1. časť (1903 - 1914): Počiatky Tour - 18 hodín šliapania bez prestávky!

 

Na počiatku bola iba skromná túžba editora francúzskych novín L´Auto. Monsieur Henri Desgrang túžil predať viac výtlačkov a naplniť tento zámer mu mali pomôcť cyklistické preteky. Paradoxne, v tých časoch ich nazývali  „propagačnými", ale v skutočnosti to bola demonštrácia obdivuhodnej ľudskej húževnatosti. Prvý ročník Tour de France sa šiel v roku 1903. Na štart nastúpilo 60 cyklistov, z toho 49 Francúzov. Po cestách sa hnali na ťažkých oceľových strojoch s jediným prevodom nezlomní, ako skala pevní chlapi, ktorí siahali až na samotné dno svojich síl. Dĺžka etáp bola nezriedka priam vražedná, histor2často merali viac než 400 kilometrov. Rekordná vzdialenosť cieľa od štartu činila 471 kilometrov z Paríža až do Lyonu v 1. ročníku Tour v roku 1903. Pretekári vyrazili o 15. 16 popoludní, tí najrýchlejší dosiahli cieľ o deviatej ráno nasledujúceho dňa, po osemnástich hodinách takmer nepretržitého šliapania do pedálov. Pretekár nesmel priať cudziu pomoc, celú etapu bol povinný absolvovať na tom istom bicykli. Každý ťažší pád, pri ktorom sa bicykel vážnejšie poškodil, znamenal koniec nádejí na dobré umiestnenie. Výmena bicykla bola prvýkrát povolená až v roku 1923. Jediným dopingom boli - alkohol a éter. Alkoholom sa dezinfikovali sa ním odreniny po pádoch, dva tri kalíšky slúžili na utlmenie bolesti. Éter sa používal pri závažnejších poraneniach, keď bola bolesť neznesiteľná. Už na začiatku 20. storočia, keď Tour de France písala prvé kapitoly svojej bohatej histórie, vzbudzovali jej priami aktéri zaslúženú úctu a obdiv.

Dnes je Tour de France udalosťou, ktorá počas troch týždňov trvania úplne poblázni celé Francúzsko, ba i susediace krajiny, ktorými vedú niektoré etapy. Cesty, ktorými sa rúti pestrofarebný had pelotónu, lemujú húfy ľudí. Pre fanúšikov sú rovnakými hrdinami cyklistické svetové esá, ale rovnako aj tí najpomalší, za ktorými už jazdí iba „zberný" voz. V súčasnosti sleduje každý ročník Tour de France naživo vyše 10 miliónov divákov. V tomto ukazovateli sú ďaleko za Tour aj majstrovstvá sveta vo futbale, či letné olympiády. Bez akýchkoľvek pochybností - Tour de France je čo sa týka aktívneho diváckeho záujmu najsledovanejším športovým podujatím planéty. V súčasnosti sa televízne spoločnosti z celého sveta „bijú" o práva prinášať z Tour priame prenosy, sponzori sa predháňajú v miliónových ponukách. Cesty lemujú obrovské reklamné bilboardy, každé z desiatok sprievodných vozidiel je oblepené reklamami. Aj dresy pretekárov sú pokryté logami zainteresovaných firiem. Tour de France je gigantickým podujatím, točia sa v nej obrovské peniaze.

Zámer Henriho Desgranga, mimochodom, bývalého cyklistu, vyšiel. Pôvodný náklad jeho periodika prudko stúpol. Bežne sa predávalo zhruba 25 000 výtlačkov, ale prvé mimoriadne číslo, venované Tour de France, si kúpilo 130 000 Francúzov. Desgranga komerčný úspech, pochopiteľne, tešil. Hlavne preto sa odhodlal zorganizovať preteky aj o rok neskôr. Určite však nepočítal s tým, že z Tour de France sa vyvinie športová udalosť celosvetového významu. Celkový víťaz premiérových pretekov v roku 1903, Maurice Garin, zinkasoval prémiu 12 000 frankov, najrýchlejší pretekár každej etapy si prilepšil o 3000 frankov. Boli to na tú dobu obrovské peniaze, priemerný ročný plat robotníka vtedy predstavoval asi 2000 frankov. Maurice Garin si svoju odmenu určite zaslúžil, 2428 kilometrov prešiel priemernou rýchlosťou 25, 680 kilometra za hodinu a v cieli ho búrlivo oslavovalo 20 000 Parížanov. Druhý pretekár v celkovej klasifikácii bol pomalší o 2 hodiny a 49 minút. Dodnes je to najvyšší rozdiel, aký v histórii Tour de France delil víťaza od druhého pretekára v poradí. A najtesnejšie preteky? V roku 1989 vyhral celkovo Greg LeMond s náskokom púhych ôsmich sekúnd pred Laurentom Fignonom...

 

Na najlepších zaútočili maskovaní muži

Maurice Garin sa vrátil na Tour de France aj o rok neskôr, lenže preteky nedokončil. Pravda, finančná prémia, ktorú zinkasoval po víťazstve v premiérových pretekoch, ho zabezpečila na celý život. Dostal približne 40 000 dolárov v dnešných cenách a kúpil si čerpaciu stanicu, na ktorej pracoval až do smrti. Prvý ročník Tour de France sa skončil výrazným komerčným úspechom, záujem divákov bol veľký. Organizátori o rok neskôr pripravili pokračovanie pretekov. Už v prvej etape sa však diali veci, z ktorých behal mráz po chrbte. Maurice Garin a Lucien Pothier sa odtrhli z pelotónu a v dvojici neohrozene smerovali do cieľa. Počas úniku sa ale udial incident, ktorý sa mohol skončiť tragicky. Na spomínaných pretekárov agresívne zaútočilo auto so štyrmi zamaskovanými mužmi. Cyklisti s vypätím všetkých síl atak ustáli a prišli do cieľa. Garin na poslednom kilometri "odišiel" Pothierovi a s náskokom päťdesiatich metrov vyhral. 2. etapa z Lyonu do Marseille merala 374 kilometrov. Cyklisti vyštartovali na trať presne o polnoci. Tentoraz sa z pelotónu „odtrhol" André Fauré, rodák z Marseille. Veľmi túžil doraziť do cieľa ako víťaz a približne 200 jeho fanúšikov sa rozhodlo bizarným spôsobom ho podporiť. histor4Prichádzajúcemu pelotónu zatarasili cestu. Na čele veľkej skupiny, stíhajúcej Faurého, šiel Garin. Po strete s davom spadol a poranil si rameno. Napriek tomu v pretekoch pokračoval, aj keď riadidlá mohol ovládať iba jednou rukou. Na výzvy usporiadateľov výtržníci nereagovali a rozohnali ich až varovné výstrely do vzduchu. Ale to ešte zďaleka nebolo posledné extempore 2. ročníka Tour. Aj priebeh 3. etapy poznamenalo násilie, diváci zasypali cyklistov kameňmi a niekoľkých zranili. Zásah veľkej skaly, hodenej z davu, poškodil aj Garinov bicykel. Pri jeho oprave stratil Garin približne 15 minút. Štvrtá etapa sa zaobišla bez násilností a zdalo sa, že razantný postup organizátorov chuligánov spacifikoval. No nebola to pravda. Cestu opäť zasypali klince aj v 5. etape. Henri Cornet, piaty muž celkovej klasifikácie, prešiel na prázdnych galuskách 40 kilometrov. Po pretekoch sa priznal, že už bol takmer rozhodnutý preteky vzdať. To, že vytrval aj v zdanlivo beznádejnej situácii, mu prinieslo nečakane sladké ovocie. Po dojazde poslednej etapy jury diskvalifikovala prvých štyroch pretekárov a za víťaza 2. ročníka Tour de France vyhlásila práve Henriho Corneta. Ten sa vo veku iba 19 rokov stal najmladším cyklistom, ktorý triumfoval na Tour. Až do dnešných dní nik tento rekord neprekonal. Cornet ešte sedemkrát štartoval na najprestížnejších pretekoch, no nikdy sa mu už nepodarilo umiestniť sa medzi najlepšími.

V roku 1905 sa uskutočnil 3. ročník Tour de France. Po neblahých skúsenostiach venovali organizátori oveľa väčšiu pozornosť bezpečnosti pretekárov, preto prebehli celé preteky bez vážnejších incidentov. Prvýkrát museli cyklisti zvládnuť aj horskú etapu a postupne sa zdolávanie vysokých kopcov stalo v týchto pretekoch samozrejmosťou. Radikálne sa zmenil spôsob celkovej klasifikácie. Už sa nesčítavali časy jednotlivých etáp, prešlo sa na bodovanie podľa špeciálneho kľúča. Podstatné bolo umiestnenie, aj keď sa brali do úvahy aj časové odstupy. Tento spôsob hodnotenia pretrval až do roku 1912, kedy sa znovu začali sčítavať cieľové časy pretekárov. Náročné horské úseky si vyžiadali aj úpravy pravidiel. Pretekár už nemusel absolvovať celú etapu na jednom bicykli, v horskom teréne mohol zvoliť stroj s ľahšími prevodmi. (Prehadzovačky prevodov v tých časoch ešte neboli známe.) Trať bola poriadne náročná, zo šesťdesiatich účastníkov iba 15 zdolalo celú trať v predpísanom časovom limite.

 

Úchvatná dvestokilometrová stíhačka

Obhajca prvenstva Henri Cornet, stratil šance na celkový triumf už v druhej etape s náročným profilom. Pod prudkým stúpaním čakal 20 minút na bicykel s ľahším prevodom, keďže jeho sprievodné auto malo haváriu. Tým sa otvorila cesta na stupeň víťazov pre Louisa Trousseliera, pričom rozhodujúca bola 7. etapa z Toulouse do Bordeaux, merajúca 268 kilometrov. Po zhruba dvoch hodinách jazdy dostal Trousselier defekt a na hlavný pelotón stratil približne 20 minút. V zdanlivo beznádejnej situácii zmobilizoval Trousselier všetky sily a vydal sa na fantastickú sólovú stíhaciu jazdu. Vyše 200 kilometrov šliapal osamotene do pedálov a napokon „balík" dostihol. V diaľke sa už črtala silueta Bordeaux. To však ešte nebolo všetko. V záverečnom špurte bol najrýchlejší a etapu vyhral! V dobových článkoch vtedajších novín hodnotia komentátori Trousselierov výkon ako úchvatný a aj v dnešných časoch je považovaný za jeden z najpamätnejších v celej histórii Tour de France.Listina víťazov 3. ročníka odhaľuje interesantný fakt. Všetkých 11 etapových triumfov si rozdelili iba traja cyklisti, pričom ich v pretekoch štartovalo presne šesťdesiat. Louis Trousselier vyhral päť, Hippolyte Aucouturier tri a Jean Baptiste Dortignacq tiež tri etapy. Víťaz Tour 1905, Francúz Louis Trousselier, oslávil svoje veľké víťazstvo skutočne pamätným štýlom. Celú nasledujúcu noc až do svitania popíjal s priateľmi a hral karty. Keď vyšlo slnko, nemal už vo vrecku ani jediný frank z tých 6950, ktoré dostal. Pri prepočte na dnešnú hodnotu teda minul približne 23 000 amerických dolárov. Nuž, úctyhodný výkon na jedinú noc...

 

Sám zmazal hodinovú stratu

V roku 1906 museli pretekári zamieriť aj do končín, ktoré dovtedy nepoznali. Jedna z etáp prechádzala cez Pyreneje a bola extrémne náročná. Celková dĺžka predstavovala 4545 kilometrov, trasa pretekov takmer úplne kopírovala hranice Francúzska s okolitými krajinami. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, cyklista, ktorý nedokončil jednu z etáp už v nasledujúcej nesmel nastúpiť. Aj hodnotenie prešlo zásadnou zmenou. Čas dojazdu sa stal irelevantnou veličinou, rozhodovalo iba poradie v cieli každej z etáp, ktoré sa sčítavalo. Pelotón prvýkrát v dejinách Tour opustil územie Francúzska, časť 2. etapy viedla cez Nemecko. A zaujímavá bola aj ďalšia novinka, pred finišom každej etapy stál na okraji cesty muž a mával červenou zástavou. Signalizoval tým cyklistom, že do cieľa im ostáva presne jeden kilometer.

V 2. etape podal heroický výkon skvelý vrchár René Pottier. Na svojom bicykli mal dosť závažnú mechanickú poruchu, stratil 58 minút na čelo pelotónu. Do cieľa mu ostávalo ešte 225 kilometrov. Po spojazdnení svojho stroja sa vydal na šialenú sólovú jazdu. 25 kilometrov pred cieľom dostihol najlepších jazdcov a prehnal sa úžasnou rýchlosťou okolo nich. Etapu vyhral s náskokom 1,5 minúty histor6pred druhým Lucienom Petit Bretonom a viac než 9 minút pred hlavným poľom. V 3. etape boli štyria pretekári dickvalifikovaní, keďže časť trate absolvovali aj s bicyklami vlakom. René Pottier exceloval aj v ďalšom priebehu, na obávanú horskú prémiu Ballon d´Alsace sa „vyšplhal" suverénne prvý a v cieli mal náskok viac než trištvrte hodiny. V ďalšej etape si mohol dovoliť aj výstredný kúsok. V jej polovici mal hodinový náskok pred konkurenciou, nuž zosadol z bicykla a zamieril do krčmy pri ceste. Z mierne vyvýšeného miesta mal perfektný výhľad. Poručil si fľašu vína a takmer celú ju sám vypil. Keď sa v diaľke zjavili jeho súperi, opäť vysadol do sedla svojho tátoša a v cieli bol bez problémov prvý. Nik zo súperov pre Pottiera nepredstavoval vážnejšiu hrozbu, jeho celkové prvenstvo bolo suverénne. Viedol od 2. etapy až do poslednej. Preteky boli mimoriadne náročné vďaka profilu, z 84 štartujúcich pokorilo kompletnú trať iba 14 mužov.

 

Najlepšieho „zlomila" vlastná manželka

V roku 1907 medzi štartujúcimi chýbal obhajca prvenstva René Pottier, ktorý už nebol medzi živými. Jeho skon všetkých šokoval, skvelý cyklista totiž spáchal samovraždu, keď odhalil neveru svojej manželky. Pribudla jedna etapa (bolo ich celkovo 14), časť trasy viedla cez Švajčiarsko a cez západné Alpy. Rozhodujúce chvíle priniesla 9. etapa. Dovtedy vedúci jazdec Émile Georget pri páde zlomil rám svojho bicykla. Podľa vtedajších pravidiel mal svoj stroj spojazdniť výlučne on sám. Ale oprava by mu podľa vlastného odhadu trvala viac než 5 hodín. Preto sa rozhodol pre výmenu bicykla s kolegom z tímu Georgesom Privatom. Propozície boli striktné - pretekár bol povinný prejsť celú trať na jednom bicykli, výmena znamenala diskvalifikáciu. Vedenie konkurenčného tímy Alcyon žiadalo vylúčenie Georgeta z pretekov. Ale rozhodcovia pristúpili k tak trochu šalamúnskemu riešeniu. Presunuli síce Georgeta v spomínanej etape na posledné miesto, no povolili mu ďalej pokračovať v pretekoch. Činovníci Alcyonu boli rozhorčení a situáciu vyriešili radikálnym krokom - všetci ich jazdci odstúpili okamžite z pretekov. Do čela celkovej klasifikácie sa tak dostal Lucien Petit Breton. Aj keď v predchádzajúcich etapách dosiahol raz štvrté a raz piate miesto, bol pomerne neznámym jazdcom. Jeho nevýhodou bolo aj to, že štartoval individuálne, nebol teda súčasťou žiadneho z tímu a nemohol rátať s podporou svojich kolegov. Napriek tomu vcelku hladko zvíťazil v 5. ročníku Tour de France. Émile Georget dokázal vyhrať v spomínanom roku šesť etáp, Petit Breton len dve, ale celkový sumár vyznel v prospech Petit Bretona. Víťaz si musel vypočuť dosť uštipačných poznámok na svoju adresu, ale o rok neskôr všetkých oponentov rázne umlčal.

V lete roku 1908 Petit Breton s prevahou vyhral 6. ročník Tour de France a obhájil víťazstvo spred roka. Oproti súperom mal jednu dôležitú výhodu. Bol veľmi šikovným mechanikom bicyklov, a keďže pravidlo, zakazujúce cudziu pomoc bolo stále v platnosti, pri oprave stroja bol oveľa rýchlejší i zručnejší než konkurencia.

 

Snehová búrka uprostred leta!

Historici zaznamenali pri šiestom ročníku Tour aj úsmevný detail. Na preteky sa prihlásila aj žena - Marie Marvingt. Organizátori jej žiadosť o štart rázne odmietli, ale ctižiadostivú dámu to neodradilo. Dokázala prejsť ďaleko za štartovným poľom „neoficiálne" celú trať Tour de France a dodatočne si získala veľké sympatie. Počas štvrtej etapy z Grenoble do Nice sa na pretekárov prihnala snehová búrka, pritom v kalendári bol v ten deň 23. júl! Do rekordných análov sa zapísala 13. etapa z Brestu do Caen, dlhá 415 kilometrov. Posledný klasifikovaný pretekár, istý Louis di Maria potreboval na jej zdolanie neuveriteľných 23 hodín...

Na opačnom konci výsledkovej listiny kraľoval suverénne Lucien Petit Breton. Jeho najhorším umiestnením bolo 10. miesto s jednosekundovou stratou za víťazom. Inak bol vo všetkých ostatných dojazdoch v prvej štvorke a dokázal vyhrať 5 etáp. Stal sa prvým mužom v histórii, ktorý vyhral Tour de France dvakrát. Veľký úspech zaznamenal jeho knižná autobiografia a Lucien presedlal na žurnalistiku. V roku 1909 už neabsolvoval trať v sedle bicykla, ale v aute. Jeho aktuálne články o Tour boli mimoriadne obľúbené a mali mnoho pozitívnych ohlasov medzi čitateľmi.

Trať pretekov v roku 1909 bola takmer identická s predchádzajúcimi dvoma ročníkmi Tour. Ale spomínaný ročník sa zapísal do kroník ako jeden z najnáročnejších. Pretekári boli vystavení chladnému počasiu, prudkému vetru, ba dokonca aj snehu. Popularita a komerčný úspech Tour de France boli nespochybniteľné, preteky sa tešili obrovskej publicite. Pozitívny príklad nasledovali ďalšie krajiny, ktoré sa podujali usporiadať podobné cyklistické preteky. Od roku 1908 sa konali preteky Okolo Belgicka, o rok neskôr prebehol prvý ročník Giro D´Italia. Ale postavením Tour de France ako najpopulárnejších a najprestížnejších cyklistických pretekov na svete ani konkurenčné podujatia neotriasli. Každý rok smerovali na francúzske cesty tí najlepší z najlepších. Popri Francúzoch na Tour bojovali o vavríny víťazov aj cyklistické esá zo zahraničia. Tour de France sústreďovala všetkých jazdcov extratriedy.

 

Desať kilometrov s bicyklom na pleci...

Prvú etapu siedmeho ročníka Tour v roku 1909 vyhral Belgičan Cyrille van Hauwaert. Prvý raz sa stalo, že na špici celkovej klasifikácie nefiguroval Francúz. Lenže Francois Faber, pri neúčasti Luciena Petit Bretona najväčší favorit, rázne ukončil špekulácie o konci francúzskej dominancie. Vyhral druhú, tretiu, štvrtú, piatu a šiestu etapu. Viackrát boli okolnosti jeho triumfov nadmieru dramatické. V 2. etape šliapal osamotený na špici 200 kilometrov, v 3. sa mu asi 600 metrov pred cieľom pretrhla reťaz na bicykli a on musel bežať po vlastných povedľa svojho stroja. V ten deň teplomer ukazoval iba 4 stupne nad nulou. V 5. etape ho zhodil prudký poryv vetra, ale „tvrdohlavý" Francois sa nevzdal. V 6. etape ho hnalo k víťazstvu 20 000 fanúšikov, ktorí prišli, aby boli priamymi svedkami historického okamihu. Faber splnil ich očakávania, vyhral piatu etapu za sebou a vstúpil na Pantheón vyvolených. Päť etapových víťazstiev v jednom slede až doteraz nik nezopakoval. V poslednej, štrnástej etape (Caen - Paríž, dĺžka 250 kilometrov) bol na vedúcej pozícii Jean Alavoine, keď ho postihla obrovská smola. Poškodil svoj bicykel tak nešťastne, že bol prakticky nepoužiteľný. Do cieľa ostávalo 10 kilometrov. Alavoine sa odhodlal k heroickému činu, až do cieľa bežal s bicyklom na pleci, pretože vymeniť ho regule pretekov nedovoľovali. Diváci okolo trate šaleli, odrazu mali nového miláčika. Alavoine úspešne zakončil svoju kurióznu „misiu". Ako prvý preťal cieľ s náskokom 6 a pol minúty pred druhým v poradí. Hlavne katastrofálne počasie citeľne preriedilo štartovné pole, veď zo 150 účastníkov Tour prišlo do cieľa len 55.

 

Prvá obeť zomrela kuriózne

Tour de France v roku 1910 zaznamenala svoj ôsmy ročník, merala celkovo 4737 kilometrov. V Pyrenejách sa už súťažilo pár rokov predtým, ale tentoraz cyklisti nepretekali len v podhorí. Museli zamieriť aj do extrémnych nadmorských výšok. Organizátori premiérovo poslali na cestu aj „zberný" voz. Ten vozil jazdcov, ktorí sa vzdali. Bola to reakcia na ponosy pretekárov, že etapy sú neúnosne namáhavé. Aj nezainteresovanému bolo zrejmé, že napríklad desiata etapa, počas ktorej aktéri zdolávali štyri pyrenejské štíty, bola tvrdou skúškou na hranici ľudských možností. Bicykle niektorých jazdcov mali revolučnú technickú novinku - viac prevodov, „volených" prehadzovačkou. Ale kronikári museli zaznamenať do svojich kníh aj tragickú udalosť. Počas konania Tour de France 1910 zahynul prvý pretekár. Iróniou osudu bolo, že o život neprišiel po páde, či kolízii s autom ako sa to v nasledujúcich desaťročiach Tour viackrát stalo. Smrť našla jedného z účastníkov počas oddychového dňa. Adolphe Heliere podľahol zraneniu, ktoré mu spôsobila smrteľne jedovatá morská medúza pri kúpaní sa v mori. Pri namáhavom stúpaní k najvyššiemu bodu celej trate, k štítu Tourmalet, všetci pretekári zosadali z bicyklov. Okrem jediného. Gustave Garrigou vyvolal u súperov úžas, keď s vypätím všetkých síl vyšliapal v sedle svojho bicykla na dovtedy nedobytnú métu. Od riaditeľa Tour za to zinkasoval špeciálnu finančnú prémiu 100 frankov. Preteky boli mimoriadne vyrovnané a napínavé do posledných metrov. Napokon sa z celkového triumfu mohol tešiť Octave Lapize, ktorého odstup od druhého v poradí bol najtesnejší v dovtedajšej histórii Tour de France - len 4 body. Zo 114 účastníkov uspelo iba 41, vzdalo sa 73 jazdcov.

 

Najväčší favoriti to „zabalili"

Nasledujúca „edícia" Tour de France v roku 1911 smerovala aj do Álp, jazdci museli celkovo zdolať 5344 kilometrov. Horské etapy boli ešte náročnejšie než rok predtým a z 84 pretekárov pokorilo celú trať iba 28. Najväčší favoriti skončili predčasne, dvojnásobný šampión z rokov 1907 a 1908 Petit Breton to „zabalil" už v prvej etape, víťaz predchádzajúceho ročníka Octave Lapize v štvrtej, najlepší jazdec z roku 1909, Francoise Faber, sa vzdal v dvanástej etape. Tentoraz naozaj zavítali preteky do veľkých nadmorských výšok, veď cieľovými mestami niektorých etáp boli aj horské strediská Chamonix a Grenoble, v ktorých sa neskôr konali zimné olympijské hry. S výnimkou druhej a tretej etapy mala celková klasifikácia jediného lídra. Francúz Gustave Garrigou bol všestranným cyklistom, bol výborný v dojazdoch, ani náročné horské etapy ho nezastavili v ceste za víťazstvom v Tour de France v roku 1911. Vyhral síce iba dve etapy, no čelo pretekov si pozorne strážil a ataky konkurentov s prehľadom ustál. Finančná prémia 5 000 frankov bola sladkou odmenou za tvrdú drinu hlavne vo vysokohorskom teréne.

 

Prvýkrát v histórii nevyhral Francúz

Jubilejný desiaty ročník Tour v roku 1912 meral celkovo 5289 kilometrov, rozložených do pätnástich etáp. Cyklisti sa ani tentoraz nevyhli Alpám, a bolo čoraz zrejmejšie, že tí, ktorí boli slabší v ťažkých vysokohorských terénoch, mohli sotva pomýšľať na celkový triumf. Stále platil bodový systém klasifikácie, ktorý tak trochu zmierňoval časové straty v horských etapách. Prvý pretekár na cieľovej páske dostával jeden bod, druhý dva a tak ďalej. Jazdec s najnižším súčtom umiestnení na konci histor3pretekov sa stal víťazom Tour. Pred štartom dávali odborníci najväčšie šance obhajcovi prvenstva z roku 1911 Gustavovi Garrigueovi, lídrovi tímu Alcyol. Aj keď vzájomnú spoluprácu jazcdov na trati organizátori nevideli radi, stávala sa samozrejmosťou. V ceste k celkovému prvenstvu mal Garrigouovi pomáhať ďalší tímový jazdec Alcyolu, Belgičan Odile Defraye. Ten si v prvých etapách počínal ako skutočný „ochranca" Garrigoua. Po defekte hrozila víťazovi z predošlého roka veľká časová strata, ale Defraye kolegu počkal a v tandeme sa dotiahli na vedúcu skupinu. Vedenie Alcyolu však uprostred pretekov zásadne zmenilo stratégiu. Šéfovi tímu pobadali, že Defraye je očividne v lepšej forme než Garrigou a Belgičana operatívne ustanovili za jednotku svojho tímu. Ukázalo sa, že to bol prezieravý krok, Belgičan sa usadil na čele pretekov a žiaden konkurent nemal dosť síl na to, aby ho z trónu zosadil. Od konca 3. etapy viedol Defraye celkové poradie a vydržal v líderskej pozícii až do záveru, aj keď po piatej etape sa delil o prvenstvo s Francúzom Eugénom Christopheom, keď mali obaja identický bodový súčet. Vyhral s výrazným náskokom 59 bodov a stal sa prvým Belgičanom, ktorý triumfoval na Tour de France. Dovtedy bol najvyšší stupienok „vyhradený" pre Francúzov. Jeho najvážnejší protivník Octave Lapize vehementne protestoval proti kolektívnej snahe všetkých Belgičanov v pelotóne. Zdalo sa mu, že všetci pomáhajú Defrayeovi a mnohí mu dávali zapravdu.

Od jedenásteho ročníka Tour de France, ktorý sa konal v roku 1913, sa systém hodnotenia zásadne zmenil. Organizátori sa vrátili k sčítavaniu časov, v ktorých jazdci absolvovali jednotlivé etapy. Tento systém sa zachoval až do dnešných čias, bodové hodnotenie sa stalo navždy už iba históriou. Prví dvaja v celkovej klasifikácii výrazne prevyšovali ostatných pretekárov Gustave Garrigou zaostal za Thysom o 8 minút a 37 sekúnd, kým tretí, Belgičan Marcel Buysse, strácal na víťaza vyše tri a pol hodiny...

Tento ročník bol nešťastný pre Eugéna Christophea. Bol vo vynikajúcej forme a mal všetky predpoklady preteky vyhrať. Osudová bola pre jeho vysoké ambície náročná šiesta etapa. V nej si vážne poškodil bicykel a keďže cudzia pomoc oficiálne nebola povolená, pri oprave svojho stroja stratil niekoľko hodín času. Šanca na celkové prvenstvo mu ušla. Víťazom Tour sa teda stal ďalší Belgičan Philippe Thys, no na adresu organizátorov sa zniesla spŕška protestov. A bola oprávnená. Thys mal v poslednej etape tiež veľké problémy s bicyklom a pri jeho spojazdnení mu pomáhali aj iní ľudia. Jury pretekov to veľkoryso, ale nespravodlivo prehliadla a Thysa nevylúčila, iba ho penalizovala desiatimi minútami. To mu stačilo na prvenstvo.

Dvanásty ročník Tour de France odštartoval 28. júna 1914. Na cyklistov čakalo 15 etáp a 5405 kilometrov. Presne v deň, kedy začali preteky, zahynul v Sarajeve rukou atentátnika rakúsky arcivojvoda František Ferdinand. A po tomto čine sa de facto začala 1. svetová vojna. Preteky sa však uskutočnili až do konca podľa plánu. Na štarte sa stretli až siedmi cyklisti, ktorí už predtým dosiahli prvenstvo na Tour de France - Trousselier, Petit Breton, Faber, Lapize, Defraye, Garrigou a Thys. Na ďalších štyroch pretekárov, ktorí boli v štartovnej listine Tour 1914, čakal celkový triumf v blízkej budúcnosti. Boli to Firmin Lambot, Léon Scieur, Henri Pélissier a Lucien Buysse. Belgičan Philippe Thys obhájil vo veľkom štýle prvenstvo spred roka. Vyhral síce len jedinú etapu (hneď prvú), ale v žiadnej ďalšej neskončil horšie ako piaty. V 3. etape sa udiala poriadna nepríjemnosť, čelo pelotónu sa v jednom úseku pustilo nesprávnou cestou a prešlo na nej približne 30 kilometrov. Preteky museli byť prerušené a vrátené na miesto prvej časovej kontroly.Vtedajšie propozície Tour síce spoluprácu viacerých jazdcov zakazovali, ale jasné kritéria na posudzovanie takéhoto postupu neexistovali. V dnešných časoch je kooperácia cyklistov úplne bežná, každý člen tímu má jasne stanovené miesto v hierarchii kolektívu a práca v prospech lídra je jednou zo základných povinností.

 

Za drobný prehrešok krutý trest

Philippe Thys v roku 1914 obhájil prvenstvo, aj keď sa poriadne zapotil. Pred druhým v celkovom poradí, Henrim Pélissierom, mal v celkovom súčte náskok iba 1 minútu a 50 sekúnd. Bronzový Jean Alavoine strácal na víťaza takmer 37 minút. Zjavne to bol teda vyrovnaný, napínavý súboj dvojice najlepších. V štartovnej listine sa prvýkrát zjavili aj Austrálčania Don Kirkham a Ivan Munro a evidentne neboli iba do počtu. Obsadili konečné 17. a 20 miesto z 54 - och cyklistov, ktorí došli do cieľa. Rozhodujúca pre celkové poradie bola extrémne ťažká siedma etapa, vedúca cez Pyreneje. Pélissier v nej stratil 30 minút, a aj keď v ďalšom priebehu pretekov bojoval zo všetkých síl, na víťazstvo to nestačilo. Francoise Faber, celkový víťaz Tour v roku 1909 kruto doplatil na drobný prehrešok proti pravidlám. V deviatej etape prijal občerstvujúci nápoj od motocyklistu, ktorý ho ešte navyše pár desiatok metrov potlačil. Verdikt jury bol krutý - 90 minútová penalizácia. Nádeje na popredné umiestnenie sa Faberovi rozplynuli. Tak trochu kuriózna bola 14. etapa. Thys poškodil svoj bicykel, cudzia pomoc bola ešte stále podľa propozícií neprípustná. Thys sa rozhodol riskovať prípadný trest od rozhodcov a v obchode pri ceste si kúpil náhradnú galusku. "Zinkasoval" za to 30 minút navyše, ale aj tak mu ešte ostal pred Pélissierom náskok necelých dvoch minút. V predposlednej etape bol Pélissier vo výbornej forme, odhodlaný k útoku na prvé miesto. Ale Thys sa ho držal ako kliešť. Po dojazde Pélissier podal oficiálny protest. Podľa jeho slov mu vo chvíľach, kedy nastúpil do úniku a vzďaľoval sa od najväčšieho rivala, úmyselne zablokovali cestu diváci, podporujúci Thysa. Rozhodcovia protest neakceptovali a ponechali výsledky v platnosti. V záverečnej etape Thys pozorne strážil Pélissiera, nenechal ho uniknúť a svoj malý náskok uhájil.

Cyklisti začali predchádzať kolíziám s nedisciplinovanými divákmi originálnym spôsobom. Nosili so sebou píšťalky, ktorých ostrý hvizd dával divákom znamenie, že majú urýchlene opustiť cestu. Novinka sa ujala a zaznamenala aj úspech. V roku 1914 nedošlo na Tour de France k žiadnemu nebezpečnému stretu diváka s pretekárom. Takéto kolízie sa najčastejšie stávali pri rýchlych zjazdoch väčších skupín.

Prvá svetová vojna prerušila na päť rokov najsledovanejšie cyklistické preteky na svete. A nielen to. Na vojnových bojiskách zahynuli milióny ľudí, medzi nimi aj traja celkoví víťazi Tour de France - Lucien Petit Breton, Francois Faber a Octave Lapize.