Kopce, kopce a ešte raz kopce. To je to, čo fanúšikov cyklistiky bude na oslavnej Tour zaujímať najviac. Preto sme sa vybrali do Álp, a to najzaujímavejšie sme si prešli a prežili na vlastnej koži. Hneď v úvode môžeme pokojne napísať, že papier znesie veľa, ale realita sa od grafov vytvorených na základe údajov GPS poriadne líši.
 

Jasné, každý si u nás povie, že Peter Sagan bojuje na rovných a zvlnených terénoch. To je pravda, ale o víťazovi storočnice sa bude rozhodovať v horách, a tam bude bojovať aj naše ďalšie želiezko v ohni Peťo Velits. Naozaj mu niet čo závidieť, pretože ho čakajú veľmi ťažké chvíle. Spolu s Jánom Valachom z Dukly Trenčín - Trek sme nasadli na bicykle a prešli sme pre vás, najmä divákov Tour na Dvojke RTVS, spolu päť kopcov na trase storočnice.

 

 

Pán dokonalý nesklamal

 

Štartujeme na legende legiend Mont Ventoux. Už príjazd autom od Grenoblu nám na rukách vyprodukuje husiu kožu. Z diaľky sa nad Francúzskom týči obrovská hora s typickým štrkovým vrcholom a vežou vysielača. Na kruháči pred dedinkou so začiatkom stúpania sa hrdo týči nápis "BÉDOIN MONT VENTOUX." Okrem toho akoby symbolicky si tam sedí na bicykli už síce zhrdzavený, ale stále pripravený na útok, železný cyklista. Dedinka žije cyklistikou. Už zďaleka na nás pokrikujú cyklisti a ľudia, ktorí si všimli kameru RTVS. Jeden fešák v drese bývalého profi tímu Milram sa dokonca predvádza a stále sa tlačí do záberov. Už na bicykli prechádzame platanovou alejou a z diaľky počujeme vyhrávať typické francúzske melódie. O chvíľu vidíme veselého harmonikára s celou jeho aparatúrou a vychutnávame si perfektnú náladu. Našim pohľadom neujdú ani plné podniky. Všade visia bicykle a je ich tam veľmi veľa. Majitelia musia mať radosť z dobrej tržby.

 

Po povinných televíznych záberoch, ktoré nás dobre zahriali, vyrážame na cestu. Úvod sa nám páči, je krásne počasie. Prechádzame pomedzi vinice, ale naše nohy registrujú, že stúpame. Roztočili sme to na celkom rýchle otáčky, ja však viem, že budem musieť ubrať. Jano si vychutnáva pálivé slnko no mňa to akosi neberie, lebo tuším, že príde peklo. Prvých päť kilometrov je skutočne tak ako na typickom grafe k Tour de France, v pohode. Potom však prichádza prvý vracáčik a je koniec idylky. Pred nami sa objavila stena. Našťastie pre mňa aj lesík so stromami, ktorý aspoň občas ukryje naše telá príjemným tieňom. Janko Valach ako skúsený cyklista mi už na parkovisku nahodil na bicykel najľahšie kolesá čo mal, spolu s najľahšími prevodmi. Z môjho rozprávania o brázdení sveta na bicykli správne vytušil čo bude potrebovať cykloturista - novinár na to, aby zdolal takúto horu.

 

Šiesty a siedmy kilometer sú trápením. Hľadám nejaké rozumné tempo. V týchto momentoch myslím na Toma Simpsona, ktorý v roku 1967 zomrel na kopci tesne pred vrcholom. Jeho smrť bola kombináciou horúčavy, dehydratácie, alkoholu a amfetamínov. Na ľudí dokonca šialene kričal "Put me back on the bike", hoci stále sedel na bicykli a krútil pedálmi. Nakoniec spadol na zem a bol koniec. Ja som našťastie okrem vody nič neužil a jediným podporným prostriedkom, ktorý ma ženie vpred, je túžba stáť na vrchole. Vodou však musím šetriť, ktovie či ešte príde studňa alebo prameň. Krízu prekonávam, našiel som stratený rytmus a ukrajujem z ďalších náročných pasáží. Začínam veriť, že horu zdolám. Môj súputník je samozrejeme, ako bývalý cyklista, už dávno preč, no občas ma počká, skontroluje môj stav a povzbudí ma. Na desiatom kilometri po krutom stúpaní, ktoré donúti človeka vstať zo sedla, sa nachádza vracák do krátkej asi 30 metrovej rovnejšej pasáže a stena pokračuje ďalej. Mierna úľava prichádza na 14. a 15. kilometri. Sedem a pol percenta sa zdá oproti predchádzajúcim trom kilometrom s takmer desiatimi percentami pohodičkou. Piaty až trinásty kilometer sú jednoznačne najťažšou pasážou celého kopca a v týchto úsekoch bude aj pre pretekárov na Tour najdôležitejšie držať správny rytmus. Každá zmena tempa tu bude znamenať ťažké straty energie a pretekári, ktorí nemajú radi takéto zmeny, asi budú zbožne dúfať, že Alberto Contador si odloží útoky na posledný úsek pred vrcholom.

 

Do konca trápenia zostáva už len šesť kilometrov a na križovatke ciest z Bédoin a Saultu je parádna občerstvovacia zóna. My asi o 500 metrov ďalej zaznamenávame čerstvé dojmy na kameru a vydávame sa na posledný úsek. Do záverečnej pasáže, už bez stromov a s typickým mesačným povrchom, sa ide dobre, pretože 16-ty kilometer je veľmi mierny a tak nárast stúpania v ďalších dvoch kilometroch po dobrom rozbehu nebadať. Posledné tri kilometre však už cítiť vietor. Áno, veterná hora (preklad Mont Ventoux) začína ukazovať svoju pravú tvár. Opäť zatínam zuby, ale fotografov, ktorí si na kopci robia biznis, to nevyvádza z miery. Spúšť cvaká ako samopal a už si predstavujem tie grimasy typu Cadel Evans. Zhruba kilometer a pol pred vrcholom prechádzame okolo pamätníka Tomovi. Namiesto sviečok je obložený bidónmi. Krásna cyklistická paralela. Dievčina, s ktorou v tom momente ideme bok po boku, sa po pozdrave veľmi poteší a usmieva. Asi to tu nie je zvykom. Každý vo svojom trápení bojuje sám so sebou a nevníma čo sa deje okolo. O chvíľku zostáva vzadu a blíži sa finále. Okrem silného vetra je na rovine pred poslednou zákrutou najväčším nepriateľom znova takmer 10-percentný sklon a už aj únava.

 

Niekoľko šliapnutí a vzadu zostávajú ďalší traja cyklisti. Potom prichádza veta, na ktorú nezabudnem. "Ďuro ideš, posledných sto metrov, ale nezvyčajne tvrdých," kričí Janko Valach. Mal pravdu. Musím vstať zo sedadla a vydolovať zvyšky síl. Prichádza posledná zákruta. Všetci ju dobre poznáme z legendárne súboja, dnes už potvrdeného "dopera" Armstronga a Pantaniho, ktorý v roku 2000 vyhral druhý menovaný. Dvojitá čiara a je koniec. Okolo nás sa vznáša potlesk a cieľová atmosfér Tour, hoci v podstatne menšom vydaní ako na pretekoch. 21 kilometrov s priemerným stúpaním sedem a pol percenta vyzerá v nohách podstatne inak ako na papieri. Profesionáli budú mať navyše v etape pred začiatkom stúpania za sebou už 220 kilometrov. Náročnosť zdvihne aj fakt, že najdlhšia 15. etapa storočnice bude tradičným dňom dobýjania Bastily, takže favoritom na celkové prvenstvo to poriadne skomplikujú zrejme aj domáci pretekári.

 

 

 

Huez, Sarenne a strach

 

18. etapa bude lahôdkou pre milovníkov ťažkých kopcov. Na jej záver organizátori zaradili na Tour doteraz nevídaný, približne 60 kilometrový okruh. Vystúpa sa na Alpe d'Huez, odtiaľ na Col de Sarenne, nasleduje dlhočizný zjazd a druhé - cieľové - stúpanie na Huez. Popis okruhu začneme na vrchole Alpe d'Huez. Odtiaľ vedie asi deväťkilometrová cesta na Sarenne. Po prvom stúpaní na Huez to nebude žiadna turistická jazda. Okolie je očarujúce a cesta najskôr mierne stúpa, potom nasleduje asi trojkilometrová rovinka s občasným klesaním priamo srdcom francúzskych Álp. Množstvo fanúšikov si to prišlo vyskúšať už pred storočnicou a my sme medzi nimi. Vychutnávka štítov sa končí tri kilometre pred vrcholom Sarenne. Tiahle, ale nie príliš náročné, stúpanie môže v pretekoch zohrať dôležitú úlohu. V týchto pasážach by mali mať lídri po ruke minimálne jedného-dvoch domestikov. Prípadný nezachytený útok totiž môže byť rozhodujúci. Úzka cesta smerom hore a ešte užšia z vrcholu dolu, môžu byť kľúčovými pasážami v etape aj v celých pretekoch.

 

Najdiskutovanejšou časťou pretekov je zjazd z Col de Sarenne. Priznám sa, že po Critérium du Dauphiné, ktorá testovala tento úsek, sme čakali, že bude vzorovo uprataný a predpripravený na preteky. Opak bol pravdou. Organizátori dali doplátať diery nie príliš kvalitného asfaltu, čo znamenalo množstvo prachu a štrku na ceste. Zvodidlá by ste hľadali márne a nedobrzdenie by znamenalo aj 30-metrový pád. Šumiace vodopády v tomto strese nevnímate. Nečudujeme sa kritike Tonyho Martina a ďalších pretekárov, že je to životu nebezpečné. Treba však povedať, že organizátori už avizovali upratovacie práce a očakávame, že na pretekoch bude všetko tip-top, takže pretekári by to s kritikou až tak preháňať nemali, veď na Gire bývajú aj oveľa horšie cesty. V každom prípade, tento úsek by padol ako uliaty Nibalimu či Sánchezovi, ktorí však na pretekoch nebudú.

 

Úsek sme zvládli a po troch-štyroch kilometroch je už kvalita aj šírka cesty oveľa lepšia. Letíme do doliny okolo priehrad a cez romantické tunely. Kruhový objazd už siganlizuje výšľap na záverečné stúpanie na Alpe d'Huez. Na jeho prvom dvojkilometrovom úseku vám vysvetlíme čo znamená, keď to pretekár prepáli. My sme opäť točili jazdné dokrútky pre RTVS. Kameraman Tony Kollár nás povzbudil, že oveľa lepšie na záberoch vyzerá, keď ideme dynamicky a rýchlo šliapeme do pedálov. Lenže prvé dva kilometre majú desať percent a ide o najťažší úsek kopca. Janko Valach niečo rozpráva do kamery, no to už nevnímam. Bojujem, aby boli zábery čo najlepšie. Zhasne červená a okamžite stojím. Vydržať tempo bývalého pretekára pred kamerou na tomto úseku je zničujúce. Navyše znamená, že ďalej už pôjdem len rýchlosťou, ktorú dovolí telo. To, čo by sa dalo vydať nad hranicu bez prepnutia síl za pôvodného stavu, už neprichádza do úvahy. Práve na prepálenie si dávajú pozor aj profesionáli. Majú veľa možností ako si svoj stav skontrolovať. Po tejto skúsenosti treba ale oceniť aj pretekárov ako Mark Cavendish a spol. Nám sa veľmi ľahko smeje z kresla obývačky, že chlapci sa vezú v grupette. Oni však prežívajú skutočné muky a na ich typológiu predvádzajú hrdinské výkony. Predstavte si, ako sa asi musí cítiť taký Mark, alebo ktorýkoľvek domestik, ktorý odtiahol lídrovi celú etapu, keď mu do vysielačky zahlásia, že limit je 40 minút a v štvrtine kopca má povedzme 25-minútovú stratu. Toto je boj, ktorý ani najlepší kameraman nenasníma. Títo chlapci si ho však musia vybojovať. Aj toto je tvrdosť a úplne iný pohľad na Tour, aký bežne poznáme.

 

Po vydýchaní sa nasledujú miernejšie pasáže, čo v prípade Alpe d'Huez znamená od sedem a pol do deväť percent. Napriek všetkému ešte natočíme ďalšie jazdné synchróny na kameru a ukazujeme miesta, kde nás pred dvomi rokmi (2011) útokom potešil Peťo Velits. Tri kilometre pred cieľom prichádza čerešnička na torte v podobe takmer 12 percentnej krátkej steny. Janko Valach je už dávno hore a na vrchole sa ma nejakí chlapíci pýtajú za koľko som to zvládol. Odpovedám, že mi to trvalo hodinu a 45 minút aj so všetkými prestávkami na točenie. Potom zazriem tabuľu a na nej rekord dňa 46 minút. Úctyhodný výkon niekoho, koho nepoznáme. Veď rekord z 97-ho je v podaní Marca Pantaniho 37:35, aj keď o tých rekordoch by sa dalo polemizovať... Na vrchole si ale môžete za odmenu kúpiť tričko s ikonickým nápisom ALPE D' HUEZ, 21 VIRAGES čo symbolizuje počet 180-stupňových zákrut na trase. V skutočnosti je ich ale o pár viac. Huez je právom legendou, nielen pre množstvo divákov na krásnom širokom asfalte, ale aj pre svoju náročnosť. Na prvý pohľad tak nevyzerá, ale z cyklistov v skutočnosti vyžmýka vyše 12-kilometrové stúpanie s priemerom 8,4 percenta posledné sily, a to ešte pred jeho dvojnásobným prejazdom absolvuje pelotón ďalšie tri náročné stúpania.

 

 

 

Finále ako sa patrí

 

Chceli sme pre vás prejsť, natočiť a nafotiť aj Col de la Madeleine. Žiaľ. v polovici júna bol ešte stále uzatvorený pre obrovské množstvo snehu. Pripomeňme si preto aspoň krásne chvíle slovenskej cyklistiky na tomto kopci. Vlani na ňom zviedol krásny súboj Peťo Velits s Fredrikom Kessiakoffom a bol na vrchole prvý. Neďaleko je aj legendárny Galibier, ktorý na trasu storočnice organizátori nezradili. Preto sa presúvame k Annecy. Skúšame si kopce Mont Revard a Annecy-Semnoz z poslednej horskej etapy. Po nej už bude nasledovať len šampusová oslava na Elyzejských poliach. Prvý menovaný bol už súčasťou Tour štyrikrát. Ako povedal Ján Valach. je to taká 15-kilometrová Pezinská baba. Bude ale dobrou predohrou pred záverečným stúpaním. Zrejme tam bude pelotón sťahovať náskok uprchlíkov.

 

20. etapa má síce "len" 125 kilometrov, ale jej záver bude lahôdkou. Stúpanie na Semnoz takmer nikomu nič nehovorí. Z minulosti si ho môžete pamätať spolu s Mont Revardom z jednej nie veľmi slávnej Tour, ročníka 1998. Preteky boli poznačené aférou Festina, dopingovými raziami v hoteloch a početnými zatýkaniami a zadržaniami viacerých tímových manažmentov. A práve v 17-tej etape, ktorej výsledky riaditeľstvo anulovalo, pretože pretekári protestovali proti tomu, ako s nimi zaobchádzajú, boli aj kopce Revard a Semnoz.

 

Semnoz opäť na papieri vyzerá veľmi jednoducho a nevinne. Pred ním je však päť kopcov rôznych kategórií vrátane jednotkového Revardu. Už počas nájazdu z Quintalu však zisťujeme, že priemerovanie stúpaní môže niekedy klamať. Prvých 300 až 500 metrov je totiž poriadne prudkých, hoci graf ukazuje len sedem a pol percenta. Nasledujúca miernejšia časť však kompenzuje tento pocit a dá šancu pretekárom ešte sa mierne vydýchať. Kopec je zalesnený, čo dáva nádej na ukrytie sa pred prípadnou páľavou. Aj tam už cítiť Tour v plných dúškoch. Okrem množstva cyklistov je predzvesťou storočnice veľa úsekov s novým asfaltovým kobercom.

 

Poriadny zaberák je tretí kilometer so stúpaním takmer jedenásť percent. Za ním má nasledovať najľahší vyše päťpercentný úsek. V praxi ale vyzerá tak, že asi sto metrov je cesta rovná, alebo sa zvažuje mierne dolu, no potom okamžite nastupuje opäť stena. Odvtedy už nepovolí až do cieľa, pričom pred vrcholom musia prekonať na trati pretekári ešte dve nepríjemné široké mreže, ktoré prekrývajú odtokovú šachtu vody.

 

Výsadu záverečného kopca má teda Annecy-Semnoz a treba povedať, že hoci je pomerne neznámy, pokojne by sme ho mohli nazvať malým Mont Ventoux či kratším Alpe d'Huez. Oproti nim však bude mať zhruba 11-kilometrový kopec s priemerom osem a pol percenta šancu v závere rozhodovať. O víťazovi už zrejme nie. No boj o pódium, prípadne prvú desiatku môže byť na Annecy-Semnoz naozaj reálny a zaujímavý. Na vrchole si vychutnávame krásne výhľady na celé Alpy plné plávajúcich oblakov v dolinách a tešíme sa na výročný súboj. Už aby sa začal.