Skvelého šampióna porazila choroba (1934 - 1987)

Jacques Anquetil bol prvým cyklistickým šampiónom, ktorý dokázal päťkrát vyhrať Tour de France. Celkovo zvíťazil v približne 250-tich pretekoch. Narodil sa v roku 1934 v mestečku Mont Saint Aignan v severozápadnom Francúzsku. Jeho rodičia Ernest a Marie ešte mali jedného syna, Philippa. V roku 1941, po obsadení Francúzska fašistickým Nemeckom, dostal Jacquesov otec ponuku, aby pracoval v nemeckej zbrojárskej továrni. Prejavil veľkú odvahu a statočnosť, keď ju odmietol. Celá rodina veľmi tvrdo pracovala v nasledujúcich rokoch v poľnohospodárstve a výnimkou nebol ani budúci skvelý pretekár.

Malý Jacques dostal prvý bicykel ako štvorročný a už v tomto veku na ňom denne prešiel aspoň štyri kilometre. Vyučil sa za sústružníka, lenže cyklistika ho magicky priťahovala už od detstva. Ako sedemnásťročný získal svoju prvú pretekársku licenciu, ale cyklistikou sa ešte neživil. Za denný zárobok Jacques_Anquetil_2asi 50 frankov pracoval v továrni, no trvalo to len 26 dní. Jeho majster nemal pochopenie pre tréning, často žiadal od Jacquesa nadčasy. Ten však chcel trénovať za každú cenu, a tak dal výpoveď. Už jeho prvé výsledky naznačovali, že v cyklistike môže veľa dosiahnuť. Ešte ako teenager vyhral 16 amatérskych pretekov a bolo len otázkou času, kedy si ho zmluvne zaviaže niektorý z renomovaných profesionálnych tímov. V roku 1952 dosiahol aj svoj prvý medzinárodný úspech, na olympiáde v Helsinkách bol členom bronzového francúzskeho družstva v časovke na 100 kilometrov. V dejisku olympiády vzbudil veľký záujem, mal len 18 rokov. Viacerí športoví komentátori mu predpovedali veľmi úspešnú budúcnosť. Skutočnosť prekonala aj tie najoptimistickejšie prognózy.

V roku 1953 už prešiel k profesionálom, hoci ešte nedovŕšil ani dvadsať rokov. Śéfom tímu Perle, výrobcu špičkových bicyklov, bol známy Francis Pélissier. On osobne zatelefonoval Anquetilovi, aby ho zlanáril do svojho družstva. Keď mladý Jacques začul v slúchadle jeho hlas, bol priam šokovaný. Pélissier bol v jeho očiach takmer bohom a v detstve ho hlboko obdivoval. Ponúkol mu miesto vo svojom tíme a mesačný príjem 30 000 frankov. Anquetil okamžite súhlasil. Ako bonus dostal aj automobil Renault, no počas prvého roka na ňom dvakrát havaroval.

Už v prvej sezóne šokoval skvelým víťazstvom na Veľkej cene národov, keď za sebou nechal aj legendárneho Fausta Coppiho. Tieto atypické preteky boli označované za neoficiálne majstrovstvá sveta v časovke jednotlivcov. Trať bola ale nezvykle dlhá, merala 142 kilometrov. S veľkými ambíciami prišli na Cenu britskí cyklisti, vo vlasti boli považovaní za svetovú špičku. Jeden z nich, Ken Joy, štartoval 16 minút pred Anquetilom. Počas jazdy zažil obrovský šok, Anquetil vymazal handicap a Brita predbehol. Až v tej chvíli si Anquetil uvedomil, že by mohol celé preteky vyhrať. A naozaj sa to stalo. Vo veku 19 rokov sa Jacques Anquetil stal neoficiálnym majstrom sveta v časovke. Veľká cena národov bola v Anquetilovej kariére fantastickou kapitolou, zúčastnil sa na nej deväťkrát a vždy zvíťazil. O rok neskôr Pélissier prisúdil úlohu tímového lídra Švajčiarovi Hugovi Kobletovi. Anquetil mu to nezazlieval. Opäť bol jasne najrýchlejší a kyticu kvetov, ktorú dostal pri slávnostnom ceremoniáli, poslal Pélissierovej manželke. Pripojil k nej aj lístok so slovami "s najhlbšou úctou."

Ako každý francúzsky muž, aj Anquetil musel absolvovať základnú vojenskú službu. Počas nej dostal aj kuriózny rozkaz - prekonať svetový rekord v hodinovke. Jeho držiteľom bol Fausto Coppi a veľa pokusov o jeho vylepšenie stroskotalo, hoci sa o to snažili najlepší cyklisti tých čias. Aj sám Anquetil mal za sebou dva neúspešné pokusy. 29. júna 1956 o pol ôsmej večer odštartoval Anquetil na hodinovú tortúru. Zvolil si pomerne ťažký prevod 52 x 15 (na jedno otočenie pedálmi prešiel 7,40 metra) a po celý čas udržiaval konštantné tempo. V cieli mohol byť spokojný, Coppiho prekonal o 311 metrov a stanovil novú hodnotu svetového rekordu na 46 159 metrov. O jedenásť rokov neskôr Anquetil svoj rekord ešte výrazne zlepšil, v roku 1967 prešiel neuveriteľných 47 493 metrov. Ale tento výkon nebol oficiálne uznaný pre totálne zmätky pri dopingovej kontrole. Anquetil po dojazde poprosil talianskych dopingových komisárov o chvíľku strpenia "kým sa osprchuje", neskôr ich poprosil, aby odber spravili v jeho hoteli. Tí ale zrejme neporozumeli, niekoľko hodín ho čakali a potom odcestovali. Reguly uvádzali, že test sa musí uskutočniť najneskôr do 48 hodín po športovom výkone. Anquetilov tím sa zo všetkých síl snažil nájsť iných komisárov, oprávnených test vykonať, no nebol úspešný. Rekord sa teda nekonal. Anquetil to považoval za veľkú nespravodlivosť a vo viacerých rozhovoroch pre médiá to aj otvorene vyhlásil. Podľa jeho slov boli mnohí cyklistickí funkcionári nekompetentní, nikdy neskúsili aktívne súťažiť a nemali potuchy, ako tvrdo musia pretekári pracovať, aby boli úspešní.

Tour de France v roku 1957 bola dejiskom prvého veľkého Anquetilovho triumfu.  Preteky zásadne ovplyvnilo počasie a do cieľa dorazila sotva polovica štartujúcich. Počas prvých etáp bolo mimoriadne hJacques_Anquetil_1orúco, neskôr prišiel hustý dážď a hmla. Preteky mali aj tragický podtón, po ťažkom páde zomrel motocyklista René Wagner a reportér Alex Virot, ktorý s ním sedel na motorke. Anquetil dominoval a jeho náskok v celkovom poradí (takmer 15 minút) jasne potvrdil jeho prevahu. V roku 1959 dokončil Tour na treťom mieste, no v roku 1961 opäť triumfoval a začal úžasnú sériu štyroch víťazných ročníkov v rade. Popri tom vyhral na Tour šestnásť etáp. V roku 1964 musel zviesť náročný súboj s Raymondom Poulidorom, ktorý rozhodlo iba 55 sekúnd. O rok nato Anguetil dosuahol takmer nemožné - vyhral osemdňové preteky Dauphiné Libéré a o deň neskôr bol prvý na jednodňovke Bordeaux - Paríž, ktorá merala 600 kilometrov. V roku 1969 ukončil Anquetil ako 35 - ročný svoju skvelú kariéru. Počas nej sa výrazne zapísal ho histórie profesionálnej cyklistiky, ustanovil mnoho rekordov. Niektoré pretrvali až do súčasnosti. Bolo mu udelených niekoľko prestížnych vyznamenaní, vo Francúzsku bol vyhlásený za najlepšeiho športovca roka.

Ani potom však Anquetil nezaháľal. Pravidelne písal články pre športový denník L´Équipe, bol riaditeľom pretekov Paríž - Nice, športovým riaditeľom francúzskeho tímu na majstrovstvách sveta, komentátorom rozhlasových staníc Europe 1 a Antenne 2. Jeho príspevky boli ostré, často kritické a u poslucháčov sa tešili veľkej obľube.

Na sklonku života musel Anquetil vybojovať ten najťažší súboj, lekári mu diagnostikovali rakovinu žalúdka. Choroba mala veľmi rýchly priebeh, ani tá najmodernejšia terapia už nemohla odvrátiť tragický koniec. Bývalý cyklistický šampión niekoľko mesiacov trpel neznesiteľnými bolesťami, ktoré lekári zmierňovali silnými anestetikami. V októbri 1987 museli Anquetila hospitalizovať na klinike v meste Rouen. Strávil tam presne päť týždňov, on i lekári dobre vedeli, že sa blíži koniec. Riaditeľ kliniky opísal posledné týždne Anquetilovho života týmito slovami: "Bol veľmi statočný a ani zoči voči smrti nestratil svoju ľudskú dôstojnosť. Zomrel ticho, v spánku a my všetci, lekári, sestričky, všetok personál, sme cítili hlboký smútok nad odchodom úžasného, neobyčajného človeka."

Presne 18. novembra 1987 Jacques Anquetil zomrel. Je pochovaný pri kostole v dedine Quincampoix, severne od Rouenu. Jeho hrob zdobí krásny náhrobok z tmavého mramoru, kde je jeho podobizeň aj zoznam jeho najväčších športových úspechov.  Pri Anquetilovej smrteľnej posteli bol aj Poulidor, ktorý si na jeho posledné chvíle spomenul jasne: "Povedal mi, že rakovina, ktorou trpel, mu priniesla obrovské bolesti. A na záver sarkasticky poznamenal - priateľ môj, aj do neba dorazíš až druhý, za mnou..."