2001 (Lisabon, Portugalsko)
Najlepšie zašpurtoval Oscar Freire
 
V metropole Portugalska Lisabone sa konali 68. majstrovstvá sveta. Organizátori nachystali pre účastníkov okruh o dĺžke mierne nad 12 kilometrov, celkovo dvadsaťjeden kôl dávalo spolu vzdialenosť 254 kilometrov. V štartovnej listine figurovalo 171 mien, celú trasu úspešne absolvovalo 94 cyklistov. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 41,5 km / hod.
 
Ako sa už stalo tradíciou, o šampionát bol obrovský záujem. Podľa odhadov bolo okolo ciest zhromaždených 200 000 divákov. Pelotón musel prekonať aj dve stúpania, prvé kratšie, no pomerne strmé, druhé dlhšie a miernejšie. Zjazd, ktorý nasledoval, mal veľa technických zákrut, ktoré si vyžadovali veľmi pozorné ovládanie bicykla v týchto pasážach trate. Po niekoľkých neúspešných únikoch sa vydal na sólo v jedenástom okruhu Dán Frank Hoj, vypracoval si odstup až tri minúty. Ale pelotón s favoritmi mal presne spočítané, kedy treba pridať plyn. Proti húfu elitných jazdcov nemal osamelý bojovník absolútne žiadnu šancu. S každým okruhom sa Hojov náskok scvrkával, v pätnástom okruhu ho hlavné pole dostihlo. Známy špurtér Erik Zabel mal defekt, ale jeho mechanik ukázal veľký fortieľ, za pár sekúnd vymenil koleso a Zabel sa vrátil do pelotónu. Jeho rýchlosť ho v špurte predurčovala k boju o medaily.
 
V posledných troch okruhoch sa to v popredí mlelo, veľmi aktívni boli Taliani a Španieli, sekundovali im Belgičania. Keď boli jazdci v prdposlednom kole, začalo pršať. Na čele bol veľmi aktívny Jan Ullrich, špicu často ťahal aj Richard Virenque. Dve stúpania boli pre skvelého vrchára Virenquea šancou zaútočiť. Lenže jeho súperi boli ostražití, nedovolili mu odskočiť. Kilometer pred cieľom prudko nastúpil Boogerd, zavesil sa za neho Zabel a ďalší jazdci. Rozhodovalo sa v posledných stovkách metrov. Excelentný špurtér Erik Zabel tentoraz nebol najrýchlejší, svoju taktickú vyspelosť i dynamiku demonštroval Oscar Freire. Popri bariére vyletel vpred ako blesk a vyhral. Druhý bol Bettini, tretí Slovinec Hauptman, štvrtý Dekker, až piaty Zabel.
 
 
2002 (Zolder, Belgicko)
Najrýchlejšie preteky v histórii MS
 
Najrýchlejšie preteky, aké sa kedy na majstrovstvách sveta konali, prebehli v belgickom Zolderi. Víťaz dosiahol neuveriteľnú priemernú rýchlosť 46,54 km / hod. K tomuto rekordu prispelo príjemné počasie, slabý vetrík v otvorených pasážach väčšinou do chrbta a tiež rovinatý okruh, ktorý meral 12,8 kilometra. Dvadsať predpísaných kôl dávalo celkovú vzdialenosť 256 kilometrov. Z 201 prihlásených jazdcov prešlo celú trasu 168. Zolder už bol dejiskom svetového šampionátu v roku 1969, aj tentoraz odviedli organizátori perfektnú prácu.
 
Od prvých kilometrov sa jazdilo svižne, prvý okruh prešiel pelotón priemerom 47,4 km / hod. Napriek tomu sa našli jazdci, ktorí sa pustili do únikov. Boli dlhšie i kratšie, no žiaden z nich nemal väčší význam. Necelých 40 kilometrov pred cieľom sa odtrhli Eeckhout a Vinokurov, získali si maličký náskok. Sedemnásty okruh jazdci preleteli priemernou rýchlosťou 49,87 km / hod! Neuveriteľné číslo, lenže v ďalšom kole ešte pridali, necelých 13 kilometrov prešli v priemere 51,1 km / hod. Nakrátko bol v sólovom úniku Čech Konečný, ale pelotón na čele s favoritmi žiadne komplikácie nepripustil.
 
Necelých päť kilometrov ostávalo do cieľa, najsilnejšie tímy pripravovali pozície pre svojich lídrov. Všetky špurtérske esá sa objavovali v popredí, diváci, tlačiaci sa v cieľovej rovinke, boli svedkami fantastického, dramatického rozuzlenia. Na méte jedného kilometra do cieľa boli na špici Zabel, Robbie McEwen (tiež jeden z top špurtérov), Taliani Petacchi s Lombardim vytvorili minivláčik pre Maria Cipolliniho. Ešte 500 metrov pred cieľom bol na čele Petacchi, no hlavným tromfom talianskej squadry bol za ním schovaný Cipollini. Super Mario vyvinul v závere neskutočnú rýchlosť a získal titul majstra sveta. Na páske mal aj čas zdvihnúť obe ruky a pozdraviť fanúšikov. Striebro patrilo McEwenovi, bronz Zabelovi. Tifosi boli vo vytržení, ich miláčikovia predviedli perfektný tímový výkon. Tridsaťpäťročný Cipollini dosiahol svoje 180. profesionálne víťazstvo, no toto malo obzvlášť vysokú cenu. Dúhový dres majstra sveta si môžu obliecť len vyvolení…
 
 
 
 
2003 (Hamilton, Kanada)
Víťaz, ktorého nikto nečakal
 
Jubilejný sedemdesiaty svetový šampionát privítal kanadský Hamilton. Za desaťročia si majstrovstvá sveta v cyklistike získali mimoriadnu prestíž, dúhový dres nadobudol pre najlepších jazdcov sveta obrovskú hodnotu. Televízne prenosy sa prenášali do vyše 150 krajín piatich kontinentov. Vytýčený okruh meral 12,4 kilometra, pelotón mal pred sebou dvadsaťjeden kôl. Jazdci museli v každom okruhu prejsť aj dva kopce. Nie veľmi prudké, no ak sa výškový rozdiel vynásobí počtom kôl, bola to tvrdá porcia. V Kanade sa do pretekov zapojilo spolu 180 cyklistov, 68 z nich nezvládlo 260,4 kilometra a skončilo predčasne.
 
Na štarte bola kompletná svetová špička, určiť najväčšieho favorita bolo takmer nemožné. Novinári spomínali Paola Bettiniho, ktorého podporoval mimoriadne silný taliansky tím, Erika Zabela, dvojnásobného majstra sveta Oscara Freireho, ale aj Belgičana Petra Van Petegema, víťaza dvoch významných jednodňových klasík v roku 2003 – Tour of Flanders a Paríž – Roubaix. Poriadne zamiešať karty mohlo ešte ďalších minimálne desať borcov.
 
Únikov bolo požehnane, ale favoriti sa pozorne strážili. Menej známi jazdci profitovali z únikov, v televíznych záberoch, prenášaných do celého sveta, si užívali svoje chvíle slávy. Rozhodovalo sa v posledných desiatkach kilometrov. Asi 35 kilometrov pred cieľom mal problémy s prehadzovačkou Oscar Freire. Musel vymeniť bicykel a pustiť sa do stíhačky. Štyria kolegovia zo španielskeho družstva ho počkali, s ich pomocou to mal oveľa ľahšie a svoj záver premenil na skutočnosť. Prebil sa opäť ku špici pretekov. V kopcoch sa zrodilo niekoľko pokusov o únik, ich motívom bolo odstaviť z boja o medaily čistokrvných špurtérov. Nádejne vyzeral Chris Horner, no aj jeho balík dostihol. Vydal veľa energie, potom sa musel snažiť zo všetkých síl, aby sa neprepadol na chvost pelotónu. V predposlednom kole boli v úniku Frank Hoj a Matrin Elmiger, ešte na začiatku záverečného okruhu mali k dobru 10 sekúnd. Mali iba minimálnu šancu, že budú úspešní, zhruba 10 kilometrov pred cieľom ich pelotón „zhltol“.
 
Preteky naberali na dramatičnosti, unikla silná šestica Astarloa, Hamburger, Bettini, Van Petegem, Camenzind a Boogerd. Približne 8 kilometrov im ostávalo, ich odstup bol nádejných 20 sekúnd, o ďalšie dva kilometre ďalej 25 sekúnd. Bol pred nimi ešte úplne posledný kopec, ak si udržia odstup, víťaz vzíde spomedzi tohoto sexteta. Pelotón šliape naplno, rozdiel sa zmenšuje. Hrozba dostihnutia je reálna, Astarloa sa rozhodol zariskovať. Zo všetkých síl sa oprel do pedálov, pomaličky sa vzďaľoval súperom z úniku. Potreboval rýchlo zdolať posledný kopec, v stúpaní vstal zo sedla a dával zo seba posledné zvyšky energie. Mal k dobru 10 sekúnd, primálo na to, aby si mohol byť istý víťazstvom. Zatiaľ mal už pelotón vedúcu skupinku nadohľad.
 
Astarloa už bol na vrchole kopca, mal náskok iba šiestich sekúnd, no v zjazde do cieľa si ho mohol udržať. Astarloa sa „poskladal“, aby mal čo najnižší odpor vzduchu a dolu kopcom letel ako šíp. Vedel, že za nadľudský výkon v posledných kilometroch a odvahu v zjazde si oblečie vysnívaný dúhový dres! So stratou desiatich sekúnd finišoval ako druhý Valverde (ktorý tu získal svoju prvú medailu), tretí bol Van Petegem.
 
Viditeľne dojatý Igor Astarloa si užíval najsladšie chvíle svojej kariéry. No v decembri 2010 zverejnila Medzinárodná cyklistická únia UCI nepríjemný oznam. Rozbory krvných vzoriek Astarlou z rokov 2008 a 2009 potvrdili doping. Španielska cyklistická federácia mu udelila dvojročný zákaz pretekania. Tieň podozrenia padol aj na jeho titul majstra sveta, ale ten mu nikdy nebol odobratý.
 
 
2004 (Verona, Taliansko)
Freire vstúpil do klubu vyvolených
 
Po piatich rokoch sa MS vrátili do Verony, kde v roku 1999 šokujúco vyhral Oscar Freire. Medzitým o dva roky neskôr získal Freire už svoj druhý titul. V roku 2004 už bol známy, patril do úzkeho výberu horúcich favoritov. Mohol sa oprieť o pomoc veľmi silného španielskeho tímu, v ktorom boli aj Alejandro Valverde, obhajca zlata spred roka Igor Astarloa, či Juan Antonio Flecha.
 
Po dojazde sa vo Verone sa prepisovali rekordné štatistiky. Španiel Oscar Freire získal svoj tretí titul a pridal sa do exkluzívneho klubu cyklistov, ktorí dokázali trikrát získať cenný dúhový dres. Okrem neho sa to podarilo iba Alfredovi Bindovi (v rokoch 1927, 1930 a 1932), Rikovi van Steenbergenovi (1949, 1956, 1957) a Eddymu Merckxovi (1967, 1971, 1974).
 
Až 200 cyklistov sa postavilo na štart, lenže iba 88 preteky úspešne dokončilo. Medzi tými, ktorí skončili v zbernom autobuse, sa ocitol aj Paolo Bettini, ktorému bolesti kolena znemožnili odjazdiť viac, než 15 okruhov. Celkovo ich bolo osemnásť, každý o dĺžke 14,75 kilometra, súhrnne teda 265,5 kilometra. Víťazný Oscar Freire prešiel trasu priemernou rýchlosťou 38,2 km / hod. Na trase okruhu boli aj dve náročnejšie stúpania, samozrejme, prejsť ich osemnásťkrát, to bola pre všetkých tvrdá zaberačka.
 
Únikov boli desiatky, zopár menej známych borcov sa zviditeľnilo, ale favoriti dbali na to, aby náskok „utečencov“ nepresiahol únosnú mieru. Podstatné veci sa začali diať približne 20 kilometrov pred cieľom. Vpredu bola početná skupina, z ktorej „odskočil“ Ivan Basso. Získal si malý náskok, čo vyburcovalo „ťažké kalibre“ Valverdeho s Vinokurovom. Začali ho spoločne stíhať. Pelotón sa potrhal na množstvo menších skupín, v zjazde Boogerd dostihol Bassa. Španieli v hlavnej skupine diktovali vysoké tempo, ich ambíciou boli tie najvyššie priečky. Po niekoľkých kilometroch bol únik pasé, vpredu sa odčlenila silná skupina. Bolo v nej osemnásť jazdcov, ale až šesť Španielov. Viacero borcov s najvyššími ambíciami – O´Grady, Zabel, Vinokurov, Valverde, Freire, Cunego, Basso, Rasmussen. Grupa si rýchlo získala 25 sekúnd k dobru.
 
Asi 8 kilometrov pred cieľom zaútočil Rasmussen, získal si 5 sekúnd. No jeho šance na víťazstvo boli mizivé. Sólo sa rýchlo skončilo, na čele jazdili Basso, Cunego, Valverde, Boogerd, O´Grady a Freire, ale za nimi to vrelo. Ďalší silní cyklisti sa dotiahli na čelo, vedúca skupina už mala 18 členov, okrem pôvodnej šestice tam boli aj Zabel, Schleck, Vinokurov, Rasmussen, a ďalší. Do cieľa ostáva 1,5 kilometra, na čele bol Wesemann, ale tesne za ním bola svorka dravcov. Valverde dotiahol Freireho v závese na druhú pozíciu, bolo jasné, že Freire bude hlavným španielskym tromfom. Nastúpil Vinokurov, lenže Španieli boli v strehu. Freire sa oddelil z háku za Valverdem, teraz už bolo všetko na ňom. Rýchlik Erik Zabel na Freireho nestačil, skončil druhý, tretí Talian Paolini. Valverdemu ostalo šieste miesto, ale jeho podiel na kolegovom víťazstve bol nespochybniteľný. Oscar Freire bol už trojnásobným majstrom sveta! 
 
 

freire-verona-2004-ms

Oscar Freire pri svojom treťom triumfe vo Verone 2004 (© vavel.com)

 
 
2005 (Madrid, Španielsko)
Skvelý taktický výkon Belgičanov
 
V Madride účasť oproti predchádzajúcemu šampionátu trochu poklesla, prezentovalo sa 188 cyklistov, z ktorých bolo v cieli klasifikovaných 123. Okruh meral 21 kilometrov, mal aj menšie stúpania, organizátori stanovili 13 kôl. Pelotón teda musel prekonať vzdialenosť 273 kilometrov, jednu z najdlhších trás v posledných rokoch. Najlepší z jazdcov to zvládol priemernou rýchlosťou 42,416 km / hod.
 
Na zozname favoritov figurovalo mnoho mien, ale chýbal trojnásobný šampión a obhajca titulu Oscar Freire. Nejeden zo žurnalistov veril Tomovi Boonenovi, jeho sezóna 2005 bola skvelá. Vyhral dve ťažké „jednodňovky“ – Okolo Flámska a Paríž – Roubaix, pridal aj dve etapové prvenstvá na Tour de France.
 
Jazdilo sa veľmi aktívne, takmer stále bol niekto v úniku, lenže podstatné veci sa začali diať v závere. Zhruba 50 kilometrov pred cieľom sa vpredu vyformovala skupina, v ktorej boli Španieli Oscar Pereiro a Miguel Perdiguero, Dán Jakob Piil, Austrálčan Allan Davis, Talian Paolo Bettini, Uzbek Sergej Lagutin, Belgičan Philippe Gilbert, Kolumbijčan Luis Laverde, Nemec Fabian Wegmann a Švajčiar Patrick Calcagni. Po niekoľkých kilometroch sa k nim dotiahli Devolder s Valverdem. Keď bolo pred utečencami 46 kilometrov, ich náskok bol 52 sekúnd. Mali reálnu šancu zachovať si ho až do cieľa. Ale pelotón šliapal veľmi rýchlo, tesne pod hranicou 50 km / hod.
 
V nasledujúcich kilometroch to vrelo, zloženie vedúcej skupiny sa niekoľkokrát menilo. Ešte 18 kilometrov, vpredu bola dvojica Piil, Gilbert, po extrémnom vypätí sa na nich dotiahol Wegmann. Trojica robila všetko, čo bolo v jej silách, no hlavný balík zmaril jej nádeje na medaily. Zhltol ich, trio sa prepadlo dozadu. Jeden atak striedal ďalší, v čelnej skupine bolo zhruba 15 cyklistov, lenže pelotón už bol na dohľad. Elitní špurtéri museli tiež držať vražedné tempo, inak na úspech nemohli pomýšľať. V hlavnom poli boli aj Petacchi, Boonen, McEwen. Ešte zopár sekúnd pred nimi boli Boogerd, Bettini a skúsený lišiak Vinokurov. Keď míňali métu flame rouge mali k dobru 10 sekúnd. Do zákruty 700 metrov pred pomyselnou páskou sa ako prvý vrútil Vinokurov, ale cieľ bol ešte príliš vzdialený. Dravci za ním ho stihli dohoniť a Belgičania v poslednej chvíli pripravili optimálnu pozíciu pre Boonena. Belgický líder veľkou šancou nepohrdol, špurt zvládol bravúrne. Majstrom sveta 2005 sa stal Tom Boonen, druhý skončil Valverde, tretí Francúz Anthony Geslin. Rýchlici Petacchi s McEwenom chýbali v prvej desiatke, rovnako ako Vinokurov. 
 
 
2006 (Salzburg, Rakúsko)
Titul pre Valverdeho zakliaty…
 
Do rakúskeho Salzburgu opäť pricestovala kompletná cyklistická špička, až 198 jazdcov. Čakalo ich 265,8 kilometrov, s ktorými sa úspešne popasovalo 126 klasifikovaných. Okruh meral 22,15 kilometra, štart aj cieľ bol na námestí Mirabell, ktorým pelotón prešiel dvanásťkrát. Cyklistov čakali dve stúpania, ktoré mohli v závere výrazne prehovoriť do poradia, posledných 9 kilometrov tvoril väčšinou zjazd. Počasie vyšlo perfektne. Obloha bola jasná, teplota okolo dvadsiatky, pofukoval príjemný vetrík. O šampionát bol, ako sa stalo zvykom, veľký mediálny záujem. Národné federácie sa snažili svojich jazdcov primerane, v rámci svojich možností motivovať. Prémie za zisk titulu boli.interesantné. Ak by sa majstrom sveta stal Austrálčan, tím má sľúbených 4000 eur. Cyklistické veľmoci sú oveľa štedrejšie, Belgičania rozdelia 40 000, ale trebárs Taliani až 125 000 eur. Nie zlý zárobok za jediný deň…
 
Väčšinu pretekov jazdili na čele početné skupiny, ich náskok sa neustále menil, rovnako ako ich zloženie. Zhruba 64 kilometrov pred cieľom viedla dvadsaťpäťčlenná grupa s niekoľkými zaujímavými menami – Nicolas Roche (Írsko), Philippe Gilbert (Belgicko), Carlos Sastre (Španielsko), Thomas Voeckler (Francúzsko), Tyler Farrar (USA), Fabian Cancellara (Švajčiarsko), Stuart o´Grady (Austrália). Balík mal ale stratu iba 50 sekúnd, o ďalších 20 kilometrov ďalej už bolo všetko úplne ináč. Vpredu jazdila dvojica Rebelin, Loosli, smelým výpadom sa na nich dotiahol Sylvain Chavanel. S blížiacim sa cieľom sa tempo zrýchľovalo, predposledný okruh sa šliapalo v priemere viac než 46 km / hod!
 
V závere profil zvádzal k úniku, posledné kilometre vozovka klesala, početná skupina bola oproti „sólistom“ trochu v nevýhode. Ataky nasledovali tesne za sebou, bolo ich hádam desať, ale posledný kilometer leteli vedľa seba Zabel, Valverde, Sanchez a Bettini. Dvaja Španieli versus zvyšok sveta. Valverde nastúpil k dlhému špurtu, Zabel sa zavesil tesne za neho, ale Bettini sa šokujúco prehnal okolo nich, hoci ešte musel prejsť okolo 500 metrov. Nebol to príliš skorý útok? Nie, Talian to ustál, nikoho pred seba nepustil. Majstrom sveta sa stal Paolo Bettini! Talianski fanúšikovia boli v tranze, Paolo predbehol superšpurtéra Zabela, tretí dorazil Valverde. Bettini akoby tomu sám nemohol uveriť, najprv venoval bozk televíznej kamere, až potom vlastnej manželke, ktorá ho čakala v cieli…
 
Pre Alejandra Valverdeho bol titul zakliaty, k dvom druhým miestam pridal aj druhý bronz. To ešte netušil, že aj v ďalších rokoch kariéry bude k prvenstvu viackrát veľmi blízko.
 
V štartovom poli bolo aj šesť Slovákov, najviac sa darilo Jánovi Valachovi (60. miesto so stratou iba 1:53 min na Bettiniho) a Martinovi Riškovi (83., 6:19 min)  Nechali za sebou zopár zvučných mien, napríklad Romana Kreuzigera, Philippa Gilberta či Thomasa Voecklera. Matej Jurčo bol 122., Martin Prázdnovský aj Maroš Kováč preteky nedokončili. Roman Broniš šliapal v závere sám, v cieli mal veľkú stratu, ale nevzdal to, preukázal veľkú statočnosť a klasifikovali ho na 126. mieste. Prakticky tak predbehol 72 súperov, ktorí do cieľa nedorazili…
 
 
 
 
2007 (Stuttgart, Nemecko)
Sladká pomsta za vážne obvinenie
 
Po šestnástich rokoch sa majstrovstvá sveta vrátili do Stuttgartu, mesta, v ktorom sa vyrábajú svetoznáme autá značky Porsche. Na štart sa postavilo 198 cyklistov z 59 krajín, boli medzi nimi, samozrejme, aj Slováci. Jeden okruh bol dlhý 19,1 kilometra, stanovených 14 kôl v kategórii Elite dávalo spolu 267,4 kilometra. Organizátori akoby zavádzali trend čoraz ťažších pretekov. Markantne sa to prejavilo, veď do cieľa prišlo iba 72 jazdcov, trochu viac ako tretina. V každom z okruhov čakali pelotón tri náročné kopce, ktoré pole tvrdo vytriedili. Spolu boli iba tieto tri stúpania dlhé 4 600 metrov, so sklonom 7 až 13 percent, neteba pripomínať, že cyklisti sa s nimi pasovali v každom zo štrnástich kôl. Celkový sumár prezrádzal veľa – jazdci boli nútení prejsť vyše 70 kilometroch v stúpaniach! Aj tak dosiahol víťaz úctyhodnú priemernú rýchlosť 39,642 km / hod.
 
Tieto majstrovstvá sveta boli rozhodne iné, než desiatky ďalších. Bojovalo sa nielen na ceste, ale aj v zákulisí. Zhruba týždeň pred súbojom kategórie Elite vybuchla ničivá mediálna bomba. Nemecká televízia ZDF tvrdo zaútočila na aktuálneho majstra sveta. ZDF tvrdila, že má dôkazy o dopovaní Paola Bettiniho, hoci ten nemal nikdy v minulosti pozitívny test. Organizačný výbor nechel pustiť Bettinho na štart, podal kvôli tomu podnet na súd. Muži v talároch dva dni pred pretekmi podnet zamietli, Talian mohol obhajovať titul. Bettiniho právnik po čiastočnom úspechu razantne zakontroval. Vyhlásil, že podáva na súd obvinenie proti organizačnému výboru MS, mestu Stuttgart a televízii ZDF za ujmu na cti svojho klienta. Atmosféra v Stuttgarte bola výbušná, už pred pretekmi vypukla totálna diplomatická vojna. V protiklade s horúcimi slovnými salvami bolo počasie. Ráno v deň pretekov teplomer ukazoval len 7 stupňov Celzia. Ale meteorológovia predpovedali popoludní 20 stupňov, jasnú oblohu, podmienky teda budú takmer optimálne.
 
Obe strany sa častovali nenávistnými poznámkami, o to urputnejší mal byť boj cyklistov. Horkokrvní Taliani boli odhodlaní „padnúť za vlasť“. Do prvého úniku sa tesne po štarte pustil Chorvát Robert Kiserlovski, pridal sa k nemu Slovák Roman Broniš. Vydržali iba krátko, no nebola to zlá reklama. Potom prišli ďalšie úniky, či presnejšie delenie pelotónu. Asi sa nedá hovoriť o úniku, ak je v čelnej skupine takmer 30 jazdcov. Šliapalo sa veľmi rýchlo, cez 42 km / hod. Početné skupiny sa zliali do veľkej masy, ak by to takto vydržalo do záveru, mohlo to byť krajne nebezpečné.
 
Keď do cieľa ostávalo 27 kilometrov, vpred vyrazil Talian Davide Rebellin, pridal sa Rus Alexander Kolobnev. Mimochodom, Rebellin mal už 36 rokov, Kolobnev o desať menej. Spolupracovali príkladne, ich náskok pri vjazde do posledného okruhu narástol na 35 sekúnd. Predposledné kolo dvojica prešla priemerom 42,8 km / hod, lenže pelotón šiel ešte rýchlejšie. Únik sa skončil, na čele teraz jazdili Sanchez, Evans, Schumacher, pridali sa Boogerd, Wegmann, Dekker, Fränk Schleck. Rebellin chytil druhý dych, aj Kolobnev sa držal vpredu. Ešte 5 kilometrov, na špici boli Schumacher, Schleck, Kolobnev, Evans a, ktože iný – Bettini. Kolobnev prekvapujúco vyšpurtoval, po dlhých kilometroch v úniku to asi sotva niekto čakal. Silu zakontrovať mal iba jediný zo súperov – Paolo Bettini. Fantastický špurt zavŕšil víťazstvom. Obhájil titul majstra sveta, tifosi sa išli zblázniť. Aká sladká bola pomsta za tie príkoria! Za Bettinim dorazil druhý Kolobnev, tretí Schumacher.
 
Bettiniho premohli emócie, po dojazde usedavo plakal. Jeho titul spred roka mal trpkú príchuť, niekoľko dní po triumfe mu zomrel brat. Možno myslel práve v týchto chvíľach aj na neho.
 
Zo šiestich slovenských reprezentantov sa piati (Martin Riška, Maroš Kováč, Matej Jurčo, Roman Broniš a Ján Šipeky) vzdali. Preteky boli extrémne ťažké, v zbernom autobuse skončil aj nejeden vynikajúci jazdec. Stačí spomenúť niektoré mená – Roman Kreuziger, Jens Voigt, Andy Schleck, Robert Gesink, Carlos Sastre, Michael Rogers, Tyler Farrar. „Zabalil“ to aj Fabian Cancellara, ten ale v Stuttgarte získal zlato v časovke jednotlivcov.
 
V tomto kontexte bolo 34. miesto Jána Valacha so stratou 49 sekúnd na víťaza mimoriadne hodnotným výkonom. Ešte väčším pamätný zisk titulu majstra sveta do 23 rokov u Petra Velitsa, ktorý triumfoval po špurte najlepších dvadsať trojkárov.