História svetových šampionátov v cyklistike má vyše sto rokov. Rovnako ako mnoho iných cyklistických podujatí, aj majstrovstvá sveta sa v priebehu toho dlhého obdobia niekoľkokrát menili. Týkalo sa to hlavne zaraďovania disciplín, v ktorých sa súťažilo.
 
Náš seriál zmapuje kompletnú históriu. Bude mať osem častí pri týždennej periodicite. Vyvrcholí teda počas MS v Richmonde.
 
Svetový šampionát v cestnej cyklistike sa organizuje každý rok a termín sa ustálil na konci sezóny, po Vuelte a Espaňa. Na programe je viacero disciplín, víťaz každej z nich získava ikonický dúhový dres, podľa ktorého sa v pelotóne na prvý pohľad spozná majster sveta. Je žiarivo biely s piatimi zvislými pruhmi zelenej, žltej, čiernej, červenej a modrej farby. Rovnaké kruhy na olympijskej vlajke symbolizujú svetadiely Zeme. Svetový šampión má nárok nosiť tento dúhový dres až do korunovania ďalšieho šampióna v nasledujúcom roku.
 
Napriek obrovskej konkurencii svetoznámych pretekov je spomínaný dres jedným z najcennejších v cyklistickej hierarchii. Existuje mnoho veľkých hviezd, ktoré ho nikdy nezískali. V celej histórii majstrovstiev sveta existujú iba štyria cyklisti, ktorí si vybojovali titul tri razy - Alfredo Binda, Rik Van Steenbergen, Oscar Freire a Eddy Merckx. Dvaja jazdci dokázali v jednom roku vyhrať Tour de France, Giro d'Italia a svetový šampionát. V roku 1974 sa to podarilo fenomenálnemu Eddymu Merckxovi, o trinásť rokov neskôr aj legendárnemu Írovi Stephenovi Rocheovi. Získať titul je ťažké, obhájiť ho ešte ťažšie. Iba pätica cyklistov získala dva tituly bezprostredne za sebou - Georges Ronsse (1928, 1929), Rik Van Steenbergen (1956, 1957), Rik van Looy (1960, 1961), Gianni Bugno (1991, 1992), Paolo Bettini (2006, 2007). Najväčší počet medailí z majstrovstiev sveta má vo svojej zbierke Španiel Alejandro Valverde, získal ich spolu šesť. Dvakrát dosiahol na striebro, štyrikrát na bronz, titul svetového šampióna teda dosiaľ ešte nikdy nevybojoval, hoci bol k nemu viackrát veľmi blízko. 
 
Časy, kedy mimoriadne disponovaný jazdec nehľadel na ostatných a šiel si vlastné preteky, sú už dávno preč. Vyhrať dnes na majstrovstvách sveta, to si vyžaduje excelentnú formu v ten jediný konkrétny deň, dokonalú taktiku, vyhovujúci profil, a často aj poriadny kus šťastia. Osamelý bojovník väčšinou nič nezmôže, podpora kolegov z národného tímu je jedným zo základných predpokladov úspechu.
 
Už v novembri 1892 zorganizovala ICA (Medzinárodná cyklistická asociácia, predchodkyňa dnešnej UCI) prvý neoficiálny svetový šampionát. Členmi ICA boli vtedajšie cyklistické veľmoci - Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko, Taliansko, Nemecko, Belgicko a Kanada. Funkcionári Veľkej Británie prišli s iniciatívou založiť medzinárodnú cyklistickú úniu, ktorá by združovala čo najviac národných asociácií.
 
Premiérový svetový šampionát zorganizovalo americké Chicago v roku 1893. Športoví historici ho klasifikujú ako neoficiálny. Na dráhe sa súťažilo v pretekoch na jednu míľu (1609 metrov), 10 kilometrov a 100 kilometrov. Obe kratšie disciplíny vyhral Američan Arthur Zimmerman, na dlhej trase bol najlepší Mentjes z Juhoafrickej republiky. Štartovať mohli iba amatéri. To isté platilo aj o rok neskôr, keď šampionát pripravili belgické Antverpy. Na vzdialenosti jednej míle dominoval Nemec Lehr, „desiatku“ vyhral Holanďan Jaap Eden, 100 kilometrov sa stalo korisťou Nóra Henieho. Najlepší profesionáli sa prvýkrát stretli v nemeckom Kolíne. V jedinej disciplíne, súťaži na 100 kilometrov, vyhral Brit Jimmy Michael. ICA v tom čase stála pred dôležitou, neodkladnou úlohou – presne a zrozumiteľne zadefinovať štatút profesionála a amatéra. Prvé majstrovstvá sveta v cyklistike sa konali v roku 1921. Hoci sa pretekalo iba v jedinej disciplíne, cestných pretekoch s hromadným štartom amatérov, punc oficiality im dodal lesk a prestíž.
 
V roku 1958 UCI konečne zrovnoprávnila ženy, od tohoto termínu pre ne zaviedla cestné preteky s hromadným štartom. O štyri roky neskôr pribudla do programu časovka družstiev mužov. Desať rokov v nej štartovali národné tímy, periodicita sa s rokmi zmenila. Od roku 1972 sa časovka družstiev konala iba v rokoch letných olympiád. V roku 1994 pristúpila UCI k zásadnej zmene, zaviedla časovku jednotlivcov, ale zároveň vypustila z programu majstrovstiev sveta jazdu tímov proti chronometru. Súboje družstiev však nepochybne majú pre divákov veľkú atraktivitu, a tak sa na šampionát vrátili v roku 2012. Zmenilo sa iba zloženie družstiev. Z národných výberov sa tímy pretransformovali na družstvá, reprezentujúce sponzorské firmy. Rekordérom v časovke družstiev je Slovák Peter Velits. Až trikrát bol členom víťazného tímu a tri zlaté medaily okrem neho nedokázal zatiaľ získať žiaden iný profesionálny cyklista.
 
 
costa-rui-ms-2013-velka
Rui Costa majstrom sveta vo Florencii 2013 (Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)
 
 

 
 
1927 (Adenau, Nemecko) – Demonštrácia sily „squadry azzuri“
 
V nemeckom meste Adenau sa 21. júla 1927 konali prvé oficiálne majstrovstvá sveta v cyklistike, na ktorých sa predstavili takmer všetci najlepší jazdci planéty. Svojich reprezentantov vyslalo sedem krajín – Taliansko, Belgicko, Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Holandsko a Rakúsko. Čakalo ich ťažkých 182,5 kilometrov, na štart sa postavilo 55 borcov, z toho 33 amatérov. O náročnosti trasy dostatočne výrečne vypovedá skutočnosť, že iba 18 z nich preteky úspešne dokončilo. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 27,550 km / hod.
 
Šampionát sa stal demonštráciou sily talianskej cyklistiky, prvé štyri miesta patrili reprezentantom „squadry azzuri“. Suverénnym spôsobom si vybojoval víťazstvo známy Alfredo Binda. V hlavnej skupine sa dlho neohrial. Všetkým súperom ukázal chrbát, vydal sa na dlhý, odvážny únik a v cieli mal veľavravný náskok 7 minút a 16 sekúnd pred Constantem Girardengom. Na stupni víťazov ich doplnil Domenico Piemontesi, ktorý na Girardenga stratil 3 minúty a 35 sekúnd. Ako piaty celkovo, no prvý z amatérov dorazil do cieľa Belgičan Jean Aerts. Podľa platných regulí sa stal amatérskym majstrom sveta.
 
 
1928 (Budapešť, Maďarsko) – Talianske esá nedošli do cieľa
 
V roku 1928 odborníci jasne favorizovali obhajcu titulu Alfreda Bindu, ktorý v sérii predchádzajúcich pretekov potvrdzoval pozíciu najlepšieho svetového cyklistu. No súboj dopadol úplne nečakane. Belgičan George Ronsse možno nebol lepším cyklistom ako Binda, ale v jeho prospech pracoval jednotný belgický tím, kým spormi oslabení Taliani si hľadeli všetci do jedného iba vlastné individuálne záujmy. Výsledkom bol totálny taliansky debakel. Ronsse dorazil do cieľa s náskokom 19 minút a 43 sekúnd, je to najväčší odstup víťaza od druhého v poradí v dlhej histórii majstrovstiev sveta. Dva najsilnejšie talianske tromfy mali byť Binda a Constante Girardengo, obaja prepadli na celej čiare. Ani jeden z nich nedošiel do cieľa. Talianski cyklistickí funkcionári boli rozzúrení a s horúcimi hlavami vyniesli kontroverzný verdikt. Oboch jazdcov v hneve s okamžitou platnosťou suspendovali „ za poškodenie prestíže talianskej cyklistiky.“  Iróniou, samozrejme, bola skutočnosť, že na vybudovaní spomínanej prestíže talianskej cyklistiky mali výrazný podiel práve obaja previnilci. O niekoľko mesiacov neskôr bolo toto nezmyselné rozhodnutie zrušené a obaja potrestaní športovci mohli ďalej súťažiť. Pre svoju vlasť vybojovali v ďalších rokoch ešte veľa skvelých víťazstiev.
 
 
1929 (Zűrich, Švajčiarsko) – Ronsse obhájil titul
 
Presne 200 kilometrov čakalo cyklistov na tretích majstrovstvách sveta vo švajčiarskom Zűrichu. Chýbali reprezentanti Nemecka, zoznam zúčastnených krajín obohatilo Luxembursko, ktoré na šampionát vyslalo iba jediného jazdca. No nie hocijakého, Nicolas Frantz patril k absolútnej elite a potvrdil to aj v Zűrichu, kde siahal na víťazstvo. Nakoniec mu tesne ušlo, ale aj striebro malo nemalú cenu. Iba 16 jazdcov stálo na štarte, všetci náročnú trasu zvládli a dorazili úspešne do cieľa. Priemerná rýchlosť majstra sveta dosiahla 29,410 km / hod.
 
Georges Ronsse všetkým neprajníkom ukázal, že titul spred roka rozhodne nebol náhodný. Do Zűrichu cestoval vrcholne motivovaný, a aj dobre pripravený. Po napínavom boji hlavne v posledných kilometroch titul obhjil v súboji s druhým Nicolasom Frantzom a tretím Alfredom Bindom. Nepríjemne prekvapili obaja reprezentanti Holandska, ktorí obsadili až posledné dve miesta.
 
Ronsse dosiahol okrem dvoch titulov majstra sveta nemálo ďalších úspechov. Jazdil aj cyklokros, dvakrát sa v nabitej belgickej konkurencii stal šampiónom svojej krajiny. Medzi profesionálov vstúpil ako dvadsaťročný. Bol majstrom v načasovaní vrcholnej formy na konkrétny deň, veď vyhral niekoľko klasík, vrátane Liége – Bastogne – Liége, Paríž – Roubaix, či Bordeaux – Paríž. V roku 1932 vyhral štvrtú etapu na Tour de France. Po skončení aktívnej kariéry sa stal manažérom belgického národného tímu.
 
 
1930 (Liege, Belgicko) – Ronsseho „hattrick“ prekazil Binda
 
Trasa pretekov na majstrovstvách sveta sa mierne predĺžila, merala 210 kilometrov. V štartovnej listine sa objavilo 23 mien, z nich 17 bolo klasifikovaných v cieli. Priemerná rýchlosť najlepšieho jazdca predstavovala 27,95 km / hod.
 
Dvojnásobný majster sveta Georges Ronsse mal v roku 1930 zriedkavú možnosť na majstrovský hattrick. Svetový šampionát sa totiž konal v jeho vlasti. Dejiskom bolo mesto Liege v Belgicku. Ronsse, prirodzene, celú trasu pretekov dobre poznal. Ale napriek tomu na najvyšší stupienok nevystúpil. Alfredovi Bindovi vyšiel dokonalý revanš, v špurte nechal za sebou krajana Learca Guerru i bronzového Ronsseho. Viacero špičkových jazdov skončilo v poli porazených, trebárs Charles Pélissier skončil až deviaty, ďalší Francúz André Leducq ešte o dve miesta za ním. Paradoxne, sympatie fanúšikov si vyslúžil aj posledný cyklista, ktorý dosiahol cieľ. Holanďan Bram Polak zaostal za predposledným Švajčiarom Suterom o 35 minút a 55 sekúnd, od Alfreda Bindu ho delilo priepastných 54 minút a 15 sekúnd. Odmietol to „zabaliť“ a napriek obrovskej časovej strate ho vítal potlesk.
 
 
1931 (Kodaň, Dánsko) – Spanilá jazda Learca Guerru
 
V roku 1931 privítala účastníkov piatych majstrovstiev sveta dánska Kodaň. Na 170 kilometrov dlhú trasu sa vydalo 17 cyklistov, iba štyria z nich nedorazili do cieľa. Majster sveta zvládol preteky priemernou rýchlosťou 34,73 km / hod.
 
Talian Learco Guerra už mal striebro zo svetového šampionátu spred roka, no v roku 1931 v hlavnom meste Dánska svoje umiestnenie ešte vylepšil. Odpútal sa od všetkých konkurentov a svoju spanilú jazdu korunoval skvelým víťazstvom. O jeho prevahe svedčí aj odstup od súperov. Strieborného Francúza Ferdinanda le Droga a bronzového Švajčiara Alfreda Bűchiho zdolal o 4 minúty a 37 sekúnd.
 
Learco Guerra sa ako mladík túžil stať futbalistom, k cyklistike sa dostal pomerne neskoro. Medzi profesionálov sa zaradil až ako dvadsaťšesťročný. Súperi mu dali prezývku „Lokomotíva“, ktorá dokonale vystihuje jeho nezlomný naturel. V roku 1934 celkovo vyhral Giro d´Italia, v rokoch 1930 a 1933  skončil celkovo druhý na Tour de France, čo boli najväčšie úspechy jeho kariéry. V spomínanom ročníku Gira vyhral desať etáp, to sa dlhé desaťročia nikomu inému nepodarilo. Bol aj vysoko rešpektovaným tímovým manažérom, viedol napríklad dve veľké cyklistické hviezdy Huga Kobleta a Charlyho Gaula. Na sklonku života ho postihli vážne zdravorné probmémy, trpel Parkinsonovou chorobou.
 
 
1932 (Rím, Taliansko) –  Binda sa striasol všetkých súperov
 
Na domácej pôde sa všeobecne očakával úspech Talianov, a ten aj skutočne prišiel. Pelotón musel odšliapať 206 kilometrov, víťazný jazdec to dokázal priemernou rýchlosťou 29,340 km / hod. Z 21 prihlásených účastníkov zvládlo celú trasu 17. Cyklisti prešli tri identické okruhy v okolí hlavného mesta o dĺžke 68,7 kilometra.
 
Na domácej pôde v Ríme Taliani potvrdili štatút cyklistickej veľmoci. Dvojica Alfredo Binda a Remo Bertoni odtiahla značnú časť pretekov v úniku a nikto zo súperov nestačil s nimi držať krok. Binda sa v závere striasol aj Bertoniho a do cieľa prišiel s náskokom pätnástich sekúnd. Tretí v poradí, známy Luxemburčan Nicolas Frantz, už mal výraznú stratu takmer piatich minút. Obhajca majstrovského titulu Learco Guerra preťal cieľ ako štvrtý, za Bindom zaostal o 5 minút a 39 sekúnd. Úplne sklamal známy Francúz Antonin Magne, úšlo sa mu iba posledné, sedemnáste miesto, s vyše trinásťminútovou stratou na Bindu.
 
 
1933 (Montlhéry, Francúzsko) – Georges Speicher sa zapísal do histórie
 
Priebeh a výsledky majstrovstiev sveta v roku 1933 sa natrvalo zapísali do histórie cyklistiky. Víťaz Tour de France Georges Speicher sa pár dní po svojom veľkom triumfe dozvedel, že nebol nominovaný do francúzskeho družstva pre majstrovstá sveta. Bol vrcholne sklamaný, považoval to za absolútnu nespravodlivosť. Vrátil sa domov a plánoval iba oddychovať, bez tréningu. Iba jediný deň pred štartom svetového šampionátu sa Speicher dozvedel šokujúcu novinku. Jeden z členov tímu Francúzska náhle ochorel. Uvoľnené miesto funkcionári ponúkli Speicherovi. Ten mal všetky dôvody na to, aby trucoval a ponuku odmietol, no rozhodol sa akceptovať ju. V samotných pretekoch doslova exceloval. Po päťdesiatich kilometroch nastúpil a veľmi rýchlou sólovou jazdou sa odpútal od pelotónu. Všetky tímy spolupracovali pri jeho stíhaní, ale Speichera už nedostihli. Francúz mal obrovskú motiváciu a aj skvelú formu. Do cieľa Speicher dorazil s výrazným náskokom, stal sa vôbec prvým cyklistom v histórii, ktorý v jedinom roku vyhral Tour de France aj majstrovstvá sveta. Spiecherov krajan, veľmi známy Antonin Magne, dosiahol iba na striebro. Jeho strata na víťaza predstavovala vyše päť minút, rovnako ako u tretieho Holanďana Marijna Valentjina.
 
 
1934 (Lipsko, Nemecko) –  Skvelý debut belgického obra
 
V roku 1934 už v Nemecku získavala dominantné postavenie nacistická strana. Jej vodca Adolf Hitler žiadal od športovcov víťazstvá, ktoré by potvrdzovali chorú teóriu o nadradenosti áriskej rasy. Nemeckí cyklisti boli na domácom svetovom šampionáte pod obrovským tlakom. Preteky však potvrdili, že najlepší profesionáli aktuálne pochádzajú z iných krajín. Nemci na medailu nedosiahli. Vyhral Belgičan Karel Kaers, druhý skončil v rovnakom čase ako víťaz Talian Learco Guerra, s minimálnym odstupom dorazil ako tretí do cieľa ďalší Belgičan Gustave Danneels.
 
Karel Kaerts hneď pri svojom debute na svetovom šampionáte získal zlato. Až doteraz je najmladším majstrom sveta v histórii, mal totiž len dvadsať rokov. Bol aj výborným dráhovým špurtérom (majster Belgicka) a stíhačom, svoju mimoriadnu rýchlosť úspešne uplatňoval aj v špurtoch na ceste. Jeho mohutná postava (193 cm, 85 kg) ho na druhej strane výrazne znevýhodňovala v horských stúpaniach.
 
 
1935 (Florette, Belgicko) – Aerts využil domáce prostredie
 
Majstrovstvá sveta v roku 1935 prebehli 18. augusta v Belgicku. Štart pretekov bol v meste Florette, cieľ v 216 kilometrov vzdialenom Namure. Titul svetového šampióna získal po brilantnom výkone dvadsaťsedmročný domáci cyklista Jean Aerts. Svoj smelý sólový únik dotiahol úspešne až do cieľa, v ktorom mal pred hlavným poľom náskok takmer troch minút. Dosiahol priemernú rýchlosť 35,5 km / hod.
 
Nový majster sveta Jean Aerts získal svoj prvý titul svetového šampióna už ako dvadsaťročný, pravda, medzi amatérmi. V nemeckom Nűrbungringu vtedy spoločne súťažili profesionáli aj amatéri. Aerts obsadil celkové piate miesto, no nikto z amatérov ho nepredstihol. Bol vychýreným špurtérom, dokazoval to počas celej svojej cyklistickej kariéry. Na druhej strane mu neveľmi sedeli horské pasáže. Svoju minoriadnu rýchlosť Aerts potvrdil mnohokrát, okrem iných pretekov aj na Tour de France. V roku 1933 vyhral na Tour šesť etáp, celkovo na najťažších pretekoch sveta až jedenásťkrát  preťal cieľ ako prvý.
 
 
1936 (Zűrich a Bern, Švajčiarsko) – Antonin Magne deklasoval súperov
 
V Švajčiarsku organizátori pripravili pre cyklistov niečo vyše sedemkilometrový okruh, ktorý museli prejsť až tridsaťkrát. Celková dĺžka trasy tak predstavovala 218,4 kilometra. V štartovnej listine figurovalo 39 mien, ale zoznam tých, ktorí úspešne dorazili do cieľa, bol krátky. Oba deviati to zvládli. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 37 km / hod.
 
V švajčiarskych mestách Zűrich a Bern sa očakával útok domácich cyklistov na prvenstvo, ale miesto na stupni víťazov sa im neušlo. Suverénnym výkonom sa prezentoval známy Francúz Antonin Magne. Vydal sa na úchvatnú sólovú jazdu, svoj náskok neustále zvyšoval a do cieľa dorazil ďaleko pred konkurenciou. Všetci zvyšní jazdci dorazili do cieľa v jednom balíku, o zvyšných držiteľoch medailí rozhodoval špurt. Druhý Talian Aldo Bini a tretí Holanďan Theo Middelkamp mali stratu 9 minút a 27 sekúnd. Jediný Švajčiar, ktorý preteky dokončil, Paul Egli, sa musel uspokojiť so štvrtým miestom.
 
 
1937 (Kodaň, Dánsko) – Najdhšia trasa v histórii
 
Jedenáste majstrovstvá sveta hostila dánska metropola Kodaň. Trasa pretekov bola najdhšia v dovtedajšej histórii. Okruh meral 8,5 kilometra, pelotón ho mal prejsť až tridsaťkrát, celkovo teda 297,5 kilometra. Ukázalo sa, že to bola veľmi náročná úloha. Z 34 štartujúcich ju zvládlo iba 8 jazdcov. Najlepší z nich dosiahol priemernú rýchlosť 37,20 km / hod.
 
O majstrovi sveta rozhodoval cieľový špurt, po ôsmich hodinách jazdy mal najviac síl Belgičan Eloi Meulenberg. Tesne za ním si došiel pre striebornú medailu Nemec Emil Kijewski, bronz sa ušiel Švajčiarovi Paulovi Eglimu.
 
Meulenberg považoval titul majstra sveta za najväčší úspech svojej cyklistickej kariéry, no za zmienku rozhodne stojí aj to, že na Tour de Fance dokázal vyhrať až deväť etáp. To má tiež veľkú hodnotu. V roku 1937 dosiahol aj veľmi cenené víťazstvo na pretekoch Liége – Bastogne – Liége, rok predtým vyhral aj „jednorázovku“ Paríž – Brusel.
 
 
1938 (Valkenburg, Holandsko) – V cieli iba osem statočných
 
Holandský Valkenburg privítal svetový šampionát v roku 1938. Organizátori vytýčili dlhú a ťažkú trasu. Okruh meral 10,11 kilometra, spolu ho jazdci museli prejsť dvadsaťsedemkrát. Celých 273 kilometrov pokorilo iba osem cyklistov, 28 ďalších to predčasne „zabalilo“. Priemerná rýchlosť majstrea sveta dosiahla 34,60 km / hod.
O majstrovi sveta a ďalších medailistoch sa rozhodovalo až v samom závere. Vo finiši bol najrýchlejší Belgičan Marcel Kint, pred Švajčiarmi Paulom Eglim a Leom Ambergom. Egli tak k bronzu z predchádzajúceho šampionátu pridal striebro.
Marcel Kint vstúpil na profesionálnu scénu už v roku 1935, keď mal dvadsaťjeden rokov. Bol skvelý v jednodňových klasikách, veď vyhral Paríž – Roubaix,  Paríž – Brusel, Gent – Wevelgem, trikrát triumfoval na pretekoch La Fléche Wallone. V roku 1938 jeho forma kulminovala, okrem dúhového dresu majstra sveta si vybojoval aj tri etapové víťazstvá na Tour de France.