3. časť (1947 - 1974): Zabránil Dino Bartali občianskej vojne?

 

Po osemročnej prestávke, spôsobenej 2. svetovou vojnou, sa v roku 1947 obnovila tradícia Tour de France. Uskutočnil sa jej 34. ročník a v posledný deň mal nečakané rozuzlenie. Väčšinu pretekov nosil žlté tričko René Vietto, skvelý vrchár. Až v 19. etape, ktorou bola časovka jednotlivcov, ho stratil a post lídra celkovej klasifikácie zaujal Pierre Brambilla. Čakalo sa, že práve on bude celkovým víťazom. No v poslednej etape prišiel nečakaný útok málo známeho Francúza Jeana Robica, ktorý si zaistil víťazstvo. Počas pretekov nemal na sebe žlté tričko ani jeden jediný deň, a táto kuriozita sa prihodila prvý raz v histórii Tour de France. V 14. etape unikol hneď od štartu pelotónu Albert Bourlon a ostal na čele až do cieľa etapy. Sólovo prešiel 253 kilometrov a bol to najdlhší úspešný únik jednotlivca v histórii Tour po 2. svetovej vojne. V 15. etape, ktorá viedla aj cez Pyreneje, sa od súperov odpútal Jean Robic a udržal si náskok 10 minút až do záveru etapy. Za víťazstvá na horských prémiách zinkasoval aj bonifikáciu a s ňou narástol jeho náskok na viac než 15 minút. Robic postúpil na celkové 5. miesto. Tri etapy pred koncom viedol Vietto, druhý bol so stratou 1:34 minúty Brambilla.

 

Zaplatil 10 000, dostal 4 milióny

Osemnástou etapou bola časovka jednotlivcov, merala 134 kilometrov a bola najdlhšia v dejinách Tour. Vietto v nej stratil pomerne veľa času a vysvetlenie bolo zaujímavé - vraj počas jazdy vypil fľašu ovocného muštu. Brambilla celkovo viedol, druhý Ronconi strácal 53 sekúnd, tretí Robic 2:58 min., štvrtý Vietto 5:16 min. a Fachleitner 6:56 min. Záverečná etapa viedla po rovine, preto sa nepredpokladalo, že voľaktorý z jazdcov získa na konkurentov výraznejší časový náskok. Ale presne to sa stalo. Robic a Fachleitner ostatným ušli, vzorne spolupracovali a nechali zvyšok poľa ďaleko za sebou. Do cieľa im ešte chýbalo 140 kilometrov, a podľa kronikárov vtedy Robic povedal Fachleitnerovi: „Nemôžeš vyhrať celú Tour, nedovolím ti ujsť. Ale ak budeš s mnou spolupracovať, zaplatím ti 10 000 frankov." Fachleitner ponuku prijal, až do cieľa sa s Robicom poctivo striedal na špici a keď sa dvojica prihnala do Paríža, mala náskok 13 minút. Jean Robic sa prekvapujúco stal víťazom Tour de France. Sľúbených 10 000 frankov „kolegovi" vyplatil, ale pre neho to bol skvelý obchod, veď víťazná prémia predstavovala pol milióna frankov. A ďalšie zmluvy, ktoré ako čerstvý víťaz Tour podpísal, mu vyniesli ďalšie 3 - 4 milióny frankov. Je pochopiteľné, že takýto balík peňazí motivoval každého cyklistu a Tour de France sa stali pretekmi, v ktorých štartovali najlepší jazdci sveta.

 

Naštartoval ho telefonát od premiéra

V roku 1948 prebehol už 35. ročník Tour de France. V rokoch 1939 a 1947 na pretekoch chýbal taliansky tím, preto to bol prvý ročník, na ktorom štartoval Dino Bartali po svojom víťazstve pred desiatimi rokmi. Na Giro d´Italia pred Tour skončil v poli porazených, a preto málokto veril, že by mohol v Tour de France bojovať o titul. Bartali však začal skvele - po cieľovom špurte vyhral prvú etapu a obliekol si žlté tričko. Dlho si ho neudržal, najprv ho z neho vyzliekol Louison Bobet a po 9. etape tento pretekár viedol o viac než 9 minút. Po 12. etape sa odstup zväčšil na 21:28 minúty a Bartali uvažoval o odstúpení z pretekov. Avšak večer dostal telefonát od talianskeho premiéra Alcidea De Gasperiho. Ten mu oznámil, že pred pár dňami bol zastrelený vodca talianskej komunistickej strany Palmiro Togliatti a krajine hrozí občianska vojna. Bartaliho víťazstvo by podľa premiéra mohlo Talianov spojiť. Bartali sľúbil, že urobí čo je v jeho silách. V nasledujúci deň Bartali vyhral etapu s výrazným náskokom a poskočil na 2. miesto. Aj ďalšiu etapu vyhral a získal tak právo obliecť si žlté tričko vedúceho pretekára. V tom čase mal pred druhým Bobetom odstup 8 minút. Bartali bol najrýchlejší aj v 15. etape, šestnástu síce nevyhral, ale jeho najvážnejší konkurenti úplne zlyhali, a tak jeho náskok stúpol už na 32 minút. V časovke jednotlivcov síce Bartali čosi stratil, no jeho celkové prvenstvo nebolo vôbec ohrozené. S každým Bartaliho etapovým víťazstvom (spolu ich zaznamenal sedem) vzplanulo v Taliansku nadšenie ľudí a politické spory sa výrazne zmiernili. Tri etapové triumfy v jednom rade sa podarilo prekonať až o 51 rokov, v roku 1999 bol Mario Cipollini najrýchlejší v štyroch etapách za sebou. Tour de France sa stávala podujatím celosvetového významu. V roku 1948 bol rozpočet pretekov 45 miliónov frankov, organizátori rozdelili jazdcom na prémiách 7 miliónov. Gino Bartali zinkasoval za celkový triumf 600 000. Ale boli to tvrdo oddrené peniaze, tento ročník Tour dokončilo len 44 cyklistov z 120 štartujúcich...

 

Prvý víťaz Tour i Giro v jednom roku

Tour de France v roku 1949 merala celkovo 4808 kilometrov, rozložených do 21 etáp. Pred štartom vládlo napätie v talianskom tíme, obaja najlepší jazdci Gino Bartali a Fausto Coppi si nárokovali pozíciu histor7lídra. Coppi takmer nenastúpil na štart, nakoniec ho funkcionári presvedčili a urobili dobre. V náročných alpských etapách Coppi prevýšil konkurenciu a vyhral celkovú klasifikáciu. Bol tiež najlepším vrchárom ročníka. Ale Talianom sa spočiatku nevodilo dobre. Po 4. etape nefigurovali Bartali ani Coppi v prvej pätnástke celkového poradia. V 5. etape unikol Coppi spolu s vedúcim jazdcom Jaquesom Marinellim. Mali náskok 6 minút, keď v náročnej pasáži obaja spadli. Marinelli pokračoval, kým Coppiho bicykel bol vážne poškodený. Mechanici mu ponúkli nový, on však chcel jedine svoj vlastný, rezervný. Keď videl kolegove problémy Bartali, spomalil a čakal na Coppiho. Taliansky tímový kapitán Binda doniesol Coppiho rezervný stroj a obaja Taliani vyrazili spolu za súpermi. Coppi zvoľnil tempo a Bartali sa rozhodol ísť naplno. Do cieľa dorazil o 18 minút skôr než Coppi.

Šestnásta etapa viedla cez Alpy a Coppi nastúpil do úniku. Jediný Bartali stačil jeho tempu. V ten deň mal Bartali narodeniny, 35 rokov. A Coppi mu prenechal víťazstvo. Po tejto etape bol Bartali lídrom pretekov, Coppi na druhom mieste strácal len 1:22 minúty. Aj v ďalšej etape dominovali, v dvojici ušli všetkým ostatným. Bartali dostal defekt a Coppi na neho čakal. Neskôr Bartali spadol a vyvrtol si členok. Vtedy tímový kapitán dovolil Coppimu, aby šiel naplno ďalej, a ten s prevahou vyhral etapu. Prakticky tým rozhodol aj o svojom celkovom triumfe. Coppi v roku 1949 vyhral aj Giro d´Italia a stal sa prvým mužom v histórii, ktorému sa  podarilo triumfovať na Giro i Tour de France v jednom roku.

 

Fanúšik ho ohrozoval nožom!

V roku 1950 prebehla v poradí už 37. Tour de France, jej 22 etáp meralo spolu 4775 kilometrov. Úvod pretekov sa niesol v znamení domimancie Talianov, z prvých desiatich etáp vyhrali päť. Ale v celkovej klasifikácii sa na čele striedali Francúz Bernard Gauthier a Luxemburčan Jean Goldschmidt. Šiestu etapu vyhral Švajčiar Ferdi Kubler, ale počas jazdy si vymenil tričko, za čo zinkasoval 25 - sekundovú penalizáciu. Jedenásta etapa bola prvou horskou a Gino Bartali s Jeanom Robicom sa pustili do úniku. Okolo cesty stáli húfy ľudí, z tlačenice niektorí vybiehali na cestu, aby videli, či ešte cyklisti neprichádzajú. Bartali i Robic mali kolízie s nedisciplinovanými fanúšikmi, obaja spadli. Bartali sa rýchlo pozviechal a etapu vyhral, hoci sa okolo neho diali nechutné veci. Francúzski priaznivci sa ho vo chvíľach, kedy bežal popri bicykli pokúšali kopnúť, jeden z nich ho dokonca ohrozoval nožom! Gino Bartali bol v cieli prvý, ale rozhodol sa z pretekov odstúpiť. Solidaritu prejavili všetci talianski cyklisti, a aby deklarovali svoj súhlasný postoj s Bartalim, do ďalšej etapy nenastúpili. Týkalo sa to aj Fiorenza Magniho, v tom čase držiteľa žltého trička. V 15. etape

bojovali jazdci s veľkou horúčavou. Jazdu prerušili a odbehli sa schladiť do Stredozemného mora. Organizátori ich dôrazne upozornili, aby pokračovali v pretekoch. Odstúpením Talianov sa otvorila cesta k celkovému triumfu pre Ferdiho Kublera. Dosť zavážilo aj to, že bol jasne najlepším časovkárom. Až do konca Tour ostal na čele a stal sa prvým Švajčiarom, ktorý vyhral celkovú klasifikáciu.

Už 38. ročník Tour de France prebehol v roku 1951. Meral celkovo 4690 kilometrov, rozložených do 24 etáp. Najrýchlejšie ich absolvoval Švajčiar Hugo Koblet, ktorý exceloval hlavne v časovke, v ktorej nadelil konkurentom veľké časové straty.

 

Ani celý pelotón mu nestačil

Budúci víťaz Tour zaútočil už v prvej etape tesne po štarte. Po 40 - tich kilometroch ho pelotón dostihol. Siedma etapa bola časovkou a Koblet ju vyhral, no časomerači najprv vyhlásili za víťaza Bobeta. Koblet proti tomuto verdiktu vehementne protestoval, tvrdil, že medzičasy Bobeta boli horšie než jeho a teda súper etapu nemohol vyhrať. Po proteste zasadla jury a jej oficiálne rozhdnute znelo - Koblet vyhral o 59 sekúnd pred Bobetom. V 11. etape podal Koblet fantastický výkon. Na 37. kilometri unikol pelotónu a čoskoro si vypracoval trojminútový odstup. Pelotón sa rozhodol stíhať ho, najlepší jazdci sa striedali na čele, ale Kobleta napriek enormnej snahe nedokázali dostihnúť. Bol veľmi horúci deň, o to úctyhodnejšie bolo Kobletovo sólo, ktoré dotiahol do cieľa s náskokom dva a pol minúty. Ostatní cykisti boli doslova uveličení z toho, čo Koblet predviedol a získal si ich mimoriadnu úctu a histor8obdiv. V 12. etape došlo k zmene nositeľa žltého trička, Holanďn Wim van Est ju vyhral a vyšvihol sa na čelo celkovej klasifikácie. Bol prvým Holanďanom, ktorému sa to podarilo. Van Est mal však minimálne skúsenosti z horských etáp, a ukázalo sa to hneď v nasledujúcej. Mal defekt a stratil dosť veľa času. Snažil sa zo všetkých síl udržať sa na čele pretekov, no po ťažkom páde sa musel vzdať. Tak sa dostal do žltého Gilbert Bauvin. V 1č. Etape prišiel atak Coppiho. Koblet mal defekt, ale dotiahol sa späť do hlavnej skupiny, vo finiši prešpurtoval Coppiho, vyhral etapu a vďaka minútovej bonifikácii za prvé miesto si obliekol žlté tričko. V rovinatej 16. etape Coppi skolaboval, vraj požil pokazené jedlo, a stratil viac než pol hodinu času. Jeho kolegovia z tímu Bartali a Magni mu pomáhali až do cieľa- Nasledujúca etapa viedla aj cez Mont Ventoux, vysoký vrch. Bobet sa pusti do úniku a etapu vyhral, ale Koblet sa udržal v čelnej skupine. Druhý v celkovej klasifikácii Géminiani sa vzdal plánov na prvenstvo, podľa jeho názoru bol Koblet vo vtedajšej forme neporaziteľný. Dokázal to v 22. etape, časovke jednotlivcov na 97 kilometrov. Podal famózny výkon, s prevahou ju vyhral. Dokázal dokonca predbehnúť Bartaliho, ktorý štartoval 8 minút pred ním! Po ukončení Tour mal Koblet náskok pred druhým Géminianim presne 22 minút.

Hugo Koblet už nikdy viac nedosiahol famóznu formu z roku 1951, sužovali ho zranenia. Druhý z Tour Géminiani sa blysol vtipným bonmotom po skončení ročníka 1951. Vraj skutočným víťazom je on, pretože Koblet nie je človek.

 

Z hotela ho vyviedla polícia

V roku 1952 sa uskutočnil 39. ročník Tour de France, rozložený do 23 etáp o dĺžke 4807 kilometrov. V pretekoch jasne dominoval Fausto Coppi, vyhral päť etáp, bol najlepším vrchárom. Jeho suverenita bola natoľko výrazná, že organizátori zdvojnásobili finančnú odmenu pre druhého v poradí, aby bola Tour zaujímavejšia. Po poslednej etape mal Coppi náskok takmer pol hodiny. V prvých etapách sa menili víťazi aj nositelia žltého trička, po deviatej etape sa udiali kuriózne veci. Osem cyklistov uniklo pelotónu, bol medzi nimi aj Coppiho kolega z tímu Andrea Carrea. Skupinka si do cieľa získala odstup viac než 9 minút. Carrea odišiel do hotela, no na jeho izbu zrazu dorazila polícia. Vystrašený Carrea sa pýtal, čo sa stalo. Muži v rovnošatách mu oznámili, že musí ísť na slávnostný ceremoniál, kde mu bude odovzdané žlté tričko. Samozrejme, Carreovi odľahlo, no ihneď sa ospravedlňoval Coppimu, že získanie žltého trička nemal v pláne, keďže Coppi bol jasným lídrom tímu. Ale Coppi sa len zasmial a odvetil, že sa vôbec nehnevá. V 10. etape nastúpil Robic, jediný, kto stačil jeho tempu, bol Coppi. Neskôr dostal Robic defekt a na jeho smolu bol šéf jeho tímu aj s mechanikmi ďaleko vzadu, takže Robic stratil niekoľko minút. Celkovo „spadol" z druhého miesta na piate. Coppi dotiahol svoju sólovú jazdu do zdarného konca a odel sa do žltého trička. V tom čase boli na prvých troch miestach celkovo traja Taliani.

Po dni odpočinku prišli opäť kilometre vo vysokých horách. Hlavne Francúzi boli veľmi aktívni, viackrát nastúpili k úniku, ale Coppi sa vždy držal na špici pelotónu. V závere etapy dokázal „odísť" súperom a vyhrať s veľkým náskokom. Jeho odstup od ostatných bol celkovo takmer 20 minút. V 12. etape Coppi „pichol" a náhradnú galusku mu poskytol Gino Bartali. Coppi si strážil konkurentov a ich pokusy o únik likvidoval už v zárodku. V 17. etape ušiel Géminiani, ale keďže mal stratu 52 minút v celkovej klasifikácii, Coppi ho nestíhal. V osemnástej sa Coppi „utrhol", prvý sa vyšplhal na horskú prémiu, ale potom zvoľnil a pelotón ho dostihol. Každopádne, v cieľovom špurte bol opäť najrýchlejší. Prejavoval svoju obdivuhodnú všestrannosť. Bol skvelý v kopcoch, v špurtoch väčších skupín, často bol v únikoch. V 21. etape, vedúcej cez náročné stúpenia, znova vyhral a zvýšil svoj odstup na viac než 31 minút, potom nasledovala časovka jednotlivcov, jeho tradične silná disciplína. Časovku absolvoval na pol plynu, ale aj tak skončil na 14. mieste. Bolo zrejmé, že nikto zo súperov jeho víťazstvo neohrozí. Fausto Coppi ročník 1952 s prevahou vyhral, ale na tratiach Tour de France sa už nikdy viac neobjavil.

 

Všestranný Bobet sa so súpermi pohrával

V nasledujúcom roku 1953 sa šla Tour de France už štyridsiaty raz. Merala 4479 kilometrov, mala 22 etáp. Prvýkrát sa súťažilo aj o zelené tričko v takzvanej bodovacej súťaži. Najlepším v tejto kategórii bol jazdec, ktorý dosiahol najnižší celkový súčet umiestnení, čo silne motivovalo cyklistov v cieľových špurtoch. Prvé dve etapy vyhral vo finiši Fritz Schär, vo štvrtej ho na čele vystriedal Roger Hassenforder. Ale keď sa objavili kopce, Hassenforder žlté tričko stratil. V 11. etape úspešne zaútočil Jean Robic, víťaz Tour z roku 1947, a ujal sa celkového vedenia. Nasledujúci deň mal prvý a jediný raz vo svojej kariére oblečené žlté tričko. Je to unikát, v roku 1947 sa totiž predral na čelo až v poslednej etape. Robic klesol z vedúcej pozície už v ďalšej etape, keď mal pád a súperi to využili. Francois Mahé sa vyšvihol na celkové 1. miesto, ale dlho si ho neudržal. V ďalších dňoch sa poradi menilo, v špurte vedúcej skupiny vyhral Nello Lauredi pred Bobetom. Ten bol na víťaza nahnevaný, tímový kolega mu totiž „ukradol" minútovú bonifikáciu pre víťaza etapy. Na večeri sa uzavrela dohoda - Bobet sľúbil, že finančnú prémiu rozdelí medzi kolegov, ak mu pomôžu vyhrať Tour. V tom čase bol o 3 minúty a 13 sekúnd za lídrom Malléjacom. V 18. etape Bobet zaútočil v stúpaní na Col de Vars a ušiel všetkým, no pelotón spolupracoval a znižoval stratu. Bobetov kolega z tímu Delleda mu pomáhal ušetriť sily v stúpaniach, ich taktika slávila úspech. Bobet „nadelil" Malléjacovi vyše 12 minút a uchmatol mu žlté tričko. V časovke svoj náskok ešte zvýraznil a potvrdil, že nie je len skvelý vrchár, ale aj časovkár. Svoju všestrannosť dokázal aj v ďalších dvoch ročníkoch Tour de France.

V roku 1954 obhájil svoje víťazstvo z predchádzajúceho ročníka Louison Bobet, ale musel vydať všetky sily. Prvú etapy vyhral v špurte Wout Wagtmans, v žltom tričku vydržal do štvrtej etapy, časovky družstiev. Francúzi mali na Holanďanov dostatočný náskok na to, aby získali vedenie pre Bobeta. V druhej časti  4. etapy mal bolestivú kolíziu s fotografom víťaz Tour z roku 1947 Jean Robic, po ťažkom páde z pretekov odstúpil. V 8. etape ušla skupina, v ktorej bol aj Wagtmans. Náskok, ktorý mala v cieli, stačil na to, aby žlté tričko opäť pripadlo Wagtmansovi. Vedúca pozícia Tour sa viackrát menila, no Bobet nenápadne stúpal v celkovej klasifikácii. V 18. etape Bobet dominoval, vyhral ju s náskokom takmer dvoch minút. Bol suverénne najrýchlejší aj v časovke jednotlivcov. Potom už o jeho triumfe nebolo najmenších pochýb. Druhý za ním, Švajčiar Kubler, mal stratu 15 minút 49 sekúnd.

 

Spôsobil jeho kolaps amfetamín?

Tour de France v roku 1955 priniesla viacero noviniek. Prvýkrát po 2. svetovej vojne štartovali na nej nemeckí cyklisti. Čoraz modernejšia technika umožnila zachytiť cieľovú fotografiu, ktorá v prípade hromadných finišov jasne zaznamenala poradie jazdcov. Prvú etapu vyhral Miguel Poblet a stal sa prvým Španielom, ktorý mal na sebe žlté tričko. V 4. etape sa udial dôležitý únik. Deväť cyklistov ušlo pelotónu a vypracovalo si až sedemminútový náskok. Do čela pretekov sa tak predral Francúz Antonine Rolland. V 9. etape sa znova „utrhla" skupinka, v ktorej bol aj Wim van Est. Svoj náskok zveľadila až na 17 minút, van Est získal žlté tričko. Ale nasledujúca etapa zamierila do vysokých vrchov, a to veru nebola doména van Esta. Hneď v prvých kilometroch nastúpil Charly Gaul a vyhral s 13 minútovým odstupom od ostatných. V nasledujúcej etape to zopakoval, prvé tri horské prémie vyhral. Potom mal však pád a z prvú priečku stratil. V cieli bol o pár minút neskôr než tí najlepší. V 12 etape skolaboval Jean Malléjac a lekár skonštatoval, že jeho symptóny potvrdzujú prijatie veľkej dávky amfetamínu. Bobet pri ťažkých stúpaniach nechal všetkých za sebou, jeho tempu nik nestačil. Z Rollandovho náskoku skresal 6 minút a poskočil na celkovo druhé miesto. Poradie zamiešali pyrenejské etapy, po ich absolvovaní bol celkovým lídrom Bobet. Nič na tom nezmenila ani časovka jednotlivcov a Bobet sa stal prvým jazdcom, ktorý trikrát vyhral Tour de France v jednom slede.

V roku 1956 sa šla 43. Tour de France. Vyhral ju Francúz Roger Walkowiak. Neštartoval žiaden z jazdcov, ktorí už Tour vyhrali a mnoho novinárov sa o Walkowiakovi vyjadrilo s dešpektom. Nevyhral síce ani jedinú etapu, ale celú trasu prešiel najvyššou priemernou rýchlosťou v dejinách pretekov - 39, 268 km / hod.

 

Prvé víťazstvo jednej z legiend

V roku 1957 odborníci predpovedali vyrovnané preteky bez výrazného favorita. Na štarte sa objavil aj vtedy ešte pomerne neznámy Jacques Anquetil. Úvodné etapy poznačilo horúce počasie, po šiestej ostalo zo 120 iba 83 jazdcov. Anguetil v 7. etape mal na sebe žlté tričko, prvýkrát v kariére. Ale hneď histor33ho stratil. Druhou časťou 15. etapy bola krátka časovka na 10 km. Anguetil ju suverénne vyhral. Nebolo to nič neočakávané, pár týždňov pred Tour Anquetil utvoril svetový rekord v hodinovke. V ťažkých pyrenejských etapách prišli tragické momenty. Počasie bolo pod psa, chlad, dážď, hmla a krúpy. Viacero cyklistov sa vzdalo, ale to nebolo to najhoršie. Motocyklista René Wagner s reportérom Alexom Virotom mali ťažký pád a obaja zahynuli. V 18. etape „úradoval" na čele Anguetil, ale v občerstvovacej zóne si nestačil vziať balíček so stravou a neskôr pocítil logicky úbytok energie. Každopádne žlté tričko si bezpečne udržal. Málokto pochyboval o jeho víťazstve, veď jazdcov ešte čakala ťažká časovka jednotlivcov na 66 kilometrov, a to bola Anquetilova špecialita. Vyhral ju s náskokom vyše 2 minúty, v cieli Tour mal odstup od druhého Belgičana Janssensa takmer 15 minút.

 

Žlté tričko menilo majiteľa 11 - krát!

45. Tour de France prebehla v roku 1958, a bola zaujímavá. Žlté tričko menilo majiteľa rekordných 11 krát, to sa dovtedy nestalo. Až v záverečných etapách sa rozhodovalo, po dvadsiatej zaostával budúci víťaz, Luxemburčan Charly Gaul za vedúcim Geminianim viac než 17 minút. V 21. Gaul tvrdo zaútočil, v zlom počasí sa odpútal v prudkom stúpaní od ostatných, v cieli mal odstup od druhého takmer 8 minút. Odstupy na čele pretekov boli maličké, a tak sa predpokladalo, že rozhodujúca bude 23. etapa, časovka jednotlivcov na 74 kilometrov. Gaul ju zašiel skvele, jeho najväčší rivali Geminiani a Favero stratili viac než 3 minúty. A tak sa pred poslednou etapou obliekol do žltého trička Charly Gaul. Prvenstvo bez problémov udržal. Pozornosť sa však upriamila na ďalšiu tragédiu. V záverečnom špurte poslednej etapy došlo ku kolízii prvého jazdca Darrigadeho s organizátorom Constantom Woutersom, ktorý mu vstúpil do cesty. Darrigade vyviazol iba s piatimi stehmi, kým Wouters po dvanástich dňoch v nemocnici zraneniam podľahol.

V roku 1959 sa Tour de France začala škandálom. Lekári zadržali balíček strychnínu, adresovaný jednému z tímov. Samozrejme, šírilo sa podozrenie z dopingu. Až do 15. etapy boli odstupy jazdcov v popredí malé. V horskej časovke dominoval Španiel Bahamontes, vyšvihol sa na druhé miesto celkovo, iba o 3 sekundy za lídra Josa Hoevenaersa. V 17. etape unikli pelotónu Bahamontes s Gaulom. Druhý menovaný vyhral etapu, Bahamontes získal žlté tričko. Poslednou šancou pre konkurentov bola časovka jednotlivcov. Pred jej štartom viedol Bahamontes o 5:40 min. Jeho najvážnejší súper Anglade síce získal 1:39 min, ale nestačilo to. Po skončení pretekov došlo k sporom vo francúzskom tíme. Ozvali sa hlasy, že ak by Francúzi spolupracovali, Henry Anglade by celkovo vyhral. Takto zaostal 4 minúty, tretí Anguetil strácal 5 minút.

Experti pred štartom Tour v roku 1960 najviac favorizovali Rogera Riviérea. Až do polovice pretekov bol na druhom mieste. Keďže ostávala ešte časovka, v ktorej bol Riviére skvelý, mal dobré šance na celkové prvenstvo. No Riviére mal v 14. etape hrôzostrašný pád, po ktorom dokonca musel skončiť svoju športovú kariéru. Bola to pre cyklistiku veľká strata, Riviére bol považovaný za jedného z najlepších cyklistov sveta, dokázal napríklad prekonať svetový rekord v hodinovke. Po jeho vážnom zranení sa otvorila cesta k celkovému triumfu pre Taliana Gastona Nenciniho, ktorý šancu využil. Na druhom mieste skončil jeho krajan Graziano Battistini., ale súťaž tímov vyhrali Francúzi.

 

Na Anquetila nemal nikto

V roku 1961 sa konal 48. ročník Tour de France. Do kroník sa zapísal jednou veľkou kuriozitou. Medzi pretekármi na 2. a 3. mieste bol v cieli odstup iba 2 sekundy! Prvú etapu vyhral André Darrigade, v otváracích etapách Tour bol najrýchlejší päťkrát. Druhou etapou bola časovka jednotlivcov, vyhral ju Jacques Anquetil a v žltom tričku zotrval až do konca pretekov. Jeho odstup od druhého jazdca v poradí bol vyše 12 minút a počas takmer celej Tour ho nikto z konkurentov vážnejšie neohrozil. Pripísal si druhý triumf na Tour, a v ďalších rokoch potvrdil svoju dominanciu.

Jacques Anquetil nenašiel premožiteľa ani na trati 49. ročníka Tour, aj keď súperi sa maximálne snažili obrať ho o titul. Anquetil nebol v žltom až do dvadsiatej etapy, ktorou bola časovka na 68 kilometrov. Anquetil ju s prevahou vyhral a vyšvihol sa do čela celkovej klasifikácie, kde už ostal do konca pretekov. Víťazom súťaže o najlepšieho vrchára sa stal Raymond Poulidor. Napriek tomu, že Tour nikdy nevyhral, bol považovaný za legendu.

Organizátori Tour sa v roku 1963 snažili, aby boli preteky vyrovnanejšie, prevaha Anquetila bola zrejmá. Skrátili časovky celkovo len na 79 kilometrov a predpokladali, že takto budú rozhodujúce histor40horské etapy. Tento plán im ale nevyšiel, Anquetil bol znovu najrýchlejší zo všetkých. Dosiahol svoje štvrté víťazstvo na Tour a bol prvým cyklistom v histórii, ktorému sa to podarilo. Podstatné veci sa udiali v 17. etape, v úniku bol Anquetil a jeho najvážnejší súper, Španiel Bahamontes, v tom čase nesúci žlté tričko. Anquetil mu ušiel, vyhral etapu a vyhupol sa do čela celkovej klasifikácie. Líderskú pozíciu si upevnil v časovke jednotlivcov na 54 kilometrov, jeho tempu nik nestačil. Z odborných kruhov sa na jeho adresu šírila kritika. Vraj je iba výborným časovkárom. No v roku 1963 ukázal, že je aj skvelým vrchárom a taktikom. Po skončení Tour sa experti zhodli na tom, že Anquetil je najlepším cyklistom na svete.

 

Ako druhý na svete vyhral Tour i Giro

V roku 1964 stál štvornásobný víťaz Tour pred veľkou výzvou. V tejto sezóne vyhral Giro d´Italia a veľmi túžil dosiahnuť „double", teda vyhrať Giro i Tour de France. Dovtedy to dokázal iba jediný jazdec - Fausto Coppi. Anquetil opäť dominoval v časovkách, obe vyhral. Avšak v horských etapách bol najlepší Raymond Poulidor a Anquetil nebol ďaleko od prehry. V 12. etape sa mu Poulidor v stúpaní vzdialil a skresal rozdiel na púhych 14 sekúnd. V časovke však vyhral Anquetil a Tour vyhral o 55 sekúnd, v tom čase najmenším rozdielom v histórii pretekov.

O rok neskôr Anquetil na štarte Tour chýbal. Za najväčšieho favorita bol považovaný Poulidor, ale aj tentoraz dosiahol „iba" na druhú priečku. Holanďan Jan Janssen vyhral bodovaciu súťaž, mal teda najnižší súčet umiestnení vo všetkých etapách. Julio Jiménez vyhral dve etapy a vyhral súťaž o najlepšieho vrchára. To sa mu podarilo ešte dvakrát. Tour de France 1965 malo trochu načakaného víťaza - stal sa ním Talian Felice Gimondi. Základ svojho triumfu položil v časovkách, v oboch bol absolútne najrýchlejší. Pritom prvá z nich viedla vysokými kopcami a bola extrémne ťažká.

V roku 1966 zohral dôležitú úlohu v priebehu Tour de France päťnásobný víťaz Jacques Anquetil. Tentoraz podporoval svojho kolegu Luciena Aimara, ktorý bojoval s Poulidorom o celkové víťazstvo. V 18. etape Aimarovi hrozilo, že príde o žlté tričko, a tak Anquetil zo všetkých síl pomáhal Aimarovi, ktorý si priebežné prvenstvo uchránil. Vyčerpaný Anquetil do už ďalšej etapy nenastúpil. 53. ročník Tour v roku 1966 poznamenali aj prísne dopingové kontroly. Cyklistom sa vôbec nepáčili, na protest proti nim v 9. etape zosadli z bicyklov a časť trate kráčali pešo.

 

Devätnásť mien v zozname víťazov etáp

Tour de France otvorila svoj 54. ročník v roku 1967. Preteky boli mimoriadne zaujímavé, medzi víťazmi etáp figurovalo spolu devätnásť rôznych mien! Iba trom cyklistom sa podarilo vyhrať dve etapy. Boli to Taliani Marino Basso a Felice Gimondi a Belgičan Guido Reybroeck. No nik z tejto trojice celkovo preteky nevyhral. Podarilo sa to Francúzovi Rogerovi Pingeonovi, ktorý mal v cieli náskok 3 minúty 40 sekúnd pred Juliom Jiménezom.

55. ročník Tour de France bol veľmi vyrovnaný, na víťazstvo siahali viacerí jazdci a rozhodovalo sa až v poslednej etape, časovke na 55 kilometrov. Ešte predtým, v 15. etape, sa Tour skončila pre miláčika francúzskych fanúšikov, Raymonda Poulidora. Po ťažkej kolízii s jedným zo sprievodných áut sa musel vzdať. Pred posledným dňom viedol Herman Van Springel (Belgicko), druhý bol Gregorio San Miguel (Španielsko) so stratou 12 sekúnd, tretí Franco Bitossi (Taliansko) zaostával o 58 sekúnd. V spomínanej časovke na záver pretekov vyhral Holanďan Jan Janssen a na poslednú chvíľu si zabezpečil celkové prvenstvo na Tour de France.

 

Totálna dominancia jedného cyklistu

V roku 1969 bola Tour de France dejiskom totálnej dominancie jediného cyklistu. Belgičan Eddy Merckx vyhral všetko, čo sa dalo. Bol prvý celkovo, vyhral bodovaciu súťaž (najnižší súčet umiestnení) i súťaž o najlepšieho vrchára. Merckx ako pretekár nemal žiadnu slabinu, bol skvelý v kopcoch, časovkách, v hromadných špurtoch. Až doteraz drží jeden mimoriadne cenný primát - celkovo vyhral na Tour de France 35 etáp. Odborníci tvrdia, že prekonať Merckxa v tomto ukazovateli je takmer nemožné. V roku 1969 poradím výrazne zamiešali horské etapy, v ktorých bol Merckx jedinečný. Vyhral krátku časovku, v 9. etape spolu s Francúzom Pingeonom ušli všetkým, v cieli mali náskok približne 8 minút. Merckx sa pevne usadil na čele celkového poradia, s viac než päťminútovým náskokom. Ešte ho zveľadil v 15. etape, časovke jednotlivcov. Hoci bolo jeho víťazstvo takmer isté, v 17. etape všetkým súperom ukázal svoju suverenitu. Unikol pelotónu, sólovo prešiel viac než 140 kilometrov a v cieli bol o zhruba 8 minút skôr než ostatní. Zvýšil svoj odstup na viac než 16 minút a v záverečnej časovke, ktorú znovu vyhral, pridal ďalšie 2 minúty.

V roku 1970 bola Tour de France opäť „one man show". Eddy Merckx sa so súpermi pohrával. Vyhral všetky štyri časovky a pridal aj ďalšie štyri etapové triumfy. Druhý Holanďan Joop Zoetemelk zaostal za Merckxom 12:41 minúty. Merckx tak ako rok predtým vyhral aj súťaž o najlepšieho vrchára a potvrdil, že je suverénne cyklistom číslo jeden na svete.

58. ročník v roku 1971 sa stal opäť korisťou Eddyho Merckxa, no tentoraz mal namále. Po 13. etape zaostával za vedúcim Španielom Luisom Ocaňom viac než 8 minút. V 14. etape mal Ocaňa ťažký pád a z pretekov musel odstúpiť. Merckx sa stal novým lídrom, ale z úcty k Ocaňovi si odmietol obliecť žlté tričko. Kažkopádne už bez akýchkoľvek problémov celkové víťazstvo obhájil.

 

Sympatické gesto víťaza

V roku 1972 dosiahol už svoje štvrté víťazstvo na Tour de France Eddy Merckx. Aj tentoraz mu výrazne pomohli pády súperov. Luis Ocaňa skončil svoju púť v Pyrenejách, po veľmi bolestivom páde sa vzdal. Druhý najvážnejší Merckxov konkurent Cyrille Guimard vyhral 4 etapy ale po zranení tiež z pretekov odstúpil. Po skončení Tour urobil Merckx ďalšie sympatické gesto. Zelené tričko za výhru bodovacej súťaže venoval Guimardovi, podľa Merckxových slov bol Guimard morálnym víťazom spomínanej súťaže.

V roku 1973 chýbal v pelotóne Tour štvornásobný víťaz Eddy Merckx. V tomto roku bol prvý vo Vuelte Espaňa i Giro d´Italia. Jeho neúčasť vyvolala búrlivé reakcie hlavne francúzskych fanúšikov. Takto sa cesta k prvenstvu otvorila pre Španiela Luisa Ocaňu, a ten príležitosť dokonale využil. Pred druhým cyklistom, Francúzom Bernardom Thénevetom, mal náskok 15 minút a 51 sekúnd. Pritom Ocaňa vyhral v tomto roku spolu 6 etáp.

61. ročník Tour de France prvýkrát zavítal do Anglicka. Eddy Merckx mal pred štartom trochu uľahčenú úlohu. Luis Ocaňa i Joop Zoetemelk neštartovali. V 4. etape vyhral Holanďan Gerben Karsters, ktorému ale jury udelila časovú penalizáciu. Odvolanie sa proti tomuto verdiktu bolo úspešné, Karstens si odel žlté tričko. Ale Merckx nenechal nikoho na pochybách, že najlepší je on. Vyhral 8 etáp, Raymonda Poulidora predstihol o viac než 8 minút. Medzi celkovo druhým Poulidorom a tretím Španielom Vicentem Lopezom - Carrilom bol odstup púhych 5 sekúnd.

 

V svetovej cyklistike vládol „Kanibal"

Začiatok sedemdesiatych rokov sa vo svetovej cyklistike niesol v znamení Eddyho Merckxa. Jeho plná meno znie Edouard Louis Joseph Merckx, a mnohí experti ho považujú za najlepšieho cyklistu všetkých čias. Počas svojej oslnivej kariéry vyhral 445 etápa od konkurencie sa mu dostalo výrečnej prezývky - histor36„Kanibal". O jeho neskutočnej trénovanosti svedčí jedinečný údaj - v kľude mal tepovú frekvenciu iba 38 úderov za minútu. V roku 1972 vytvoril svetový rekord v hodinovke - 49,431 km, ktorý vydržal celých 28 rokov. Merckx by bol určite dosiahol ešte viac víťazstiev, no v roku 1969 utrpel veľmi vážne zranenie. Pri jazde za motocyklom na dráhe jeho „vodič" vo vysokej rýchlosti spadol a bol namieste mŕtvy. Merckxa v bezvedomí previezli do nemocnice, kde mu zistili prasknutý stavec a vážne poranenie panvy. Uzdravil sa, no pri jazde stále cítil bolesti. V roku 1975 siahal Merckx po šiestom víťazstve na Tour de France, prekazili mu ho diváci. Francúzski fanúšikovia ho strhli z bicykla a preto tesne prehral s domácim Thénevetom. Kariéru ukončil vo veku 33 rokov, podľa vlastných slov nie kvôli fyzickej opotrebovanosti. Za hlavný dôvod označil dlhoročný psychický tlak médií i priaznivcov a mentálnu opotrebovanosť.