4. časť (1975 - 1995): Šiesty triumf Merckxa prekazil fanatik s nožom

 

V roku 1975 prebehol už 62. ročník Tour de France a vstúpil do histórie veľmi smutnými okolnosťami. Eddy Merckx štartoval s túžbou vyhrať po šiesty krát tieto najprestížnejšie preteky a bol k tomu veľmi blízko. Žiaľ, podstatnú úlohu zohrali nešportové faktory. Eddy sa stal obeťou bezprecendentného útoku. Mnohí fanatickí francúzski fanúšikovia nedokázali prijať skutočnosť, že Belgičan môže prekonať rekord ich krajana Jaquesa Anquetila. Sformovala sa skupinka, ktorá si dala za cieľ prekaziť nenávidenému Belgičanovi víťazstvo za každú cenu. Aj organizátori mali informácie, že sa chystá nejaká akcia, ktorá má za cieľ narušiť vážnym spôsobom priebeh pretekov. Ale nevenovali tomu primeranú pozornosť, ani nesprísnili bezpečnostné opatrnia. Výsledkom ich benevolencie bola športová tragédia, ktorú musel Eddy Merckx prežiť. Počas 14. etapy jeden z divákov zaútočil na Merckxa nožom. Pichol ho do boku, pričom zasiahol obličku a Merckx tak stratil šance na šieste prvenstvo. Mal pritom aj šťastie v nešťastí, ak by čepeľ noža vnikla do jeho tela približne o desať centimetrov vyššie, zrejme by bol ohrozený jeho život. Dodajme, že vo chvíli nenávistného ataku bol Merckx na čele priebežného poradia Tour. Po ošetrení škaredej rany síce pokračoval v pretekoch, ale dokázal už skončiť len na druhom mieste s odstupom necelých troch minút za Francúzom Thévenetom. Jazdci absolvovali celkovo 22 etáp o dĺžke 3999 kilometrov. Priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 34,899 kilometrov za hodinu.

 

Po úchvatnom sóle náskok takmer 23 minút

Ďalší pokus Eddyho Merckxa o šiesty primát v Tour de France sa nekonal, v roku 1976 pre zranenie v histor27štartovej listine absentoval. Cesta k prvenstvu sa tak otvorila pre skvelého vrchára Luciena van Impeho. Ale asi najväčším prekvapením bolo pôsobenie Freddyho Martensa, ktorý pri svojej prvej účasti na najťažších pretekoch sveta vyhral osem etáp, vyhral bodovaciu súťaž (najnižší súčet umiestnení) a desať dní mal oblečené žlté tričko vedúceho pretekára. Obhajca prvenstva Bernard Thévenet odstúpil v 19. etape, no v tom čase bolo viacmenej isté, že van Impe získa celkový triumf. Víťazovi ušlo prvenstvo medzi najlepšími vrchármi o vlások, Giancarlo Bellini ho predstihol o jediný bodík. V kategórii mladých jazdcov bol najlepší Enrique Martínez Heredia. Tento talentovaný cyklista v roku 1974 vyhral Tour de l´Avenir, ale podobný výrazný úspech už nikdy viac nedosiahol.

Pozoruhodná vec sa udiala v 11. etape, ktorá síce nezamiešala poradím na vedúcich priečkach, no priniesla rekord. Víťaz José Luis Viejo dotiahol svoj sólový únik k víťazstvu, a jeho odstup od druhého pretekára v poradí bol 22 minút a 50 sekúnd. Bol to najväčší rozdiel, zaznamenaný na Tour po 2. svetovej vojne. Po 13. etape dopingoví kontrolóri testovali víťaza Régisa Oviona, test bol pozitívny a previnilec bol z pretekov vylúčený. V 14. etape sa odtrhla skupinka jazdcov, v ktorej bol aj Luis Ocaňa. Ten si dobre pamätal, že pri jeho súboji proti Merckxovi v roku 1970 mu Zoetemelk robil prieky a tak pracoval v prospech Van Impeho. Obaja prešli trať v neuveriteľnom tempe, a tak až 45 z 93 cyklistov, ktorí etapu dokončili, sa nevmestili do časového limitu. Van Impe získal v časovke, Zoetemelk znížil stratu v 20. etape a v časovke družstiev, ale preteky už boli prakticky rozhodnuté. Van Impeho už ostatní nemohli predstuhnúť a s prehľadom zvíťazil. Tretie miesto si nakoniec vybojoval už 40 - ročný Raymond Poulidor! Preteky merali celkovo 4017 kilometrov, rozložených do 22 etáp, priemerná rýchlosť víťaza dosiahla 34,518 kilometra za hodinu.

 

Víťaz Tour sa priznal k dopingu

O rok neskôr (1977) sa konal už 64. ročník Tour de France, a bol vyrovnaný a napínavý do posledných metrov. Belgičan Lucien van Impe túžil obhájiť titul z vlaňajška, ale nepodarilo sa mu to. Bernard Thévenet bol najrýchlejší, ale jeho odstup od druhého Henniho Kuipera bol len 48 sehistor1kúnd, najmenší od roku 1968. Bola to posledná Tour pre fenomenálneho Eddyho Merckxa. Stále nebol stopercentne zdravotne v poriadku, ale aj tak obsadil solídne 6. miesto. Okrem toho vyhral 18. etapu. Bolo to jeho 34. etapové víťazstvo, vytvoril tak rekord, ktorý asi sotva niekto v dohľadnej dobe prekoná. ...

O niekoľko mesiacov po skončení Tour de France obletela svet správa, ktorá odborníkov i fanúšikov doslova šokovala. Dvojnásobný víťaz pretekov Bernard Thévenet sa verejne priznal k užívaniu dopingu: „Áno, potvrdzujem to, brával som zakázaný preparát, v mojom prípade šlo o Kortizon. Ale nikomu to neodporúčam, mne to zničilo zdravie."

Dodajme, že Kortizon patrí medzi anabolické steroidy. Medzi jeho účinky patrí zvýšenie vytrvalosti a sily, podporuje tvorenie bielkovín v organizme. Zároveň zvyšuje hladinu glukózy v krvi. Pri dlhodobom užívaní sa spravidla prejavujú negatívne vedľajšie účinky. Môže spôsobovať zvýšený krvný tlak, poškodenie pečene, obmedzovať tvorbu spermií, predčasne spôsobiť zastavenie rastu, tvorenie ľadvinových a močových kameňov, psychické ťažkosti (preukázali sa sklony k depresii).

V roku 1977 absolvovali cyklisti 22 etáp, ktoré spolu meral 4096 kilometrov, priemernou rýchlosťou 35,419 kilometra za hodinu.

 

Začiatok hviezdnej éry Bernarda Hinaulta

Už 65. ročník Tour de France prebehol v roku 1978. Na pretekárov čakalo 22 etáp, merali spolu 3908 kilometrov, priemerná rýchlosť dosiahla 36,084 kilometra za hodinu. V tomto roku sa začala hviezdna éra Francúza Bernarda Hinaulta, ktorý triumfoval s náskokom necelých štyroch minút pred Zoetemelkom. V nasledujúcich rokoch pridal ešte štyri celkové prvenstvá v Tour. Je jediným cyklistom v histórii, ktorý pri každej svojej účasti na Tour skončil najhoršie na druhom mieste. Je jedným z piatich jazdcov, ktorí vyhrali všetky tri najvýznamnejšie preteky, teda Tour de France, Giro a Vueltu, ale jediný, ktorý to dokázal viac než raz. Súperi ho prezývali „Jazvec", vraj preto, lebo toto zviera nikdy nepustí svoju korisť. V roku 1978 vyhral Vueltu a potvrdil, že bude na TdF dobre pripravený. Tiež bol najlepší na majstrovstvách Francúzska. Na cestách TdF zviedol tuhú súboj so Zoetemelkom a vyhral o necelé 4 minúty. Počas svojej dvanásťročnej kariéry dosiahol Hinault viac než 200 víťazstiev. Trikrát bol najlepší na Giro d´Italia, dva razy na Vuelte a Espaňa. Pamätné je jeho víťazstvo na pretekoch Liége - Bastogne - Liége v roku 1980. V snehovej fujavici prešiel takmer celú trať sólovo a v cieli mal od ostatných odstup takmer 10 minút. Žiaľ, aj tento ročník Tour de France mal nežiadúce dozvuky. Gibert Glaus a Jean Luc van den Broucke sa verejne priznali k úžívaniu anabolických steroidov. Hlasy skeptikov, ktorí varovali pred rozširujúcou sa pliagou dopingu, predpovedali budúcnosť správne. Na konci sedemdesiatych rokov ešte neboli kontroly natoľko časté a presné, preto sa doping rýchlo šíril medzi vrcholovými športovcami. Samozrejme, cyklisti vzhľadom na extrémne zaťaženie ich organizmu siahali k zakázaným preparátom oveľa častejšie než iní športovci.

V roku 1979 merala Tour de France 3765 kilometrov, rozložených do 24 etáp, a Bernard Hinault ich zvládol priemernou rýchlosťou 36,513 kilometra za hodinu. Bola to jediná Tour v histórii, počas ktorej museli jazdci dvakrát absolvovať krajne namáhavá stúpanie na L´Alpe D´Huez. Bernard Hinault vyhral 7 etáp a suverénne triumfoval v celkovej klasifikácii. Jeho náskok pred druhým Zoetemelkom bol veľavravných vyše 13 minút, tretí Portugalčan Joaquim Agostinho zaostal takmer 27 minút. Základy pre svoj triumf položil Hinault v časovkách jednotlivcov. Okrem krátkeho prológu zvyšné tri časovky s výrazným náskokom vyhral, ale ani v hromadných etapách nenašiel súpera, ktorý by mu vážne konkuroval. Všetkých konkurentov si pozorne strážil, a ak sa vyskytol nebezpečný únik, vždy ho dokázal zlikvidovať. O jeho dominancii nebolo najmenších pochýb.

 

Kontroverzná novinka - posledného vylúčili

Už  67. ročník Tour de France v roku 1980 sa skončil víťazstvom Luciena van Impeho, na druhého v poradí dokázal „nahnať" skoro 7 minút. Van Impe opäť ukázal svoje vrchárske schopnosti, patril k najlepším aj v časovkách a hlavne jeho všestrannosť chýbala najvážnejším rivalom. Všetkých 25 etáp Tour de France vyhrali v roku 1980 pretekári štyroch krajín - Francúzska, Belgicka, Holandska a Írska. Práve Ír Sean Kelly bol odborníkmi považovaný za "skokana roka". Vyhral dve etapy a svoju krajinu zviditeľnil tým najlepším spôsobom. V tejto edícii Tour pristúpili organizátori ku kontroverznej novinke. Po každej z horských etáp (šli sa ako 16. - 19. v poradí) bol posledný jazdec celkovej klasifikácie z pretekov vylúčený.

Jazdci museli prejsť spolu 22 etáp, ktoré znamenali 3945 kilometrov. Priemerná rýchlosť dosiahla hodnotu 35,317 kilometra za hodinu.

V roku 1981 bola usporiadná už 68. Tour de France. Bernard Hinault prišiel v roku 1981 na Tour de histor26France opäť perfektne pripravený a prinavrátil si titul najlepšieho cyklistu sveta. Vyhral spolu 5 etáp, kým jeho tieň Lucien van Impe iba jedinú a za Hinaultom zaostal 14 minút 34 sekúnd. Žiaril Belgičan Freddy Maertens, až šesťkrát preťal cieľovú čiaru ako prvý, no v celkovom súčte časov na Hinaulta nestačil. Preteky sa vyznačovali priam pekelným tempom, 24 etáp o celkovej dĺžke 3753 kilometrov prešiel víťaz obdivuhodným priemerom 39 kilometrov za hodinu. Hinault bol najrýchlejší v každej zo štyroch časoviek jednotlivcov, v hromadných etapách si pozorne strážil svoje žlté tričko. Iba v piatich etapách z 22 ho mal oblečené niekto iný. V 6. etape si ho na seba navliekol Hinault a až do cieľa ho nikomu neprepustil.

V roku 1982 sa na cestách Tour znova diali dovtedy nevídané veci. V 2. etape získal pre seba žlté tričko Austrálčan Phil Anderson. Prvýkrát ho mal na sebe rok predtým, a bolo to prvýkrát v histórii, kedy ho nosil neeurópsky pretekár. V 5. etape, časovke družstiev, cestu pretekárom zablokovali zamestnanci blízkej továrne. Žiadali od vedenia zvýšenie platov, dosiahli však hlavne to, že etapa musela byť organizátormi anulovaná. Phil Anderson ostal na vedúcej pozícii až do desiatej etapy, časovky jednotlivcov. V nej sa podľa očakávania presadil Bernard Hinault a vyhupol sa do čela klasifikácie. Od tohto momentu sa podľa žurnalistov stali preteky nudnými, nik nemal sily a schopnosti ohroziť francúzskeho dominátora. Hinault vyhral Tour de France už štvrtýkrát a absolútny rekord Eddyho Merckxa (päť víťazstiev) mal už na dosah. Tak trochu symbolicky sa Hinault stal aj víťazom poslednej etapy s cieľom v Paríži. Zoetemelk na striebornej pozícii strácal na neho 6 minút a 21 sekúnd.

Tour de France 1982 merala 3507 kilometrov, mala 22 etáp, priemerná rýchlosť dosiahla 38,059 kilometra za hodinu.

 

V listine víťazov 21 rôznych miest!

Aj Tour de France 1983 mala francúzskeho víťaza, no tentoraz to nebol Bernard Hinault. V žltom tričku došiel do Paríža Laurent Fignon. Preteky boli mimoriadne vyrovnané. Iba Holanďan Bert Oosterbosch vyhral dve etapy, zvyšných 20 malo zakaždým iného víťaza! Fignon sa prebojoval na líderskú pozíciu až v 17. etape, no žlté tričko si už dokázal udržať až do konca pretekov. Druhý Španiel Arroyo zaostal za Fignonom 4:04 minúty,  tretí Holanďan Winnen 4:09 a štvrtý Belgičan van Impe 4:16 minúty.

Laurent Fignon bol najrýchlejší aj v roku 1984, obhájil prvenstvo spred roka a Bernarda Hinaulta porazil o viac než 10 minút. Ten ešte nedosiahol na svoje piate víťazstvo na Tour, postihli ho viaceré ľahšie zranenia, ale aj tak vystúpil na strieborný stupienok. Tretie miesto v celkovej klasifikácii zaujal Greg LeMond, prvý Američan na stupni víťazov v dovtedajšej histórii pretekov. Trať pretekov merala spolu 4020 kilometrov, pretekári absolvovali 23 etáp a prológ.

V 72. ročníku Tour v roku 1985 sa stal víťazom opäť Bernard Hinault, celkovo vyhral už piaty raz. histor10Vyrovnal tak počet víťazstiev Jacquesa Anquetila a Eddyho Merckxa. Skvelý ťah spravili manažéri Hinaultovho tímu La Vie Claire, ktorí do družstva zaangažovali Grega LeMonda. Američan pomáhal Hinaultovi, a ten mu na oplátku sľúbil podporu v ďalšom ročníku Tour de France. Práve v roku 1985 sa na bicykloch objavila prevratná technická novinka - bezklipsové pedále, vyrábané firmou LOOK. Zmierňovali následky ťažkých pádov a rýchlo si získali masovú obľubu. V súčasnosti ich používajú všetci vrcholoví jazdci. Hinault bol tradične najlepší v časovkách, aj keď jednu z troch vyhral LeMond. Priemerná rýchlosť víťaza Tour bola 34,906 kilometra za hodinu, preteky merali celkovo 4020 kilometrov, vytýčených bolo 22 etáp a úvodný prológ.

V roku 1986 museli cyklisti prejsť vzdialenosť 4094 kilometrov. Spolu 23 - krát sa postavili na štart etapy, v prvý deň absolvovali vstupný prológ.

Bernard Hinault splnil svoj sľub a v Tour de France 1986 pomáhal Gregovi LeMondovi. Niektorí pozorovatelia pochybovali o Hinaultovej nezištnej podpore LeMonda. Ale v najťažšej pasáži pretekov, pri stúpaní na legendárny Alpe d´Huez, obaja príkladne spolupracovali a vrchol prešli so širokými úsmevmi držiac sa za ruky. Táto dvojica odsúdila najvážnejších súperov, Laurenta Fignona a Ursa Zimmermanna, do úlohy bezmocných pozorovateľov už od prvej etapy.

 

Milan Jurčo v časovke 5 sekúnd za víťazom

V roku 1987 sa na najvyššom stupienku objavil nový triumfátor - Ír Stephen Roche. Jeho víťazstvo bolo tesné, len 40 sekúnd ho delilo od druhého Pedra Delgada (Španielsko), ďalších 93 sekúnd zaostal tretí Jean Fancois Bernard. Toto boli najtesnejšie odstupy prvých troch pretekárov v histórii Tour až do roku 2007. Obhajca prvenstva Greg LeMond utrpel v apríli 1987 pri kurióznej nehode strelné zranenie a pár mesiacov mu nestačilo na nadobudnutie optimálnej formy. Po úvodnej etape sa obliekol do žltého trička Poliak Lech Piasecki, prvý jazdec z východného bloku na čele celkového poradia. Inak, v tomto ročníku si vyskúšalo žlté tričko osem rôznych pretekárov, a to bol tiež rekord. Posledná etapa ročníka už spravidla nič zásadného nerieši, no tentoraz to bolo inak. Stephen Roche mal pred poslednou etapou odstup 40 sekúnd od druhého Padra Delgada. Ten ušiel pelotónu a atakoval celkovú prvú priečku. Lenže Roche sa vydal na strhujúcu stíhaciu jazdu, Delgada dostihol a uchránil si tak svoje celkové víťazstvo. Preteky merali 4231 kilometrov, jazdci museli zdolať 25 etáp a priemerná rýchlosť dosiahla 36,645 kilometra za hodinu.

Jubilejný 75. ročník Tour de France v roku 1988 sa stal korisťou Španiela Pedra Delgada. Vyhral síce len jednu etapu, žlté tričko si prisvojil až po 14. etape, ale keď svoj náskok zveľadil v nasledujúcej časovke jednotlivcov, v ktorej bol najlepší, do čela už nikoho nepustil. V piatich etapách mal na sebe žlté tričko Kanaďan Steve Bauer. Dokázal, že špičkoví pretekári môžu vyrásť aj inde, než na cestách tradičných cyklistických veľmocí. Po záverečnej etape bolo celkovo klasifikovaných 151 jazdcov, medzi nimi aj Slovák v drese Československa Milan Jurčo. Obsadil 139. miesto so stratou 1:24:34 hod na víťaza. Ale v 21. etape Jurčo na seba upozornil celý cyklistický svet, v časovke na 46 km obsadil skvelé 3. miesto so stratou púhych 5 sekúnd na víťaza!

Spolu 22 etáp a úvodný prológ prešli pretekári vysokou priemernou rýchlosťou 38,909 kilometra za hodinu.

 

LeMond vyhral Tour s náskokom 8 sekúnd!

V nasledujúcom roku organizátori naplánovali pre jazdcov 21 etáp a úvodný prológ, trať pretekov merala celkovo 3285 kilometrov. Greg LeMond dokázal túto vzdialenosť prejsť priemernou rýchlosťou 37,881 kilometra za hodinu.

Tour de France v roku 1989 vzrušovala fanúšikov do posledných metrov. Odstup víťaza Grega LeMonda od druhého Laurenta Fignona bol najtesnejší v histórii Tour. Rozhodovalo sa v časovke jednotlivcov, histor31ktorá bola poslednou etapou celých pretekov. Pred jej štartom mal Fignon na LeMonda k dobru 50 sekúnd. LeMond šiel časovku na extrémne ťažkom prevode 55 x 12 a "preletel" ju priemernou rýchlosťou 54, 545 kilometra za hodinu. Ak nerátame oveľa kratšie prológy, bola to dovtedy najrýchlejšia časovka v histórii pretekov. Fignon šiel tiež výborne, ale v cieli strácal 58 sekúnd, čo v konečnom rátaní znamenalo celkovú výhru LeMonda o 8 sekúnd. Američan veľa vyťažil aj z technologického náskoku, jeho tím robil mnoho meraní v aerodynamickom tuneli a výsledkom bol bicykel, odev a prilba, ktoré LeMonda dosť zvýhodnili. Experti vypočítali, že vyspelá technika priniesla LeMondovi v spomínanej časovke úsporu zhruba jednej minúty. Od roku 1989 už nikdy neuzatvárala Tour časovka jednotlivcov.

Vzdialenosť, ktorá čakala na účastníkov 77. ročníka Tour de France, predstavovala 3504 kilometrov, rozložených do 21 etáp. Priemerná rýchlosť dosiahla 38,621 kilometra za hodinu.

V cieli 77. ročníka Tour de France v roku 1990 bolo klasifikovaných spolu 156 cyklistov. Na 10. mieste sa objavilo meno Miguel Indurain. Celkovým víťazom sa stal Američan Greg LeMond, ktorý, paradoxne, nevyhral ani jedinú etapu. Druhý skončil všestranný Claudio Chiappucci (Taliansko) so stratou 2:16 min, bronzový stupienok obsadil Holanďan Erik Breukink. Pomaly ale isto sa na Tour de France začali presadzovať aj cyklisti z bývalého socialistického bloku. V roku 1990 si zelené tričko pre najlepšieho špurtéra vybojoval "východný" Nemec Olaf Ludwig.

 

Abdužaparov v špurte ohrozoval súperov

Na účastníkov 78. ročníka Tour de France čakalo 22 etáp, ich celková dĺžka bola 3914 kilometrov a cyklisti ich absolvovali priemernou rýchlosťou 38,747 kilometra za hodinu.

Rok 1991 začal päťročnú víťaznú éru Miguela Induraina, počas ktorej svietilo vo výsledkovej listine najvyyšie vždy to isté meno. Indurain vyhral obe časovky jednotlivcov a počas celého priebehu pretekov si bez väčšieho vypätia uchránil žlté tričko. Vo finišoch sa razantne prihlásili o slovo Rusi, vyhrali spolu až 5 etáp. Dvakrát v špurte dominoval Dmitrij Konyšev, raz Viačeslav Jekimov a dvakrát Džamolidin Abdužaparov. Posledne menovaný cyklista bol povestný svojim zdrvujúcim finišom, pri ktorom rozkmital svoj stroj do strán a neraz tak ohrozoval ostatných špurtujúcich konkurentov. Viacerí cyklisti ho za to kritizovali, každopádne tento svojský štýl mu prinášal úspechy. V roku 1991 sa Abdužaparov stal celkovým víťazom súťaže o zelené tričko. Mal teda najnižší súčet umiestnení z celého pelotónu. Miguel Indurain nechal za sebou druhého Gianniho Bugna (Taliansko) o 3:36 min, tretí bol ďalší Talian Claudio Chiappucci.

 

Big Mig či Mimozemšťan - Miguel Indurain

Indurain v nasledujúcich piatich rokoch spravil z Tour de France "one man show". Bol výborný na rovine, vo vrchoch, výnimočný v časovkách. Počas piatich ročníkov, v ktorých celkovo vyhral, sa šlo spolu aj s prológmi 15 časoviek, Miguel Indurain bol najrýchlejší v desiatich z nich a kým konkurenti boli často natlačení so sekundovými odstupmi, "Big Mig" viackrát pri dlhších časovkách získal na druhého v poradí aj trojminútový náskok. Nečudo, že medzi pretekármi sa ujala aj jeho ďalšia prezývka - Mimozemšťan. Indurain rozhodne nemal ideálnu postavu cyklistu, meral 188 cm a vážil 80 kg. Bol príliš vysoký a ťažký, na cestách Tour sa väčšinou presadzovali šľachovití, subtílni jazdci, ktorí hlavne v ťažkých horských etapách nemuseli "tlačiť" hore v náročných stúpaniach veľa vlastných kilogramov. Indurain všetky dovtedajšie teórie rozmetal na kúsky, vo vrchoch patril k najlepším. A to napríklad počas legendárneho stúpania na Mont Ventoux museli cyklisti zvládnuť 22 kilometrov neustáleho stúpania, pri ktorom prekonali výškový rozdiel približne 1650 metrov!

Fyzické parametre Miguela Induraina vzbudzovali priam úžas. Jeho tepová frekvencia bola v kľude neuveriteľných 29 úderov z minútu, vitálna kapacita pľúc dosahovala 8 litrov. Žiaden cyklista v predchádzajúcich ročníkoch Tour de France nevyhrával tak suverénne ako Indurain, dokonca sa histor28objavovali názory, že "vďaka" nemu sa preteky stali nudnými. Indurain bol podľa mnohých odborníkov najlepší časovkár všetkých čias. Takmer vždy si na bicykli "navolil" ťažší 55 zubový tanier, a to aj v pasážach, ktoré iní jazdci absolvovali na oveľa ľahších prevodoch. V roku 1992 vyhral najdlhšiu, 65 - kilometrovú časovku s ohromujúcim náskokom troch minút pred druhým jazdcom v poradí. Na trati dostihol Fignona, štartujúceho 6 minút pred ním! Pravda, okrem časoviek vyhral na Tour len dve etapy, obe horské. V rokoch 1992 a 1993 vyhral okrem TdF aj Giro d´Italia, v roku 1994 prekonal svetový rekord v hodinovke výkonom 53,040 km. V roku 1996, kedy na olympiáde mohli štartovať aj profesionáli, získal v Atlante zlato v časovke jednotlivcov. Mimochodom, v roku 1994 potvrdil dopingový test prítomnosť salbutamolu v krvi Induraina. No v tom čase ešte salbutamol nebol na zozname zakázaných látok.

 

Fanúšikovia takmer zadusili Chiappucciho

Celkovo 21 etáp, 3983 kilometrov, priemerná rýchlosť neuveriteľných 39,504 kilometra za hodinu. To boli základné parametre 79. ročníka Tour de France.

Po skončení Tour sa ocitli na stupienkoch víťazov presne tí istí borci ako rok predtým. Vyhral Indurain, druhý skončil Chiappucci so stratou 4:35 min, tretí Bugno strácal 10:49 min. V tomto ročníku zažiaril v jednej z najťažších etáp Claudio Chiappucci. V talianskych Alpách ušiel pelotónu a zaznamenal skvelé víťazstvo po dlhom sóle. Jeho krajania pri trati boli v takom vytržení, že Chiappucciho museli z cieľa eskortovať pod silnou policajnou ochranou. Inak by sa zrejme z obkľúčenia horkokrvných tifosi nedostal. V poslednej etape z Défense do Paríža triumfoval Olaf Ludwig. V nebezpečnom finiši na dlažobných kockách (jazdci tento dojazd veľakrát kritizovali) Ludwig prešpurtoval všetkých súperov a zaznamenal víťazstvo, ktoré malo mimoriadnu cenu.

Jubilejný 80. ročník Tour de France v roku 1993 priniesol víťazstvo Miguela Induraina, už jeho tretie v sérii. Druhý skončil Toni Rominger (Švajčiarsko) s odstupom 4:59 min, tretí prekvapujúco Poliak Zenon Jaskula (-5:48 min). Rominger vyhral aj jednu z časoviek a porazil v nej Induraina, Španiel však nešiel naplno, pretože mal dostatočný náskok. Medzi víťazmi etáp sa objavil aj Lance Armstrong, bol najrýchlejší v 8. etape, ale preteky nedokončil. Zenon Jaskula bol prvým Poliakom, ktorý sa presadil v Tour de France, okrem celkového 3. miesta dokázal vyhrať aj veľmi náročnú horskú etapu. V bodovacej súťaži opäť triumfoval kontroverzný Abdužaparov, v hromadných špurtoch bol trikrát najrýchlejší. Dokázal vyhrať aj záverečnú etapu s dojazdom na parížskej Champs - Eliseé. Tour 1993 pozostávala z 20 - tich etáp, merala celkovo 3714 kilometrov a cyklisti ju dokázali prejsť priemernou rýchlosťou 38,709 kilometra za hodinu.

 

Ján Svorada vyhral jednu z etáp

Dve etapy Tour de France 1994 prebehli na území Anglicka. Do krajiny Albionu sa preteky vrátili po dvadsaťročnej prestávke. Trať merala 3978 kilometrov, rozvrhnutých do 21 etáp, priemerná rýchlosť dosiahla 38,383 kilometra za hodinu.

Rok 1994 priniesol na cestách Tour de France víťazstvo Miguela Induraina, ale tiež viacero nečakaných výsledkov. Šokom bolo celkové druhé miesto Lotyša Piotra Ugriumova (strata 5:39 min). Tretí skončil Talian Marco Pantani (- 7:19 min). Bodovaciu súťaž vyhral už tradične Džamolidin Abdužaparov, ktorý už však reprezentoval Uzbekistan. A v 7. etape sa do historických análov významne zapísal Ján Svorada, ktorý v cieľovom finiši predstihol všetkých súperov a zaznamenal etapové víťazstvo! Súťaž o najlepšieho vrchára získal pre seba Francúz Richard Virenque, ktorý bol v horských pasážach priam nedostižný. Celkovo až sedemkrát si odniesol z Tour de France biele tričko s červenými bodkami, určené víťazovi kategórie „kráľ vrchov".

V roku 1995 sa na tratich Tour de France udialo veľa zaujímavých vecí, žiaľ, aj také, ktoré si pamätníci pripomínajú so slzami v očiach. Preteky merali celkovo 3665 kilometrov, pozostávali z 20 etáp a vstupného prológu. Priemerná rýchlosť dosiahla veľavravných 39,514 kilometra za hodinu.

82. ročník Tour de France výrazne poznamenala tragédia v 15. etape. Po ťažkom páde prišiel o život taliansky jazdec Fabio Casartelli. Všetci cyklisti si ho uctili pomalou demonštratívnou jazdou počas ďalšej etapy. Na stupňoch víťazov sa objavili noví cyklisti. Strieborný bol Švajčiar Alex Zulle (strata 4:35 min), bronzový Dán Bjärne Riis (strata 6:47). Samozrejme, celkovým víťazom Tour sa stal Miguel Indurain. O zelené tričko najlepšieho špurtéra zviedli dramatický súboj Abdužaparov a Francúz Laurent Jalabert, napokon bol úspešnejší druhý menovaný. Ale Abdužaparov si užil znovu veľkú slávu v cieli poslednej etapy v Paríži. Dojazd zvykne sledovať zhruba pol milióna Parížanov, a pred ich zrakmi aj v roku 1995 sa jako prvý vrútil do cieľa Uzbek Abdužaparov. Na margo jeho vražedného finiša Laurent Jalabert sarkasticky vyhlásil: „On je schopný kvôli víťazstvu v etape aj život položiť..."

 

Chris Boardmann o Tour: „Tri týždne v pekle!"

V deväťdesiatych rokoch nadobúdala Tour de France skutočne globálne rozmery. Každý ročník týchto pretekov sleduje okolo ciest približne 13 - 15 miliónov divákov, z ktorých, a to je trochu prekvapujúce, tvoria až 30 percent ženy! O Tour de France bolo prednesených mnoho výrokov. Napríklad skvelý austrálsky cyklista Chris Boardmann povedal: „Je to ako stráviť tri týždne v pekle. Získal som titul majstra sveta, vytvoril som svetový rekord v hodinovke, ale za víťazstvo v Tour de France by som všetky svoje tituly bez váhania vymenil. Vyhrať Tour? To znamená oveľa viac než vyhrať majstrovstvá sveta. Tour de France je najťažšou športovou súťažou na svete."

Mimochodom, Tour de France už zavítala počas svojej dlhej histórie do všetkých francúzskych regiónov okrem Korziky. Organizátori to zdôvodňujú viacerými výhradami. Na prvom mieste sú logistické problémy. Skutočne by zrejme nebolo jednoduché premiestniť okolo 4000 ľudí, ale hlavne techniku na ostrov. Zasvätenci však udávajú ako hlavný dôvod výhrady organizátorov k bezpečnosti.

Tour de France súčasnosti je gigantickým športovým podujatím, ktorým žije celé Francúzsko. Na druhej strane - je to skvelý obchod, a tomu zodpovedajú aj aktuálne finančné prémie pre cyklistov. histor25Napríklad v roku 1988 získal víťaz Pedro Delagado osobné auto, luxusný apartmán a 500 000 frankov v hotovosti. Od roku 1990 má víťaz opäť nárok iba na finančnú odmenu, pravda, tá stojí za to. Aktuálne sú ceny takéto: víťaz celkovej klasifikácie získava 450 000 eur, prvý pretekár v cieli každej z etáp dostáva 8 000 eur. Pretekári, ktorí získali niektoré z tričiek, majú tiež nárok na odmenu. Zelené tričko (pre jazdca z najnižším súčtom umiestnení) znamená prémiu 25 000 eur, rovnako ako biele tričko s červenými bodkami (najlepší vrchár). Najlepší z mladých jazdcov do 25 rokov získava biele tričko a odmenu 20 000 eur. Najlepšie družstvo získava nárok na 50 000 eur, pričom sa po dojazde každej etapy berie do úvahy čas troch najrýchlejších jazdcov tímu v cieli.

Tour de France je každoročne aj mimoriadnou mediálnou udalosťou. Novinári majú k dispozícii 4 vrtuľníky, 2 lietadlá, motocykle, 35 automobilov vrátane kamiónov. Pre potreby televízií je pripravených 20 stanovíšť, určených kamerám. Čo sa týka výšky vysielacích práv, Tour de France je tretím najdrahším športovým podujatím na svete, po Olympijských hrách a majstrovstvách sveta vo futbale. Televízny signál prijíma v posledných rokoch okolo 120 krajín, z pretekov vysiela priame prenosy, či záznamy približne 70 televíznych spoločnosti.