Zavraždili ho Mussoliniho agenti? (1894-1927)

Ottavio Botecchia sa narodil v chudobnej rodine, mal ešte osem súrodencov. Do školy chodil len jediný rok, potom sa stal pomocným murárom. Prostý, jednoduchý chlapec z vidieka sa vďaka svojmu talentu a usilovnosti vypracoval na jedného z najlepších cyklistov na svete. V sedle bicykla prežil mnoho nádherných triumfov, v civilnom živote sa musel vyrovnávať s nepriazňou osudu. Dlhé roky trpel núdzou a aj jeho smrť bola tragická. Až do dnešných dní sú príčiny jeho skonu zahalené tajomstvom.

V časoch, kedy Botecchia úspešne súťažil ako cyklistický profesionál, bol prakticky negramotný. Čítať a písať ho učil jeho kolega z tímu Automoto Alfonzo Piccin. Po niekoľkých mesiacoch už bol Bottecchia schopný prečítať si obľúbený športový denník Gazzetta dello Sport. Aj keď pôsobil vo francúzskom družstve, podľa hlavného organizátora Tour de France Henriho Desgrangea boli jediné francúzske slová, ktoré ovládal „Žiadne banány, veľa kávy, ďakujem." A Desgrangeovi sa zdala smiešna aj Ottaviova fyziognómia, hlavne odstávajúce uši. Preto mu vymyslel nie práve najlichotivejšiu prezývku „Motýľ".

V tvrdej profesionálnej konkurencii mu trvalo niekoľko rokov, kým sa začal výraznejšie presadzovať. Prvý väčší úspech prišiel až v roku 1923, kedy na Giro d´Italia obsadil celkové 5. miesto. Zaujal Henriho Pélissiera, bývalého vynikajúceho pretekára a v tom čase majiteľa profesionálneho tímu Automoto - Hutchinson. Ottavio_Botecchia_2Pélissier mu ponúkol miesto vo svojom tíme. Podmienky boli pre Botecchiu oveľa lukratívnejšie než mal dovtedy v družstve J. B. Louveta. Spolu s Botecchiom zamieril ku Pélissierovi aj ďalší vynikajúci cyklista Honoré Barthélemy. Majiteľ stajne mal ambiciózne obchodné plány, k naplneniu ktorých mu mal výrazne napomôcť aj Talian Botecchia. Automoto bola francúzska spoločnosť, ktorá chcela zásadne expandovať aj do Talianska. Cyklista z Apeninského polostrova by mohol inšpirovať svojich krajanov a predaj firmy by rapídne zvýšil predajnosť firemných produktov v Taliansku. Takto premýšľal Pélissier a jeho predpoklady sa plne prejavili aj v praxi. Na príchode Botecchiu poriadne zarobil a poriadne si prilepšil aj samotný Ottavio.

Pravda, keď Botecchia pricestoval do Francúzska a stretol sa s Pélissierom, vyvolal rozpačité dojmy. Vyzeral ako tulák v neforemných topánkach a ošúchaných šatách. Sotva by niekto predpovedal, že toto je budúci slávny šampión.

V roku 1923 sa mu podarilo vyhrať jednu etapu aj na Tour de France, kde skončil v celkovej klasifikácii na druhom mieste. Po druhej etape dokonca viedol a obliekol si žlté tričko. Nakoniec ho predbehol Henri Pélissier, ktorý po dojazde poslednej etapy vyriekol prorocké slová: „V nasledujúcej Tour podľa mňa vyhrá Botecchia." Podmienky, v ktorých Botecchia v tomto období existoval, neboli najlepšie. A tak vedenie denníka Gazzetta dello Sport vyzvalo svojich čitateľov, aby príspevkom vo výške jednej líry podporili svojho chudobného krajana. Prvým Talianom, ktorý zaslal svoj príspevok, bol fašistický vodca Benito Mussolini.

V roku 1924 Botecchia vyhral prvú etapu Tour de France a na čele klasifikácie zotrval až do konca pretekov. Stal sa prvým Talianom, ktorý na Tour triumfoval. V jeho vlasti to vyvolalo obrovské nadšenie.  Domov do Milána cestoval Botecchia vlakom, konkrétne treťou triedou, aby ušetril peniaze za cestu. Prakticky celý život musel bojovať so svojou chudobou.

V ďalšom ročníku Tour de France Ottavio Botecchia zopakoval svoj triumf. Na cestách mu účinne pomáhal Lucien Buysse. Botecchia vyhral štyri etapy a novinári sa zhodli v názore, že jeho víťazstvo je absolútne zaslúžené.

V roku 1926 ukončil jeho účinkovanie na Tour de France škaredý pád počas silnej víchrice, ktorá odstavila aj mnoho ďalších pretekárov. Botecchia zažíval aj v osobnom živote neľahké obdobie. Tragicky zahynul jeho mladší brat, ktorého zrazilo auto. Jeho myseľ ovládol pesimizmus, svoje vyhliadky do budúcnosti videl čierne. Celé dni trávil doma, depresívny a nešťastný, nenašiel už v sebe silu, aby sa donútil k tréningu. Bál sa o svoje zdravie. Sužovali ho prudké bolesti chrbta, tažko sa mu dýchalo pre pretrvávajúce zápaly priedušiek. Po čase psychickú krízu prekonal a začal znova pravidelne trénovať. Jeho mysteriózna smrť prišla nečakane a skoro.

Začiatkom júna 1927 našli miestni farmári pri dedinke Peonis, kde Botecchia býval, jeho nevládne telo. Mal prasknutú lebku, zlomenú kľúčnu a zopár ďalších kostí. Ottaviov bicykel ležal pár metrov od cesty a nebol poškodený. Na ceste neostali žiadne stopy po brzdení, ani náznak toho, že jazdec stratil kontrolu nad svojím Ottavio_Botecchia_1strojom. Po nehode ho previezli do nemocnice v Germone, kde 12 dní po záhadnej nehode zomrel. Verdikt súdneho lekára bol podivný, podľa jeho zistení bol príčinou smrti silný úpal. Verejnosti sa táto verzia absolútne nepozdávala. Botecchia bol na slnečnú páľavu zvyknutý, okrem toho ho našli ráno, teda v čase, keď ešte nebolo vôbec horúco. O dôvodoch Botecchiovho skonu kolovalo viacero verzií. Podľa jednej ho zavraždili tajní agenti Mussoliniho, pretože viackrát vyslovil nesúhlas s fašistickým režimom. Podľa ďalšej sa o jeho smrť mohli pričiniť príbuzní, ktorým pripadla veľká suma z jeho životnej poistky. Ottavio Botecchia zomrel mladý, veď mal iba 32 rokov...

Niektoré verzie hovorili o zúrivej bitke, ktorá predchádzala smrti. No takýto scenár by museli potvrdiť stopy po úderoch na tele obete. A tie chýbali.

Na sklonku života sa pre Botecchiu začali rysovať oveľa lepšie časy. Spojil sa so zručným konštruktérom bicyklov Teodorom Camiellim. Poskytol mu veľa cenných rád o konštrukcii a vlastnostiach bicyklov. Po Botecchiovej smrti sa Camielliho spoločnosti začalo výborne dariť a expandovať do viacerých krajín. Stroje, predávané Camiellim pod Botecchiovým menom, si obľúbili tisíce ich majiteľov. V roku 2006 sa ich v Európe predalo viac než 50 000.