5. časť (1996 - 2005): Dopingové škandály sa týkali aj veľkých hviezd

 

V roku 1996 sa tradičným prológom začal 83. ročník Tour de France. Pozostával celkovo z 19 etáp, dvoch časoviek jednotlivcov a spomínaného prológu. Pretekári absolvovali 3905 kilometrov priemernou rýchlosťou fantastických 40,697 kilometra za hodinu. Na preteky však zosadol čierny mrak dopingových prípadov. Už to neboli ojedinelé „čierne ovce", dopingoví komisári odhalili systematické porušovanie pravidiel. Nedovolené podporné prostriedky sa pomaly ale isto stávali každodennou praxou. Viacerí jazdci tímu Telecom sa verejne priznali k užívaniu dopingu, neskôr to potvrdil aj tímový fyzioterapeut Jef d´Hont vo svojej autobiografickej knihe. Na jej stránkach odhalil, že stajňa Telecom systematicky aplikovala u svojich cyklistov krvný doping EPO. O vyše desať rokov neskôr, v máji 2007, prezradil Erik Zabel novinárom, že tiež používal EPO. Identický prípravok pomáhal aj víťazovi Tour de France z roku 1996 Bjärne Riisovi, ako to on sám uviedol. Reakciou UCI (Medzinárodnej cyklistickej únie) bola výzva pre Riisa, aby okamžite vrátil žlté tričko víťaza. Kuriózne na celej situácii bolo to, že aj ďalší traja pretekári celkového poradia figurovali v dopingových kauzách. Druhý Jan Ullrich mal za doping zastavenú činnosť, tretí Richard Virenque a štvrtý Laurent Dufaux boli namočení v škandáli tímu Festina. Keď sprievodný karavan spomínaného tímu navštívili dopingoví komisári, objavili obrovský arzenál chemických prípravkov, z ktorých boli mnohé na zozname zakázaných látok. Prípad nie je administratívne doriešený až dodnes, v oficiálnej listine Tour de France 1996 je aj po štrnástich rokoch uvedený ako víťaz Bjärne Riis. Právnik UCI Phillippe Verbiest okomentoval chúlostivú záležitosť svojsky: „Po Riisovom priznaní je to jasné - Riis nie je víťazom Tour 1996. Na druhej strane ho však nemôžeme vyzliecť zo žltého trička. Celý prípad je totiž premlčaný."


Hviezdy usvedčené z dopingu

Okrem škandálov s dopingovými preparátmi bola Tour 1996 zaujímavá aj zo športového hľadiska. Ústrednou témou bol neúspech päťnásobného triumfátora Miguela Induraina. Prvý týždeň pretekov poznamenalo mimoriadne chladné a daždivé počasie, Indurain ochorel na silný zápal priedušiek, a nemohol podať stopercentný výkon. Celkovo skončil na 11. mieste, nevyhral ani jedinú etapu a vôbec histor45nemal na sebe žlté tričko. Do historických kroník sa natrvalo zapísala 9. etapa z Val d´Isere do Sestriere, merajúca 190 kilometrov. Poveternostné podmienky boli doslova katastrofálne, pretekárov trápil prudký vietor a snehová fujavica. Organizátori skrátili etapu na púhych  46 kilometrov, vyhral ju Bjärne Riis s náskokom 44 sekúnd pred Janom Ullrichom, v tom čase len 22 - ročným. Ullrich už na seba upozornil v takomto mladom veku, veď senzačne vyhral 20. etapu, časovku jednotlivcov. Na konci pretekov bol aj najlepším mladým jazdcom do 25 rokov, aj keď tento titul nebol oficiálne udeľovaný v rokoch 1989 - 1999. Zelené tričko pre víťaza bodovacej súťaže pripadlo Erikovi Zabelovi, najlepším vrchárom sa stal Richard Virenque. Všetci víťazi boli namočení v dopingových kauzách, no UCI im uvedené tituly nikdy oficiálne neodobrala a ani nevrátili finančné prémie.

Tour de France napísala v roku 1997 už svoju 84. kapitolu. Na štart sa postavilo spolu 189 jazdcov,  preteky úspešne dokončilo 139. Pretekári absolvovali tradičný prológ a 21 etáp, celá trať merala 3942 kilometrov a priemerná rýchlosť dosiahla 39,188 kilometra za hodinu. Víťazom sa stal Nemec Jan Ullrich, a jeho odstup od druhého Richarda Virenqueho bol 9 minút a 9 sekúnd, najväčší od roku 1984, kedy Laurent Fignon „nadelil" druhému Bernardovi Hinaultovi 10:32 minúty. Ullrich vyhral aj súťaž mladých jazdcov do 25 rokov, a to sa takisto zopakovalo v roku 1984. Víťazi jednotlivých špeciálnych kategórií boli tak trochu tradiční, v bodovacej súťaži dominoval Erik Zabel, najlepším vrchárom sa stal Richard Virenque.

Bohužiaľ, v antidopingovej sieti opäť uviazlo viacero pretekárov. Azda najväčšou „rybou" bol Uzbek Džamolidin Abdužaparov, jeden z najlepších špurtérov všetkých čias. V jeho organizme dopingoví komisári objavili zakázané preparáty Clonbuterol a Bromhatan. Na Tour 1997 došlo aj k zaujímavej protestnej akcii fotografov, ktorí namietali, že sprievodné vozidlá im komplikujú prácu.

 

Tour de Dopage - „Dopingová Tour" ?

V roku 1998 merala 85. Tour de France celkovo 3877 kilometrov, rozdelených do 21 etáp a tradičného prológu v prvý deň pretekov. Na štarte sa prezentovalo až 189 jazdcov, no do cieľa prišlo iba 96 z nich. Priemerná rýchlosť bola absolútne najvyššia v dovtedajšej histórii, dosiahla fantastických 41,765 kilometra za hodinu. Tento štatistický údaj je o to pozoruhodnejší, že v programe bolo aj 5 náročných horských etáp a tri časovky jednotlivcov. To boli pozitíva, no štatistici zaznamenali aj veľa negatívnych vecí. Dopingových previnení bolo toľko, že sa medzi žurnalistami ujal pre tento ročník hanlivý prívlastok „Tour de Dopage", teda „Dopingová Tour". Škandálom sa skončila kontrola tímu Festina vo chvíli, kedy sprievodné vozidlá smerovali do Francúzska. Polícia objavila obrovské množstvo dopingových preparátov a zatkla Willyho Voeta, jedného z členov sprievodnej ekipy. Polícia prehľadala aj priestory ďalšej stajne TVM, opäť našla zakázané látky. Jazdci síce na protest proti postupu represívnych zložiek počas 17. etapy zosadli z bicyklov, ale dôkazy komisárov boli nespochybiteľné. Na naliehanie tímu ONCE - Eroski, v ktorom bol lídrom Laurent Jalabert, odstúpili z pretekov španielske tímy. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo Tour 1998 nedokončilo až 93 pretekárov.

Celkovým víťazom sa stal Talian Marco Pantani, ktorý dokázal vyhrať aj dve etapy. Pred druhým Janom Ullrichom (Nemecko) mal náskok 3:21 min, tretí Američan Bobby Julich strácal 4:08 min. Dvakrát bol v cieli etáp najrýchlejší aj Mario Cilollini a Tom Steels, trikrát bol vo finiši úspešný Ullrich. Už tretíkrát v sérii vyhral bodovaciu súťaž a teda získal zelené tričko Erik Zabel, najlepším vrchárom sa stal Francúz Christophe Rinero. Počas pretekov dokonca účastníci vstúpili aj do štrajku, ktorým protestovali proti suspendovaniu Pedra Delgada, ktorý mal tiež pozitívny dopingový test. A to ešte neboli všetky kauzy. Francúz Giles Bouvard, bývalý jazdec tímu Festina, sa priznal, že počas kariéry bral doping, a že to bola v spomínanom tíme bežná prax.

 

Axel Merckx na otca nestačil

Vo výsledkovej listine ročníka 1998 nájdeme na desiatom mieste zaujímavé meno - Axel Merckx. Syn fenomenálneho Eddyho Merckxa bol nepochybne výborným jazdcom, jeho doménou boli hlavne náročné kopce, ale úspechy svojho otca ani zďaleka nedosiahol.

V roku 1999 sa šla Tour de France už 86. krát v histórii. A tento ročník zaznamenal viacero pozoruhodných skutočností. Legendárny Američan Lance Armstrong si pripísal prvé víťazstvo v najnáročnejších pretekoch na svete, a začal nevídanú sériu triumfov, akú nedosiahol žiaden iný cyklista. Medzi etapovými víťazmi nefiguruje ani jeden Francúz, a toto sa na Tour stalo naposledy už veľmi dávno - v roku 1926. Na tratiach tohto ročníka sa prihodili aj kuriózne situácie. V 10. etape sa od pelotónu „odtrhol" Talian Giuseppe Guerini a smeroval na obávaný vrch L´Alpe d´Huez. Až na poslednú chvíľu zbadal diváka s kamerou v rukách, ktorý ho filmoval a stál pritom v strede cesty. Guerini už nedokázal zabrániť zrážke, ale nevyviedlo ho to z miery. Etapu doviedol až do víťazného konca.

Lance Armstrong trpezlivo čakal na svoju šancu tak trochu v „závetrí". Mario Cipollini bol v úvode pretekov v špurtoch nezastaviteľný, vyhral štyri etapy za sebou! Ale ôsmou etapou bola náročná histor37časovka jednotlivcov na 56 kilometrov. Armstrong ju suverénne vyhral, vyhupol sa do čela celkovej klasifikácie a nikto ho už až do konečného cieľa Tour zo žltého trička nevyzliekol. Američan spolu vyhral 4 etapy (z toho všetky tri časovky) a s prehľadom odrážal ataky konkurentov. Bol v každom dôležitom úniku, v náročných stúpaniach mal dostatok síl na to, aby neustále kontroloval čelo pelotónu. O jeho suverenite napovedá aj odstup Alexa Zulleho na druhom mieste. Švajčiar mal v cieli stratu 7:37 min, tretí Španiel Fernando Escartín zaostával o 10:26 min. Bodovaciu súťaž vyhral už tradične Erik Zabel, medzi vrchármi bol najlepší Richard Virenque, kategóriu jazdcov do 25 rokov získal pre seba Francúz Benoit Salmon.

Ani v tomro ročníku neabsentovali dopingové odhalenia. Dán Michael Skelde bol pozitívne testovaný na testosteron, ďalší člen smutne známeho tímu Festina, Francúz Emmanuel Magnien, sa verejne priznal, že si počas kariéry pomáhal dopingovými preparátmi.

 

Armstrong najlepší aj bez silného tímu

Vzdialenosť, ktorú museli zdolať jazdci pri 87. ročníku Tour de France v roku 2000, predstavovala 3630 kilometrov, rozdelených do 21 etáp. Preteky mali na programe dve časovky jednotlivcov a jednu tímovú časovku. Priemerná rýchlosť dosiahla 39,556 kilometra za hodinu. Pretekári prechádzali okrem Francúzska aj cez Švajčiarsko a Nemecko. Napriek tomu, že nemal takú silnú podporu ako jeho konkurenti, opäť triumfoval Lance Armstrong. Jeho tím US Postal sa nedostal ani na stupne víťazov v súboji stajní, ale božský Lance odsúdil konkurentov do úlohy štatistov. V cieli mal pred druhým Ullrichom odstup 6:02 min, tretí Španiel Joseba Beloki zaostával o 10:34 min. Bodovaciu súťaž získal pre seba opäť Erik Zabel, najlepším mladým jazdcom do 25 rokov sa stal Španiel Francisco Mancebo. Medzi vrchármi dominoval Kolumbijčan Santiago Botero a reprezentanti tejto juhoamerickej krajiny sa stali známymi svojimi mimoriadnymi schopnosťami zdolávať ťažké kopce. Botero prekvapujúco zdolal kráľa vchov Richarda Virenqueho a v ďalších ročníkoch Kolumbijčania ukázali, že v horských etapách sú prosto skvelí.

V prvej etape bol najrýchlejší Brit David Millar, Armstrong zaostal iba 2 sekundy. V 20-tich sekundách boli „natlačení" aj všetci ďalší favoriti - Laurent Jalabert, Jan Ullrich i Alex Zulle. Avšak Virenque, Vinokurov a Escartín už mali väčší odstup, okolo 1:30 min a Marco Pantani strácal v cieli približne 2 minúty. Dve ďalšie rovinaté etapy sa rozhodovali v cieľovom špurte, obe sa stali korisťou Toma Steelsa, ale v celkovej klasifikácii veľa neznamenali. 4. etapa bola časovkou družstiev, vyhral ju tím ONCE a po tejto etape figurovalo v prvej desiatke 8 jazdcov spomínaného tímu, vrátane vedúceho Laurenta Jalaberta. Do celkového poradia významne prehovorila 6. etapa, dvanásťčlenná skupinka sa „odtrhla", preťala cieľ s náskokom 7:49 min a úplne poprehadzovala celkové poradie. Jeden z jazdcov, ktorí boli v úniku, Alberto Elli, si obliekol žlté tričko. V 10. etape čakali na jazdcov náročné stúpania. Najlepšie sa s nimi vysporiadal Španiel Javier Otxoa, ktorý vyhral. No druhý bol Lance Armstrong. Ten získal vedenie v pretekoch, druhý Ullrich strával viac než 4 minúty. V 12. etape bol cieľ na Mont Ventoux, najťažšom vrchu Tour de France. Tento vražedný kopec je pre jazdcov náročnou výzvou, veď počas necelých 22 kilometrov jazdy musia zdolať prevýšenie až 1617 metrov. Navyše stúpanie nie je jediným problémom, cyklisti musia spravidla bojovať aj so silným vetrom. Mont Ventoux leží na okraji francúzskych Álp, silný vietor tu veje až 240 dní v roku a často dosahuje rýchlosť až 90 kilometrov za hodinu. Náročnú etapu vyhral Marco Pantani, v rovnakom čase dorazil do cieľa aj Armstrong a zvýšil svoj celkový náskok. V 15. etape znova dominoval Pantani pred Armstrongom, kým Ullrich mal stratu až 7:26 minúty. V nasledujúcej etape Armstrong trochu stratil, príčinou bolo to, že podcenil dostatočný príjem kaloricky výdatnej stravy a preto mu chýbali sily. Ullrich skresal stratu na 5:37 min, no nik nepochyboval, že Armstrong si vedenie uháji. Poslednou etapou, ktorá mohla výraznejšie zamiešať poradím bola časovka jednotlivcov na 58 kilometrov. Čakalo sa, že Armstrong potvrdí svoje renomé výnimočného časovkára, a skutočne sa to stalo. Etapu vyhral a definitívne si zaistil prvenstvo v Tour 2000.

 

Ján Svorada po strhujúcom špurte prvý!

Trať, ktorú vytýčili organizátori pre Tour de France v roku 2001, vzbudzovala u pretekárov obavy. Merala celkovo 3453 kilometrov, obsahovala spolu 21 etáp. Priemerná rýchlosť dosiahla 40,016 kilometra za hodinu. Pelotón musel prekonať množstvo náročných stúpaní, čakali ho dve horské časovky, jedna tímová, jedna individuálna. Najprv jazdci prešli Alpami, po nich ich ešte preverili histor39Pyreneje. Trať sčasti prechádzala aj Belgickom, cieľ bol ako tradične na Champs - Élysées v hlavnom meste Francúzska. Už pred štartom mnohí odborníci a žurnalisti predpovedali dominanciu Lancea Armstronga. Jeho najvážnejším rivalom mal byť Jan Ullrich, ďalší skvelí jazdci na štarte chýbali. Alex Zulle, vynikajúci vrchár Marco Pantani i expert na špurty Mario Cipollini nemohli štartovať, pretože ich tímy organizátori nevybrali do súťaže. Kapacitné dôvody spôsobovali, že niektorí skvelí cyklisti sa na štartovnú listinu nedostali, keďže záujem o preteky bol obrovský. Armstrong vyhral s náskokom 6:44 min pred Ullrichom, „bronzový" Španiel Joseba Beloki strácal 9:05 min. Erik Zabel znova vyhral bodovaciu súťaž a bolo to už jeho šieste víťazstvo v spomínanej kategórii bez prerušenia. Najlepším vrchárom sa stal tiež „starý známy" Laurent Jalabert, medzi jazdcami do 25 rokov bol prvý Španiel Óscar Sevilla.

Obrovskú slávu si užil Slovák Ján Svorada, pravda, reprezentoval už Českú republiku. V strhujúcom špurte na nebezpečných parížskych dlažobných kockách v poslednej etape nechal za sebou všetkých a mimoriadne prestížnu etapu vyhral!

 

V časovkách nemal rovnocenného súpera

V roku 2002 sa Tour de France začala na netradičnom mieste - v Luxembursku, skončila ako bolo zvykom v Paríži. Pretekári museli odšľapať 3282 kilometrov počas 20 etáp, v prvý deň absolvovali tradičný prológ. Priemerná rýchlosť celých pretekov dosiahla solídnych 39,982 kilometra za hodinu. Tentoraz pelotón najprv prešiel Pyrenejami, neskôr aj Alpami. V priemere boli etapy trochu kratšie než v minulosti, organizátori to zdôvodnili tak trochu kuriózne. Týmto krokom sa vraj snažili dosiahnuť, aby sa dopingové prípravky stali pre jazdcov menej nevyhnutnými...

Tipy na celkového víťaza pred štartom vyznievali vcelku jednoznačne - Lance Armstrong. Američan triumfoval v troch predchádzajúcich rokoch, a aj v roku 2002 prišiel perfektne pripravený. Hlavným súperom mal byť člen tímu ONCE Joseba Beloki. Španiel, ktorý rok predtým odsadil v Tour tretie miesto. Odborníci k najvážnejším konkurentom Armstronga radili aj Oscara Sevillu, Marcosa Serrana a Santiaga Botera. Na druhej strane chýbali niektorí vynikajúci jazdci. Druhý muž predchádzajúceho ročníka Tour Jan Ullrich bol zranený, rovnako ako víťaz Giro d´Italia v roku 2001 Gilberto Simoni.

Úvodný prológ na 7 kilometrov sa stal korisťou Armstronga, ale od prvej riadnej etapy si Američan neobliekol žlté tričko. V štvrtej etape bol v čele celkovej klasifikácie Erik Zabel, v 5. etape ho vystriedal Ihistor38gor Gonzáles, ktorý viedol až do 11. etapy. Armstrong jazdil veľmi prezieravo a pragmaticky, starostlivo si strážil svojich najvážnejších rivalov a čakal na svoju chvíľu. Tá prišla v 11. a 12. etape. Obe Armstrong vyhral a vyhupol sa na špicu pretekov, ktorú už neopustil až do cieľa v Paríži. Svoje vedenie ešte zvýraznil v predposlednej 19. etape, časovke jednotlivcov na 50 kilometrov. V nej mali súperi záverečnú šancu predstihnúť ho, ale „božský" Lance časovku s prehľadom vyhral. Tým bolo jeho ďalšie víťazstvo na Tour de France (už štvrté v sérii) spečatené. Druhý skončil Joseba Beloki so stratou 7:17 min, tretí tak trochu prekvapujúco Lotyš Raimondas Rumšas strácal na víťaza 8:17 min.

Zelené tričko za víťazstvo v bodovacej súťaži ukoristil Austrálčan Robbie McEwen, najlepším vrchárom sa stal Laurent Jalabert, medzi mladými jazdcami dominoval Talian Ivan Basso. V súťaži tímov sa na najvyšší stupienok postavili jazdci stajne ONCE - Eroski. Spomínaný tím vyhral síce kolektívnu časovku na 67,5 kilometra, ale ani sústredené tímové úsilie nedokázalo zmariť Armstrongovo celkové víťazstvo. V prvej desiatke celkového poradia figurovali traja jazdci tímu ONCE - Eroski. Druhý bol Beloki, piaty Španiel Igor Gonzáles, šiesty Portugalčan José Azevedo.

 

Hamilton pretekal so zlomenou kľúčnou kosťou

Tour de France 2003 odštartovala aj skončila v Paríži. Merala 3350 kilometrov, obsahovala 20 etáp, vrátane šiestich náročných horských. Tentoraz pelotón neopustil územie Francúzska, hlavnou príčinou bol fakt, že Tour oslavovala presne 100 rokov od svojho vzniku. Organizátori tomu prispôsobili aj trasu pretekov a cieľovými mestami boli rovnako ako počas prvého ročníka Lyon, Marseille, Touloue, Bordeaux, Nantes a Paríž. Najrýchlejší jazdci boli po dojazde v spomínaných mestách odmenení špeciálnou finančnou prémiou. Na štart sa postavilo rekordných 198 cyklistov, medzi nimi aj Lance Armstrong. Mal šancu vyrovnať päť víťazstiev na Tour, rekord, ktorý držali Bernard Hinault, Eddy Merckx a Miguel Indurain. V štartovnom poli figurovalo mnoho vynikajúcich cyklistov (napríklad Jan Ullrich, Joseba Beloki, Ivan Basso, Gilberto Simoni). Experti prdpovedali, že by preteky mohli byť vyrovnané a napínavé až do konca. To sa sčasti potvrdilo, Armstrong nebol nikdy počas svojich siedmich víťazstiev tak blízko prehre ako v ročníku 2003.

 

Jan Ullrich siahal na žlté tričko

Hneď na začiatku pretekov mali ťažký pád Tyler Hamilton a Levi Leipheimer, skvelí jazdci, schopní „popreháňať" Armstronga. Leipheimer odstúpil z pretekov, Hamilton pokračoval a dosiahol celkové 4. miesto. Bolo to priam neuveriteľné, pretože absolvoval väčšinu pretekov so zlomenou kľúčnou kosťou! V náročných alpských stúpaniach sa poradie poriadne miešalo. Dvaja z veľkých favoritov Gilberto Simoni  Stefano Garzelli (prví dvaja na Giro d´Italia v roku 2003) nestačili na najlepších a prepadli sa v celkovej klasifikácii. To isté sa týkalo aj Santiaga Botera. Naopak, Joseba Beloki stíhal Armstronga. Mal na neho stratu len 40 sekúnd, keď ho postihla nešťastná nehoda. Pri prudkom zjazde vo vysokej histor44rýchlosti spadol, na roztápajúcom sa asfalte (bolo mimoriadne teplo) dostal defekt a vážne sa zranil. Z Tour bol nútený odstúpiť. Pri kolízii „asistoval" aj Armstrong, v poslednom zlomku sekundy sa stačil vyhnúť Belokimu, ležiacemu na ceste. Američan bol v tom čase nositeľom žltého trička. Prišla však prvá časovka jednotlivcov a skončila sa prekvapením. Najrýchlejší v nej bol Jan Ullrich, na druhého v poradí získal minútu a 36 sekúnd. Skvele zašiel časovku aj Kazach Alexander Vinokurov a obaja sa priblížili celkovo Armstrongovi na rozdiel niekoľkých sekúnd. Preteky sa poriadne zdramatizovali, ale v závere si Armstrong prvenstvo uchránil a piaty raz Tour vyhral. Sériu piatich triumfov na Tour pred ním dokázal zavŕšiť iba Miguel Indurain. Druhý v celkovom poradí, Jan Ullrich, zaostal za Armstrongom len 1:01 min, aj to dokazuje, že preteky boli dramatické. Pred rokom 2003 bol Armstrongov náskok pred druhým jazdcom pri jeho štyroch víťazstvách vždy vyšší než 6 minút.

Tretí skončil Alexander Vinokurov (strácal 4:14 min), všestranný pretekár, výborný časovkár, kvalitný vrchár, ale predovšetkým skvelý špurtér. V roku 2003 ho síce v dojazdoch zatienil Alessandro Petacchi, víťaz štyroch etáp, no Talian sa na rozdiel od Vinokurova nedostal ani do prvej desiatky celkovej klasifikácie. Zelené tričko pripadlo Austrálčanovi Badenovi Cookeovi, najlepším vrchárom bol opäť Richard Virenque, medzi mladými cyklistami o 25 rokov sa presadil Rus Denis Menšov. V súťaži tímov bol prvý Team CSC, kým Armstrongov US Postal skončil až štvrtý s výraznou stratou 45:53 min na víťaza. Aj to naznačuje, že Armstrong bol nútený prijať rolu „osamelého" bojovníka proti silnému tímu CSC. O to obdivuhodnejší bol jeho výkon.

 

Šiesty titul získal s výraznou prevahou

V roku 2004 nasledoval 91. ročník Tour de France. Spolu 20 etáp meralo 3429 kilometrov, pelotón ich prešiel priemernou rýchlosťou 41,016 kilometra za hodinu. Tento ročník bol pamätný najmä dvoma časovkami jednotlivcov, zaradenými do posledného týždňa pretekov. Jedna z týchto časoviek obsahovala vražedné stúpanie na Alpe D´Huez. Organizátori dúfali, že Tour bude aj vďaka svojej náročnosti vyrovnaná až do konca. Nebolo to celkom tak, Lance Armstrong výrazne prevyšoval ostatných cyklistov. Zo 188 jazdcov preteky úspešne dokončilo 147. Pôvodne bolo prihlásených 22 družstiev, vrátane stajne Kelme. Ale jeden z jazdcov tímu Kelme, Jesús Manzano, bol usvedčený z dopingu a jeho tím organizátori vylúčili.

Lance Armstrong mohol prepísať historické maximum a šiestykrát v rade vyhrať Tour. Do Francúzska prišiel skvele pripravený a všetkých konkurentov deklasoval. Vyhral obe časovky jednotlivcov s výraznou histor11prevahou, pridal ešte ďalšie tri etapové triumfy a celkovo druhého Andreasa Klodena (Nemecko) nechal za sebou 6:19 min. Tretí celkovo, Talian Ivan Basso strácal na Armstronga 6:40 min. Američanov tím US Postal tentoraz svojho lídra podporoval lepšie než v predchádzajúcich rokoch, vyhral napríklad časovku družstiev. Aj keď súťaž tímov vyhral T - Mobile, oveľa viac cenenú súťaž jednotlivcov získal pre seba Lance Armstrong. Stal sa tak najúspešnejším cyklistom v storočnej histórii Tour de France, šiesty raz bol celkovo prvý, a to sa nikomu ďalšiemu nepodarilo. Zelené tričko v bodovacej súťaži získal Austrálčan Robbie McEwen, vo vrchoch bol najlepčí tradičný extra „climber" Richard Virenque, kategóriu mladých jazdcov do 25 rokov vyhral Rus Vladimir Karpets.

Až do 15. etapy viedol celkové poradie Thomas Voeckler, no vtedy Armstrong tvrdo zaútočil.

Vyhral tri etapy za sebou a žlté tričko už nikomu nepožičal.

Prvé tri etapy sa rozhodovali v hromadnom špurte, najprv veterán Jan Kirsipuu zdolal o šírku galusky Robbieho McEwana, potom už Mc Ewen preťal cieľ ako prvý pred Nórom Hushovdom, a v 4. etape (prológ sa nepovažuje za riadnu etapu) Francúz Nazon porazil vo finiši Erika Zabela. Piatou etapou bola časovka družstiev, dominoval tím US Postal. Armstrong si vybojoval žlté tričko a v celkovej klasifikácii zaujali spolu šesť miest z prvých siedmich práve jazdci US Postal.

 

Z 59. priečky sa predral na čelo Tour

Ďalšiu etapu sprevádzalo kruté počasie, fúkal silný vietor a bolo veľmi chladno. Z pelotónu sa odtrhla päťčlenná skupinka a únik dotiahla do úspešného konca, v cieli bola o 12 minút a 36 sekúnd skôr než hlavné pole jazdcov. Medzi uprchlíkmi bol aj Thomas Voeckler. Skončil v etape štvrtý, ale celkovo sa z 59. priečky predral na čelo! Armstrong na neho strácal 9:35 min. Desiata etapa bola dlhá 237 kilometrov a obsahovala aj náročné horské pasáže. Do úniku v nej nastúpili Richard Virenque a Axel Merckx (syn legendárneho Eddyho Meckxa). Približne 100 kilometrov pred cieľom mala dvojica náskok 10:40 min. Po 135 kilometroch spoločnej jazdy Virenque Mercxovi ušiel, v tom momente mal Virenque pred pelotónom náskok 9 minút. Nasledovali ďalšie náročné kopce, ale Virenque naďalej šiel skvele. 31 kilometrov pred cieľom mal od Merckxa odstup viac než 4 minúty, ďalší jazdci zaostávali za lídrom ešte 7:45 min navyše. Merckxa napokon pelotón dostihol, ale Virenque dotiahol svoje famózne sólo až do koca. Posledných 62 kilometrov šliapal úplne sám a dosiahol svoje siedme etapové víťazstvo na Tour de France. Prenasledovatelia prišli do cieľa so stratou 5 minút a 19 sekúnd.

 

Úchvatný výkon vo vražednom teple

Jedenásta etapa sa šla za horúceho počasia, teplota na slnku dosahovala až 45 stupňov. Už 56 kilometrov od štartu sa odpútala od pelotónu dvojica Egoi Martinez a David Moncoutie, trochu neskôr ich dostihol Flecha. Desať kilometrov pred cieľom malo trio náskok 8 minút, vtedy ostro nastúpil Moncoutie a vzdialil sa im. Tempo fantasticky vystupňoval, v posledných štyroch kilometroch získal na dvoch „stíhačov" presne jednu minútu. Moncoutie doletel do cieľa s odstupom 2:15 min a prvýkrát vo svojej kariére vyhral etapu na Tour de France. Hlavné pole zaostalo za víťazom takmer 6 minút. Pravda, v prvej desiatke celkového poradia sa neudiali žiadne zmeny. 12. etapa bola prvá, ktoré viedla Pyrenejami a v týchto horách privítal jazdcov poriadny lejak. Na čele pelotónu sa vystriedalo viacero cyklistov, ale rozhodujúci únik podnikli Ivan Basso a Lance Armstrong. V cieľovom finiši Američan zvoľnil tempo a nechal Bassa vyhrať. Armstrongovi najvážnejší konkurenti zaznamenali časové straty. Ullrich 2:30 min, Hamilton 3:27. Voeckler zaostal o 3:59 min, ale zachoval si žlté tričko. Armstrong sa odrazu objavil na 2. mieste klasifikácie. 13. etapa viedla opäť Pyrenejami a bola extrémne ťažká. Bolo jasné a horúce počasie, v etape sa vyskytlo veľa únikov, ale rozhodujúci pripravili Basso s Armstrongom. Basso bol v poslednom kilometri na čele, ale 100 metrov pred cieľom Armstrong prudko nastúpil a súpera predbehol. Vyhral tak už svoju devätnástu etapu na Tour de France. Ullrich stratil 2:42 min, Voeckler skočil až trinásty s odstupom 4:42 a jeho náskok pred Armstrongom sa scvrkol na 22 sekúnd. Experti očakávali Armstrongov atak v predposlednej etape, časovke jednotlivcov. Otázkou dňa bolo, či Jan Ullrich, tak isto skvelý časovkár, odolá. Armstrongovi. Famózny Američan „prefičal" 60 kilometrov časovky za 1:06:49 hod, Ullrich stratil 1:01 min. Desiaty José Azevedo zaostal za víťazom už 3:49 min a niektorí pretekári zvučných mien skončili hlboko v poli porazených. Záverečná rovinatá etapa už nič zásadného nezmenila. Pelotón špurtoval spolu, najrýchlejší bol Tom Boonen, ale Armstrong bez väčších komplikácií uchránil svoj šiesty triumf na Tour de France.

 

V sedlách bicyklov až do výšky 2645 metrov

V roku 2005 čakalo na pretekárov v 92. ročníku Tour de France 21 etáp a 3607 kilometrov. Prešli ich fantastickou priemernou rýchlosťou 41,654 kilometra za hodinu. Preteky sa tešili obrovskému diváckemu záujmu, sledovalo ich naživo 15 miliónov divákov, pred televízne obrazovky zasadli 2 miliardy ľudí!

Prológ meral 19 kilometrov a vyhral ho Američan David Zabriskie. Trať absolvoval priemernou rýchlosťou úžasných 54,676 kilometra za hodinu! Armstrong za ním zaostal iba o 2 sekundy, ale tretí Vinokurov už takmer o 1 minútu. Nasledujúce etapy sa končili hromadným špurtom a nepriniesli zásadné presuny v celkovej klasifikácii. Až 9. etapa pelotón roztrhala, vyhral ju Dán Michael Rasmussen s náskokom 3:04 min pred dvojicou Moreau (Francúzsko) a Voigt (Nemecko). Ďalší pretekári prišli do cieľa s vyše šesťminútovou stratou. Jens Voigt si v nasledujúci deň obliekol žlté tričko. 11. etapa smerovala do Álp aj na krajne namáhavý „výšvih" na Col de Madeleine a Col du Galibier, kde sa jazdci lancedostali do nadmorskej výšky až 2645 metrov. V tomto bode nastúpil Alexander Vinokurov a Armstrongov tím Discovery Channel ho začal stíhať. Vo finiši Vinokurov tesne porazil Santiaga Botera, pelotón prišiel so stratou 1:15 min, a to znamenalo, že Armstrong ostal v žltom tričku. V 13. etape došlo k viacerým únikom, obzvlášť Francúzi hýrili aktivitou, keďže v ich vlasti sa oslavovalo výročie dobytia Bastily, štátny sviatok. Napokon vyhral Francúz David Moncoutié, ktorý úspešne zavŕšil sólový únik. V cieli mal náskok 57 sekúnd pred skupinkou prenasledovateľov. V ďalších etapách nebola núdza o úniky, ale jazdci na čele celkového poradia sa pozorne strážili. Predposledná etapa, časovka jednotlivcov na 55,5 kilometra, nezmenila takmer nič na popredných miestach. Vyhral ju Armstrong pred Ullrichom (strata 23 sekúnd) a Vinokurovom (1:17 min). Záverečná etapa viedla po rovine a končila sa ako tradične na Chapms - Élysées v Paríži. Na obávané dlažobné kocky cieľovej rovinky sa vrútil celý pelotón, v špurte mal najviac síl Kazach Alexander Vinokurov. Lance Armstrong dosiahol svoj siedmy triumf na Tour de France, a to zrejme v najbližších rokoch ťažko niekto zopakuje. Druhý Ivan Basso strácal 2:46 min, tretí Jan Ullrich 6:21 min. V bodovacej súťaži o zelené tričko vyhral Nór Thor Hushovd, v horských etapách bol najlepší Dán Michael Rasmussen, v kategórii mladých jazdcov do 25 rokov zvíťazil Rus Jaroslav Popovič.

 

Najťažší boj Lanca Armstronga

Lance Armstrong je zatiaľ pravdepodobne najžiarivejšou cyklistickou hviezdou všetkých čias. Jeho úspechy sú o to cennejšie, že sa musel vysporiadať s ťažkou chorobou. S cyklistikou začal v 14 rokoch, súčasne sa venoval triatlonu, ktorý mu dal skvelé fyzické základy. Ako 23 ročný štartoval v nórskom Osle na majstrovstvách sveta v cyklistike a šokoval všetkých. Stal sa najmladším svetovým šampiónom v histórii cyklistiky. Zdalo sa, že ho čaká úžasná športová kariéra. Ale osud to zariadil úplne ináč. V roku 1996 mu lekári diagnostikovali rakovinu semenníkov v pokročilom štádiu. Mal už metastázy v mozgu, a tak musel absolvovať náročné operácie. Lekári mu dávali len 50 percentnú šancu na uzdravenie. Zápas Lancea s rakovinou trval celé dva roky, musel sa podrobiť ožarovaniu i chemoterapii, dramaticky schudol a úplne stratil svalovú hmotu. Zdalo sa nemožné, že by sa vrátil k vrcholovej cyklistike, no Lance to dokázal. Po vyše roku tvrdého tréningu dorazil na štart Tour de France 1999 perfektne pripravený. Tour de France v spomínanom roku vyhral, a potom to ešte šesťkrát zopakoval. Celkovo bol na Tour de France najrýchlejší v 22 etapách, 83 dní nosil žlté tričko.

Lance Armstrong sa už viacero rokov verejne angažuje v boji proti rakovine. Jeho vlastná nadácia pomáha ľuďom s onkologickými ochoreniami finančne i morálne. Jeho životný príbeh priťahuje médiá na celom svete, americkí filmári by chceli Lanceov život zachytiť na striebornom plátne. Lance Armstrong sa stal jednou z najznámejších športových celebrít.

Keď sa po vyzdravení uchádzal o miesto v niektorom profesionálnom cyklistickom tíme, viaceré ho odmietli. Ich vedenia nepovažovali za reálne, že sa ešte niekedy v pretekoch presadí. Dopustili sa tak trestuhodného omylu, ktorý hádam tisíckrát oľutovali. Nezlomný Lance dosiahol úspechy ako nikto predtým a po prvom triumfe na Tour de France si mohol z tímov vyberať, všetky ho chceli do svojich radov. Na vrchole svojej kariéry zarábal Lance Armstrong milióny amerických dolárov, sponzori sa predbiehali v lukratívnych kontraktoch. A Lance si užíval aj fantastickú materiálno - technickú podporu. Len na ilustráciu - špeciálne pre neho vyvinul výrobca pretekárskych bicyklov „kúsok", aký vzbudzuje úžas. Cena stroja, na ktorom Lance Armstrong jazdil, predstavovala zhruba 15 000 eur...