1961 (Bern, Švajčiarsko)
Špurt vyhral belgický „rýchlik“
 
Hlavné mesto Švajčiarska Bern privítalo v roku 1961 najlepších cyklistov planéty na 28. majstrovstvách sveta. Organizátori pripravili trať dlhú 285 kilometrov. V hornatej krajine by bolo takmer nemožné vyhnúť sa kopcom, preto na pelotón čakali aj občasné stúpania. Na štart sa postavilo 71 cyklistov, no v cieli klasifikovaných nebola ani polovica. Vo výsledkovej listine figurovalo iba 32 mien, 39 jazdcov sa vzdalo. Majster sveta dosiahol priemernú rýchlosť 36,68 km / hod.
 
Jazdci, ašpirujúci na popredné umiestnenie sa pozorne strážili, únikom outsiderov nevenovali zvýšenú pozornosť. Ak bol v trháku niekto nebezpečný, hlavné pole okamžite zabralo a dotiahlo sa na čelo pretekov. Aktivitou hýrili najmä Francúzi, Belgičania a Taliani, ktorí mali stanovených svojich lídrov a ostatní v tíme im mali pomáhať v boji o medailové pozície.
Postupne sa v popredí vyformovala silná skupina, ku ktorej sa rýchlou stíhacou jazdou pridávali ďalší elitní cyklisti. V posledných desiatkach kilometrov to vpredu vrelo. Zopár jazdcov neudržalo rýchle tempo a prepadli sa dozadu. Naopak, zozadu sa niektorí dotiahli na vedúcu skupinu.
 
Do cieľa dorazila ako prvá štrnásťčlenná skupina s mnohými favoritmi. Niektorí z nich to v záverečnom špurte nezvládli a medzi najlepšími chýbali. Azda najviac rozčarovaný zo svojho výsledku bol Jacues Anquetil, obsadil trináste miesto. Nezachytil prudký nástup niekoľkých súperov, a keď už videl, že miesto na stupni víťazov je nenávratne preč, záver logicky vypustil. Novinárom odpovedal iba niekoľkými slovami, hnev z neho sršal.
 
O štyri priečky vyššie bol Brit Tom Simpson, naopak, vynikajúci Vrchár Federico Bahamontes (Španielsko) vo vedúcej grupe chýbal a obsadil až sedemnástu pozíciu. Miláčik francúzskych fanúšikov Raymond Poulidor aj tentoraz nechal za sebou Jacquesa Anquetila. Aj keď nebol úplne spokojný, na cestu domov si pribalil aj bronzovú medailu. A ak sa mu podarilo zdolať fešáka Jacquesa, väčšinou neskrýval veselú náladu. V záverečnom špurte potvrdil svoju rýchlosť Belgičan Rik Van Looy, tesne predstihol Taliana Nina Defilippisa.
 
 
1962 (Salo, Taliansko)
 Sklamanie Francúzov zahojil Stablinski
 
Na svetový šampionát do talianskeho Sala pricestovalo 69 jazdcov. Čakala ich jedna z najdlhších trás v histórii majstrovstiev sveta, merala vyše 296 kilometrov. S jej nástrahami sa dokázalo vyrovnať 36 cyklistov, 33 sa vzdalo. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 38,37 km / hod.
 
Francúzi si starostlivo naplánovali taktiku, ktorá mala viesť k úspechu. Po celý čas pretekov bolo vidieť vpredu ich dresy a zdalo sa, že ich hlavné tromfy dokážu „prebiť“ konkurentov.. V záverečných päťdesiatich kilometroch však práve najväčšie francúzske hviezdy nestačili s dychom. Ich fanúšikovia neveriacky krútili hlavami, preteky sa vyvíjali úplne ináč, ako dúfali. S blížiacm sa cieľom bolo aj fanúšikom zrejmé, že Poulidor a Anquetil dosiahnu výsledky, s ktorými žiaden Francúz nebude spokojný. Jacques Anquetil ani tentoraz nezlomil prekliatie, ktoré ho sprevádzalo na majstrovstvách sveta. Za víťazom zaostal o necelé 4 minúty, stačilo to iba na 15. miesto. Ešte horšie dopadol Raymond Poulidor, 25. miesto bolo hlbokým rozčarovaním. Ale fanúšikovia nemuseli smútiť, dôvod na radosť im dal iný krajan – Jean Stablinski. Dovtedy nie veľmi známy pretekár mal pôvodne podporovať známych krajanov. V záverečnej fáze pretekov vyzeral stále veľmi dobre na rozdiel od kolegov z tímu. Keď dostal od vedenia pokyn jazdiť „na seba“, prekvapil úplne všetkých. Predviedol pamätný výkon. V závere vystupňoval svoje tempo, odpútal sa od konkurentov a do cieľa dorazil osamotený, s náskokom 1 minúty a 22 sekúnd pred strieborným Seamusom Elliottom z Írska. Bronz získal Belgičan Jos Hoevenaers. Prvých pätnásť cyklistov prichádzalo do cieľa sólovo s niekoľkosekundovými medzerami.
 
Jean Stablinski bol synom chudobných poľských emigrantov, ktorý pre svoju novú vlasť získal v kategórii profesionálov 105 víťazstiev. Okrem iných cenných prvenstiev vyhral aj Vueltu a Espaňa (1958) a Amstel Gold Race (1966). Jeho detstvo bolo úplne iné, než u jeho rovesníkov. Keď mal 14 rokov, utrpel jeho otec smrteľný pracovný úraz. Jean musel tvrdo pracovať, aby osamelej mame pomohol. Jeho koníčkom bola hra na akordeón. Zrejme hral dobre, pretože v jednej zo súťaží vyhral ako cenu bicykel. Jazda na bicykli ho uchvátila, novej zábave venoval veľa voľného času. Jeho mama cyklistiku považovala za hlúpu zábavku. Bola z toho taká nahnevaná, že Jeanovi raz nový bicykel rozbila. Ale synátor sa nedal zastaviť, všetkých, vrátane svojej mamy, presvedčil o svojej výnimočnosti. Správne jeho priezvisko znelo „Stablewski“, no keď ho jeden z novinárov omylom premenoval na „Stablinskeho“, začal ho používať. Na pretekoch Grand Tour vyhral spolu 11 etáp, na Tour de France 5, na Gire d´Italia 2, na Vuelte a Espaňa 4. V roku 1958 dosiahol asi svoj najväčší úspech, stal sa celkovým víťazom Vuelty a Espaňa.
 
 
1963 (Renaix, Ronse, Belgicko)
Víťaz bol veľkým prekvapením
 
Jubilejné 30. majstrovstvá sveta zavítali do tradičnej cyklistickej krajiny – Belgicka.  Domáci jazdci využili znalosť vytýčenej trasy, ale zároveň aj potvrdili vynikajúcu aktuálnu formu. Na trať vyrazilo 70 cyklistov, klasifikovaných v cieli bolo 36. Okruh, merajúci 16,4 kilometra pelotón prešiel sedemnásťkrát, celkovo teda 278,8 kilometra. Nový majster sveta dokázal dosiahnuť priemernú rýchlosť 37,55 km / hod.
 
Aj keď sa v pretekoch zrodilo niekoľko nádejných únikov, hlavné pole nakoniec všetky zlikvidovalo. Do záverečného napínavého špurtu sa tak zapojila veľmi početná čelná skupina a dojazd masy jazdcov vyzeral nebezpečne. Už tradične bol v popredí Rok Van Looy, vynikajúci belgický rýchlik. Dokázal si však vybojovať „iba“ striebornú medailu, bronz si uchmatol Holanďan Jo de Haan. Meno víťaza bolo pre mnohých odborníkov prekvapením – Benoni Beheyt (Belgicko).  Pre nádejného dvadsaťtriročného Beheyta to bola ešte iba druhá profesionálna sezóna,  takýto úspech ani sám nečakal. Tesne za medailovými pozíciami skončili niektorí veľkí favoriti. Francúz André Darrigade bol štvrtý, Známy Francúz Raymond Poulidor piaty, jeho nezmieriteľný rival Jacques Anquetil až štrnásty.
 
Benoni Beheyt bol profesionálnym cyklistom iba šesť rokov (1962 – 1968), napriek tomu zaznamenal zopár pozoruhodných výsledkov. Samozrejme, titul majstra sveta v roku 1963 možno hodnotiť ako najväčší úspech. Okrem neho však dokázal v tom istom roku vyhrať prestížne preteky Gent – Wevelgem aj Tour de Wallonie. V ďalšej sezóne zažiaril v 22. etape Tour de France, ktorú senzačne vyhral.
 
 
1964 (Sallanches, Francúzsko)
Poulidor druhýkrát s bronzom
 
Do francúzskeho mesta Sallanches pricestovalo na svetový šampionát 62 cyklistov, nechýbal prakticky nikto z absolútnej špičky. Na pelotón čakalo 25 okruhov, každý o dĺžke 11,6 kilometra. Kompletná trasa pretekov teda merala 290 kilometrov. Najlepší z jazdcov ju dokázal prejsť priemernou rýchlosťou 38,17 km / hod.
 
Francúzsko potvrdilo povesť cyklistickej krajiny, aj keď skôr záujmom fanúšikov, ktorí oduševnene povzbudzovali všetkých jazdcov. Okolo ciest sa ich prihrnuli desaťtisíce a atmosféru pretekov účastníci opisovali nadšenými prívlastkami. Priaznivcov domácich trochu sklamali ich pretekári, ale bronz ich národného hrdinu Poulidora bol aspoň čiastočnou náplasťou. Aj tentoraz sa ukázala podivná stránka väčšiny francúzskych fanúšikov, kým Poulidora vítali roztlieskané dlane, k oveľa úspešnejšiemu Anquetilovi boli neraz zdržanliví. Pravda, tentoraz mal navrch, ako nie často, obľúbený „Pou Pou“.
 
Diváci sa rozhodne nenudili, súboje o dúhové tričko vždy ponúkajú vzrušujúce predstavenie. Pokusov o roztrhanie pelotónu bolo veľa, viaceré vyzerali nádejne, ale najväčší favoriti boli pozorní a navzájom sa strážili. Rysoval sa špurt veľkej skupiny, no nakoniec sa nekonal. Do konečných výsledkov na prvých miestach zásadne prehovorili úniky v záverečnej pasáži pretekov, keď sa ostatným súperom vzdialilo sedem borcov. Vedúca skupina sa v posledných kilometroch ešte roztrhla a do cieľa tak nedorazila pospolu.
 
Traja vedúci pretekári si to rozdali v špurte, ďalší štyria dorazili do cieľa so šesťsekundovou stratou. Vyhral Holanďan Jan Janssen pred strieborným Vittoriom Adornim (Taliansko), tretí bol Raymond Poulidor. Pre francúzskeho matadora to bol už druhý bronz z majstrovstiev sveta. Mohlo ho tešiť aj to, že svojho najväčšieho súpera, Jacquesa Anquetila, opäť porazil. Anquetil sa musel uspokojiť so siedmym miestom. Štvrtý preťal cieľ neskôr smutne slávny Tom Simpson, ktorý o pár rokov na Tour de France nadopovaný amfetamínom zomrel na srdcový kolaps. Obhajca titulu Benoni Beheyt obsadil až jedenástu priečku, vynikajúci Nemec Rudi Altig tentoraz nemal svoj deň, skončil osemnásty.
 
 
1965 (San Sebastian, Španielsko)
Za trúfalý únik sladká odmena
 
Až 74 pretekárov sa prezentovalo v dejisku 32. majstrovstiev sveta v španielskom San Sebastiane. Organizátori si zvolili okruh o dĺžke 19,1 kilometra, spolu štrnásť kôl meralo celkovo 267,4 kilometra. Najlepší z jazdcov prešiel trasu priemernou rýchlosťou 40,18 km / hod. V cieli rozhodcovia zaregistrovali 56 cyklistov. Španieli potvrdili povesť vynikajúcich organizátorov a šampionát bol skvelý po všetkých stránkach. Akurát ich reprezentanti nevyslyšali prianie fanúšikov a nedosiahli na žiadnu z medailí.
 
Jazdilo sa pomerne rýchlo, o úniky nebola núdza. Žiaden neznamenal pre favoritov nebezpečenstvo, kým vpredu chýbali zvučné mená. Držali si prijateľný odstup, vzdialiť sa viac im nedovolili. Ak sa rysovali komplikácie, balík okamžite zrýchlil. Zaváhal iba jediný raz, no práve v rozhodujúcich chvíľach. Podstatným pre poradie na popredných miestach bol únik silnej dvojice Tom Simpson, Rudi Altig. Bojovať vo dvojici proti kompletnej svetovej špičke bola poriadna odvaha, ale dvom odvážlivcom priniesla sladkú odmenu. Svoj náskok si udržali až do záverečných metrov, v špurte bol rýchlejší Simpson, Altig získal striebro. Bronz pripadol Belgičanovi Rogerovi Swertsovi.
 
S nemalými ambíciami vstupovali do pretekov na domácich cestách španielski reprezentanti, no ich plány stroskotali. Zatiaľ ešte nemali špičkových jazdcov. V tvrdej konkurencii cyklistických veľmocí sice sotva mohli pomýšľať na medailu, ale fanúšikovia čakali viac. Najlepším Španielom bol Francisco Gabica na deviatom mieste, Sebastian Elorza obsadil trináste, Valentin Uriona pätnáste miesto. Až na 29. priečke figuroval Eddy Merckx. Mal ešte iba 20 rokov a pred sebou oslnivú kariéru popretkávanú stovkami slávnych víťazstiev. Tentoraz Eddy rozhodne nevynikol, cieľ preťal s takmer trinásťminútovým odstupom za víťazom.
 
 
1966 (Nűrburgring, Adenau, Nemecko)
Rudi Altig odolal presile
 
Presne 74 cyklistov, rovnaký počet ako pred rokom, privítali organizátori 33. svetového šampionátu v Nemecku. Oveľa náročnejšiu trať však zvládla ani nie tretina jazdcov, vo výsledkovej listine sa objavilo 22 mien. Spolu 12 okruhov, pričom jeden meral 22,8 kilometra, dávalo celkovo 264 kilometrov. Priemerná rýchlosť víťaza bola 36,40 km / hod.
 
V pribehu pretekov sa udialo množstvo rôznych atakov, takmer všetky vyšumeli do stratena. Ale posledný z nich, akokoľvek nepodstatne vyzeral, určil poradie na medailových pozíciách. Nezachytili ho viacerí z favoritov, vrátane Eddyho Merckxa a Felice Gimondiho. Zrodil sa približne 35 kilometrov pred cieľom. Kým sa elitní jazdci spamätali, odstup vedúceho tria predstavoval zhruba minútu. Hlavná skupina vyvinula obrovské úsilie, aby sa prepracovala opäť na čelo pretekov, ale cieľ už bol príliš blízko.Vymazať celý náskok nedokázala aj preto, že vpredu šliapali vynikajúci jazdci. Pelotón mal v cieli manko 35 sekúnd. V záverečnom špurte si to rozdali o medaily Rudi Altig (Nemecko) a dvaja Francúzi zvučných mien – Jacques Anquetil a Raymond Poulidor. Všetko hovorilo v prospech reprezentantov trikolóry, presilovka dvoch na jedného mala viesť k jasnému výsledku. Opäť však zapracovala nezmieriteľná rivalita medzi dvoma francúzskymi hviezdami. Hľadeli si predovšetkým jeden druhého a skúsený Altig to lišiacky využil. V napínavom rozuzlení pretekov bol najrýchlejší a prekvapujúco si uchmatol cenné zlato. Druhý skončil Anquetil, tretí Poulidor. Gimondi prišiel do cieľa na jedenástom, Merckx na dvanástom mieste.
 
Nemeckí fanúšikovia boli vo vytržení, svojmu novému idolu pripravili počas vyhlasovania víťazov búrlivé ovácie. Iba druhý raz v histórii majstrovstiev světa získal zlato Nemec, a to teda bola skutočná senzácia. Predtým to dokázal len Heinz Műller v roku 1952. Zrejme nik z nadšených domácich fanúšikov nepomyslel na to, že na ďalší triumf Nemca budú čakať dlhé desaťročia. Veru, od roku 1966 až doteraz žiaden z nemeckých cyklistov nevyhral svetový šampionát, aj keď niekoľkokrát boli Nemci k zisku dúhového dresu veľmi blízko. Jeden z najlepších špurtérov v histórii Eric Zabel vystúpil na stupne víťazov až trikrát, no nikdy nie na ten najvyšší. V rokch 2004 a 2006 bol strieborný, v roku 2002 bronzový. Tretie miesto si vybojovali Olaf Ludwig (1993) a André Greipel (2011). Vzhľadom na mimoriadne rýchlostné paramatetre posledného menovaného je dosť možné, že práve on bude po dlhých desaťročiach ďalším nemeckým majstrom sveta…
 
(Ak sme už spomenuli prekliatie niektorých excelentných jazdcov na majstrovstvách sveta, napríklad Jacquesa Anquetila, do kategórie „lúzerov“ na šampionátoch možno zaradiť aj fenomenálneho Jana Ullricha. Jeden z najúspešnejších cyklistov v dejinách sice získal zlato na MS 1993, no iba v kategórii amatérov. Dokázal tiež uchmatnúť olympijské zlato v roku 2000, vyhral Tour de France 1997 a Vueltu a Espaňa 1999. Okrem toho na Tour de France získal päťkrát celkové druhé miesto! Ale na majstrovstvách sveta kategórie Elite nikdy nezískal medailu. Ešte dodajme, že pre pozitívne dopingové testy boli Ullrichovi anulované všetky umiestnenia od mája 2005…) 
 
 
1967 (Heerlen, Holandsko)
„Kanibal“ schrúmal všetkých súperov
 
V holandskom Heerlene čakala na najlepších pretekárov sveta rovinatá trať, predpokladalo sa, že v závere bude finišovať početná skupina. Na štarte bolo 70 jazdcov, klasifikovaných bolo 45. Pelotón musel odkrúžiť dvadsať kôl, každé o dĺžke 13,26 kilometra, spolu teda 265 kilometrov. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla 39,32 km / hod.
 
Atmosféra, ktorá vládla v celej krajine, bola rukolapným dôkazom, že svetový šampionát sa koná v krajine, zasľúbenej cyklistike. Holandsko bolo, obrazne povedané, hore nohami Popri cestách, ktorými viedli preteky, stáli desaťtisíce fanúšikov. Najviac bolo, logicky, Holanďanov, ale aj zo susedného Belgicka pricestovali húfy priaznivcov. V dave bolo vidieť aj desiatky francúzskych, talianskych a španielskych vlajok. Belgičania svoj  výlet rozhodne neoľutovali, pretože v hlavnej úlohe strhujúcej drámy účinkoval božský Eddy Merckx. Zasa raz vychytil deň, kedy boli súperi iba nepodstatnou kulisou pri sólovom predstavení jediného chlapíka.
 
Rozhodujúci pre medailové poradie bol únik päťčlennej skupiny. Ramona Saeza (Španielsko), Gianniho Mottu (Taliansko) a Josa Van der Vleutena doplnili borci ťažkého kalibru – Holanďan Jan Janssen a Eddy Merckx. Fenomenálny Belgičan rýchlo dozrieval na cyklistu, ktorý nemal v nasledujúcich sezónach vyrovnaného súpera.. Počas úniku odmakal najväčší diel tvrdej práce, väčšinou udával tempo na čele skupiny, čo ho stálo množstvo síl. Zdalo sa, že tým výrazne stúpli šance súperov. No v Merckxovom prípade všeobecné predpoklady často neplatili. „Kanibal“ bol jazdcom akoby z inej planéty a dokázal to aj tentoraz. V špurte suverénne zvíťazil, Janssenovi pripadlo striebro, Saezovi bronz. Štvrtá priečka patrila Mottovi, piata Van der Vleutenovi, ktorého však dodatočne pre pozitívny dopingový test diskvalifikovali. Obhajca titulu spred roka Rudi Altig nemal najlepší deň. Jeho výkon stačil iba na štrnáste miesto a stratu na víťaza mal priepastnú – takmer 8 a pol minúty. Ešte horšie obstál Raymond Poulidor. Bol súčasťou rovnakej skupiny ako Altig, ale klasifikovali ho až na 25. priečke.
 
 
merckx-1967-ms
 
 
1968 (Imola, Taliansko)
Eddy Merckx dodržal slovo
 
V talianskej Imole štartovalo 84 cyklistov, no väčšina z nich uvidela cieľ iba zo zberného autobusu. Osemnásť náročných okruhov, každý meral 15,4 kilometra. Dokopy 277,3 veľmi namáhavých kilometrov zdolalo iba 19 jazdcov, najrýchlejší priemernou rýchlosťou 37,17 km / hod.
 
Tentoraz bol priebeh pretekov veľmi prekvapujúci. Zásadný únik prišiel už po zdolaní štyroch okruhov,  keď sa všetkým okrem iniciátorov ataku zdalo, že je ešte priskoro. Pelotón nezobudili z driemot ani informácie o neustále sa zvyšujúcom náskoku. Vpred šliapali traja veľmi silní borci – Vittorio Adorni, Rik Van Looy a Joaquim Agostinho. Trojica si vybudovala obrovský náskok. Adornimu a Agostinhovi bolo jasné, že v prípade špurtu nemajú s vychýreným rýchlikom Van Looyom takmer žiadnu šancu na úspech. Adorni bol vynikajúcim časovkárom, schopným udržiavať vysoké tempo desiatky kilometrov. Na tom postavil svoju taktiku. Vydal sa sólovo do úniku, zo všetkých síl sa snažil získať čo najvýraznejší náskok. Hazardná taktika mu zafungovala dokonale. V hlavnom poli „úradovali“ jeho kolegovia, brzdili všetky pokusy o stíhanie Adorniho, a ten sa vzďaľoval všetkým konkurentom. Adorni mal ešte jedného, mimoriadne disponovaného pomocníka – samého Eddyho Merckxa. Belgičan nezabudol na obetavú pomoc Adorniho, vďaka ktorej Eddy vyhral Giro d´Italia. Dal mu chlapské slovo, že na oplátku mu pomôže v boji na majstrovstvách sveta. Eddy nikdy nehovoril do vetra, sľuby vždy plnil. Teraz nadišiel čas revanšovať sa a Merckx to aj urobil. Premyslene spomaľoval čelo hlavnej skupiny, kým Adorni letel vpred ako vták. Adorni po fantastickom výkone získal zlato, strieborný Herman van Springel (Belgicko) sa v cieli oneskoril o 9 minút a 50 sekúnd, bronz patril ďalšiemu Talianovi Michele Dancellimu. Ten vyhral špurt silnej osemčlennej skupiny, ktorá dorazila  so stratou 10 minút a 18 sekúnd na víťaza. Prišli v nej aj tie najväčšie esá – okrem iných aj Taliani Bitossi s Gimondim, Francúzi Poulidor, Anquetil a Aimar, Merckx. 
 
Adorni vyhral kategóriu profesionálov s najväčším náskokom v histórii svetových šampionátov. Dvaja z mnohých rivalov utrpeli priam debakel. Známy Nemec Rudi Altig stratil vyše 11 minút, stačilo to iba na 12. miesto, Rik van Looy prišiel presne jednu minútu za ním na 15. priečke.
 
 
1969 (Zolder, Belgicko)
Náhradník šokoval cyklistický svet
 
V belgickom Zoldere, dejisku 36. majstrovstiev sveta v cyklistike, padol ešte pred štartom jeden rekord. Až 93 cyklistov sa prihlásilo do kategórie profesionálov. Viac ich do tých čias nikdy nebolo. Dôkladne ich preverila 263 kilometrov dlhé trasa, rozčlenená do tridsiatich okruhov, každý meral 8,76 kilometra. Presne jedna tretina cyklistov ju nezvládla, keďže 31 jazdcov zosadlo z bicyklov ešte pred cieľom. Priemerná rýchlosť víťaza bola najvyššia v celej histórii svetových šampionátov – 41,10 km / hod.
 
V zákulisí sa šepkalo o frontálnom útoku domácich Belgičanov, a oni boli skutočne mimoriadne aktívni. V prvej pätici celkového poradia mali až troch svojich zástupcov. No titul majstra sveta im tesne unikol. Do rozhodujúceho úniku vyrazili spoločne dvaja cyklisti. Keďže až do záverečných metrov si odstup udržali, práve medzi nimi sa rozhodlo o svetovom šampiónovi. Holanďan Harm Ottenbros vo veľmi vyrovnanom špurte porazil Belgičana Juliena Stevensa o pár centimetrov. Ako tretí prešiel cieľom so stratou 2 minúty a 18 sekúnd Talian Michele Dancelli.
 
Triumf Ottenbrosa čakal málokto, veď pôvodne na majstrovstvách sveta ani nemal štartovať. Do nominácie sa dostal až potom, ako ochorel Jan Janssen a z pozície neznámeho náhradníka šokoval celý cyklistický svet. Po dojazde sa ne neho vrhli novinári a on s neskývanou radosťou prezradil: „Toto je veľmi vzácny pocit. Keď už bola cieľová čiara nadohľad, hovoril som si, toto sú iba obyčajné preteky. Aj keď pri ceste bolo trochu viac divákov ako na obyčajných pretekoch. Nesmel som uvažovať na tým,  že bojujem o titul majstra sveta. Ak by som toto mal na mysli, určite by som nevyhral…“  
 
Prekvapením boli aj konečné umiestnenia mnohých renomovaných jazdcov. Chýrny špurtér Rik Van Looy prešiel cieľom vo väčšej skupine, ktorá mala stratu 4 minúty a 35 sekúnd, klasifikovali ho na 24. mieste. Ešte horšie obstáli Jacques Anquetil (40. miesto) a Rudi Altig (41. miesto). Raymond Poulidor zaznamenal v cieli odstup 7 minút a 35 sekúnd, patrilo mu až 56. miesto. Po brilantnom výkone na šampionáte pred rokom doslova vybuchol obhajca titulu Vittorio Adorni. Rozhodcovia ho zaregistrovali na predposlednom, 61. mieste.
 
Veľmi zaujímavé meno sa objavilo na 49. priečke. Československý reprezentant Jiří Daler spojil svoju kariéru prevažne s dráhovou cyklistikou, v ktorej bol svetovou špičkou. Veď na letnej olympiáde v Tokiu 1964 získal v stíhacích pretekoch jednotlivcov zlatú medailu! Okrem toho bol dvakrát (v rokoch 1965 a 1966) členom družstva Československa, ktoré na majstrovstvách sveta na dráhe získalo bronz v stíhačke družstiev. Na sklonku aktívnej činnosti sa venoval práve cestným pretekom, ale väčšie úspechy v nich nedosiahol.
 
 
1970 (Leicester, Veľká Británia)
Nečakaný majster, favoriti pohoreli
 
Veľká Británia už v sedemdesiatych rokoch získavala štatút cyklistickej veľmoci, jej reprezentanti patrili na dráhe a postupne aj na ceste k svetovej špičke. Preto nebolo veľkým prekvapením, že majstrovstvá sveta v roku 1970 sa konali práve tam. Záujem najlepších jazdcov každoročne stúpal, svetový šampionát bol silným lákadlom. Na štart sa postavilo 95 jazdcov, dovtedy najviac v histórii MS. Organizátori vytýčili rovinatú trať, ktorá mala sedieť typickým špurtérom. Spolu osemnásť okruhov, každý o dĺžke 15,1 kilometrov, predstavovalo celkovú vzdialenosť 272 kilometrov. Majster sveta ju dokázal prejsť vysokou priemernou rýchlosťou 41,42 km / hod. Do cieľa úspešne dorazilo 69 cyklistov.
 
Presadili sa tradične silné tímy, v popredí sa objavovali od štartu až do finišu Belgičania, Francúzi, Taliani, či Holanďania. Domáci Briti siahali na medailu, ale nakoniec Les West obsadil azda „najboľavejšie“ štvrté miesto. Rozdiely medzi prvými šiestimi cyklistami boli minimálne. Bronz pripadol Talianovi Felice Gimondovi, striebro Dánovi Leifovi Mortensenovi a titul majstra sveta si vybojoval dosť nečakane Belgičan Jean Pierre Monseré. Iba dvadsaťdvaročný pretekár bol vo svojej druhej profesionálnej sezóne, predtým sa stal majstrom Belgicka na dráhe v omniu. Bol po krajanovi Karelovi Kaertsovi druhým najmladším svetovým šampiónom v histórii. V roku 1971 si vybojoval ďalší národný titul na dráhe, tentoraz v madisone. Monserého sľubne sa rozvíjajúcu kariéru preťala tragická nehoda 15. marca 1971. Počas pretekov mal ťažkú kolíziu s automobilom a priamo na mieste nehody skonal. Neuveriteľnou hrou osudu rovnako zahynul aj Monserého sedemročný syn Giovanni. Počas jazdy na bicykli ho tiež zrazilo auto, bol na mieste mŕtvy. Na počesť Jeana Pierrea Monserého sa každoročne v septembri konajú cyklistické preteky v jeho rodnom Belgicku.
 
Celý zástup favoritov pohorel na celej čiare. Cyrille Guimard (Francúzsko) dorazil do cieľa na štrnástom mieste, hneď za ním Rudi Altig s vychýreným špurtérom Janom Janssenom. Celý veľký balík sa prihnal do cieľa spolu, preto sú niektoré konečné umiestnenia favoritov trochu zavádzajúce. V kompaktnej mase cyklistov už mnohí neriskovali a do cieľa prichádzali pozvoľným tempom. Aj preto bol Eddy Merckx klasifikovaný na 29. mieste, Poulidor na 37. a Vittorio Adorni dokonca až na 50. mieste.