2. časť (1919 - 1939): Kultové žlté tričko bolo terčom posmeškov

 

Trinásty ročník Tour de France odštartoval 29. júna 1919. Francúzske cesty boli vojnou veľmi zničené, aj preto boli preteky extrémne ťažké. Dokončil ich najnižší počet cyklistov v histórii, iba 10. Na štarte stáli dvaja bývalí víťazi Tour - Philippe Thys a Odile Defraye, traja exšampióni - Francois Faber, Octave Lapize a Lucien Petit Breton zahynuli počas 1. svetovej vojny. Prvýkrát sa organizátori postarali o občerstvenie pre účastníkov, dovtedy si cyklisti zaobstarávali nápoje a jedlo sami. Pred 11. etapou si prvý muž celkovej klasifkácie Eugéne Christophe obliekol žlté tričko. Paradoxne, nebol z toho dvakrát nadšený. V pelotóne bol veľmi nápadný, navyše od súperov sa mu ušla ironická prezývka - kanárik. Existujú dve teórie, prečo sa práve žlté tričko stalo poznávacím znamením pre najlepšieho cyklistu Tour de France. Podľa prvej inšpiroval organizátorov žltkastý papier, na ktorom vychádzali noviny L´Auto, vydávané "otcom" Tour Henrim Desgrangeom. Druhé vysvetlenie je oveľa prozaickejšie - žlté tričká boli jednou z dostupných komodít na vybrakovanom povojnovom trhu. Nech je pravda taká či onaká, žlté tričko sa stalo jedným z najznámejších symbolov Tour de France a jeho "kult" trvá až do dnešných dní.

Zdalo sa, že Christophe preteky vyhrá, ostal v žltom tričku aj po náročných horských etapách cez Pyreneje a Alpy. No ani jemu nebolo súdené v pretekoch zvíťaziť. Prišiel tvrdý útok Firmina Lambota, Belgičana, ktorý strácal na Christophea viac než 28 minút. A Lambot bol úspešný. Lambot mal napokon najlepší celkový čas a triumfoval v 13. ročníku Tour de France. Vo veku 33 rokov bol najstarším cyklistom, ktorý do toho času preteky vyhral. Zinkasoval finančnú prémiu 5000 frankov, ale to zďaleka nebolo najviac. Obľúbenec hlavného orgnizátora Henriho Desgrangea Eugéne Christophe dostal oveľa väčšiu sumu - až 13 310 frankov, hoci bol celkovo až tretí...

 

Najlepší ôsmi boli Belgičania

Nasledujúci ročník Tour de France v roku 1920 sa niesol v znamení belgickej dominancie. Belgičania vyhrali 12 z pätnástich etáp a v celkovom poradí obsadili prvých osem priečok. Cyklistov sužovalo histor35mimoriadne horúce počasie, už po 4. etape sa zo 113 pretekárov až 65 vzdalo. Medzi tými, ktorí skončili v "zbernom" voze bol aj nejeden favorit. Výborne začal Henri Pélissier, bol najrýchlejší v tretej aj štvrtej etape a jediným súperom, ktorý mu stačil, bol Philippe Thys. V 5. etape bol však Pélissier potrestaný dvojminútovou penalizáciou za údajnú nedovolenú manipuláciu s galuskou. Ostro proti tomu protestoval, a keď jury trvala na treste, odstúpil z pretekov. Rozhnevaný hlavný organizátor Desgrange ho označil za slabého pretekára, ktorý už Tour de France nikdy nevyhrá. Ale mýlil sa, Henri Pélissier vystúpil na najvyšší stupienok v roku 1923. V roku 1920 však bol na tratiach Tour de France skutočným dominátorom Philippe Thys. Nik nepochyboval, že bol v roku 1920 najlepším cyklistom na svete. Nechýbal v žiadnom úniku, vyhral 4 etapy, sedemkrát bol druhý a v žiadnej z etáp neskončil horšie ako piaty. Jeho časový odstup od druhého Hectora Heusghema bol veľavravných 57 minút a 21 sekúnd.

 

V jednej etape "pichol" jedenásťkrát!

V roku 1921 sa konal 15. ročník Tour de France. Meral celkovo 5484 a hlavnou jeho črtou bola znovu výrazná prevaha Belgičanov. Pravda, situáciu mali uľahčenú absenciou viacerých skvelých súperov, hlavne troch francúzskych bratov Pélissierovcov, ktorých vzťahy s organizátormi Tour boli naštrbené. Preteky už zaujímali aj zahraničné médiá. Práve v tomto ročníku sa v sprievodnej kolóne objavili žurnalisti spoza francúzskych hraníc. Mali vlastné automobily a ich reportáže hltali tisíce čitateľov, ktorých Tour de France fascinovala.

V prvej etape postihla obrovská smola Honoré Barthélemyho, až jedenásťkrát musel opravovať svoje galusky. Podal však heroický výkon, skončil na druhej priečke. Už po 2. etape sa usadil na 1. mieste Léon Scieur, následne vyhral 3. etapu a zveľadil svoj náskok pred druhým Hectorom Heusghemom na 12 minút a 38 sekúnd. V ďalších dvoch etapách sa Scieurov náskok pred zvyškom štartovného poľa zvýšil na takmer jednu hodinu. Zdalo sa, že lídra nemôže nik ohroziť, ale pravá dráma nedala na seba dlho čakať. V 6. etape čakali na pelotón vysoké kopce. Najlepšie sa s nimi vysporiadal Hector Heusghem, druhý muž celkového poradia. Svoju strhujúcu sólovú jazdu korunoval víťazstvom, pričom mal náskok 24 minút od druhého v poradí. Tým skresal svoj odstup od "žltého" Scieura na niečo vyše 4 minúty. Novinári predpovedali súboj na ostrie noža medzi Scieurom a Heusghemom. Siedma a ôsma etapa nič podstatného nepriniesla. Tá ďalšia, deviata, rozhodla. Scieur "nahnal" na Heusghema ďalších 10 minút a od tohto momentu si Scieur pozorne strážil svoj náskok. V deviatej etape prišla opäť dramatická zápletka. Pri prudkom stúpaní dostal Scieur defekt. V tých časoch platilo nepísané pravidlo, ktoré zakazovalo cyklistom pustiť sa do úniku vo chvíľach, kedy súper opravoval svoj bicykel. Heusghem vyšprintoval vpred a porušil tak spomínané pravidlo. Scieur bol poriadne nahnevaný a po oprave svojho stroja sa pustil do stíhania Heusghema. Dostihol ho, stihol mu ešte poriadne vynadať a preťal cieľovú pásku ako prvý. K svojmu náskoku v celkovom poradí pridal ďalších 6 minút. V 14. etape sa udiala nevídaná vec. Scieur dostal defekt, a nevyše polámal aj špice na svojom kolese. Podľa vtedajších pravidiel mohol cyklista vymeniť poškodenú súčasť stroja iba v prípade, že sa nedala opraviť. Vo chvíli Scieurovej nehody nebol nablízku nik z oficiálnych činovníkov, ktorý by potvrdil, že koleso bolo nezvratne poškodené a Scieur ho teda mohol vymeniť za iné. Scieur sa rozhodol vyriešiť problém svojsky. Zdevastované koleso si remeňmi priviazal na chrbát a odšliapal s ním viac než 300 kilometrov do cieľa etapy. Ostal tak na čele poradia a jeho celkové víťazstvo nebolo prakticky až do konca pretekov ohrozené, rovnako ako prémia 15 000 frankov, ktorú si vybojoval. Léon Scieur, víťaz Tour de France 1921, štartoval na spomínaných pretekoch ešte tri razy. Ale nevyhral už viac ani jedinú etapu, a navyše, nikdy preteky nedokončil.

 

Zmazal 48-minútovú stratu

V roku 1922 zaznamenala Tour de France svoj šestnásty ročník. Na pretekárov čakalo spolu 15 etáp celkovej dĺžke 5327 kilometrov. Preteky boli nadmieru dramatické. Ich víťaz, Belgičan Firmin Lambot, dokázal takmer nemožné. V istej fáze pretekov mal na lídra priebežného poradia, Eugéna Christophea, stratu 48 minút, no dokázal ju zmazať. Po triumfe v roku 1919 Lambot druhý raz v kariére triumfoval na najťažších cyklistických pretekoch na svete. Jeho úspech bol o to žiarivejší, že mal už 37 rokov! A ešte jedna perlička - bol prvým jazdcom v histórii, ktorý vyhral Tour bez jediného etapového víťazstva.

Zdalo sa, že Christophe preteky vyhrá, ostal v žltom tričku aj po náročných horských etapách cez Pyreneje a Alpy. No ani jemu nebolo súdené v pretekoch zvíťaziť. Prišiel tvrdý útok Firmina Lambota, Belgičana, ktorý strácal na Christophea viac než 28 minút. A Lambot bol úspešný. Lambot mal napokon najlepší celkový čas a triumfoval v 13. ročníku Tour de France. Vo veku 33 rokov bol najstarším cyklistom, ktorý do toho času preteky vyhral. Zinkasoval finančnú prémiu 5000 frankov, ale to zďaleka nebolo najviac. Obľúbenec hlavného orgnizátora Henriho Desgrangea Eugéne Christophe dostal oveľa väčšiu sumu - až 13 310 frankov, hoci bol celkovo až tretí...

Philippe Thys nebol ďaleko od štvrtého triumfu na Tour de France. Počas 6. etapy však jeho nádeje zhasli. Bol na 2. mieste celkovo, no polámal si bicykel a jeho opravou strávil viac než 3 hodiny. Po troch etapových prvenstvách sa prebil na čelo pretekov Jean Alavoine. V 10. etape "odskočil" od súperov až na 22 minút. Ale v nasledujúcej etape sa mu viackrát pretrhla reťaz, a on ju musel opravovať v prudkom lejaku, ktorý sa náhle spustil. V 12. etape znova zaútočil tretí muž celkového poradia Hector histor41Heusghem a na lídra Alavoineho, ktorý šesťkrát "pichol" galusku, získal viac než 35 minút. Čo však bolo podstatnejšie, Heusghem etapu vyhral s vyše desaťminútovým odstupom od druhého Lambota, čo mu zaistilo žlté tričko. Zdalo sa, že neexistuje súper, ktorý by ho z neho vyzliekol. Ako mnohokrát predtým, ozhodli oklnosti, ktoré nemohol sám ovplyvniť. V 13. etape vletel do diery na ceste a rozbil bicykel. Podľa pravidiel mal svoj stroj opraviť bez cudzej pomoci, no namiesto toho si vzal iný. Povolil mu to rozhodca, ale neskôr jury rozhodnutie zmenila a udelila mu hodinovú penalizáciu,  po ktorej "padol" na celkové štvrté miesto. Žlté tričko zmenilo majiteľa. Obliekol si ho Firmin Lambot a poľahky si ho ubránil až do cieľa Tour. Lambotovi kritici tvrdili, že vyhral vďaka šťastiu, on im oponoval. Pre francúzskych fanúšikov však bol morálnym víťazom Jean Alavoine a oslavovali ho ako najväčšieho hrdinu. V týchto rokoch ovládli Tour de France Belgičania, keď vyhrali sedemkrát v rade. Samozrejme, francúzski organizátori z toho vôbec neboli nadšení. Vyzeralo to tak, že belgickú hegemóniu nie je schopný nikto prerušiť, no taký cyklista existoval. Volal sa Henri Pélissier.

 

Sedemnásty ročník Tour de France úspešne dokončilo iba 48 cyklistov, pritom na štarte ich bolo až 139. Po troch rokoch bol medzi štartujúcimi aj Henri Pélissier, ktorý bol kvôli podľa neho nespravodlivej penalizácii v roku 1920 "na nože" s hlavným organizátorom Henrim Desgrangeom. Ten vo svojich novinách napísal: "Pélissier je už príliš starý a nedokáže trpieť, preto už nikdy nevyhrá Tour de France."  Výsledky Pélissiera v roku 1923 však naznačovali niečo iné. Vyhral totiž všetky preteky, na ktorých sa zúčastnil. Desgrange dobre vedel, že Pélissierova účasť by rapídne zvýšila záujem Francúzov o Tour de France, no ospravedlniť sa za problematický verdikt odmietol. Henriho Pélissiera však jedovatý stĺpček, uverejnený v Desgrangeových novinách poriadne nasrdil. V ten istý deň, ako sa zjavili citované riadky, prihlásil sa Henri Pélissier na 17. ročník pretekov.

V roku 1923 organizátori zaviedli niekoľko zásadných zmien. Pri opravách poškodených bicyklov mohli asistovať šéfovia tímov. Významná bola aj časová bonifikácia pre víťaza každej etapy, jeho celkový čas sa zredukoval o celé dve minúty. Zmenila sa aj situácia, týkajúca sa pôsobenia sponzorov. Tí najväčší už nevystupovali spoločne, ale mali svoje vlastné tímy. Firma Automoto podporovala tím bratov Pélissierovcov a mala evidentný záujem expandovať aj do Talianska. Preto jej šéfovia chceli mať v tíme aj Talianov. Pokúšali sa finančne stimulovať talianskych cyklistov, ale na ich lákavé ponuky zareagoval iba jeden z nich - Ottavio Bottecchia. Marketingový plán počítal s viacerými Talianmi, vedenie Automota spočiatku odmietalo akceptovať v tíme len jediného z nich. Až na poslednú chvíľu svoj postoj zmenilo a Bottecchia bol zaradený do tímového družstva. Iba rok predtým sa stal profesionálom, mal málo skúseností. Ale už jeho prvé vystúpenie na Tour bolo pozoruhodné a v ďalších rokoch ukázal svoj obrovský potenciál. Ottavio Botecchia sa stal sa jednou z najžarivejších hviez na cyklistickom nebi.

Málo známy Bottecchia šokoval už v druhej etape, v šprinte bol najrýchlejší a ako vôbec prvý Talian si obliekol žlté tričko. V 3. etape prišiel razantný nástup bratov Pélissierovcov, vyhral ju Henri, druhý bol Francis. Bottecchia mal defekt a časť trate šiel na prázdnej galuske. Niekoľkominútovú stratu však skvelým záverom skresal na 37 sekúnd. V ťažkých pyrenejských etapách dominoval Francúz Jean Alavoine, vyhral tri z nich. V šiestej etape na seba upozornil Robert Jacquinot. Hoci bol považovaný za rýdzeho špurtéra a vrchy boli podľa odborníkov jeho výraznou slabinou, dokázal opak. Ušiel pelotónu a ako prvý zdolal tri náročné vrchy. V tých chvíľach atakoval líderskú pozíciu v celkovej klasifikácii. No histor9štvrtý kopec už bol nad jeho sily. Alavoine sa prehnal okolo neho a etapu vyhral. Bottecchia sa však vyšvihol do čela priebežného poradia, druhý Alavoine i tretí Henri Pélissier strácali takmer jeden a pol hodiny. V desiatej etape čakali pretekárov opäť vysoké vrchy. Francis Pélissier do nej nastúpil so zraneným kolenom, ale s jasným zámerom. Pomôcť svojmu bratovi Henrimu dostať sa na čelo pretekov. A podarilo sa to. Henri vyhral etapu s obrovským náskokom a ujal sa vedenia. Pomohli mu aj veľké skúsenosti. Všimol si, že Botecchia má zaradený rýchlejší prevod a pri jazde v horskom teréne, kam pelotón smeroval, ho bude musieť zmeniť. Pri zmene prevodu musel Botecchia zosadnúť zo svojho tátoša a Pélissier to bleskovo využil. Prudko nastúpil a jeho hlavný rival sa nestihol zavesiť za neho. V 11. etape bratia Pélissierovci nechali ostatných pretekárov ďaleko za sebou a Henri zveľadil svoj náskok pred Bottecchiom na takmer 30 minút. Alavoine sa po ťažkom páde rozhodol v pretekoch nepokračovať. Od tohto momentu bolo Pélissierovo víťazstvo viacmenej isté. Nasledovali už totiž len rovinaté etapy, v ktorých bolo takmer nemožné získať väčší odstup na čele pelotónu. Pélissier víťazstvo bez problémov uhájil.

 

Najprv urážky, potom oslavné ódy...

Henri Pélissier bol prvým francúzskym víťazom Tour de France od roku 1911, ukončil sériu siedmich belgických víťazstiev. Śéf organizátorov Henri Desgrange, ktorý mu tri roky nevedel prísť na meno a vyjadroval sa o ňom iba hanlivo, po závere ročníka 1923 v novinách napísal: "Aj tie najvyššie vrchy sa zrazu zdali byť malé, pred neuveriteľnou silou jeho svalov museli skloniť hlavy."

Triumf Francúza bol skvelý aj pre Desgrangeov noviny L´Auto. Náklad počas pretekov stúpol na 500 000 výtlačkov, ranné vydanie po Pélissierovom víťazstve si kúpilo milión ľudí. Henri Pélissier po úspešnej misii prorokoval: "Ďalšiu Tour vyhrá podľa mňa Botecchio." Ukázal sa ako človek, dokonale znalý veci. Predpoveď sa do bodky splnila, Botecchio vyhral ročníky 1924 a 1925.

Časové bonusy pre víťazov etáp, zavedené v roku 1923, sa zachovali až do roku 2007, aj keď ich výška sa viackrát modifikovala. V roku 2007 víťaz rovinatej etapy získal k dobru 20 sekúnd, v roku 2008 bol časový bonus zrušený.

 

V žltom tričku od začiatku až do konca

Osemnásty ročník Tour de France bežal v roku 1924, nastúpilo do neho 157 cyklistov, no dokončilo ich len 60. Časový bonus pre víťazov etapy stúpol z dvoch na tri minúty. Pred štartom 3. etapy organizátori kontrolovali, koľko tričiek má oblečených Henri Pélissier. V tom čase totiž platilo pravidlo, že pretekár musí dôjsť do cieľa so všetkým vybavením, v ktorom etapu začal. Cieľom bolo šetrenie materiálu, aby ho jazdci nevyhadzovali. Lenže Pélissiera to nahnevalo, pretože ho nepodporoval žiaden sponzor a tričká si kúpil sám. Bolo chladné ráno, preto mal na sebe viac tričiek, ktoré mal v pláne neskôr, keď sa oteplí, vyzliecť a odhodiť. Keď organizátori trvali na splnení bizarnej podmienky, Pélissier oznámil, že nebude štartovať a hrozbu splnil. V prvých piatich etapách došiel celý "balík" do cieľa spolu. To sa však zásadne zmenilo v 6. a 7. etape, ktoré smerovali cez Pyreneje. Talian Bottecchia, ktorého označil Pélissier za budúceho víťaza Tour, nemal konkurenciu. S ostatnými pretekármi sa doslova pohrával, pred druhým v poradí mal 50 - minútový náskok. Ani alpské etapy to zásadnejšie nezmenili. V 13. etape Bottecchiovi vbehol do cesty pes a on spadol. No zabojoval a uhájil si svoj náskok. V poslednej etape do Paríža bol najlepší a spečatil tým svoje celkové prvenstvo s odstupom 35 minút. Ottavio Botecchia zaznamenal dva primáty. Bol prvým talianskym víťazom Tour a prvým pretekárom, ktorý šiel v žltom tričku od začiatku až do konca.

V roku 1925 sa konala Tour de France devätnásty krát, dokončilo ju iba 49 pretekárov zo 130 štartujúcich. Počet etáp vzrástol na 18, zároveň sa skracovala ich dĺžka. Časy, kedy jazdci štartovali o polnoci, aby stihli absolvovať vyše štyristokilometrové "štreky" sa skončili. V 4. etape odstúpil pre bolesti kolena Henri Pélissier, Bottecchiovi tak odpadol najvážnejší rival. Druhý v generálnej klasifikácii, Nicolas Frantz, na seba upozornil výbornými výkonmi. V ďalšej fáze svojej kariéry dokázal Tour de France aj dvakrát vyhrať. Ale v roku 1925 nedokázal tvrdšie vzdorovať Bottecchiovi a jeho kolegom z tímu Automoto. Všetci podporovali svojho lídra. Najmarkantnejšie sa to ukázalo v 14. etape. Po Frantzovom defekte borci z tímu Automoto nastúpili do úniku a v cieli strácal Frantz viac než 37 minút. O celkovom víťazovi bolo prakticky rozhodnuté. Botecchia rovnako ako pred rokom vyhral poslednú etapu a dokonal tak svoj totálny triumf.

 

Štart o polnoci, cieľ o piatej popoludní

Dvadsiata Tour de France v roku 1926 bola najdlhšia v histórii, 17 etáp meralo spolu 5745 kilometrov. Prvýkrát sa nezačínalo v Paríži a trať bola zvolená tak, že jazdci museli zdolávať vysoké vrchy na východe Francúzska v prvých etapách, a tiež v závere pretekov. Budúci víťaz celej Tour Jules Buysse zaútočil už v 1. etape. Svoje sólo dotiahol až do cieľa, jeho náskok bol viac než 13 minút. V 3. etape ho však zo žltého trička vyzliekol Gustaaf van Slembrouck. Pred jej štartom dostal Buysse hroznú správu, že mu umrela dcéra. Chcel odstúpiť, no nakoniec sa rozhodol pokračovať. Až do 9. etapy pelotón vždy špurtoval spoločne do cieľa. Tvrdý boj sa rozpútal v 10. etape, 76 cyklistov štartovalo o polnoci, do cieľa prišiel ako prvý po viac než sedemnástich hodinách Buysse. Jeho odstup od ostatných bol 25 minút, ale ešte hodinu po jeho dojazde bolo v cieli iba 10 jazdcov. Jedným z tých, ktorí etapu nedokončili, bol aj obhajca prvenstva Ottavio Botecchia. Buysse bol prvý aj v nasledujúcej etape, svoj náskok zvýšil na viac než hodinu. Potom si už len strážil súperov a jazdil ekonomicky. V roku 1926 medzi víťazmi etáp nebol ani jediný Francúz, a stalo sa to prvýkrát v dejinách pretekov. Zopakovalo sa to ešte v roku 1999...

V roku 1927 napísala Tour de France svoju 21. kapitolu. Preteky boli veľmi zaujímavé, prvých 11 etáp malo vždy iného víťaza. Spolu až 13 cyklistov vyhralo aspoň jednu etapu. Budúci víťaz Tour Frantz sa obliekol do žltého trička až v 11. etape, no potom ho nosil až do samého záveru pretekov. Po 16. etape predstavoval jeho náskok viac než hodinu. V ďalšej síce stratil 15 minút, ale bola to posledná etapa v horskom teréne, až do cieľa sa už jazdilo po rovine. Víťaz Tour de France 1927 Nicolas Frantz bol Luxemburčan, a táto maličká krajina dala svetu viacero skvelých cyklistov. Každopádne, reprezentant Luxemburska zvíťazil v celkovej klasifikácii prvýkrát.

 

Sto kilometrov na dámskom bicykli

Až 162 mien sa nachádzalo v štartovnej listine Tour de France v roku 1928. Bol to nový rekord. Nicolas Frantz obhájil svoj titul spred roka, no okolnosti, za ktorých sa mu to podarilo, boli vskutku kuriózne. Po 18. etape suverénne viedol celkovú klasifikáciu, mal náskok 75 minút. Ale v 19. etape polámal svoj bicykel. Tímový manager Alcyolu, za ktorý Franz jazdil, musel riešiť dilemu. Najprv bol za to, aby sa bicykel zohnal u autorizovaného dílera Alcyolu. Ale takéto riešenie by znamenalo veľkú časovú stratu, možno aj ohrozenie Frantzovho celkového prvenstva. Podľa dobových záznamov zastavil sám Frantz ženu na bicykli a presvedčil ju, aby mu ho požičala. Bol oveľa menší, než Frantz potreboval a budúci víťaz Tour na ňom musel odšliapať 100 kilometrov. Stratil síce asi 30 minút, no vedenie v pretekoch si uhájil. Bol držiteľom žltého trička vedúceho pretekára od štartu až do záveru Tour. Od roku 1919, kedy sa žlté tričko zaviedlo, až do súčasnosti, sa to stalo len trikrát, v rokoch 1924, 1928 a 1935.  Ale Frantz je predsa len v niečom jedinečný. Ako víťaz predchádzajúceho ročníka Tour si žlté tričko v roku 1928 obliekol už pri štarte 1. etapy. Doteraz je jediným pretekárom, ktorý odjazdil kompletný ročník Tour de France v žltom tričku.

V roku 1929 prežil na trati osobnú drámu Victor Fontan. Po 9. etape viedol celkovú klasifikáciu, ale v pyrenejskej desiatej etape zlomil vidlicu svojho stroja. Platilo stále pravidlo, že jazdec musí dokončiť etapu s bicyklom, na ktorom ju začal. Fontan chodil popri ceste od domu k domu a hľadal niekoho, kto by mu požičal bicykel. Podarilo sa mu presvedčiť jedného sedliaka a 145 kilometrov absolvoval na jeho bicykli, pričom mal svoj zničený priviazaný na chrbte. Nezmyselné pravidlo bolo už o rok neskôr odstránené. Po 10. etape viedol celkové poradie Maurice Dewale. Hodinu pred štartom 15. etapy skolaboval. Tím Alcyol požiadal organizátorov, aby sa štartovalo o hodinu neskôr. Žiadosti bolo vyhovené. Kolegovia z tímu Dewaeleho doslova vliekli až do cieľa, v ktorom na 11. mieste strácal len 13 minút. Napokon si vybojoval celkové prvenstvo napriek tomu, že vyhral iba jedinú etapu. V ďalších rokoch však svoj úspech nikdy nezopakoval, najlepším jeho výsledkom bolo piate miesto v roku 1931.

 

Vyhral osem etáp, skočil až deviaty

V roku 1930 si Tour de France pripísala na konto už 24. ročník, ktorý bol bohatý na zvraty. Charles Pélissier vyhral osem etáp, ale v celkovom poradí skočil až deviaty. V pravidlách pretekov nastala dôležitá zmena, pri oprave bicykla mohli pretekátom pomáhať aj mechanici. V tomto ročníku sa vysielali prvé rozhlasové reportáže z Tour. Mali vysokú počúvanosť a prispeli k rastu popularity pretekov. Najlepší jazdci si aj finančne prilepšili. Nositeľ žltého trička dostal za každú etapu, ktorú v ňom odjazdil, prémiu 1000 frankov. V prvej etape bol najrýchlejší Charles Pélissier a odel sa do žltého trička. Tak sa to podarilo aj tretiemu z bratov - byť v čele celkového poradia Tour. Chlieb sa opäť lámal v náročných horských etapách, najlepšie ich zvládol Andre Leducq a v rovinatých pasážach svoje prvenstvo poľahky uchránil. Francúzi jasali, mali znovu víťaza Tour a ich radosť ešte zdupľoval Charles Pélissier, ktorý vyhral aj posledné štyri etapy. To sa nepodarilo nikomu až do roku 1999, keď to dokázal Mario Cipollini.

Pélissier vyhral aj ďalšiu etapu, no jury mu víťazstvo vzala, pretože vo finiši potiahol súpera za tričko. V ročníku 1930 sedemkrát finišoval ako druhý a na stupeň víťazov sa dostal v 18 - tich z 21 etáp. Jeho nádeje na celkový triumf "pochovala" horská 15. etapa, v ktorej stratil na prvého Taliana Guerru 50 minút.

V roku 1931 boli preteky boli neuveriteľne vyrovnané, po 7. etape bolo prvých 30 jazdcov v celkovej klasifikácii "vtesnaných" do desiatich minút. Po 9. etape si žlté tričko vydobyl Francúz Antonin Magne a došiel v ňom až do cieľa Tour. Po 5. etape došlo k zriedkavej situácii. Charles Pélissier a Talian Rafaele di Paco mali identický celkový čas, preto obaja šli nasledujúcu etapu v žltých tričkách. Po dojazdení do cieľa Tour de France bol Antonin Magne natoľko unavený, že si nasledujúcich niekoľko týždňov vôbec nasadol na bicykel a iba oddychoval...

 

Leducqa prekonal až Eddy Merckx

V roku 1932 Tour de France napísala už svoju 26. kapitolu. Najlepším jazdcom sa stal celkovo André Leducq, ktorý vyhral 6 etáp. K triumfu mu pomohli bonifikácie pre víťazov etáp, ak by ich nedostal, jeho odstup od druhého v poradí by predstavoval púhe 3 sekundy! Nové pravidlá boli prínosom pre špurtérov, ktorí v kopcoch stratili veľa času, vďaka bonifikáciám mohli napriek tomu bojovať o celkové prvenstvo. Víťaz etapy totiž získal k dobru až štyri, druhý dve a tretí jednu minútu. Na štarte Tour 1932 chýbali viacerí skvelí cyklisti, napríklad Charles Pélissier, ktorý v predchádzajúcich dvoch ročníkoch vyhral 13 etáp. A nesúťažil ani víťaz spred roka Antonin Magne. Po 2. etape sa obliekol do žltého trička Kurt Stopel a bolo to prvýkrát v histórii Tour, čo viedol klasifikáciu Nemec. Pravda, platilo to len jednu jedinú etapu. Nasledovala totiž najdlhšia "štreka" ročníka, ktorá merala 387 kilometrov. Vyhral ju André Leducq, čím si zabezpečil žlté tričko pre seba a už ho nikomu inému nepožičal. Pozorne strážil svojho najvážnejšieho konkurenta Stopela, vo väčšine dojazdov finišovali spolu, a ak aj Stopel "striasol" Leducqa, časový odstup bol malý. Leducq získal vďaka bonifikácii až 31 minút, kým Stopel len 7.

André Leducq štartoval na Tour de France až do roku 1938, no celkovým víťazom sa už nikdy nestal. Napriek tomu je považovaný za jednu z najvýraznejších osobností cyklistickej histórie. Spolu vyhral až 25 etáp, tento rekord prekonal až fenomenálny Eddy Mercx.

Aj v nasledujúcom ročníku Tour de France v roku 1933 ostala v platnosti časová bonifikácia pre víťazov etáp a v konečnom účtovaní zohrala veľmi významnú úlohu. Vďaka nej celkovo triumfoval Georges Speicher, bez nej by bol prvý Talian Giuseppe Martano. Bonifikácia sa však netýkala prvých troch v cieli každej etapy, ale len víťaza, ktorý si „polepšil" o 2 minúty. Už po 3. etape sa rozplynula nádej Charlesa Pélissiera. Zrazil sa s autom, dosť vážne sa zranil, a aj keď do cieľa s vypätím síl dorazil, nesplnil časový limit. To znamenalo diskvalifikáciu. Po 12. etape sa do čela Tour vyšvihol Francúz Georges Speicher. Hoci v ťažkých horských etapách viackrát stratil, vždy sa dokázal prepracovať opäť na čelo pelotónu. Pravda, jeho celkový odstup bol minimálny, druhý v poradí, Belgičan Georges Lemaire, strácal len 15 sekúnd. Speicher nakoniec Tour de France vyhral, no pomohli mu časové bonifikácie za víťazstvo v troch etapách. Bez šiestich minút, ktoré mu takto odrátali, by bol až druhý a celkovým víťazom by bol Giuseppe Martano.

 

Časovku vyhral s náskokom 8 minút

Až v 28. ročníku Tour de France sa prvýkrát šla časovka jednotlivcov, ktorá je až doteraz neodmysliteľnou súčasťou pretekov. Aj keď mnohí cyklisti časovku kritizovali, znamenala pre všetkých "etapu pravdy". Aj v roku 1934 časovka ovplyvnila celkové výsledky zásadným spôsobom. Antonin Magne v nej "nahnal" na druhého Martana 8 minút a s podporou svojho tímu Tour vyhral. Bol to jeho druhý triumf na Tour de France a navyše piate víťazstvo Francúza v rade.

Tour de France výrazne pomohla hlavnému organizátorovi Desgrangeovi, náklad jeho denníka enormne stúpal. Vďaka väčším príjmom z predaja novín mohli organizátori nevyšovať aj finančné odmeny pre cyklistov. V roku 1935 predstavovali celkovo asi 1 milión frankov. Po 2. etape figurovali na prvých dvoch miestach skvelý špurtér Charles Pélissier a pomerne neznámy Belgičan Romain Maes. Nik histor5nepredpokladal, že by mali dlhšie ostať na čele celkovej klasifikácie. Druhou časťou 5. etapy bola časovka a v nej pozitívne šokoval Romain Maes. Na Magneho, ktorého odborníci považovali za jasne najlepšieho časovkára, stratil len 38 sekúnd. Pritom trať merala až 58 kilometrov. Maes uhájil svoju pozíciu, Magne celkovo zaostával za ním asi 4 minúty. V 7. etape sa Magne tvrdo zrazil s autom a preteky vzdal. 10., 11. a 12. etapu vyhral Meas, a po 14. etape mal celkovo od druhého Speichera odstup viac než 10 minút. V 16. horskej etape nečakane zaútočil Talian Ambrogio Morelli, ušiel Maesovi, na cieľovú pásku prišiel prvý a skresal Maesov celkový náskok na 2 a pol minúty. Ale záver pretekov Maesovi vyšiel na jednotku, stal sa víťazom Tour s náskokom takmer 18 minút pred Morellim. Do kroniky Tour de France pribudol v roku 1935, žiaľ, aj tragický zápis. V 9. etape spadol pri rýchlom zjazde Španiel Francisco Cepeda a pri prevoze do nemocnice zomrel.

Prvým etapovým víťazom Tour de France v roku 1936 bol Paul Egli a stal sa prvým Švajčiarom, ktorý bol v čele celkovej klasifikácie. Ale skutočné preteky sa začali až v 8. horskej etape. Dvaja víťazi Tour z predchádzajúcich rokov sa vzdali. Romain Maes bojoval so silným prechladnutím, Georges Speicher nemal dostatok síl v náročných kopcoch. Prvý bol v cieli Theo Middelkamp, prvým Holanďanom, ktorý na Tour vyhral etapu. Pred novinármi sa priznal, že vysoký kopec videl prvýkrát v živote. Po 8. etape sa prebojoval na čelo Tour Sylvére Maes, v 16. etape čakali na jazdcov opäť strmé vrchy. Maes v nich jasne prevýšil druhého Magneho a aj vďaka časovým bonusom „nadelil" v etape Magnemu 18 minút. V záverečných etapách Maes ešte zvýšil svoj náskok, na konci pretekov predstavoval 27 minút.

 

Spadol aj s bicyklom do rieky

Po vyše troch desaťročiach nastala v Tour de France zmena na poste hlavného organizátora. Henri Desgrange mal už vyše sedemdesiat, zdravotné problémy, a tak určil za svojho nástupcu Jacquesa Goddeta. Ten okamžite zrušil jedno dôležité pravidlo - povolil výmenu poškodeného bicykla. Od tohto dátumu sprevádzali jazdcov na trati mechanické vozy, naložené náhradným materiálom. Časy, kedy vážnejšia porucha znamenala obrovskú časovú stratu, či dokonca vzdanie sa pretekára, boli definitívne preč. V 7. etape bol najrýchlejší Talian Gino Bartali a ujal sa celkového vedenia s deviatimi minútami k dobru. Už ďalšia etapa priniesla kurióznu nehodu. Priamo pred Bartalim padol jeho tímový kolega Jules Rossi a v snahe vyhnúť sa mu vletel Bartali aj s bicyklom do rieky. Stratil 10 minút a stále tesne viedol, ale v ďalších dvoch etapách zápasil s bolesťami, kvôli ktorým sa napokon vzdal. V 9. etape sa stal celkovým lídrom Sylvére Maes, s maličkým náskokom pred Mariom Vicinim a Rogerom Lapébiem. Franúzsky tím sa na taktickej porade rozhodol podporovať Lapébieho, ktorý mal ako jediný Francúz šance na dobré celkové umiestnenie. Pred štartom 15. etapy Lapébie zistil šokojúcu skutočnosť, niekto vážne poškodil jeho bicykel. Do začiatku etapy ho stihol provizórne opraviť, ale nemal na ňom stojan na fľašu s vodou. Trať bola náročná, viedla cez vysoké kopce a rozladený Lapébie uvažoval o odstúpení z pretekov, keďže mal 5 minút straty. V 16. etape zapracovala náhoda v jeho prospech. Železničné priecestie prešiel najprv Lapébie, no pred Measom sa závory spustili dolu. Maes sa cítil poškodený a odstúpil z Tour. Týmto činom odpadol Lapébiemu jediný vážnejší súper a on poľahky vyhral celkovú klasifikáciu.

Už 32. ročník Tour de France sa konal v roku 1938, a ako sa to stalo veľakrát predtým, znova rozhodovali hory. V 8. etape zamieril pelotón do Pyrenejí. V predchádzajúcich etapách favoriti ostávali pokojní. André Leducq v druhej časti šiestej etapy unikol a dostal sa na čelo pretekov, v ôsmej tvrdo zaútočil Gino Bartali a nechal všetkých za sebou. V ďalšej etape sa diali neočakávané veci. Pri stúpaní na Col d´Aspin Bartali skolaboval, skončil až na treťom mieste a prvý v celkovej klasifikácii bol zrazu Vervaecke, druhý bol Bartali. V 14. etape bol Bartali nezastaviteľný, po ďalšom jeho úniku získal na Vervaeckeho 17 minút a vyšvihol sa do čela. Neskôr svoj náskok ešte zveľadil a až do záveru pretekov si líderskú pozíciu poľahky uchránil. V poslednej etape polotónu ušli spoločne Antonin Magne (víťaz Tour 1931 a 1934) a André Leducq (víťaz Tour 1930 a 1932), ich únik vydržal až do cieľa, ktorý preťali spoločne. Jury ich oboch vyhlásila za víťazov etapy. Leducq tak dosiahol už svoje 25. etapové víťazstvo na Tour, pričom iba Eddy Merckx a Bernard Hinault dokázali vyhrať viac etáp.

V roku 1939 sa uskutočnil posledný ročník Tour pred 2. svetovou vojnou. V prvých etapách sa víťazi menili, prvý významné úniky prišli v deviatej, pyrenejskej. Sylvére Maes bol v rozhodujúcom úniku a histor34celkovo poskočil na druhé miesto, tri minúty za lídrom Reném Viettom. V 15. etape sa museli jazdci popasovať s alpskými vrchmi, Maes nasadil úžasné tempo, ktorému nik nestačil. Jeho najvážnejší súper Vietto bol pomalší o 17 minút a definitívny krach jeho nádejí znamenala horská časovka jednotlivcov. Maes v nej získal na Vietta ďalších 10 minút. Napriek obrovskému náskoku (27 minút) Sylvére Maes dokonal svoj triumf v úžasnom štýle, v poslednej etape ukázal všetkým chrbát a získal ďalšie minúty k dobru. Celkovo Tour 1939 vyhral s veľavravným odstupom vyše pol hodiny pred druhým v poradí.

Žiaľ, po tejto Tour prišli roky, kedy v Európe rinčali zbrane a preteky sa nekonali. V 2. svetovej vojne zahynuli viacerí cyklistickí hrdinovia.