Žiaľm, nestihol som záverečný ceremoniál odovzdávania dresov, ale stretol som sa s mladým párom z Humenného, ktorý tam prišiel s vlajkou čo bol poznávací signál. Boli na okružnej ceste po Európe, a podarilo sa im vidieť jednu etapu. Ďalej pokračovali do Beneluxu. Cestou k autu som nemusel dlho rozmýšľať, kde nájdem rodinku. Našiel som ich v najbližšej reštaurácii. Syn za počítačom a žienka pri pivku v družnej debate po španielsko - anglicky. Nakoniec to bol rodinný podnik členov, ktorí mali korene v Španielsku. Zhodou okolnosti to boli traja boxeri, medailisti aj na olympiádach a poznali aj Slovensko a Didiho. Venovali nám šiltovku Tour s príležitostnou nášivkou dňa a cieľového mesta, ktoré sme si od všetkých dali podpísať. Aj keď nám bolo príjemne a ponúkli nám možnosť prespať v penzióne, rozhodli sme sa presunúť k štartu ďalšej etapy v Epernay, ktoré bolo vzdialené asi dve hodiny.

 

Cestou sa pokazilo počasie, ktoré nám doteraz prialo a začalo pršať. Cestou sme dokúpili zásoby, chýbajúci červený sprej a našli najbližší kemp. Tam nás však upozornili, že pre veľký záujem nás musia umiestniť na futbalovom ihrisku. Bolo to v poriadku a vedľa nás už stanovali českí turisti z Pardubíc. Po dlhšom čase sme mohli komunikovať v rodnej reči. Česi cestovali po Francúzku, nie pre cyklistiku, ale napriek tomu sa s ňou často stretávali z ich pohľadu ako "napotvoru". Všade, kde mali namierené, stretli pelotón a museli v aute čakať na prejazd, čo sa im stalo asi štyrikrát. Na tom sme sa bavili, pretože my sme ich cyklistiku naopak vyhľadávali. Potešili sa, keď sme im povedali, kam smeruje ďalšia etapa, pretože konečne sa mohli vybrať na cestu do Reimsu. Ráno sme sa ponáhľali na štart a mali stretli sme ďalších Slovákov z Prievidze a Partizánskeho, ktorí sa tiež na ceste po Európe zastavili na tejto etape. Cieľ bol v Metz a my sme pokračovali s konvojom sprievodných áut Tour vrátane štábu STV. Narazili sme na viaceré obchádzky, a tak sme auto nechali v uličke blízko bytového domu. Nakoniec sme zistili, že to bolo celkom dobré miesto, pretože k cieľu sme to mali len 10-15 minút cesty.

 

Blízko cieľa nás potešili ďalšie slovenské zástavy, a tak sme si to k nim namierili. Bola to rodina z Nitry. Na Tour prišli z Nemecka, kde boli navštíviť dcéru. Prišiel aj mladý pár z Prešova - náš hádzanársky reprezentant v hokejovom drese, za ním skupinka troch mladých z Popradu, ktorí pracovali v Metz, ďalšia rodina z Metz - zmiešané manželstvo Francúz a Slovenka z Bratislavy, pani z Prešova so štyrmi malými detičkami, tiež žije v Metz, dvaja Slováci zamestnaní v Luxembursku, ktorí pochádzajú z Piešťan a Nitry. Prišiel aj starší pán, národnosťou Nemec, ktorý nás po pozdravil slovensky a pochválil sa, že je rodákom z Kremnice. Na druhej strane trate bol znova otec Petra Sagana a jeho kamarát. Keďže všetci nemali vlajky, tak som odbehol do auta po ďalšie. Občas sme si zakričali a skandovali mená našich, ale najmä Sagana. Prišiel aj štáb nemeckej ARD, ktorý mal záujem o rozhovor aj v angličtine. Pravý výbuch emócii nastal po senzačnom víťazstve nášho rýchlika TGV - Slovenská strela - Petrom. Oslavy nemali konca. S Petrovým otcom Ľubomírom, ktorý držal trofeje sme sa presúvali k autobusu Liquigasu, kde sme sa stretli s ďalšími fanúšikmi. Prišli s Petrovým bývalým trénerom Petrom Zánickým. Fotili sme sa za veľkého záujmu novinárov z celého sveta. Emotívny bol aj moment spoločného spievania našej hymny pred autobusom.

 

V Metz sme sa usadili pri historickej budove železničnej stanice a pošty, ktorá skôr pripomínala katedrálu. Diskutovali sme o osudoch Slovákov, ktorí tam žijú trvalo alebo prechodne. Veľmi milá bola aj návšteva Stengerovcov, ktorí nám zaobstarali ubytovanie v kempe a pohostili nás, hoci práve prerábali časť bytu a ich 21-ročný syn, tiež náruživý cyklista, mal zdravotné problémy. Stretli sme sa aj na ďalšom štarte v Tomblaine, kde sme sa mali stretnúť aj so Saganovcami. Pre veľké dopravné zápchy a odklon dopravy od mesta štartu, nás nechali policajti šliapať pešo v horúčave asi štyri kilometre. Len tak-tak sme stihli štart ale našich chlapcov sme aj tak pozdravili. Stretli sme dvojicou lekárov z Košíc, ktorí vo Francúzsku pracujú už sedem rokov a bývajú asi 30 km od mesta štartu. Asi po hodine a pol sme museli príjemné posedenie prerušiť a pokračovať ďalej. Cieľ ani prejazd sme už v tejto etape nestihli, preto sme si vytipovali miesto nasledujúceho štartu - Belfort. Tam sme mali obrovský problém s preplneným kempom. Telefonicky sme sa dozvedeli že je plný, napriek tomu sme to skúsili. Žiaľ nedalo sa dohodnúť. Nie pre totálny nedostatok priestoru, ale z dôvodu prekročenia predpísanej kapacity. Preto sme šli do ďalšieho kempu vzdialeného 25 km. Kemp sme najskôr nevedeli nájsť, ale nakoniec sa to podarilo.

 

Ráno sme sa zobudili na silný vietor a dážď. Napriek tomu sme išli na štart. Asi po desiatich kilometroch dážď a vietor utíchli. Na štarte boli prípravy v plnom prúde. Získali sme veľa suvenírov aj vďaka nášmu dobrému miestu, ktoré sme získali včasným príchodom. Pozdravili sme sa so všetkými fanúšikmi a od našich chlapcov sme získali aj podpisy.

 

Cestou do cieľového Švajčiarska sme počítali s kontrolou pasov, ale nič také sa nedialo. Vytipovali sme si mestečko Glovelier, ktorý mali cyklisti prechádzať dvakrát. Žiaľ presun sa komplikoval, cesty boli uzavreté. Počas rozhovoru s policajtkou, od ktorej sme chceli pomoc, nás oslovila Slovenka v aute za nami a zaviedla nás tam kam sme potrebovali. Poslednýkrát sme si zakričali, vyzdobili zákrutu vlajkami a chceli sme nasprejovať cestu, ale policajti nám to nedovolili. Peťa sme mali na dosah a hnali sme ho pokrikmi dopredu.

 
Vo Švajčiarsku sa pre nás Tour 2012 skončila. Dúfam, že na storočnicu Starej dámy sa vrátime. Ak plánujete cestu aj vy, odporúčam GPS, aktualizované mapy, naštudovať trasy pretekov. Samozrejme, výbava fanúšika nesmie chýbať. Vlajky, udice na ich zavesenie, spreje ale aj farby na natieranie riediteľné vodou, dresy, trúbky, zvonce, nech je vás počuť a vidieť. Je to senzačný zážitok nielen pre fanúšika ale aj pre rodinu, nesmie však chýbať zmysel pre dobrodružstvo.
 
 
autor: Peter Mráz, Poprad