Rovinaté etapy končiace hromadným dojazdom nemajú len jedného hrdinu, ktorý na konci pretekov preukáže najväčšiu rýchlosť. V šprintérskych koncovkách funguje tímová chémia počas celého dňa, ktorá musí vyvrcholiť perfektným šprintérskym vláčikom, takže podiel na víťazstve má každý jednotlivý člen daného zoskupenia.

 

 

Umenie hromadného dojazdu

 

Pre každého šprintéra je najdôležitejšie to, aby sa na záverečné stovky metrov dostal v čo najlepšej pozícii a kondícii. Jeho spolujazdci sa musia v hektických dojazdoch predierať cez množstvo tiel, aby ho dostali na presne určený bod, odkiaľ odpáli svoj útok. Ak by bol na konci prinútený vynaložiť zbytočnú energiu na získavanie výhodnej pozície, ochudobní sa o potrebnú silu pre záverečný špurt, čo v konečnom dôsledku znižuje jeho šance na víťazstvo.

 

htc-highroad-vlacikPred niekoľkými rokmi v tejto činnosti exceloval tím HTC-Highroad, ktorý pod taktovkou športového riaditeľa Briana Holma vytvoril víťaznú mašinu pre Marka Cavendisha. V súčasnosti toto umenie najlepšie ovládajú celky Giant-Shimano, Lotto-BelisolOPQS, ktoré majú vo svojich radoch aj najrýchlejších pretekárov v profi pelotóne. A práve holandský celok Giant-Shimano pred Tour de France 2014 ponúkol zaujímavé informácie o tom, ako bude fungovať ich lead-out počas rovinatých etáp na tomto podujatí.

 

 

Anatómia špurtu Giant-Shimano na TdF

 

Controller (Cheng Ji, Dries Devenyns). Títo chlapci prichádzajú na scénu hneď na začiatku pretekov. Ich úlohou je kontrolovať zloženie úniku, aby sa dopredu nedostala príliš veľká skupina cyklistov, ktorá by mohla ohroziť hromadný dojazd. Potom jazdia na čele pelotónu pravidelným tempom a dohliadajú na odstup utečencov. V druhej časti pretekov sa snažia tento náskok zlikvidovať. Keď sa im to podarí, ich misia je splnená.

 

Positioner (Albert Timmer, Tom Dumoulin). Keď je hlavný balík v závere opäť pohromade, zoskupenie vysiela dopredu dobrých tempárov, za ktorých sa už zaradia ostatní členovia šprintérskeho vláčika. Ich nasadenie sa mení v závislosti od okolností, ale na čele pelotónu sa objavia najneskôr desať kilometrov pred cieľom. Týmto spôsobom sú najrýchlejší pretekári tímu udržaní na predných pozíciách a môžu šetriť sily pre samotný finiš.

 

Kapitán (Roy Curves). Kapitán riadi tím priamo na trati počas celých pretekov, preto si táto pozícia vyžaduje skúseného cyklistu. Okrem usmerňovania spolujazdcov a rýchleho vyhodnocovania krízových situácii sa stará aj o presné načasovanie jednotlivých funkcii vláčika.

 

Speed Pilot (Koen De Kort). Najvzrušujúcejšie okamihy prichádzajú na záverečných dvoch kilometroch. Najneskôr 1500 metrov pred cieľom sa vytvorí priestor pre prvú rýchlostnú spojku, ktorá vo vysokom tempe vytiahne trojicu najsilnejších jazdcov až na flame rouge. Keďže v tomto okamihu je už rýchlosť pelotónu veľmi vysoká, na tejto pozícii musí byť rovnako rýchly jazdec, ktorý udrží spolujazdcov na čele alebo ich tam jednoducho privedie.

 

Accelerator Pilot (John Degenkolb). Za métou jedného kilometra už začína samotný špurt. Jeho prvou zložkou je jazdec, ktorý výrazným spôsobom zrýchli tempo. Toto zrýchlenie musí byť dostatočne razantné, aby začali akcelerovať aj zvyšní dvaja spolujazdci, ale na druhej strane musí byť primerané, aby sa dokázali udržať na jeho zadnom kolese. Jeho úloha končí 600-500 metrov pred cieľom, keď spoza neho vyskočí dostatočne rozbehnutý predposledný muž reťazca.

 

giant-shimano-vlacikLead-out (Tom Veelers). Toto je najdôležitejšia pozícia v celom šprintérskom vláčiku. Lead-out jazdec musí vytvoriť pre šprintéra dostatočnú rýchlostnú rampu, aby mohol našliapnuť k svojmu maximálnemu výkonu. Jeho práca končí približne 250 metrov pred cieľom, ale všetko to závisí od okolností. Ak fúka protivietor, šprintér zostáva nalepený na jeho zadnom kolese dlhšie. Ak vietor nehrá žiadnu rolu, začne špurtovať skôr, pretože je rýchlejší. Predposledný člen vláčika musí mať dostatočnú rýchlosť a silu a mal by byť aj priebojný, aby sa dokázal presadzovať aj na vlastné tričko.

 

Šprintér (Marcel Kittel). Posledný a najviditeľnejší prejav celodenného úsilia jednotlivého tímu. Šprintér musí byť nielen silný, ale aj schopný využiť svoju rýchlosť, to znamená správne sa rozhodnúť, kedy vyraziť dopredu. Okrem toho má na svojich pleciach aj zodpovednosť za námahu spolujazdcov.

 

Táto formácia sa dotýkala na Tour de France čisto rovinatých etáp, kde bol jasnou jednotkou Marcel Kittel, ale Giant-Shimano bol pripravený poskytnúť podporu aj pre Johna Degenkolba na tie kopcovitejšie etapy. Pre Degenkolba však vyzeral špurtérsky vláčik úplne inak. Posledným rozbiehačom bol Koen de Koert a zrýchlenie na poslednom kilometri mal na starosti Tom Dumoulin. Ešte pred ním si museli povinnosť ako „speed pilot“ splniť Albert Timmer alebo Dries Devenyns. V takýchto etapách nemali Marcel KittelTom Veelers žiadne špeciálne úlohy.

 

 

 

 

Takmer dokonalá jazda HTC-Highroad

 

Ak sme na začiatku spomínali americký tím HTC-Highroad ako jeden z najlepších špurtérskych celkov posledného obdobia, pozrime sa na zostavu, ktorá jazdila pri jeho poslednej účasti na Starej dáme v roku 2011. Na začiatku pretekov sa dostali do pohotovosti Lars BakDanny Pate. V ideálnom prípade nemali pustiť do úniku skupinku väčšiu ako päť mužov a nemali im darovať odstup väčší ako šesť minút. Ku koncu etapy, keď sa blížil okamih pohltenia utečencov, sa dostal na čelo hlavného balíka Tejay van Garderen, ktorý mal predviesť svoje tempárske kvality. Keď sa pelotón potom dostal do pôvodného zloženia, pre finiš Marka Cavendisha boli kľúčovými výkony ďalších piatich spolujazdcov.  

 

Tým prvým z nich bol Tony Martin, ktorý prišiel na scénu približne tri kilometre pred cieľom, a jeho stabilná rýchlosť mala previesť zostavu cez všetky nástrahy na ceste, až kým ho nevystriedal Peter Velits. Slovenský pretekár mal na starosti úsek niekde medzi dvomi až jedným kilometrom pred cieľom, na ktorých mohol ťažiť zo svojich technických zručností a z prehľadu. Títo dvaja cyklisti v tom čase jazdili aj na celkové poradie, takže ich podpora pre Cavendisha bola sprevádzaná aj bezpečným prechodom cez hektické chvíle na čele hlavného balíka.

 

Kapitánom zoskupenia bol rakúsky jazdec Bernhard Eisel, ktorý priviedol vláčik do posledného kilometra. Po ňom prebral zodpovednosť Matt Goss a potiahol Renshawa a Cavendisha až do méty 500 metrov. Tam sa potom naplno preukázala perfektná zohratosť austrálsko-britskej dvojice. Mark Renshaw sa snažil vypustiť Marka Cavendisha 200 metrov pred cieľom a pre tento účel bol schopný urobiť čokoľvek. Britský jazdec stál v tom období na špurtérskom tróne a túto podporu dokázal parádne využiť, pretože v roku 2011 na Tour de France vyhral päť etáp a získal aj bodovaciu súťaž. Pri spomínaní na rok 2011 nesmieme zabudnúť ani na výborné osemnáste miesto v celkovej klasifikácii Petra Velitsa, ktoré dokázal vybojovať aj pri šprintérskej podpore Marka Cavendisha.